Benediktínsky kláštor Reichenau: História a jeho prínos v stredoveku

Výsledkom je teda povrchné povedomie, ktoré predstavuje stredoveké lekárstvo a starosť o telesné zdravie ako dobu úpadku a stagnácie vypĺňajúcu “dieru” medzi idealizovaním obdobia staroveku na jednej strane a renesančnej doby na strane druhej. Zdravie, lekárstvo a hygiena boli vždy pevnou súčasťou každej civilizácie v dejinách. Epocha európskeho stredoveku nebola v tomto ohľad žiadnou výnimkou. Práve preto je poľutovaniahodné, že toto dlhé tisícročné obdobie, ktoré navyše zahŕňa tri rozmanité civilizácie (latinskú, byzantskú a arabskú), nemá v historickom povedomí patričné postavenie. Hlavnou príčinou tohto neutešeného stavu je veľmi nízka úroveň spracovania problematiky lekárstva, zdravia a hygieny v stredoveku, keďže drvivá väčšina dobových lekárskych spisov stále nebola dostatočne spracovaná, zanalyzovaná a sprístupnená širšiemu okruhu recipientov.

Dejiny stredovekého lekárstva sa tradične zvyknú deliť na niekoľko fáz: obdobie neskorej antiky, raný stredovek, obdobie lekárskej školy v Salerne, post-salernitánske obdobie, čas ranej renesancie. Podobným spôsobom sa delia aj jednotlivé fázy vývoja medicíny v byzantskom a arabskom prostredí.

Tak ako v iných oblastiach vedenia aj v medicíne sa v latinskom stredoveku uchovávali základy lekárskeho poznania z antiky, ktoré sa postupne dopĺňali poznatkami preberanými z byzantského a arabského prostredia.

Benediktíni sú najstarší dodnes existujúci katolícky mníšsky rád (Rád svätého Benedikta staršie nazývaný ako Rehoľa svätého Benedikta). Zakladateľom rádu bol Benedikt z Nursie, ktorý prvotne pôsobil ako pustovník. Rád vznikol v nepokojnom období sťahovania národov. Azda práve preto sa v ňom kladie dôraz na umiernenosť, stabilitu miesta a okrem modlitby je jeho podstatným prvkom manuálna práca. Každý benediktínsky kláštor má samostatné spoločenstvo vedené opátom. Významnejším kláštorom môže byť udelený titul arciopátstva.

V priebehu vývoja prešiel benediktínsky rád niekoľkými reformami, z ktorých sa potom vyvinuli ďalšie samostatné rády, napr. cisterciáni a kamalduli. Benediktínske heslá sú pax (lat. pokoj), ako aj ora et labora (lat. "modli sa a pracuj").

Významné osobnosti a medicínske poznatky

Výstižným príkladom je mních Notker II. († 975) pôsobiaci v kláštore sv. Havla v St. Gallen, ktorý bol nie len lekárom, ale popri tom sa preslávil ako básnik, maliar a skvelý učiteľ. Notker bol nesmierne erudovaným lekárom, ktorý ovládal lekárske poučky, dokonale poznal lieky aj protijedy a svoje vedomosti staval na hippokratovskej diagnostike. Podľa dobových prameňov (Cassus sancti Galli) diagnostikoval choroby a zdravotný stav pacientov z moču a krvi. Notker určite využíval bohatú zbierku medicínskych kníh vo svätohavelskej kláštornej knižnici, kde sa nachádzalo viacero všeobecných pojedaní o medicíne, ako aj špecializované diela venované telesným tekutinám, či uroskopii.

Vývoj lekárskeho poznania a zdravovedy bol v stredoveku od raných storočí zvlášť spätý s južnou časťou kontinentu. Významné postavenie malo mesto Salerno a jeho slávna lekárska škola, kde sa uchovávali poznatky z minulosti a zároveň sa pracovalo na nových lekárskych postupoch postavených na nových poznatkoch, ako aj vďaka prekladom gréckych a arabských diel. Symbióza latinskej, byzantskej a arabskej civilizácie bola charakteristickou pre južnú Európu, a práve preto vznikali najvýznamnejšie práce práve na území Itálie, Španielska a južného Francúzka. Vo vrcholnom stredoveku sa medicína inštitucionalizovala aj na novovzniknutých lekárskych fakultách na univerzitách v Montpelieri či v Bologni.

Prevládajúcim prístupom počas stredoveku bolo obnovenie vitálnej energie, teda humorálny koncept založený na teóriách antického lekára Galéna, ktorý zapísal biskup Izidor zo Sevilly v 7. storočí vo svojej encyklopédii všeobecného poznania (Etymologiae), a ktorý od neho prebrali neskorší autori. V niektorých prístupoch prevládala snaha o spojenie kresťanského náboženstva, prípadne mysticizmu s poznatkami prírodného lekárstva ako napríklad v diele mníšky a vizionárky Hildegardy z Bingenu. Inokedy sa lekári zamerali viac na symbiózou antickej medicíny, užívanie liekov a liečivej schopnosti rastlín, ako to praktizoval salernský učenec Mattheus Platearius v diele Kniha jednouchého lekárstva (1130 - 1160).

Povinnosťou stredovekého lekára (medicus, physicus, doctor medicinae alebo magister) bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. Teda to, či je sangvinik, flegmatik, cholerik alebo melancholik. Každá z tekutín mala svoju základnú vlastnosť. Podľa toho lekár vedel určiť, ktorá z telesných štiav (krv, hlien, žltá žlč a čierna žlč, resp. sanguis, flegma, cholé a melancholé) je v prevahe.

Princíp kontinuálneho prechodu od kláštornej medicíny z infirmárií, vykonávanej mníchmi, až po scholastickú medicínu na najvyššej úrovni platil aj pre región strednej Európy. Nanešťastie, v tomto priestore sa nemôžeme odvolať na dostatočný materiál zo zachovaných diplomatických či naračných prameňov alebo priamo na konkrétne medicínske traktáty. Z tohto dôvodu sa v dejinách starostlivosti o zdravie a hygieny nachádza stále veľa bielych miest, ktoré treba zaplniť ďalším štúdiom pramenných materiálov.

Zdravotné problémy a liečebné postupy

V strednej Európe sa v súvislosti so zdravotným stavom obyvateľstva stretávame s dôsledkami mnohých klimatických či epidemických problémov (v prameňoch často nesprávne označovaných ako mor - pestis). Chorobnosť bola úzko spojená s úrodou, resp. neúrodou. Tie mali, prirodzene, priamy vplyv na obranyschopnosť organizmu. Život stredovekého človeka koreloval s cyklom hospodárskych prác a v prípade, že jeho celoročná práca vyšla navnivoč, dôsledky boli skutočne radikálne. Hladomory sa v oblasti strednej Európy napríklad v období 12. a 13. storočia vyskytli viackrát (v rokoch 1126, 1142, 1177, 1217 - 1218, 1250, 1251, 1252, 1254, 1258, 1260, 1262, 1263, 1281 - 1282). Mávali katastrofálne dôsledky, najmä na najnižšie vrstvy spoločnosti.

Na udržanie zdravia sa ľudia zvykli obrniť prvkami dávnovekej ľudovej medicíny spojenej predovšetkým s prijímaním prostriedkov vyrobených z liečivých bylín. Známe, obľúbené a vyhľadávané boli i liečivé pramene a termálne vody (aqua calida). Využívali sa i amulety, zariekania a rôzne rituály. V tomto prípade je namieste spomenúť Mastičkára zo 14. Liečenie na úplne odlišnej úrovni, no pravdepodobne s rovnakým efektom, zasa predstavoval tzv. kráľovský dotyk.

Jedným z častých zdravotných problémov v stredoveku bol tzv. ergotizmus (ignis sacer), ktorý poznáme aj pod názvom „oheň sv. Antona“. Toto pomerne rozšírené ochorenie sa vyskytovalo v celej Európe a mohlo byť dôsledkom konzumácie chleba a obilnín napadnutých parazitickou hubou (námeľom). Nakazení trpeli mučivým pocitom svrbenia a pálenia kože, hlavne v oblasti končatín, ktoré postupne odumierali, keďže sa zúžili hladké svaly, čím sa obmedzil prietok krvi. Nasledovali kŕče, gangréna a psychóza.

Lepra či malomocenstvo (Hansenova choroba) bolo ďalším ochorením, ktoré sa vyskytovalo v oblasti strednej Európy. Choroba spôsobená baktériou Mycobacterium leprae, postihujúca kožu, sliznicu a nervy, znamenala zväčša smrteľnú prognózu. Archeologické náleziská dosvedčujú, že lepra sa v oblasti Karpatskej kotliny vyskytla už v 7. storočí. Všeobecné rozšírenie lepry datujeme od vyhlásenia prvej križiackej výpravy, ktorá bola spojená so značnou fluktuáciou obyvateľstva. Extenzia malomocenstva dosiahla svoj vrchol v období 13. a prvej polovice 14. storočia.

Prehľad chorôb a liečebných postupov v stredoveku

Choroba	Príčina	Liečebné postupy
Ergotizmus (Oheň sv. Antona)	Konzumácia obilnín napadnutých námeľom	Neznáme účinné postupy, symptomatická liečba
Lepra (Malomocenstvo)	Baktéria Mycobacterium leprae	Izolácia, symptomatická liečba
Bežné choroby	Infekcie, zlá výživa	Bylinné lieky, modlitby, amulety

Najstaršie benediktínske kláštory sa nachádzajú v Európe na viacerých miestach (Taliansko, Francúzko, Čechy, Slovensko) a boli dôležitými centrami vzdelanosti, umenia a hospodárstva. Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Tie by sme len vo veľmi prenesenom význame mohli považovať za akýsi predstupeň prvých špitálnych zariadení.

Napriek tomu sa medicína stala jednou z vied, ktoré bolo možné študovať na najvyšších európskych vzdelávacích inštitúciách - univerzitách.

Ich vzájomný vzťah ako aj mieru rozšírenia týchto dvoch konceptov medzi obyvateľstvom nie ej možné podrobnejšie zrekonštruovať kvôli nedostatku spoľahlivých prameňov. Popri tejto vysokej, vedeckej medicíne, existovalo v stredoveku paralelne aj ľudové, amatérske liečiteľstvo, ktoré vychádzalo z folklórnych tradícii, náboženských či magických povier, alebo z empirických skúseností takzvaného prírodného lekárstva.

tags: #benediktinsky #klastor #reichenau