Eliáš, teda ten prorok, ktorého Boh kamsi posiela, bol celkom osobitý. Ak by ste všetkých prorokov Biblie chceli zaradiť do šuflíkov, Eliáš je ten, ktorý by trčal z každého a namiesto toho by zostal sedieť hore na skrini. A táto situácia k nemu samému sedí úplne príkladne. Totiž, ešte pred tým bol Eliáš hlasom, čo poburoval kráľa. Viete si asi predstaviť, s akým pochopením sa táto správa stretla na najvyšších miestach…
Eliáš pôsobil v 9. storočí pred Kristom v čase kráľov Achaba (875-854) a Achazijáša (854-853). Bol čo do významnosti porovnávaný s Mojžišom a jeho odkaz je aktuálny ešte aj dnes, v Palestíne si jeho sviatok pripomínajú spoločne kresťania, židia a moslimovia. V Biblii je mnoho zmienok o Eliášovi hlavne v Starom Zákone, ktorý popisuje jeho skutky.
Zavraždenie Nabota kráľom Achabom, predstavuje izraelského kráľa ako zástancu absolutistickej moci. Počas obdobia sucha, ktoré obrazne trvalo 3 roky a 6 mesiacov, Eliáš zázračne dostáva stravu. Jahve sa tým prejavuje v protiklade ku kanaánskemu božstvu rastlinstva Baalovi ako pán prírody. Nasleduje Boží rozsudok na vrchu Karmel, ktorý sa končí zabitím Baálových prorokov. Historické pozadie dokresľuje svadba Achaba s týrskou princeznou Jezabel, ktorá v severnom kráľovstve propagovala Baalov kult. Eliáš získal pre Jahveho celú oblasť.
Jeho vláda je poznačená odklonom ľudu od viery v pravého Boha. Príčinou toho bolo politicky pochopiteľné, no nábožensky zničujúce manželstvo Achaba s Jezabel, dcérou kráľa Fenície, ktorá podporovala kult pohanských božstiev Baála a Ašery (porov. Eliáš, verný svojmu menu (hebr. Elijahú), ktoré značí „Môj Boh je Pán“, dostáva od Boha úlohu priviesť ľud k pokániu a k uznaniu Pána ako jediného Boha. „Povstal Eliáš, prorok ako oheň, jeho slovo (blčalo) ohňom sťa fakľa“ píše o ňom neskôr Kniha Sirachovec (Sir 48,1). A vskutku, jeho účinkovanie začína predpoveďou veľkého sucha (porov. 17,1), ktoré sa zakončí až na jeho slovo, keď Izrael uzná, že „Pán je Boh!“ (18,39). Motívom návratu ľudu je prejav Božej moci prostredníctvom ohňa, ktorý strávi Eliášom pripravenú obetu, kým obeta Baálových služobníkov zostáva bez odpovede (kap. 18). Pánov oheň potvrdzuje pravdivosť proroka a súčasne odhaľuje mŕtvolnosť pohanského božstva. Po tejto udalosti Božieho triumfu na vrchu Karmel prichádza na Eliášovu modlitbu zúrodňujúci dážď.
Eliášovi však Pánova otázka dáva príležitosť vysloviť to, čo mu leží na srdci a nad čím sa trápi v posledných dňoch. Jeho slová sú nielen správou o biede ľudu, ale aj nepriamou výčitkou voči Bohu, že nechal veci prísť tak ďaleko: „...synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom. Ja sám som ostal, za mojím životom však sliedia a chcú mi ho vziať“ (v.10b). Eliáš, ktorý o sebe vyhlasuje, že je „plný horlivosti za Pána, Boha zástupov“ (v.10a), to však trochu preháňa. Pod zborenými oltármi má na mysli možno ten jeden oltár, ktorý musel opraviť na vrchu Karmel (porov. 18,39). Ani s pobitím Pánových prorokov to nie je celkom tak, ako hovorí, lebo ho prikázala kráľovná Jezabel (porov. 18,4.13). Nešlo o iniciatívu ľudu. A keď hovorí, že zostal sám, asi zabúda na tých sto prorokov, ktorých zachránil Abdiáš (porov. 18,13).
Eliáš zistil, že Jahve nie je Bohom násilia a zničenia, ale že sa zjavuje v tichom vánku: teda v trpezlivosti a v tichom pôsobení svojej prozreteľnosti. Povolanie Elizea sa nachádza v závere rozprávania o Eliášovom živote.
Mnohokrát to nevidíme v príbehoch, ešte ťažšie to vidíme v našich vlastných životoch. Ale dnes rozmotáme aspoň ten príbeh - ako ubezpečenie aj pre nás osobne. Vdova nie je ten najlepší človek na to, keď tu máte hladného proroka bez majetku, na úteku z cudzej krajiny. Lebo viete, v Novej Zmluve sa píše, že sme asi nevedomky pohostili už aj anjelov. A tí anjeli prichádzajú občas ako vzácni a vítaní hostia, občas sú to ľudia z nášho duchovného života, občas ako hladné špinavé rómske dieťa na parkovisku pri Tescu. A občas ako divní ľudia, čo hovoria príliš priamo a stále niekomu ležia v žalúdku. Ako Eliáš.
A prečo nás to zaujíma, keď sme sa chystali hovoriť o vzkriesení? Lebo to je spôsob, ako si Boh pripravuje podklady pre zázrak. Cudzia krajina, iní bohovia, žena čo nemá dosť ani pre seba a svojho syna. Mimochodom, poznámka - existuje rabínska tradícia, ktorá hovorí o ďalšom dôvode, prečo bol Eliáš poslaný k vdove do Sarepty. On mal vraj mal problém s prijímaním pomoci od druhých. Nerád sa spoliahal na nikoho iného okrem seba… a tak Pán Boh usúdil, že porieši viac vecí naraz. Vdove chystá budúcnosť, izraelskému národu tiež….a prorokovi lekciu. Múdry už je, ale evidentne príliš samostatný. A pritom naše životy sú stále spletené so životmi iných a nejde vždy o to, že my sami momentálne máme dosť, ale Boh má dosť. Eliáš prijímal stravu a strechu nad hlavou od fénickej vdovy. Mojžišovi tiež prišla záchrana od pohanskej ženy. Myslíte si, že čistou náhodou silných významných mužov v izraelských dejinách zachraňovali ženy? Boh vie, čo robí… len my sa to občas rozhodneme prehliadať. Aj keď napríklad hovoríme o jeho Synovi a prehliadame tie ženy, ktoré Ho doslova živili a boli pri Ňom (na rozdiel od tých ospevovaných dvanástich) od začiatku až do konca.
A potom vdovin syn ochorel. Pozrite si všetky preklady toho textu a uvidíte, aká vážna, náhla a devastačná bola tá choroba. Takéto veci sa vtedy stávali, častejšie ako teraz. A mne napadla úplne arogantná vec. Eliáš ich zachránil už raz, vďaka nemu ani vdova ani jej syn nezomreli od hladu. Áno, jej syn zomrel teraz, ale či by tá vdova nemala byť vďačná za to, čo už predtým dostala? Ľudia v tej dobe jednoducho zomierajú, a nemala by s tým byť vyrovnaná? Aby som bola jasná, vďačnosť je viac ako v poriadku! Neznamená však, že kvôli vďačnosti nemáme chcieť niečo viac. Predstavte si ženu, ktoú manžel pravidelne mláti. Jeden večer, modliac sa, povie - vďaka, Pane Bože, že ma nezbil dnes. A to by malo byť všetko? Naše problémy možno nie sú stále tak extrémne - ale! - vďačnosť nás nemá zastaviť v tom, aby sme chceli zmenu. Vďačnosť neznamená, že sme úplne kompletne definitívne spokojní s tým, čo máme, a nechceme viac.
Tá vdova si nepovedala, ako dobre, že sme so synom nezomreli od hladu už dávno. Namiesto toho synovu smrť vyčíta Eliášovi. Môžeme diskutovať o tom, čo všetko je v poriadku Bohu povedať a ako veľmi úprimní a otvorení sa dá byť, s tým, že budeme stále úctiví… ale tento moment nie je chvíľa na diskusie. Eliáš berie vdovinho syna, odchádza s ním tam, kde u vdovy býva a modlí sa zaňho. Aj jeho modlitba znie trochu ako výčitka, ako keby nemohol uveriť, že Ten Tam Hore chce toto dopustiť. A má pravdu…! Pravdu, ktorú by zdvorilejší človek možno prehliadol. Lebo Boh to dopustiť nechce. Možno občas z našej cesty neodstráni niečo, na čom sa potkneme, no keď stratíme rovnováhu, Jeho ruka je pripravená nás podržať. O čo? O to, čo povedala vdova vo chvíli, keď jej Eliáš doniesol jej syna znova s bijúcim srdcom. Áno, môžeme si to vztiahnuť aj na seba. Cíťte sa pokojne trochu ako Eliáš, alebo rozmýšľajte ako vdova. Alebo sa na seba pozrite ako na vdovinho syna, niekoho, okolo koho sa deje tak veľa…! Lebo z akejkoľvek pozície sa pozriete, stále nakoniec uvidíte premyslený plán. A za ním Toho, ktorý plánuje, predvída a je prichystaný aj na nemožné. Ak sa budeme dívať, uvidíme Boha tak, ako sme Ho možno ešte nevideli.
Eliáš a Ján Krstiteľ
V novom zákone je z pohľadu avizovanej témy nasledovná stať, v ktorej Ježiš hovorí: Matúš 11-10 Toto je ten, o ktorom je napísané: Hľa, posielam pred tvojou tvárou svojho posla, ktorý pripraví cestu pred tebou. 11 Amen, hovorím vám: Medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján Krstiteľ. Ale aj ten najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší ako on. 12 Od dní Jána Krstiteľa až doteraz nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú. 13 Veď všetci Proroci i Zákon prorokovali až po Jána.
V sumáre možno povedať, že stať zachytáva Ježišove slová v tom význame, že Eliáš je Ján Krstiteľ. Môže byť mienený ako narážka na Herodesa, Kajfáša, Annáša a všetkým im podobným.
Druhé SVEDECTVO Jána Krstiteľa [JÁN] #6
Ján Krstiteľ nebol Eliášom, ale predpovedaným prorokom, ktorý mal byť Eliáš vzatý do neba vo svojom tele.
V 14. Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: »Vyrovnajte cestu Pánovi,« ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov.
Netvrdím, že je to tak /mimochodom, ako som už písal neverím.../. Je to len moja špekulácia. Sme na začiatku, uvidíme ako sa nám podarí rozlúsknuť ďalšie verše. Zrejme ostaneme každý na svojom vnútornom presvedcení, nezáležiac na konečnom výsledku spoločného "pátrania". Vážim si, že napriek našim rozdielnym názorom sa dokážeme porozprávať bez zášte a so vzájomným rešpektom a schopnosťou navzájom sa akceptovať.
Reinkarnácia zjednodušene. Je to cyklus vteľovania ducha do hmotného tela (zakaždým ide o nové telo). Po fyzickej smrti duch odchádza na tzv. onen svet alebo do záhrobia. Môže sa tým myslieť aj očistca (to by ste mohli zadefinovať zasa Vy, Tull). Tu zažíva všetko to, čím sa previňoval počas života v hmotnom tele. Dá sa povedať tu sa duch súdi. PDozrieva v poznaní z opačnej strany. Až kým pochopí čo je správne v konkrétnej záležitosti. Na tomto mieste sa stretáva s rovnakými duchmi ako je on sám, a tak nemôže spôsobiť nikomu škodu ani sám sa previniť, len zažíva neustále to čím sa previňuje spolu s inými duchmi. Vzájomným vyžitím majú takto možnosť pochopiť falošné s zbaviť sa ho. Zlodeji sa tu vzáhomne okrádajú, zavistlivci v inej časti záhrobia si závidia a tak ďalej. Z tohoto miesta sa môže vymaniť až pokiaľ " nezaplati do posledného haliera" pokiaľ nenájde cestu ku svetlu a neočistí sa. Jedine kam môže ísť je hmotný svet. Tu sa môže opäť narodiť a pokúsiť sa nájsť cestu ku svetlu v hmotnom tele. Oboje mu dáva k tomu príležitosť. Aj na onom svete aj na hmotnej Zemi sú hriešne duše (duchovia), ktoré majú za úlohu rozvíjať seba a stvorenie k dokonalejšiemu. Až keď sa duchu podarí zbaviť sa všetkých záťaží, omylov, falošných názorov, náklonností ku pôžitkom a všetkého čo škodí jemu a stvoreniu, až potom môže po fyzickej smrti prejsť cez sféru záhrobnú vyššie až do tzv. Neba, tam kde je doma. Po vtelení ducha do ľudského tela, čo sa deje v polovici tehotenstva a matky to často cítia, aj keď tomu pripisujú iný význam, duch si nič z minulých životov nepamätá.
Eliáš vystupuje do neba.