V priebehu krátkeho času sa knihy stali prístupnými pre oveľa širší okruh záujemcov, nehovoriac o tom, že klesla ich cena. Keď zlatník z Mainzu, Johannes Gutenberg, v prvej polovici 15. storočia vymýšľal princíp kníhtlače, určite netušil, čo spôsobí. Gutenberg je určite autorom zariadenia na odlievanie písmen a ručného tlačiarenského lisu. Svoj vynález chcel uplatniť nadmieru zodpovedne. Jeho prvým počinom bolo vytlačenie tzv. 42-riadkovej Biblie, do ktorého sa pustil roku 1450 s finančnou podporou Johanna Fusta.
Aby sa vydávanie a tlačenie kníh stalo ešte zaujímavejším, pápežská stolica sa tuho zamyslela nad nutnosťou dozerať na prevádzku tlačiarní a ich produkciu. Nič nové pod slnkom - veď obeťou cenzúry bol už Sokrates a aj v antickom Grécku sa pálili knihy nezodpovedajúce dobovej morálke. Cisár Konštantín sotva 20 rokov po uznaní kresťanstva (r. 313) zaviedol cenzúru viery a roku 496 pápež Gelasius zostavil prvý index zakázaných kníh. Keďže kontrola stále nebola dostatočne účinná, Gregor IX. roku 1231 založil inkvizíciu.
V 16. storočí vydala katolícka cirkev po prvýkrát Zoznam zakázaných kníh, ktorý vstúpil do histórie pod latinským názvom Index Librorum Prohibitorum. Veriaci mali pod hrozbou exkomunikácie prísne zakázané čítať texty vybraných autorov. Celkovo sa reštrikcie dotkli viac než 4 300 najrôznejších textov a to aj z oblasti vedy, filozofie a kultúry.
Príčiny toho, prečo bolo čítanie niektorých textov zakázané, tkveli, okrem zrejmých súvislostí, i v tom, že mali mať údajne neblahý efekt na celú spoločnosť. Ako svojho času napísal historik Johann Gottfried Hoche, tak pri čítaní nevhodnej literatúry (pre neho to bola predovšetkým taká, ktorá mala dobrodružný dej) sa mohlo pokojne stať, že by napríklad gazdinky zabudli vykonať niektoré domáce práce. V skratke, podľa Hocheho bolo čítanie takejto literatúry len a len stratou času.
Ukážka Index Librorum Prohibitorum
Cenzúra na Slovensku
Keďže na našom území inkvizícia nemala nijako zvlášť silné postavenie, vyšlo tu len niekoľko obmedzení, ktoré sa týkali predovšetkým Lutherových diel. Cenzúra sa úradne praktizovala od roku 1572 - všetky knihy a tlače bolo nutné poslať na posúdenie biskupovi do Viedne (samozrejme, ešte pred vytlačením). Mala sa tak chrániť viera, ale od roku 1730 sa pozornosť rozšírila aj na politické a spoločenské diela. Osvietená panovníčka Mária Terézia potom roku 1747 odovzdala agendu cenzúry bratislavským jezuitom.
Krátke uvoľnenie počas vlády Jozefa II. sa zostrilo začiatkom 19. storočia, keď sa zakázali diela osvietencov ako Voltaira či Rousseaua a vyvrcholilo roku 1806 zákazom čítania románov. Keď sa zdalo, že sa už blýska na lepšie časy, prišlo obdobie diktatúr. V priebehu 20. storočia sa dostalo na index (a aj do ohňa, zberu či šrotu) viac kníh ako kedykoľvek predtým. My starší si pamätáme aj literatúru zo socialistického obdobia našej minulosti. Nielen cyklostylové samizdaty, či kopy zošrotovaných kníh, o ktorých tak krásne písal Bohumil Hrabal.
Dnes môže vychádzať skutočne hocičo. Negatívne však je, že vychádza hocičo. Byť v dnešnej dobe literárnym kritikom musí byť rizikovým povolaním. O nič lepšie to však nie je ani na poli popularizačnej spisby. Premnožili sa dielka samozvaných odborníkov s patologickým presvedčením o vlastnej geniálnosti, ako aj grafomanov s neutíchajúcou túžbou przniť vkus a dezinformovať pospolitý ľud. Aj vydavatelia majú svoje maslo na hlave. Tlačia na prekladateľov, ktorí v časovom strese vydajú z rúk preklady pod psa, ale čo je horšie, mnohí z nich často ani netušia, čo prekladajú.
Asi vyvolá nevôľu moje konštatovanie, že cenzúra predsa len mala niečo do seba a nebolo by od veci znova ju zaviesť. Nemala by to byť však cenzúra v pôvodnom slova zmysle, teda znovuzavedenie smutne presláveného Úradu pre tlač a informácie alebo Hlavnej správy tlačového dohľadu (aj keď si viem celkom dobre predstaviť ich dnešné personálne obsadenie). Stačili by oponenti, ktorí by samozvanému literátovi bez autocenzúry či sebareflexie šetrne prezradili, že jeho dielo je nanič. Nezaškodilo by ani to, ak by vydavateľstvá oferovali nejaký ten groš na odborného posudzovateľa a dielo vydali až s jeho odobrením.
„Odkedy sa píšu knihy, od tých čias sa aj pália. Platilo to za čias rímskych vojenských cisárov, za Cromwella, za katolíkov, jezuitov, dominikánov a puritánov, za kalvínov či protestantov. Ničivé plamene sa rozhoreli v Číne, vo Francúzsku, v Španielsku, Anglicku, Írsku, Nemecku, Petrohrade, Bostone, v Oklahoma City. Oheň mal vždy onen rovnako blčiaci vlčí hlad a vždy znova a znova požieral práve to najlepšie - diela Ovídia, Properza, Danteho, Boccaccia, Marlowa, Erazma, Luthera, Pascala, Defoa, Swifta, Voltaira, Rousseaua. Niekedy ako porciu navyše zožrali aj autora či vydavateľa.
Kästner sa na tomto bolestnom a ohyzdnom inferne - konkrétne v Berlíne na Námestí opery - osobne zúčastnil ako svedok i obeť zároveň - jeho knihy skončili taktiež vo vatre. Spomína na to slovami: „Zapálili dechtové fakle, napravo od budovy opery bola pripravená hranica z kníh. Začali ju hltať plamene. Nákladiaky sa k nej šinuli ako k vykladacej rampe. Vyklopili z nich tisíce kníh a usilovné ruky ich vysokým oblúkom hádzali do ohňa. Goebbels gestikuloval pred ohniskom ako čertík pred pekelnou bránou. Horekoval, táral, vyvolával spisovateľov po mene a zveroval ich knihy plameňom a zabudnutiu“ (s. 8 - 9).
Pálenie kníh pred berlínskou operou 10. mája 1933
Príklady autorov a diel na indexe
Autorov by sme v rámci Index Librorum Prohibitorum mohli rozdeliť do dvoch skupín - na autorov, ktorí mali na zozname len zopár zo svojich kníh a na takých, ktorých všetky knihy sa ocitli na pomyselnej čiernej listine. V praxi to znamenalo napríklad to, že veriaca žena nemohla prežívať vzostupy a pády s Julienom Sorelom v Stendhalovom Červenom a čiernom, s pohoršením sledovať sexuálne harašenie mládeže v Zolovom Germinali alebo zažívať koniec sveta s Maeterlinckovými Slepcami. Podobne ako Stendhalove, tak aj diela Victora Huga bývali častým terčom cenzúry a to zo strany svetskej i cirkevnej moci.
Uvedenie jeho drámy Marion de Lorme stopli ešte na začiatku, keďže zobrazovala panovníka ako poverčivého, krutého a slabého. A ak náhodou nejaké dielo prešlo cez cenzorov v rámci svetskej moci, tak v dvoch prípadoch zasiahla cirkev. To bol aj prípad jeho azda najslávnejších románov - Chrám Matky Božej v Paríži a predovšetkým Bedárov.
Prípad Victora Huga a jeho Bedárov
Bedári unikli cenzúre na francúzskom území len o pomyselný chlp, keďže dej Hugovho románu sa odohrával nie v súčasnosti, ale o bezmála polstoročie skôr. Bedári sa napriek tomu stal jedným z katalyzátorov rozsiahlych politických zmien vo vtedajšom Francúzsku. Keď „potenciál“ románu videl ruský cár Nikolaj I., rozhodol sa nielen Bedárov, ale aj všetky ostatné Hugove diela radšej preventívne zakázať na svojom území, keďže sa obával, že by mohli obyčajných ľudí prinútiť vzbúriť sa voči vládnucej elite.
Necelé dva roky po oficiálnom vydaní, v roku 1864, sa kniha spoločne s Flaubertovou Pani Bovaryovou a Renanovým Životom Ježiša ocitla na už aktualizovanom Index Librorum Prohibitorum. V prípade Huga sa jednalo už o druhý román, ktorý cirkev zakázala čítať veriacim - tým prvým bol Chrám Matky Božej v Paríži, ktorý sa na zoznam dostal ešte v roku 1834, teda približne tri roky po vydaní. V oficiálnom zdôvodnení sa uvádzalo, že Bedárom priťažilo to, že v ňom Hugo „kritizoval pápežstvo a cirkev ako takú.“ A tak sa Hugo opäť dostal na dvere kostolov po celom Francúzsku, kde častokrát býval vyvesený zoznam týchto škodlivých kníh, aby ho mali veriaci priamo na očiach.
Dej Bedárov tomu na prvý pohľad nenapovedá. Je to o román o bývalom galejníkovi Jeanovi Valjeanovi, ktorého kňaz pomocou symbolu v podobe ukradnutých svietnikov privedie na správnu životnú cestu a on potom žije ako nový človek a viackrát hovorí o svojej láske k Bohu. Ujme sa dcéry prostitútky, zachráni život zavalenému obyvateľovi mesta, kde je starostom, nepomstí sa a ušetrí život policajného úradníka Javérta a spraví i veľa ďalších dobrých vecí. A to všetko aj vďaka kňazovi, ktorý ho ušetril galejí.
Cirkevná pomsta a rehabilitácia
V čase vydania Bedárov bol Victor Hugo i jeho román pod veľkou paľbou kritiky zo strany cirkvou podporovaných periodík. Nebolo to však ani tak kvôli lascívnosti či vulgárnosti nového románu, ale kvôli postoju samotného Huga voči cirkvi. Ten síce vyrastal v katolíckej rodine a dlho sa aj ku viere hlásil, no vplyvom nie úplne zrejmých skutočností, sa jej neskôr zriekol. Cirkev samozrejme nemohla prijať to, že by muž, ktorý bol voľnomyšlienkár (a možno aj ateista) mohol napísať knihu, ktorá by v sebe ukrývala určité katolícke posolstvo.
Cieľom na tú dobu pomerne veľkej a dlhotrvajúcej mediálnej anti-kampane bolo na jednu stranu zdiskreditovať Victora Huga (a samozrejme aj jeho román) a na druhú stranu ho tým prinútiť k tomu, aby uvažoval, že zmení svoj postoj k cirkvi. To sa však nestalo a Bedári sa onedlho na to dostali na zoznam zakázanej literatúry. Tu vydržali bezmála storočie, až do roku 1959 a teda z neho vypadli len pár rokov predtým, než pápež oficiálne zrušil Index Librorum Prohibitorum.
V poslednom polstoročí sa Hugovi a predovšetkým jeho Bedárom dostáva rehabilitácie i zo strany samotnej cirkvi, ktorá o stoosemdesiat stupňov zmenila svoj kritický postoj a začína dielo dokonca odporúčať s odkazom, že je to román o dobrote, láske a ochote pomôcť blížnemu. Treba povedať, že tejto novej reputácii môže Hugo vďačiť i nedávnemu muzikálu v réžii Toma Hoopera, ktorý preukázateľne zvýraznil kresťanské motívy, na ktoré kniha nekládla až tak veľký dôraz. Bohužiaľ Hugo sa už takejto rehabilitácie nedožil.
Flaubertovi „spôsobovala“ Pani Bovaryová nepríjemnosti už od svojho vydania v roku 1856. Hoci tvrdil, že je to kniha, ktorá učí morálke, tak francúzske autority mali na to iný názor a postavili ho pred súd za podnecovanie útokov voči „morálke a viere“. Súdny spor Flaubertovmu románu napokon paradoxne pomohol a jeho kniha sa po autorom očistení stala takmer okamžite bestsellerom.
20. júna 1864 Vatikán vydal aktualizovaný zoznam zakázaných kníh, ktorý je dnes známy pod označením Index Librorum Prohibitorum. Na ňom po novom pribudla i Flaubertova Pani Bovaryová alebo Hugovi Bedári. Román sa tak zaradil bok po boku viac než k 4.000 titulom, ktoré boli počas približne troch storočí označené za škodlivé pre dušu človeka. V prípade Pani Bovaryovej predstaviteľom cirkevnej „komisie“, ak to tak zjednodušene nazveme, vadilo „otvorené zobrazovanie nemorálneho správania“.
Až v roku 1907 pápež Piux X. rozhodol o tom, že vybrané texty od Kanta, Voltaira, Diderota, ale aj Flauberta už nebudú na zozname zakázanej literatúry. V prípade Flaubertovho románu získala kniha status akejsi autorizovanej príručky pre výchovu modernej mladej ženy. Paradoxné na celom vatikánskom zozname bolo to, že veľa autorov, ktorí sa na ňom nachádzali, vrátane Flauberta, pochádzali z kresťanských pomerov.
Kým v niektorých oblastiach bol Index Librorum Prohibitorum veľmi prísne dodržiavaný a postihnuté knihy boli prakticky nezohnatelné, inde poskytol zoznam v duchu hesla „zakázané ovocie najlepšie chutí“ dobrú inšpiráciu pre to, čo čítať.
Apokryfy: Skryté spisy a ich význam
Apokryfy - (gr. apókryphos = skrytý) - starozákonné a novozákonné knihy (napísané väčšinou po grécky v období od 2. stor. pred Kr. do 5. stor. po Kr.), ktoré sa formou i obsahom podobajú kánonickým knihám Svätého písma, ale nepatria do biblického kánonu inšpirovaných kníh, ako to definoval Tridentský koncil v roku 1546. Apokryfy sú cenné informácie, ktoré prispievajú k lepšiemu pochopeniu Biblie.
K známejším starozákonným apokryfom patrí napr. apokryf Knihy Genezis z 1. stor. pred Kr. v aramejčine. Novozákonných apokryfov je oveľa viac. Najznámejšie sú Skutky Jánove, Petrove, Andrejove a Tomášove.
Da Vinciho kód: Fikcia verzus realita
Bestseller Dana Browna Da Vinciho kód je v súčasnosti jednou z najpredávanejších kníh. Renomovaný historik Bart D. Historik Ehrman odporúča vnímať aj problematický Brownov Da Vinciho kód len ako napínavú detektívku.
Knihy o oslobodení a uzdravení: Pomoc v duchovnom boji
Knihy o oslobodení ponúkajú návody, ako sa zbaviť duchovných pút, ktoré ohrozujú náš život. Medzi autorov, ktorí sa venujú tejto téme, patrí Imrich Degro, Václav Kocián, Mária Vicenová a Tomáš Haburaj.
Imrich Degro
Imrich Degro je katolícky kňaz a skúsený exorcista, ktorý sa roky venuje modlitbám za uzdravenie a oslobodenie. Je autorom viacerých kníh, ktoré slúžia ako modlitbové sprievodce na ceste oslobodenia a prijatia daru uzdravenia. Medzi jeho diela patria:
- Pýtame sa exorcistu
- Pane, príď mi na pomoc
- Príď a uzdrav nás!
V knihách ponúka modlitby za uzdravenie, ktoré sa dotýkajú celého nášho života - od našich predkov a nášho počatia cez dospievanie až po dospelosť. Nevynecháva žiadnu z dôležitých oblastí nášho života, akými sú prijatie sviatostí, vnútorná sloboda, život v pravde, moc našich slov či zranené emócie.
Václav Kocián
Václav Kocián je editor brožúr zameraných na vnútorné uzdravenie a oslobodenie od Zlého a citových rán. Jeho brožúry obsahujú modlitby, návody a postupy, ako sa modliť za telesné i vnútorné uzdravenie, modlitbu obnovenia krstných sľubov, vzývania Najsvätejšej Trojice, Panny Márie, sv. Michala archanjela a litánie.
Medzi jeho diela patria:
- Modlitby za oslobodenie od Zlého a citových rán, 1. diel
- Modlitby za oslobodenie od Zlého a citových rán, 2. diel
Mária Vicenová
Mária Vicenová sa venuje téme duchovného boja a oslobodenia od negatívnych pút, ktoré ohrozujú náš život. V knihe Osloboď ma, Pane! ponúka návod, ako spoznať a osvojiť si bojovú taktiku duchovného zápasu a zbaviť sa negatívnych pút.
Medzi jej diela patria:
- Osloboď ma, Pane!
- Bolestný ruženec za uzdravenie a oslobodenie
- Večeradlo s Matkou
Tomáš Haburaj
Tomáš Haburaj je gréckokatolíckym kňazom, ktorý sa venuje téme boja s diablom a oslobodenia od jeho moci. V knihách prináša svedectvo o zakázanej oblasti, do ktorej človek nemá nikdy vstupovať.
Medzi jeho diela patria:
- Zakázané svedectvo
- Teba nenávidím
- Hovorím Ti: VSTAŇ!
Ďalšie odporúčané knihy
Okrem vyššie uvedených autorov existuje mnoho ďalších kníh, ktoré sa venujú téme oslobodenia a uzdravenia. Medzi ne patria:
- Plná Božia výzbroj (Lawrence O. Richards)
- Ježiš, môj uzdravovateľ (Elias Vella)
- Kristoterapia (Elias Vella)
- Vnútorné oslobodenie a uzdravenie (Tomislav Ivančič)
- Krížová cesta oslobodenia (Viera Nemcová; Václav Kocián)
- Lámač pút (Neil T. Anderson)
Kniha je nerozlučnou súčasťou kultúry, vzdelania a vedy. Odráža ich dejiny, charakter a výsledky. Čítanie kníh formuje človeka a úroveň jeho poznania. Čítanie je hlboko intelektuálnou činnosťou. Nestačí len vedieť čítať, musíte aj cítiť potrebu k tejto aktivite. Nestačí len čítať, musíte nad textom aj rozmýšľať, musíte si ho dešifrovať, čo nazývame literárnou komunikáciou.
Ak vás text zaujme, rozosmeje alebo poučí, máte z neho dobrý pocit, estetický zážitok alebo intelektuálnu výzvu. Ak vás text rozčúli alebo pohorší, máte potrebu niečo povedať alebo napísať a takýmto spôsobom naň reagovať.
Čítanie má teda v každom prípade svoje emocionálne, estetické, politické, poznávacie a sociálno-kultúrne aspekty.
Zrod knihy
V stredoveku bolo čítanie záležitosťou mníchov a kláštorov. Prvé renesančné univerzity znamenali zvrat vo vývoji európskej vzdelanosti, zaslúžili sa o jej laicizáciu a vytvorili širšie vzdelanecké vrstvy, pre ktoré bolo čítanie a písanie každodennou nutnosťou. Gutenbergov vynález kníhtlače zvýšil produkciu kníh a umožnil väčší prístup širokých vrstiev k vzdelanosti. Zjednodušovalo sa písmo, narastala pestrosť ponuky, vznikali knižnice...
Čitateľ sa stal v masovom meradle produktom až osvietenského školstva, najmä jeho pravidelnej školskej dochádzky. Postupne sa sformovala čitateľská verejnosť a z nej sa utvoril významný sociálno-kultúrny fenomén. V jednotlivých krajinách prudko narastala gramotnosť, vznikali súkromné i verejné knižnice.
Čítanie sa vnímalo ako nástroj vzdelanosti a boja proti poverám, ale i ako prostriedok šírenia Biblie a rôznych ideológií; čítanie bolo potrebné na kultivovanie národných jazykov, ba objavovalo sa aj čítanie mimo akejkoľvek spoločenskej kontroly, s čím kráčal ruka v ruke rozvoj cenzúry a ideologické predpisovanie, čo je na čítanie vhodné a čo škodlivé a kde ležia hranice vkusu.
Zo skutočnosti, že technický pokrok rozširoval ponuku, kvalitu i rýchlosť tlače totiž nevyplývalo, že ruka v ruke s tým postupovala aj kvalita tlačených textov. Explózia tlačeného slova bola dôsledkom toho, že knihu si pomaly mohol o čomkoľvek napísať a vydať každý, na čom vôbec nič nezmenil ani dnešok. Čítanie sa stávalo významnou voľnočasovou aktivitou, pre mnohých nepochybne i konzumom. V rámci neho existovala určite aj ilegálna ponuka, čo dokazujú cenzúrne záznamy z policajných prehliadok čitární a rovnako súpisy knižných pozostalostí.
Kniha ako nepriateľ
Rastúce množstvo kníh nútilo štát a cirkev (čo bolo neraz takmer jedno, inokedy tvorila cirkev štát v štáte) siahať po kontrole tlačeného slova. So železnou pravidelnosťou sa opakovalo aj pálenie a zakazovanie kníh. Pálilo sa pred naším letopočtom v Egypte, v Aténach i v starej Číne, pamätné bolo i nacistické pálenie kníh. O čo lepší ako plamene, boli inkvizítori a cenzori?
V roku 1559 zverejnila v Ríme katolícka cirkev prvý index zakázaných kníh, poslednýkrát ho revidovali v roku 1948 a zrušili až v roku 1966. Vtedy by sme v ňom našli Voltaira, Diderota, Grahama Greena ... Čílska junta na čele s generálom Pinochetom v roku 1981 zakázala v krajine Dona Quijota. Zdanlivo absurdné, ale symbolika nepustí. Kto videl v „smutnom rytierovi“ symbol slobody jednotlivca a útok na tradičné autority, musel sa báť aj Cervantesa.
Knihy vedeli byť i mocnou zbraňou. Spomeňme si na Marxa, Hitlera, Orwella, Solženicyna...
Kniha ako spojenec
Knihy neútočili len proti štátu a jeho ideológii, ale knihami sa štát a ľudia v jeho službách snažili ovplyvňovať aj verejnú mienku - v prospech štátu. Adresátom nebol hĺbavý intelektuál a vedec, ale hlavne školy a masa čitateľov s nenáročným čitateľským vkusom. Tých bola vždy väčšina.
Na nich smerovala napríklad Anna proletárka, Ferdo Mravec Budovateľ či Brežnevova Malá zem a Celina. Nároční a rozhľadení čitatelia tvorili, naopak, len periférnu vrstvu medzi čitateľmi.
Úplne najviac však bolo vždy tých, ktorí čítať - ani pracovne, ani vo voľnom čase - nepotrebovali a ktorí peknú knihu (na obsahu nezáležalo) považovali maximálne za bytovú ozdobu.
Who Created The Index Librorum Prohibitorum? - Profiles in Politics
Budúcnosť knihy
S pribúdajúcimi informačnými tokmi ťahajú knihy a printové médiá za kratší koniec. Ľudia čítajú stále menej, strácajú kompetencie čítať s porozumením a dobrovoľne tvoria civilizáciu postavenú (a neraz ohlupovanú) na globalizovaných internetových weboch a na sociálnych sieťach. Historicky tradičná čitateľská menšina sa stále zmenšuje a pred vymretím ju zachráni ... možno už len mimoriadne agresívna pandémia... Kniha je večná, kričia tí, ktorí si život bez knihy nevedia predstaviť a akoby si neuvedomovali, že večný už bol predtým Boh, komunizmus, svet so svojím životným prostredím...
Na druhej strane nikto nevymyslel lepšieho nosiča informácií a kultúrneho dedičstva ako papierovú knihu. Rovnako však platí, že nič nie je zraniteľnejšie ako knihy. Požiare a vojnové katastrofy ukázali, že večnosť a pominuteľnosť sú dve strany jednej mince. Osudy starovekej Alexandrijskej knižnice či stredovekej knižnice v Leuvene sú dostatočným mementom pre ľudstvo. Obe dnes znovu stoja.
Ich osudy akoby chceli povedať, že kniha bude s najväčšou pravdepodobnosťou sprevádzať človeka na jeho životnej púti až kým...