Úloha chrániť jednotu Cirkvi a starostlivo poskytovať všetkým pomoc, aby vhodným spôsobom odpovedali na toto povolanie a Božiu milosť, pripadá zvlášť nástupcovi apoštola Petra, ktorý je trvalým a viditeľným počiatkom a základom jednoty tak biskupov, ako aj veriacich.
Vo vernosti tomuto poslaniu pápež Ján Pavol II., blahej pamäti, dva dni po tom, ako arcibiskup Marcel Lefebvre 30. júna 1988 nedovolene udelil biskupskú vysviacku štyrom kňazom, teda 2. júla 1988, zriadil Pápežskú komisiu Ecclesia Dei, ktorej úlohou je „spolupracovať s biskupmi, dikastériami rímskej kúrie a s ďalšími zainteresovanými, s cieľom umožniť plné cirkevné spoločenstvo kňazom, seminaristom, rehoľným spoločenstvám či ich jednotlivým členom, ktorí sú doteraz rôznym spôsobom spojení s bratstvom založeným biskupom Lefebvrom a ktorí si želajú ostať zjednotení s Petrovým nástupcom v Katolíckej cirkvi, zachovávajúc svoje duchovné a liturgické tradície, vo svetle protokolu podpísaného 5. mája kardinálom Ratzingerom a Mons.
V tom istom duchu a s rovnakou snahou podporiť prekonanie každého rozštiepenia a rozdelenia v Cirkvi a uzdraviť ranu, ktorú čoraz bolestnejšie pociťujeme na tele Cirkvi, som sa rozhodol sňať exkomunikáciu zo štyroch biskupov nedovolene vysvätených Mons. Lefebvrom. Týmto rozhodnutím som chcel odstrániť prekážku, ktorá by mohla zabrániť otváraniu brány pre dialóg, a tiež pozvať biskupov a Bratstvo svätého Pia X., aby znovu našli cestu k plnému spoločenstvu s Cirkvou.
Ako som vysvetlil v Liste biskupom Katolíckej cirkvi z 10. marca tohto roku, odpustenie exkomunikácie bolo opatrením na úrovni cirkevnej disciplíny, aby boli tieto osoby oslobodené od bremena vo svedomí, ktoré so sebou nesie najťažší cirkevný trest.
Benedikt XVI. od prvých okamihov svojho pontifikátu zameral zvlášť veľké úsilie na to, aby znovu vyzdvihol katolícke učenie ako organické usporiadanie Bohom zjaveného poznania, ktoré sa naplnilo v Kristovi; učenie, ktorého pravdivostná hodnota je prínosom k všeobecnému ľudskému poznaniu.
Keďže Cirkev existuje, žije a trvá v čase prostredníctvom svojho evanjelizačného poslania, je zrejmé, že najničivejším dôsledkom šíriacej sa sekularizácie je pre ňu kríza kňazskej služby, ktorá sa na jednej strane prejavuje v citeľnom úbytku povolaní a na druhej strane v šírení zmýšľania, ktorému chýba zmysel pre transcendentnú stránku kňazského poslania.
V roku 1992 svätý Ján Pavol II. To boli hlavné dôvody, ktoré po dlhom rade konzultácií viedli v roku 1994 k zostaveniu prvého vydania Direktória pre službu a život kňazov.
Pozitívna skúsenosť z Roku kňazov (ktorého doznievanie ešte pociťujeme), podpora „novej evanjelizácie“ a ďalšie cenné usmernenia magistéria Benedikta XVI. - no, žiaľ, aj bolestné zranenia sužujúce Cirkev v dôsledku správania sa niektorých jej služobníkov - nás povzbudili k tomu, aby sme sa podujali na nové vydanie direktória, ktoré by mohlo byť viac v súlade so súčasnou historickou situáciou, pričom sme zachovali podstatnú schému pôvodného dokumentu, keďže v ňom samozrejme ide o trvalé teologické a duchovné učenie o katolíckom kňazstve.
Už v krátkom úvode sa stanovuje zámer direktória: „Zdalo sa vhodné pripomenúť tie základné prvky učenia, ktoré sú centrom identity, spirituality a trvalej formácie kňazov, pretože pomáhajú prehĺbiť význam kňazstva a podporujú rozvoj jeho výlučného vzťahu s Ježišom Kristom, hlavou a pastierom: čo nevyhnutne prospieva celému životu kňaza i jeho činnosti.
Treba sa znovu zamyslieť nad niektorými tradičnými témami, ktoré sa postupne zahmlievajú alebo otvorene odmietajú, pričom sa uprednostňuje funkcionalistický koncept kňaza ako „odborníka na posvätno“, alebo „politický“ koncept, ktorý mu prisudzuje dôstojnosť a hodnotu iba na základe jeho aktivity v spoločnosti. To všetko často paralyzuje dôležitejší rozmer kňazskej služby, ktorý možno nazvať „sviatostným“, t.j. Predovšetkým ide o vzťah kňaza s Trojjediným Bohom.
Ak je teda vykúpenie istým druhom stvorenia a jeho predĺžením (skutočne sa nazýva „novým“ stvorením), potom kňaz, služobník vykúpenia, je skrze svoje kňazstvo zdrojom nového života a teda nástrojom nového stvorenia. Už toto je dostatočný dôvod, prečo sa treba zamýšľať nad veľkosťou posvätného služobníka, a to nezávisle na jeho schopnostiach a talentoch, na jeho obmedzeniach či biede.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou, ktorej sa všeobecne venuje málo pozornosti, hoci z nej plynú mnohé praktické dôsledky, je ontologický rozmer modlitby, v ktorej osobitné miesto zaujíma Liturgia hodín; často sa zdôrazňuje, že z liturgického pohľadu predstavuje táto modlitba isté predĺženie eucharistickej obety, pričom z právnej stránky je nevyhnutnou povinnosťou kňaza.
No z teologického pohľadu, z pohľadu na kňazstvo ako na ontologickú účasť na Kristovej funkcii „hlavy“, je modlitba posvätného služobníka, bez ohľadu na morálne okolnosti, vo všetkých svojich účinkoch Kristovou modlitbou a má rovnakú dôstojnosť a rovnaký účinok. Okrem toho táto modlitba, spolu s mocou „zaviazať“ v nebi to, čo bolo zaviazané na zemi (Mt 18, 18), ktorú pastieri dostali od Božieho Syna na posvätenie veriacich, plne zodpovedá Pánovmu príkazu modliť sa stále, v každej chvíli a bez ustania (porov. Lk 18, 1; 21, 36). Na tom treba stále trvať.
Kto si však ctí Otca viac ako Kristus a kto lepšie plní jeho vôľu? Ak teda kňaz koná in persona Christi v každom konaní participujúcom na vykúpení - primerane rozlišujúc medzi učením, posväcovaním a vedením veriacich ku spáse - nič z jeho hriešnej prirodzenosti nemôže zatemniť moc jeho modlitby.
Opätovne sa zdôrazňuje význam kňazskej formácie, ktorá musí byť integrálna, a teda nemá uprednostňovať jeden aspekt na úkor iných. Podstatu kresťanskej formácie však nemožno chápať ako nejaké „školenie“, ktoré sa týka ľudských duchovných schopností (rozumu a vôle), takpovediac s ohľadom na ich „vonkajšie“ prejavy. Ide o transformáciu samotnej bytosti človeka a každú takúto ontologickú zmenu musí uskutočniť sám Boh prostredníctvom Ducha, ktorého úlohou je „oživovať“ - ako sa hovorí vo Vyznaní viery.
„Formovať“ znamená „dávať podobu niečoho“ alebo v našom prípade Niekoho: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi” (Rim 8, 28 - 29).
Špecifická formácia kňaza - ktorý je, ako sme už povedali, istým „spolu-stvoriteľom“ - si teda vyžaduje oddať sa celkom jedinečne pôsobeniu Ducha Svätého, no zároveň využiť vlastné talenty a vyhnúť sa nebezpečenstvu aktivizmu a chápaniu účinnosti vlastnej pastoračnej činnosti ako závislej od osobnej šikovnosti.
Dobrá znalosť humanitných vied (osobitne filozofie a bioetiky), aby dokázali odvážne čeliť výzvam laicizmu; využívanie masovokomunikačných prostriedkov na zvýšenie účinku ohlasovania Božieho slova; eucharistická spiritualita ako špecifická súčasť kňazskej spirituality (Eucharistia je sviatosťou Krista, ktorý sa v nepodmienečnej a totálnej láske daruje Otcovi a bratom, a preto má byť aj kňaz tým, ktorý participuje na Kristovom sebadarovaní sa), od ktorej sa odvádza aj zmysel celibátu (ktorí mnohí odmietajú preto, že ho zle chápu); vzťah s cirkevnou hierarchiou a kňazské bratstvo; láska k Márii, Matke kňazov, ktorá zohráva v ekonómii spásy prvoradú úlohu - a preto ide o podstatný prvok kňazskej spirituality, nielen o okrasu či alternatívu - tieto a ďalšie témy, ktorými sa direktórium zaoberá komplexnou zrozumiteľnou formou, sú užitočné na vyčistenie nejasných alebo pokrivených predstáv o identite a úlohe Božieho služobníka v Cirkvi a vo svete.
Benedikt XVI. vo svojom príhovore k účastníkom konferencie organizovanej Kongregáciou pre klerikov 12. marca 2010 pripomenul, že „téma kňazskej identity [...] je pre vykonávanie služobného kňazstva v súčasnosti i v budúcnosti rozhodujúca“.
Pred niekoľkými rokmi, vychádzajúc z bohatej skúsenosti Cirkvi ohľadom služby a života kňazov, zhrnutej v rôznych dokumentoch magistéria a osobitne v texte apoštolskej posynodálnej exhortácie Pastores dabo vobis, ponúklo toto dikastérium Direktórium pre službu a život kňazov.
Uverejnenie tohto dokumentu bolo vtedy odpoveďou na základnú požiadavku: „V súčasnosti zvlášť naliehavá pastoračná úloha novej evanjelizácie, ktorá zahŕňa všetok Boží ľud, vyžaduje nové nadšenie, nové metódy a nové prejavy pri hlásaní a dosvedčovaní evanjelia.
Citované direktórium z r. 1994 bolo odpoveďou na túto požiadavku a tiež na požiadavky vznesené mnohými biskupmi, či už počas synody v r. Učenie svätého Jána Pavla II. po roku 1994 obsahovalo mnohé myšlienky o kňazstve. Túto tému prehĺbil v mnohých svojich príspevkoch aj pápež Benedikt XVI.
Napokon, s prechodom kompetencií týkajúcich sa kňazských seminárov z Kongregácie pre katolícku výchovu na toto dikastérium, Benedikt XVI. Preto sa zdá potrebné vypracovať aktualizovanú verziu direktória, ktorá by obsahovala najnovšie bohaté učenie Cirkvi.
Samozrejme, že nová redakcia vo všeobecnosti rešpektuje schému pôvodného dokumentu, ktorý bol v Cirkvi veľmi dobre prijatý, zvlášť samotnými kňazmi. Aktualizáciou direktória sme chceli zdôrazniť najdôležitejšie časti učenia Cirkvi o posvätnej službe, ktoré boli rozpracované od roku 1994 po dnešok, odvolávajúc sa na základné dokumenty svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI.
V aktuálnej kultúrnej atmosfére je vhodné pripomenúť, že identita kňaza ako Božieho muža nie je a ani nikdy nemôže byť prekonaná. Navyše, ako sa spomína aj v Úvode prvého vydania tohto direktória, ani v tejto aktualizovanej verzii nejde o ponúknutie vyčerpávajúceho výkladu o sviatostnom kňazstve, ani o jednoduché zopakovanie toho, čo už bolo jasne predložené učiteľským úradom Cirkvi.
Zámerom je odpovedať na hlavné výzvy doktrinálneho, disciplinárneho a pastoračného charakteru, ktoré kňazom vyplývajú z výziev novej evanjelizácie, s ohľadom na ktorú pápež Benedikt XVI. Chceli sme predovšetkým osobitne zdôrazniť kristologický rozmer kňazskej identity, ako aj kňazské spoločenstvo, priateľstvo a bratstvo, ktoré sa považujú za životne dôležité pre ich vplyv na život kňaza.
Toto direktórium je dokumentom, ktorý má slúžiť na posilnenie a posvätenie kňazov v mnohostranne sekularizovanom a ľahostajnom svete. Jeho text je prostredníctvom biskupov v prvom rade určený všetkým kňazom latinskej cirkvi, hoci mnohé z jeho obsahu môže byť na úžitok aj kňazom iných obradov.
Ako už bolo zdôraznené v úvodných riadkoch, nové vydanie Direktória je pomôckou pre formátorov v seminároch a kandidátov na sviatostné kňazstvo. Kňazský seminár je miestom a obdobím, kde rastie a dozrieva poznanie Kristovho tajomstva a s ním aj uvedomenie si toho, že ak sa vo vonkajšej rovine meria opravdivosť našej lásky k Bohu láskou k našim bratom (porov. 1 Jn 4, 20 - 21), vo vnútornej rovine je láska k Cirkvi pravdivá len vtedy, ak je dôsledkom intenzívneho a výlučného spojenia s Kristom.
Zamýšľať sa nad kňazstvom teda značí meditovať o tom, pre ktorého sme ochotní zanechať všetko a nasledovať ho (porov. Mt 10, 17 - 30). Prajeme si, aby toto nové vydanie Direktória pre službu a život kňazov, predstavovalo pre každého človeka povolaného mať účasť na kňazstve Krista, Hlavy a Pastiera, pomôcku pre hlbšie pochopenie identity vlastného povolania a pre rozvoj vnútorného života; povzbudenie v službe a pri uskutočňovaní vlastnej trvalej formácie, za ktorú je v prvom rade zodpovedný každý sám.
Nech v našich srdciach každý deň - a zvlášť pri príprave na slávenie oltárnej obety - zaznieva Máriina výzva na svadbe v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).
Identita kňaza
V apoštolskej posynodálnej exhortácii Pastores dabo vobis, svätý Ján Pavol II. objasňuje identitu kňaza: „Kňazi sú v Cirkvi a pre Cirkev sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera.
Celá Cirkev má účasť na Kristovom kňazskom pomazaní v Duchu Svätom. V Cirkvi totiž „všetci veriaci tvoria sväté a kráľovské kňazstvo, prinášajú Bohu duchovné obety skrze Ježiša Krista a zvestujú slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 5.9)”.
Cirkev však nemôže napredovať vo svojom poslaní sama: celá jej aktivita si nevyhnutne vyžaduje spoločenstvo s Kristom, ktorý je Hlavou svojho Tela. Je nerozlučne spojená so svojím Pánom, od neho samého neustále prijíma silu milosti a pravdy, vedenie a pomoc.
Služobné kňazstvo nachádza svoje odôvodnenie v tejto perspektíve živého a účinného spojenia Cirkvi s Kristom. V skutočnosti touto službou Pán uprostred svojho ľudu naďalej vykonáva činnosť, ktorá patrí len jemu ako Hlave jeho Tela. Služobné kňazstvo teda robí zjavným toto vlastné pôsobenie Krista Hlavy a dosvedčuje, že Kristus neopustil svoju Cirkev, ale neprestajne ju oživuje svojím večným kňazstvom.
Tento dar, ustanovený Kristom, aby pokračoval v jeho spásnom poslaní, bol na začiatku zverený apoštolom a v Cirkvi je naďalej prítomný prostredníctvom ich nástupcov biskupov, ktorí ho odovzdávajú v subordinovanom stupni kňazom ako spolupracovníkom biskupského stavu; to je dôvod, prečo je identita kňazov v Cirkvi odvodená od ich stotožnenia sa s poslaním Cirkvi, ktoré kňaz uskutočňuje v spoločenstve so svojím biskupom.
„Povolanie kňaza je preto najvyšším povolaním, ktoré ostane veľkým tajomstvom aj pre tých, ktorí ho prijali do daru.
Identita kňaza teda pochádza zo zvláštnej účasti na Kristovom kňazstve, čím sa vysvätený stáva v Cirkvi a pre Cirkev reálnym, živým a transparentným obrazom Krista - kňaza, „sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera”.
Toto sviatostné stotožnenie sa s Najvyšším a Večným kňazom osobitným spôsobom včleňuje kňaza do trojičného tajomstva a prostredníctvom Kristovho tajomstva do služobného spoločenstva Cirkvi, aby slúžil Božiemu ľudu nie ako zamestnanec pre náboženské otázky, ale ako Kristus, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých” (Mt 20, 28).
Preto nás neprekvapuje, že „vnútorným princípom, cnosťou, ktorá oživuje a riadi duchovný život kňaza, keďže je pripodobnený Kristovi, Hlave a Pastierovi, je pastoračná láska, ktorá je účasťou na pastoračnej láske Ježiša Krista.
Reakcie na synodu, ktorú uplynulý víkend vo Vatikáne otvoril pápež František, sa rôznia. Niektorí sa pýtajú, prečo je témou synodálna cirkev, keď jediným atribútom cirkvi má byť to, že je Kristova. Iní zasa s podozrením pozerajú na často sa opakujúce slová o synodálnej ceste, ktoré evokujú zatiaľ nie príliš vydarený proces obnovy cirkvi v Nemecku. A ďalších zas prekvapuje, prečo je okolo tejto celocirkevnej udalosti na Slovensku také ticho.
Čo je synodalita
Pápež František po skončení ostatnej synody biskupov o Amazónii v roku 2019 oznámil, že téma ďalšej synody bude znieť Za synodálnu cirkev: spoločenstvo, participácia a misia.
Na prvý pohľad nejde o žiadnu výnimočnú udalosť. Od roku 1965, keď synodu biskupov ustanovil pápež Pavol VI., sa uskutočnilo 15 riadnych, 4 mimoriadne a 10 zvláštnych zhromaždení synody biskupov.
„Na záver Druhého vatikánskeho koncilu vyjadrili konciloví otcovia želanie, aby sa pokračovalo v duchu biskupskej kolegiality: aj po koncile by pápež mal pri výkone svojho úradu pastiera univerzálnej cirkvi dať najavo svoju spätosť s biskupmi, ktorí sú členmi toho istého biskupského stavu ako rímsky biskup. Pápež Pavol VI. si osvojil túto myšlienku a apoštolským listom Apostolica sollicitudo 15. septembra 1965 zriadil biskupskú synodu,“ vysvetlil dôvody vzniku synody biskupov gréckokatolícky kňaz, teológ a redaktor Sveta kresťanstva Ján Krupa v jednom zo svojich starších článkov.
Úlohy, význam a štruktúru synody biskupov zahrnul pápež Ján Pavol II. aj do aktuálne platného Kódexu kánonického práva z roku 1983 (kán. 342 - 348).
A hoci je synoda biskupov ako inštitúcia ovocím až Druhého vatikánskeho koncilu, ako v jednej zo svojich prednášok zdôraznil kardinál Walter Kasper, synodalita je cirkvi vlastná už od jej počiatkov. Poukázal pri tom na jeruzalemský apoštolský koncil opísaný v Skutkoch apoštolov (15. kapitola), ktorý ukončil vážny rozpor medzi apoštolmi.
„Takto sa majú riešiť konflikty v cirkvi: ani rozhodnutia top-down, ani bojové hlasovania, ale spoločná porada a potom spoločné sledovanie pôsobenia Ducha s cieľom jednomyseľnosti v jednom Svätom Duchu, ktorý spája všetkých,“ uviedol kardinál Kasper.
Túto ideu vyjadruje aj samotné grécke slovo synodos - „spoločne na ceste“ a ilustruje ju aj logo aktuálnej synody - 15 rozličných ľudí kráča spoločnou cestou pod slnkom eucharistie a vetvami stromu života, ktorý predstavuje kríž aj dynamické pôsobenie Ducha Svätého.
Aj pápež František v septembrovom príhovore k veriacim Rímskej diecézy v rámci prípravy na otvorenie synodálnej cesty zdôraznil, že synodalita nie je žiadnym parlamentom ani módnou novinkou či sloganom. „Nie! Synodalita značí samotnú povahu cirkvi, jej podobu, jej štýl, jej misiu. A preto keď hovoríme o synodálnej cirkvi, nemáme na mysli len jeden prívlastok spomedzi iných, akýsi spôsob myslenia, ku ktorému existujú alternatívy. A nehovorím to na základe určitého konkrétneho teologického názoru ani to nie je len môj osobný názor, ale vychádzam z toho, čo môžeme považovať za prvý a najdôležitejší manuál ekleziológie, teda zo Skutkov apoštolov,“ povedal Svätý Otec.
Podobne sa vyjadril už v roku 2015, keď si účastníci biskupskej synody o rodine pripomenuli 50. výročie ustanovenia synody biskupov. Pápež František vtedy citoval svätého Jána Chryzostóma, ktorý slová cirkev a synoda vníma ako synonymá. „Práve cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od cirkvi tretieho tisícročia,“ povedal František, podľa ktorého má synodalita tri úrovne: pastoračné rady, kňazské rady či kapituly na miestnych úrovniach; partikulárne snemy a biskupské konferencie na úrovni cirkevných provincií; a synodu biskupov na celocirkevnej úrovni.
„Pápež nestojí osamotený nad cirkvou, ale v jej vnútri ako pokrstený medzi pokrstenými a vnútri biskupského zboru ako biskup medzi biskupmi a je zároveň povolaný - ako nástupca apoštola Petra - viesť Rímsku cirkev, ktorá všetkým cirkvám predsedá v láske,“ dodal František.
Prečo sa hovorí o synodálnej ceste
Krátko po tom, čo začiatkom marca 2020 pápež František oznámil konanie biskupskej synody o synodalite, prepukla vo svete pandémia a téma synody upadla do zabudnutia.
Až v máji tohto roku Vatikán oznámil, že z rozhodnutia pápeža nebude synoda jednorazovým (približne trojtýždňovým) stretnutím, ako sme boli zvyknutí v minulosti, ale pôjde o trojfázový proces, ktorý potrvá celé dva roky.
Začne sa na úrovni diecéz (október 2021 - apríl 2022), pokračovať bude v rámci kontinentov (september 2022 - marec 2023) a vyvrcholí záverečným stretnutím biskupov v Ríme (október 2023).
Išlo o prekvapivé rozhodnutie, ktoré mnohých biskupov zaskočilo. Otvorene to pred niekoľkými dňami v rozhovore pre Vatican News priznal arcibiskup francúzskeho Clermontu François Kalist, podľa ktorého čas na prípravu nebol dostatočný. Priznal tiež, že myšlienka synodality je mnohým veriacim cudzia, nerozumejú jej, vyvoláva v nich obavy a niekoľko mesiacov vyhradených pre diecéznu fázu nemusí postačovať na jej pochopenie, prijatie a rozvinutie.
Dôkazom, že myšlienka synodality nie je vlastná ani mnohým biskupom, je schvaľovanie záverečného dokumentu biskupskej synody o mladých pred troma rokmi. Mnohým pri slovách o synodalite a synodálnej ceste prichádza na um práve dianie v Nemecku, kde sa v rámci polarizujúcej diskusie objavili aj návrhy na zmenu niektorých častí katolíckej vierouky a morálky.
Pritom synodálna cesta za omnoho menej kontroverzných okolností v súčasnosti prebieha aj v iných krajinách, napríklad v Taliansku. Napokon, aj diecézne synody, ktoré sa v uplynulých rokoch uskutočnili v niektorých slovenských diecézach, neboli jednorazovými stretnutiami, ale procesom (cestou), ktorý trval niekoľko rokov.
S národným tímom sa nepočítaPo prvotnom rozpačitom mlčaní sa o aktuálnej synode pomaly začína hovoriť aj na Slovensku. Na plenárnom zasadnutí KBS o nej tento týždeň diskutovali slovenskí biskupi, spustená bola aj internetová stránka www.synoda.sk, ktorá okrem základných informácií obsahuje aj preklad prípravného dokumentu a pracovného vademeka do slovenčiny.V nedeľu, keď bude prvá fáza synodálneho procesu otvorená na úrovni diecéz po celom svete, zaznie aj v slovenských chrámoch výzva biskupov, aby sa veriaci do synody zapojili. „Chceme hľadať odpoveď na otázku, ako sa spoločné kráčanie pri ohlasovaní evanjelia dnes uskutočňuje v našej cirkvi a aké kroky nás Duch Svätý pozýva urobiť, aby sme v tomto kráčaní rástli.
Podstatne ďalej sú v organizácii synodálneho procesu v susednej Českej republike, k zapojeniu biskupi vyzvali veriacich už začiatkom októbra. Téme synodality sa venovala aj tohtotýždňová konferencia na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.
ČBK už takisto schválila šesťčlenný národný synodálny tím, ktorý bude pracovať pod vedením kňaza a bývalého dekana pražskej teologickej fakulty Prokopa Broža. Jedným z členov je aj laička Hana Pohořalá, ktorá sa zúčastnila aj na otvorení synody v Ríme.
A ako to bude vyzerať na Slovensku? O tom, aké budú samotné závery a výsledky synody, je podľa Mikulášeka predčasné hovoriť. Keďže však prípravné dokumenty avizujú aplikačnú fázu, olomoucký kňaz očakáva, že dôjde k istým štrukturálnym zmenám, vďaka ktorým bude viac zdôraznený aspekt spoločného putovania cirkvi.
Napríklad povinnosť zriaďovať pastoračné rady vo všetkých farnostiach, čo je v súčasnosti na základe Kódexu kánonického práva v podstate záležitosť, o ktorej rozhoduje každý administrátor farnosti podľa vlastného uváženia.
6. téma Synody o synodalite: Dialóg v Cirkvi a spoločnosti
tags: #arcibiskupsky #ktory #zriadil #dokumenty #cirkev #nie