Apoštol Pavol, pôvodne známy ako Šavol, bol jednou z najvplyvnejších postáv v dejinách kresťanstva. Jeho život, cesty a listy, ktoré napísal, mali hlboký dopad na formovanie kresťanskej teológie a praxe.
Apoštol Pavol píše listy.
Pavlov život a obrátenie
Svätý Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus - meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus - malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom - ako správny Žid - sa vyučil stanárskemu remeslu. V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom.
Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo.
Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene.
Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. V Antiochii dostal milosť, že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň, satanov posol, aby sa nevyvyšoval. Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium.
Misijné cesty apoštola Pavla
Apoštol Pavol podnikol niekoľko misijných ciest, ktoré mali zásadný vplyv na šírenie kresťanstva vtedajším svetom:
- Prvá misijná cesta (47-48): Spolu s Jánom Markom a Barnabášom na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania.
- Druhá misijná cesta (49-52): V spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint).
- Tretia misijná cesta (53-58): Tri roky sa zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole.
Mapa misijných ciest apoštola Pavla.
Kompletný príbeh Pavla: Apoštol pohanov
Pavlove listy
Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Tým sa líšia od literárneho druhu epištoly, listu, ktorý je nezávislý od konkrétnej situácie a jeho cieľom je vzbudiť záujem širšieho okruhu čitateľov o isté aktuálne témy alebo problémy.
Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl. Súhrnne možno povedať, že Pavlove listy sú nielen ovocím jeho osobných teologických úvah, ale aj svedectvom prvokresťanskej tradície.
Obsah a štruktúra Pavlových listov
Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia:
- Úvodná formula, v ktorej sa uvádza meno odosielateľa a meno adresáta s krátkym pozdravom. V Pavlových listoch možno pozdrav schematicky vyjadriť slovami »milosť a pokoj«.
- Vďakyvzdanie, ktoré má v Pavlových listoch funkciu uvedenia hlavnej témy listu.
- Hlavná časť listu:
- náukovú, obsahujúcu výklad kresťanského posolstva,
- morálno-poučnú, obsahujúcu povzbudenia a smernice pre kresťanský život.
- Záver listu a pozdravy. V Pavlových listoch sa v závere podávajú osobné správy alebo osobné odporúčania pre jednotlivcov. Charakteristickým záverečným Pavlovým pozdravom je: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami.“
Rozdelenie Pavlových listov
Poradie podľa kánonu: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol, 2 Sol, 1 Tim, 2 Tim, Tít, Flm, (Hebr). V tomto poradí sa uvádzajú najprv listy adresované cirkevným spoloeenstvám a potom jednotlivcom viac-menej podľa klesajúcej dĺžky textu. Hebr je na konci pre svoj osobitný ráz a pre diskusiu o jeho pavlovskej autenticite.
Existujú rôzne spôsoby delenia Pavlových listov, napríklad:
- Protopavlovské (autentické) listy: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Flp, 1 Sol a Flm.
- Deuteropavlovské listy: o ich autentickosti odborníci diskutujú.
Teológia Pavlových listov
Pavol podáva vo svojich listoch kresťanské posolstvo vo forme teologických úvah a vyjadruje ho striktne teologickými termínmi a pojmami. Bol schopný preniknúť do hĺbky kresťanskej skutočnosti, formulovať a synteticky podať evanjelium v kategóriách pochopiteľných a prístupných grécko-rímskemu svetu a aplikovať ho na konkrétnu situáciu a potreby čitateľov.
Ústrednou náukou Pavlovej teológie je kristológia, v ktorej sa kladie hlavný dôraz na vykupiteľské dielo Ježiša Krista (soteriológia), uskutočnené jeho smrťou na kríži za naše hriechy a jeho zmŕtvychvstaním na naše ospravodlivenie. Kristológia je podkladom Pavlovej eschatológie, ekleziológie, etiky atď.
Pavlova pokora a slabosť
Pavol si je vedomý nebezpečenstva, ktorý vyplýva z neprimeraného chválenia sa a konštatuje, že chváliť sa neosoží, ale kvôli potrebe brániť sa, „musí“ pristúpiť k tomu, aby sa chválil. Na túto cestu sa vydal preto, lebo jeho protivníci sa vystatovali pred Korinťanmi, že majú mimoriadne mystické skúsenosti. Pavol sa cíti prinútený, aby sa pochválil aj on a aby tým bránil veriacich pred propagandou odporcov.
Pavol opisuje svoju skúsenosť a hovorí o sebe v tretej osobe („poznám človeka“), ako keby išlo o inú osobu. Tento vyjadrovací spôsob mu umožňuje zmierniť vlastné chválenie sa a prekonať rozpaky, keď hovorí o udalosti tak intímnej a osobnej. Pavol používa extatický spôsob vyjadrovanie, aby ukázal, čo prežil „bol uchvátený do tretieho neba“. Použitím pasívneho vyjadrenia, byť uchvátený, sa podčiarkuje, že „uchvátenie“ sa uskutočnilo výlučne z Božej milosti.
Apoštol spomína, že tri razy prosil Pána, aby oddialil ten osteň v tele, ale nebol vypočutý. Odpoveď z neba vytvára paradoxný vrchol neosožného chválenia sa: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Ide o ústredné vyjadrenie celej Pavlovej obrany pred protivníkmi. Boh potvrdzuje svoju veľkodušnú a premieňajúcu lásku voči Pavlovi a zároveň sa dar Božej premieňajúcej lásky rozlieva aj na celú Cirkev. Vyjadrenie “stačí ti” podčiarkuje význam Božieho daru, ktorý podopiera ľudské sily.
Pavol prijíma „radšej“ logiku slabosti, „a tak sa radšej budem chváliť svojimi slabosťami“. Zdá sa, že to „radšej“ vyjadruje Pavlovu nadšenú reakciu, keď rozširuje Pánove slová na svoju osobnú situáciu. Vyjadrením v budúcom čase, „budem sa chváliť“, Pavol dáva svoj definitívny súhlas a jeho vyjadrenie znamená: „keď sa veci majú takto, tak potom, namiesto prosby o oslobodenie, silno uprednostňujem prijať svoje slabosti“.
Je jasné spojenie s predchádzajúcimi vymenovaniami, v ktorých apoštol opísal paradoxnú situáciu svojej služby, prostredníctvom ktorej sa zjavuje Božia spása. Pavol vidí teraz všetku pozitívnu duchovnú hodnotu „slabosti“, „nedokonalosti“ a všetkého, čo z toho vyplýva. Žije a bojuje v utrpení „pre Krista“.
Mravná sila podľa apoštola Pavla
Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.“
Môžeme byť silní, pevní, odolní a statoční, či smelí iba ak uznáme, že sme krehkí, či už v rozmere telesnom alebo duchovnom. Každý z nás má v sebe v hĺbke určitý strach, všetci máme niečo, čo nás znepokojuje a vyrušuje. Na druhej strane, keby sme si mysleli, že sme nezraniteľní, nemohli by sme sa stať skutočne odvážni a silní. Boli by sme len jednoducho opovážliví, ale neboli by sme silní v kresťanskom zmysle a v hlbokom ľudskom zmysle: silný je ten, kto vie byť slabý.
Je dôležité si uvedomiť význam kresťanskej mravnej sily, lebo počas nášho života sme vystavení rozličným úzkostiam a obavám a často kvôli týmto obavám sme v pokušení zanechať dobro.