Výrok nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho "Boh je mŕtvy" patrí medzi najvplyvnejšie a najviac diskutované výroky v dejinách filozofie. Pred sto rokmi, 25. augusta 1900, umrel Friedrich Nietzsche. V rámci dejín západnej filozofie je často vnímaný ako "podvratný" mysliteľ a "enfant terrible" filozofie, pretože vo svojich dielach nemilosrdne a občas aj nevyberavým slovníkom kritizoval takmer celú dovtedajšiu filozofickú tradíciu.
Friedrich Nietzsche
Nietzscheho výrok v kontexte
Pred 140 rokmi napísal F. Nietzsche v knihe "The Gay Science", že Boh je mŕtvy. Je to jeden z tých najznámejších citátov nielen od Nietzscheho, ale celkovo. Nietzsche sám seba prezentoval ako zvestovateľa radikálnych svetodejinných zmien, ktoré podľa neho nastanú preto, lebo tradičné spôsoby myslenia, či už v metafyzike alebo aj etike, stratili koncom 19. storočia svoju silu a presvedčivosť.
Nietzsche to tak nemyslel - práve naopak! Takto to totiž znie, akoby oslavoval, že Boh je mŕtvy. „My sme už moderní ľudia a preniesli sme sa cez taký nezmysel ako Boh. Veríme vede a v našom modernom svete nie je miesto pre niečo tak nelogické ako viera v Boha.“ Boh je v tomto kontexte stelesnenie všetkých morálnych zákonov a pravidiel, ktorými sa ľudia v danej skupine riadia.
Čo sa stane, ak Boha z tejto rovnice úplne odstránime (zabijeme ho)? Všetko to, čo na myšlienke Boha stojí, spadne. Je v našej biológii, aby sme verili v niečo, čo nás prevyšuje - či už je to vesmír, náboženstvo, filozofia… - pretože ak nič také nemáme, upadáme do nihilizmu. Náboženstvo je niečo, čo ľuďom dáva istotu a zmysel do života. Zoberiete človeku jedného boha, nahradí ho ďalším. Túto prázdnotu potrebovali ale zaplniť, a tak prišiel marxizmus, ktorý mal presne toto spraviť. Náboženstvo nahradili štátom a Boha Leninom.
Postupne, ako sú ľudia viac a viac racionálni, prestávajú tieto tradície dodržiavať. Ľudia ich ale robia menej, pretože ak sa zbavíme viery v Boha, spoločne s ňou zaniknú aj všetky tradície, ktoré držali našich predkov. Keď sa človek vzdá kresťanskej viery, vytiahne si spod nôh právo na kresťanskú morálku. Táto morálka nie je v žiadnom prípade samozrejmá… kresťanstvo je systém, celý pohľad na veci vymyslený spoločne ako jeden celok.
Nietzsche si všimol, ako nesmierne dôležitá je v živote človeka nejaká štruktúra, na ktorej stojí. Človek bez štruktúry je v živote stratený, pretože nemá nič, čím by sa riadil - čo ho môže doviesť iba k nihilizmu. Preto zvyšok svojho života trávil tým, aby vymyslel spôsob, ako by sa ľudstvo mohlo aj napriek smrti Boha vyhnúť nihilizmu. Tvrdil, že po smrti Boha, keď ľudia prídu o štruktúru, ktorú im náboženstvo doteraz dávalo, sa z ľudí stanú Poslední Ľudia, o ktorých písal v Tak vravel Zarathustra. Ako riešenie vytvoril pojem Übermensch, v preklade nadčlovek. To je podľa Nietzscheho najlepšia verzia človeka. Taký človek si vytvára vlastné hodnoty a stáva sa viac a viac sám sebou.
Všetko to, čo náboženstvá učili, že je „zlé“ alebo „dobré“, sú iba koncepty, ktorými sa náboženstvá snažili spraviť z človeka niečo, čo vskutku človekom ani nie je. Všetky naše ľudské inštinkty ako sex alebo chamtivosť sú súčasťou nás a nemali by sme ich odmietať ani potláčať, nakoľko sú súčasťou nás. Naopak by sme si ich mali uvedomiť a pracovať s nimi.
Nietzscheho výrok „Boh je mŕtvy“ neznamená, že Boh prestal existovať, ale že v mysliach kresťanov už nie je taký, aký bol kedysi. Aj oni oddeľujú Boha od predstavy o ňom. Myšlienku evolúcie aplikuje aj na Boha. A Boh nie je ani osobou, ale jeho dielom. A preto ho vyjadrujeme len novými a novými metaforami.
Nietzscheho najviac nepochopená myšlienka | Boh je mŕtvy
Halík hovorí, že hlavný nepriateľ viery nie je vonkajší, povedzme ateizmus, ale len vnútorný. Halík pokladá Nietzscheho ateizmus a ateizmus vôbec za formu viery. Halík nechce Boha definovať a vyjadriť absolútne, preto hovorí, že je treba zbúrať staré predstavy o ňom. Myslím si, že tento Halíkov postoj k Bohu má aj určité výhody. Boh je stále neznámy a menia sa len predstavy o ňom.
Výrok „Boh je mŕtvy“ je pre Nietzscheho východiskom k prehodnoteniu tradičných hodnôt a k vytvoreniu nového, silnejšieho človeka - nadčloveka. V skutočnosti aj títo kritici, ktorých Halík odmieta a myslí si, že je ateista, uznávajú aj Boha za ňou. Lyotardova postmoderna bola aj tu za dialóg, pochopenie pre druhého, pre inakosť a ústretovosť voči nemu.
Nietzsche ako filozof
Pri pohľade na fotografie tohto slávneho filozofa si nemožno nevšimnúť jeho mohutné fúzy, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou jeho identity ako mysliteľa. Nietzscheho filozofia je komplexná a vyžaduje si hlbšie pochopenie kontextu a všetkých jeho konceptov. Nie je to jednoduchá výzva "zabiť Boha a byť šťastný", ale skôr hlboká úvaha o podstate ľudskej existencie v post-náboženskom svete a o zodpovednosti, ktorú máme za vytváranie vlastného zmyslu.
Nietzscheho štýl písania je často aforistický, provokatívny a plný metafor, čo môže viesť k rôznym interpretáciám a nedorozumeniam. Jeho myšlienky sú radikálne a často protirečia tradičným morálnym a spoločenským normám, čo prirodzene vyvoláva údiv a diskusie.
Kľúčové body jeho myslenia v logickej štruktúre
- Diagnóza - Nihilizmus
- Rozpad tradičných hodnôt. Strata zmyslu, orientácie
- Dôsledkom rozpadu starých hodnôt je práve táto strata, ktorá vedie k pocitu prázdnoty a beznádeje - podstata nihilizmu.
- Kríza západnej civilizácie: Nietzsche videl nihilizmus ako hlbokú krízu, ktorá preniká celou západnou kultúrou a ohrozuje jej budúcnosť.
- Liečba - Vôľa k moci
- Zmena z pasivity na aktivitu: Toto je jadro Nietzscheho "liečby". Namiesto pasívneho prijímania hotových hodnôt by sa človek mal stať aktívnym tvorcom.
- Osobná zodpovednosť za vlastný život a hodnoty: Ak Boh "zomrel" a staré hodnoty sú nefunkčné, potom sa celá zodpovednosť presúva na jednotlivca.
- Cieľ - Nadčlovek (Übermensch)
- Nový typ človeka, ktorý si tvorí vlastné hodnoty: Nadčlovek nie je nadprirodzená bytosť, ale ideál ľudského rozvoja.
- Prekonanie nihilizmu cez sebatvorbu a lásku k osudu (amor fati)
- Aristokracia ducha: Nietzsche nemal na mysli sociálnu, triednu aristokraciu. Skôr hovoril o aristokracii tých, ktorí sú schopní dosiahnuť tento duchovný a morálny ideál.
Nietzsche vidí za každou interpretáciou "vôľu k moci", čo je základný pohon k rastu, prekonávaniu, ovládaniu a seba-tvorbe. Naše "poznanie" nie je snahou o zrkadlenie objektívnej reality, ale skôr spôsobom, akým si prispôsobujeme svet, aby slúžil našim životným potrebám a zvyšoval našu moc.
Paradoxom Nietzscheho myslenia je, že hoci hlása relativizmus všetkých hodnôt a právd, sám často píše s prorockou istotou a autoritou. Ak je všetko skutočne len interpretácia, potom ani jeho vlastné učenie nie je konečnou pravdou a je na nás, či ju prijmeme alebo si vytvoríme vlastnú.
Vplyv na existencializmus
Nietzscheho myšlienky mali hlboký vplyv na existencializmus. Existencializmus sa zameriava na skúmanie existencie jednotlivca, jeho slobody, zodpovednosti a konečnosti. Pre existencialistov je človek vrhnutý do sveta, ktorý mu je nepriateľský, a musí sám nájsť zmysel svojho života. Ak je určením a cieľom ľudskej existencie smrť, vyplýva z toho pre človeka pocit osamelosti, pocit uzavretia vonkajšiemu svetu.
Jean-Paul Sartre, jeden z hlavných predstaviteľov existencializmu, tvrdil, že "existencia predchádza esencii". To znamená, že človek sa nerodí s vopred danou podstatou, ale vytvára si ju svojimi činmi a rozhodnutiami. Človek je odsúdený k slobode, čo znamená, že je zodpovedný za všetky svoje činy. Medzi slobodný akt voľby človeka môžeme radiť aj akt samovraždy.
Martin Heidegger, zakladateľ fundamentálnej ontológie, používa výraz pobyt človeka (Dasein). Podľa Heideggera je ľudské bytie existencia, kým všetky ostatné veci iba jednoducho sú. Človek ako jediný živý tvor si uvedomuje, že je konečný, že má málo času, že je časom obmedzený.
Existencializmus
Sekularizácia a jej výzvy
Nietzsche bol jedným z prvých prorokov ohlasujúcich nástup sekularizácie, čiže zmenšovania vplyvu náboženstva na spoločnosť. Význam náboženstva mal s vývojom spoločnosti upadať, až kým spoločnosť nedospeje do modernej, úplne sekularizovanej fázy. Predpoveď sa však nenapĺňa a sekularizmus prekvapivo čelí novým výzvam.
V komunistických školách sme sa učili, že kolesá dejín a pokroku nezadržateľne ženú našu spoločnosť k čoraz väčšej sekularite - k východu z ópiového brlohu náboženstva. Vtedajší proroci sekularizmu tvrdili (nadšene, už nie smutne ako Nietzscheho blázon), že onedlho budeme osvietení a zbavení náboženských povier. Tézu sekularizácie však dnes mnohí sociológovia považujú za vyvrátenú.
Náboženstvo je komplikovaný jav a treba rozlišovať, v ktorej oblasti spoločnosti sledujeme nárast alebo miznutie náboženských fenoménov. Vezmime si ako príklad kresťanstvo. Dá sa pozorovať v troch odlišných formách, ktoré Tomáš Halík nazýva religio, confessio a pietas/spiritualita. Kedysi pôsobilo kresťanstvo v Európe ako sila integrujúca celú spoločnosť - religio. Tou už dnes kresťanská viera iste nie je. Nahradili ju napríklad médiá. Kresťanstvo zohrávalo zjednocujúcu spoločenskú úlohu v oblasti kultúry a etiky, často aj politiky. Politický vplyv kresťanských cirkví je dnes menší ako v minulosti.
Po druhé, kresťanstvo ako inštitucionálne-doktrinálny systém (confessio) je zrejme tiež v kríze. Najmä v Európe ľudia prestávajú vidieť zmysel organizovaného náboženstva. Ale naopak, v tretej forme (spiritualita) možno pozorovať obrovský vzostup kresťanstva aj iných náboženstiev a duchovných prúdov. Naša doba je zlatým vekom spirituality a individuálnej zbožnosti (pietas).
Sociológ Peter L. Berger tvrdí, že modernita nesekularizuje, ale pluralizuje. Svedčí o tom pestrá ponuka rôznych duchovných prúdov vrátane nebezpečných siekt. Ako píše sociológ David Lyon: „Rieky tradičného náboženstva doposiaľ tečú, ale deregulované náboženstvo sa už dávno rozlialo do delty prúdov, kanálov a pramienkov.“
Téza o postupnej sekularizácii spoločnosti sa týkala všetkých oblastí: politickej, kultúrnej i privátnej. Nárast duchovnosti v ktorejkoľvek z nich jej preto protirečí. Napríklad hlásatelia vedeckého ateizmu by iste neboli spokojní, keby im niekto oznamoval, že náboženstvo úspešne vymizlo z politiky a kultúry, aby sa nakoniec utiahlo do súkromných hláv zbožných obyvateľov.
Zaujímavé je, že k sekularizácii spoločnosti sčasti prispelo samo kresťanstvo. Podľa židovstva i kresťanstva Boh stvoril človeka na svoj obraz a daroval mu slobodnú vôľu a rozum. Človek sa má snažiť svet slobodne skúmať a spravovať. Boh sa zo sveta do určitej miery stiahol, aby ponechal človeku slobodu. Biblia odkúzlila a demytologizovala svet a prírodu, pretože hlásala, že príroda nie je Boh.
Súčasné kresťanstvo
Prednesená prednáška sa zaoberala témou Súčasné kresťanstvo, pričom sa venovala dielam avantgardného slovenského luteránskeho teológa prof. Miroslava Nandráskeho a českého katolíckeho teológa prof. Tomáša Halíka. Cieľom bolo nájsť medzi nimi styčné aj rozchodné body.
Obaja títo autori sú vskutku antidogmatickí a kritizujú dogmy, náuku a vieru, ktoré v ich očiach nezomreli. Dôležité je, že ani títo naši teológovia nevedia rady, ako vyriešiť problém zla vo svete. Autori sa zaoberajú kritikou kresťanstva, ktorú sformuloval Nietzsche, prvý postmodernista a postmetafyzik.
Nietzscheho výrok, tak ako aj Nandrásky, oddeľuje Boha od predstavy o ňom. Podľa Nandráskeho ani sám Boh nie je nemenný. Ani Boh nie je nič statické, ale sa tvorí. Lyotarda, francúzskeho postmodernistu - obracala proti moderne, t. j. svojho osudu do vlastných rúk, tvorila si veľké projekty.
Záver
Dielo Fridricha Nietzscheho je nerozlučne späté s jeho životom. Ako sám povedal: "Svoje spisy som písal vždy celým svojím telom a životom." Každá transformácia jeho myšlienok sa odráža v jeho premenách a zápasoch ktoré vyjadril od ranných reflexií o gréckej tragédii, cez kritiku morálky až po vrcholné koncepty vôle k moci a nadčloveka.
Táto priepasť sa definitívne otvorila v roku 1889, keď Nietzsche vo veku 45 rokov utrpel nervový kolaps v Turíne. Nietzsche zomrel 25. augusta roku 1900.
„Nietzsche je mŕtvy.“ Boh. Vtipné otočenie Nietzscheho výroku o smrti Boha sa vďaka nápisom na rôznych múroch stalo veľmi známym. Nietzsche bol jedným z prvých prorokov ohlasujúcich nástup sekularizácie, čiže zmenšovania vplyvu náboženstva na spoločnosť.