Biblia a Reinkarnácia: Pohľad na Vec

Život sa nám niekedy javí ako šialená záležitosť. Ako zvládnuť život, aby sme to, čo sa nám deje uniesli? Ide to vôbec, vyznať sa vo svojom živote, a nájsť jeho zmysluplné riešenie? Áno, ide to, ale bežný pohľad nám na to nepostačí.

Musíme sa začať pozerať na svoj život z hľadiska zákonitostí karmy. Potom nájdeme odpovede na všetko, čo nás trápi.

V súčasnej spoločnosti rezonuje myšlienka reinkarnácie. Táto myšlienka má svoju oporu v ázijskej múdrosti, predovšetkým však v budhizme a v hinduizme. A samotné reinkarnácie sú pri tom dôsledkom myšlienok a skutkov každého človeka (jeho karmy).

Väčšina ľudí dnes vníma svoj život ako jednorázovú záležitosť, dôvod svojho narodenia nepoznajú, ani po ňom nepátrajú, pretože nevieme o žiadnych nitkách, ktoré by existovali pred našim narodením, a na ktoré by sme mohli súčasným životom naviazať.

Tiež som zdielala podobný názor. Prečo? Pretože iný pohľad na život mi nikto neponúkol. V prostredí, kde som vyrástla sa nič iné nepripúšťalo.

Ale málokto z veriacich kresťanov vie, že cirkev na jednom zo svojich koncilov, v roku 553, vyškrtla z biblie všetky zmienky o reinkarnácii. Že by to urobila v našom záujme a pre naše dobro, aby sme si práve prebiehajúceho života viac vážili?

Opak bol pravdou: vnútením jedného názoru si upevnila moc nad pravdou so všetkými dôsledkami.

Týmito dejinnými súvislosťami sme došli do stavu, v ktorom sme teraz. Nikde nezačíname, nikam nesmerujeme, žijeme čo možno s najväčšími výhodami pre seba. Celok nám uniká zo zreteľa.

Zabudli sme kto sme, nevieme, že ideme po spoločnej ceste, jeden život za druhým, že v Mysli tvoríme jedno To - ľudské vedomie.

Karma však pôsobí bez rozdielu na nás na všetkých, a je úplne jedno, či si tento proces uvedomujeme alebo nie, či chceme alebo nechceme pripustiť, že každú svoju negatívnu myšlienku alebo čin si budeme musieť skôr, či neskôr odpykať.

A preto je z hľadiska karmy tak dôležité byť plne prítomný tu a teraz, našou snahou by malo byť vyhnúť sa utrpeniu, akémukoľvek trápeniu a snažiť sa pochopiť ich príčiny, ktoré tkvejú v minulosti. Zbaviť sa obviňovaniu iných, a stať sa pozorovateľom svojich myšlienok a emócií.

Kresťanstvo verzus Reinkarnácia

Ak sa niekto narodí do chudobných podmienok, ak je životom poslaný do kolien, alebo zahynie tragickou smrťou, tak je to dôsledok zla, ktoré spáchal v predchádzajúcom živote a samotná reinkarnácia je cestou k jeho očisteniu. A jeho nasledujúce prevtelenie, môže byť pokrokom na ceste ku konečnému vyslobodeniu.

V tomto pohľade však zlo získava legitimitu, je dobré a dokonca užitočné, je nástrojom pre dušu, ktorá stúpa k svojmu božskému počiatku, cez kolobeh životov, počas ktorých spláca svoj „karmický” dlh.

Myšlienku na reinkarnáciu však neprináša len východ, ale aj západ. To, čo je nám ponúkané v našom čase a priestore, je skreslený a západný pohľad na reinkarnáciu. Jej skutočná podstata je iná.

Táto pokrivená a nám ponúkaná koncepcia reinkarnácie stojí na trvalej identite a toto tvrdenie má pôvod v židovstve a kresťanstve, kde práve trvalá identita je jednou z príčin, prečo nedochádza k reinkarnácií.

V Afrike sa tvrdí, že identita sa rozpadá v okamihu smrti. A podobné tvrdenie prináša aj hinduizmus a budhizmus.

Obidva smery hovoria o chimére, teda menlivom nahromadení jednotlivých vedomí, ktoré sa presúvajú zo života do života, ale nosnou myšlienkou tohto prechodu nie je niekto (teda osoba a jej identita), pretože pre budhizmus je toto vedomie ničím a pre hinduizmus je anonymným a všeobecným vnútorným ja.

A práve preto je tu reinkarnácia označovaná ako peklo ničoty, alebo peklo vnútorného ja.

Západná teória prevteľovania predpokladá, že telo je len oblečením, ktoré je možné bez ťažkostí zobliecť a vymeniť za iné. Ale telo je v skutočnosti forma, ktorú osoba vtláča prachu sveta.

Táto forma prekračuje svoje telo, pretože nie je telesnou, ale duchovnou. A ak je človek stvorený na obraz Boží a povolaní k tomu, aby sa mu stal podobným, potom sa jeho telo má stať tvárou.

Osoba má cez vzťahy (k sebe, k Bohu, k ľuďom a k stvorenstvu) vydať svedectvo o Bohu.

Kresťanstvo je náboženstvom vtelenia a cez osobu vzkrieseného Krista, je náboženstvom vzkrieseného tela, ktoré je pozvané k premene. A preto karma (vrátane neľútostného podriadenia sa všeobecným zákonom existencie), o ktorej hovorí reinkarnácia, je v kresťanstve prelomená milosťou.

Stačí si spomenúť na podobenstvo o robotníkoch, ktorí dostali prácu tesne pred koncom „smeny” a predsa dostali rovnakú odmenu ako tí, ktorí pracovali od rána.

Podľa Izáka Sýrskeho, je jediným skutočným hriechom apatia a ľahostajnosť k vzkrieseniu. Okrem toho prináša zaujímavé prirovnanie: ako hrsť piesku v obrovskom mori, tak sú všetky naše hriechy v porovnaní s Božím milosrdenstvom.

Práve preto je pre východnú kresťanskú spiritualitu, tak typická modlitba za spasenie všetkých. Telo Kristovo zahŕňa cele ľudstvo a vytrháva ho z ničoty.

Cirkev je len špičkou ľadovca, ktorá zhromažďuje tých, ktorí vzdávajú vďaku, bojujú, slúžia a modlia sa za tento svet.

Táto jednota má svoj stred v eucharistii, ale jej hranice nepoznáme. Modlíme sa za mŕtvych a oni sa modlia za nás. A naša spoločná modlitba, je akoby krvou Kristovho tela, cez ktorú prúdi sláva medzi nebom a zemou, ktoré tvoria jedno veľké (nedeliteľné) spoločenstvo.

A preto tu dochádza ku skontaktovaniu a k rozhovoru s mŕtvymi, ale iným spôsobom. V kresťanstve tento kontakt s mŕtvymi sa uskutočňuje cez modlitbu a v najväčšej miere, počas slávenia eucharistie.

Niektoré prúdy reinkarnácie hovoria, že aj kresťanstvo kedysi hovorilo o prevteľovaní. Ide pri tom o niektoré prvky spojené s Origenesom. Pre Origenesa a jeho stúpencov je každá duša poznačená pečaťou nekonečnosti, po ktorej nesmierne túži (tou nekonečnosťou je Boh).

Táto myšlienka je ešte v poriadku. Problematické je tvrdenie o tom, že táto túžba ju sprevádza pri prechode rôznymi stavmi, aby sa nakoniec vrátila k prvotnému bytiu. Toto tvrdenie zavrhol piaty ekumenický koncil, ktorý sa uskutočnil v roku 553 po Kr v Konštantínopole.

Podľa komentárov a výkladov tohto učenia, ide o putovanie spojené s duchovnými svetmi.

K myšlienkam reinkarnácie mnohých ľudí priviedla pochybnosť nad tým, ako taký krátky pobyt na zemi, môže rozhodnúť o pobyte vo večnosti. Ale zároveň aj obava pred bolesťou a utrpením.

Reinkarnácia však posväcuje utrpenie a spútava človeka do všeobecných a neosobných princípov a okrem toho, tento život z pohľadu reinkarnácie, determinuje život budúci.

Naproti tomu kresťanstvo a predovšetkým jeho východné ortodoxné cirkvi hovoria o Bohu, ktorý miluje človeka; ktorý prijíma človeka; odpúšťa mu jeho hriech; ktorý miesto trestu, sa rozhoduje pre lásku; a chce objať človeka.

V kresťanstve náš pozemský život nedeterminuje našu budúcnosť, pretože Boh vzal hriech na seba.

Reinkarnácia a východné náboženstvá

Reinkarnácia je neoddeliteľnou súčasťou niekoľkých prevažne východných filozofických tradícií ako sú buddhizmus, taoizmus a takzvaný hinduizmus (správne označenie je védska dharma či Sanátana-Dharma). Tu našla svoje najrozsiahlejšie a najhlbšie prepracovanie, keďže je najpôvodnejšou vedou a najstaršou filozofiou na svete, a preto je tento výklad založený výhradne na védskych zdrojoch, hlavne Bhagavad-gíte (BG) a Bhágavata Puráne, tiež známej ako Šrímad Bhágavatam (SB).

Ako vedľajší zdroj je použitá Biblia, KJV na porovnanie aj iných tradícií. Je dôkazom sama osebe a nepotrebuje potvrdenia inými spôsobmi, tak ako jedlo, ktoré úplne postačuje k utíšeniu hladu bez toho, aby vám niekto musel hovoriť, že už nie ste hladný. Toto poznanie bolo zapísané v písmach zvaných šruti (štyri Védy - Rg, Sáma, Jadžur, Atharva a písma s nimi spojené ako sú Upanišady), smriti, (Purány, Itihásy - Mahábhárata, Rámájana) a ďalšie.

Ďalšie zdroje poznania, zmyslové vnímanie (pratjakša) a logická analýza (anumána), sú nedokonalé a nemôžu vyjaviť vyššiu realitu. Teda aj bez akéhokoľvek vyššieho poznania sa dá dospieť k záveru, že tento ľudský život nie je všetkým.

Reinkarnácia, neoddeliteľná súčasť védskej paradigmy, bola teda prijatá po celom starovekom svete; jej stopy sa dajú nájsť v ústnych tradíciách pôvodných obyvateľov Ameriky, Keltov atď. To naznačuje široký védsky vplyv vo vzdialenej minulosti. Ešte v Grécku existovali filozofie podobné védskym, ktoré zahŕňajú reinkarnáciu (Platón, Pythagoras).

Preto nie je braná ako súčasť duchovného, ale hmotného sveta. Jej pohľad na ľudský život a vesmír je lineárny - existuje jeden život či stvorenie, jedna smrť či zničenie. Pred nimi a po nich je iba večnosť.

Otcovia rannej cirkvi zamerali svoju kritiku hlavne na Platóna a Pythagora. Obvykle neboli schopní pochopiť, ako by sa ľudská bytosť mohla stať zvieraťom a stratiť svoj vyvinutý intelekt a nedostatok protiargumentov nahrádzajú vulgárnosťou (napr. Rehor z Nyssy, “Stvorenie človeka“28:3, Basil Veľký, „Šestdenná práca“8:2; či Laktancius, “Výťah z Božských Inštitúcii“36). Odtiaľ teda prichádza najviac útokov. Ale dnes, tak ako predtým, sa tieto útoky vyznačujú neúplným či nesprávnym porozumením reinkarnácie.

Argumenty proti reinkarnácii a odpovede

Aký má zmysel byť potrestaný za činy, na ktoré sa nepamätáme? Justín Martyr (2. storočie n. l.) vo svojom dialógu so židom Tryfonom, kap. 4, zmieňuje reinkarnáciu ľudí na zvieratá. Tryfo nesúhlasí, ale jeho protiargument - že tí, ktorí sú takto potrestaní, si nepamätajú svoju vinu, a preto takýto trest nemá zmysel - je čisto subjektívny, pretože niekedy je vedomá pamäť na minulé životy (džanma-anusmrti) zachovaná (viď nižšie).

Zabúdame na veci aj zo súčasného života a pokiaľ by sme si pamätali všetko z minulosti, viedlo by to k mentálnemu zrúteniu. Naša skúsenosť je uložená v jemnohmotnom tele v podobe záznamov či odtlačkov (samskára). Nesprávne jednanie z našej minulosti vďaka Paramátme (lokalizovanému aspektu Boha v srdci dávajúcemu pamäť a zabudnutie) podvedome rozoznávame a cítime v podobe viny.

To vedie k zabráneniu ďalšieho nesprávneho jednania rovnakej povahy. Paramátma ukazuje, čo je správne a čo nesprávne aj tým, ktorí nepoznajú písma. Charakter je vtedy aj istý druh podvedomej pamäti. (Šríla Prabhupáda definoval charakter ako výsledok pôsobenia gun (kvalít hmotnej prírody) - sattva, radžas, tamas. Sattvický charakter podľa neho znamená vyvarovať sa štyrom druhom hriešnych činností). Vznešenejší ľudia sa tiež poučili v minulých životoch. V tom spočíva osobný vývoj. Genialitu môžeme chápať ako jeho určitú extrémnu formu.

Plne uvedomelí správneho a nesprávneho zažívame v dobe smrti pod dohľadom vyšších autorít, dévov (polobohov) a Paramátmy. Druhý argument filozofie nyaya pre existenciu Boha (t.j. existenciu rôznych bytostí v rôznych situáciách v tomto svete) svedčí o nutnosti kontinuity reinkarnácie pre zaistenie spravodlivosti.

V niektorých prípadoch je vedomá pamäť na minulé životy uchovaná. Tieto osoby sa nazývajú džatismara alebo tí, ktorí si pamätajú svoje minulé životy. Ako príklad môže poslúžiť Nárada Muni, Asamandžasa (SB 9.8.15-16), Mahárádža Nrga (SB 10.63) atď.

Táto skúsenosť by nám mala otvoriť oči a priviesť nás k hľadaniu príčiny utrpenia. Aký bol náš minulý život môžeme zistiť regresmi, pokročilou astrológiou (obe sú nedokonalé - jedná sa len o anumánu), vlastným očisteným vedomím s pomocou Paramátmy vďaka oslobodeniu, svätým osobám, ktorí dokážu čítať samskáry ostatných alebo s pomocou dharma-šastier, ktoré popisujú konkrétne karmické reakcie za konkrétne hriechy.

Dôležitejšie než študovať svoje minulé životy je však “hrať s rozdanými kartami“, čiže žiť v živote čo najlepšie, bez pripútanosti k minulosti, ktorá sa nedá zmeniť.

Tabuľka: Porovnanie Kresťanstva a Reinkarnácie

Na záver, téma reinkarnácie a jej vzťah ku kresťanstvu je komplexná a otvára dôležité otázky o zmysle života, utrpení a spravodlivosti. Pochopenie rôznych pohľadov môže obohatiť našu vlastnú duchovnú cestu.

tags: #biblia #a #reinkarnacia #historia