Príbehy opustených detí sú často plné bolesti a neistoty. No napriek tomu, v nich môžeme nájsť aj nádej a príklady obetavosti ľudí, ktorí sa rozhodli pomáhať tým najzraniteľnejším.
Mojžiš nájdený v rieke Níl
Biblický príbeh Mojžiša
Pozrime sa na starý biblický príbeh z druhej kapitoly knihy Exodus. Odohrával sa v časoch, keď izraelský národ žil v Egypte a jeho početnosť stúpla natoľko, až prestával byť menšinou. Egypťania túto skutočnosť vnímali ohrozujúco a vymysleli krutý regulačný mechanizmus udržania Izraelitov v menšine.
Istý muž z Léviho rodu si vzal za ženu dievča zo svojho kmeňa. Žena počala a porodila syna. Keď videla, že je pekný, ukrývala ho tri mesiace. Keď ho už ďalej nemohla skrývať, vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň chlapca a položila ho do trstiny pri brehu Nílu. Jeho sestra sa postavila obďaleč, aby sa dozvedela, čo sa s ním stane.
Vtedy sa faraónova dcéra prišla kúpať do Nílu; jej služobnice sa zatiaľ prechádzali po brehu. Keď v tŕstí zazrela košík, poslala svoju slúžku, aby ho priniesla, a keď ho otvorila, uvidela dieťa. Bol to chlapec a plakal. Zľutovala sa nad ním a povedala: Toto je chlapec z hebrejských detí! Vtedy sa jeho sestra spýtala faraónovej dcéry: Mám ti ísť zavolať dojku z hebrejských žien, aby ti to dieťa dojčila? Faraónova dcéra jej odpovedala: Choď! Dievča šlo a zavolalo matku dieťaťa.
Faraónova dcéra jej povedala: Vezmi toto dieťa, dojči mi ho a ja ťa odmením. Žena vzala dieťa a dojčila ho. Keď chlapec odrástol, priviedla ho k faraónovej dcére.
Matke sa narodí krásny syn, ktorého by mala podľa jestvujúcich pravidiel okamžite zabiť, ale ona ho tri mesiace skrýva. Keď je už situácia ďalej neudržateľná, rozhodne sa matka pre zúfalý krok: dá dieťa na rieku medzi krokodíly. Ako sa asi cítia matky, ktoré sa nemôžu postarať o svoje deti, alebo to nedokážu? Aké malé/drobné citlivé opatrenia sa dajú nájsť v súvislosti s činmi zúfalých rodičov?
Mojžišova matka kôš dôsledne zabezpečila proti potopeniu, počítala s dlhšou plavbou, dala ho do tŕstia, teda do tieňa, kôš bol zvrchu prikrytý. Mojžišova sestra stála obďaleč, aby kôš s dieťaťom nespustila z očí. Opustené dieťa teda nebolo celkom opustené, malo zabezpečenú neustálu osobnú starostlivosť blízkej vzťahovej osoby.
Náhodou sa tam šla kúpať Egypťanka, a práve faraónova dcéra, ktorej otec vydal nariadenie o zabíjaní novonarodených chlapcov z rodu Léviho. „Je koniec, stalo sa najhoršie, čo sa stať mohlo,“ iste si pomyslela Mojžišova sestra.
Ale faraónova dcéra sa nad dieťaťom zľutuje. Vtedy Mojžišova sestra ukrytá v trstine opustí svoj úkryt, hoci jej ešte stále hrozí nebezpečenstvo, a aktívne ponúkne, že zavolá dojku, aby sa postarala o dieťa, ktoré je už prijaté do náhradnej rodiny faraóna, pretože vo vlastnej by neprežilo.
Dcéra zavolá, koho iného, samotnú biologickú matku. Novopečená pestúnka hovorí matke dieťaťa, aby jej ho odchovala a ona jej za to dokonca bude platiť. Mojžiš dostal v rannom detstve výchovu vlastnú jeho kmeňu, kultúre, jazyku. O Mojžišovom ďalšom živote toho vieme pomerne veľa. Bol to veľmi neistý, submisívny muž, ktorý sa ale stal štátnikom a najvyšším kňazom.
Mojžiš vôbec nebol neomylný. Ako mladý muž po puberte sa dopustil vraždy. Bol to typický čin „spravodlivej“ horúcej hlavy mladíka, v ktorom sa ozval hlas krvi (zabil Egypťana, lebo bil Hebreja) a myslel si, že zaboduje u svojich súkmeňovcoch. Nezabodoval u nikoho a musel ujsť a skrývať sa desiatky rokov.
Moderný systém NRS
Dnes deti nepúšťame dolu Nílom, teda dolu Váhom, Torysou či Svinkou, máme na to hniezda záchrany. V ostatných prípadoch máme na jednej strane databázy detí, ich fotky a videonahrávky, na druhej strane databázy žiadateľov o adopciu detí. Je náš systém funkčnejší a dostatočne citlivý?
Nepochybne stále platí, že ak sa o dieťa nemôžu (z akýchkoľvek vonkajších či vnútorných dôvodov) postarať vlastní rodičia, ide o život. Dnes už „len“ o život daného dieťaťa, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Možno by pomohlo, keby sme sa aj my dospelí, odborníci a rodičia, správali väčšmi tak, akoby išlo o život.
Mohamed a jeho obetavosť
Aj keď sa to dá len ťažko predstaviť, stále existuje dosť ľudí, ktorí neznesú pohľad na ťažko choré deti, prípadne majú rôzne dôvody, pre ktoré ich zveria do odbornej starostlivosti, no viac sa o ne nezaujímajú. Nikoho netreba odsudzovať, dôvody aj pomery môžu byť naozaj rôzne. Tento muž má veľké srdce. Vo svojom príbytku totiž vždy na istý čas prichýli opustené umierajúce deti, ktoré už nikto nechce.
Mohamed pracuje ako pestún už 20 rokov, no deti si neváha vziať k sebe domov ani vtedy, keď sú v poslednom štádiu ťažkého ochorenia. V skutočnosti si bráva do pestúnskej starostlivosti len takéto deti. Vie, že umrú. Vie, že sa o nich bude môcť postarať len na krátky čas.
Mohamed prišiel do USA z Líbye ešte v 80. rokoch minulého storočia. Jeho žena bola tiež pestúnka, spoločne sa preto rozhodli, že sa budú starať výlučne o deti, ktoré opustené putujú do hospicov alebo nemocníc.
Dobrovoľníctvo v Rwande
Keď Andrej Trulík minulý rok odlietal do Rwandy, aby dobrovoľne pomáhal v detskom centre Slovenskej katolíckej charity, vedel, že potrebuje vrátiť to, čo v živote dostal. Na pútnickom mieste v Kibeho na juhu krajiny pôsobil šesť mesiacov. Stal sa z neho animátor, záhradník, účtovník, opravár a občas aj otec.
Prešiel skoro rok, odkedy sme Andreja v Slovenskej katolíckej charite poctivo pripravovali na jeho dobrovoľníctvo v rwandskom centre pre deti. Na Kapitulskú ulicu v Bratislave za nami chodil človek, ktorý mal odvahu úprimne hovoriť o svojom živote. Aby sa v 15-tich rokoch dokázal vysporiadať s drogami, dočasným domovom sa mu stala komunita Cenacolo.
„Projekt ma nadchol, bolo neuveriteľné, ako funguje. začína Andrej, keď sa ho pýtam, ako detské centrum spočiatku vnímal. Do škôlky každé ráno zamieri asi sedem desiatok detí zväčša od štyroch do šiestich rokov, ktoré si v centre zároveň osvojujú hygienické návyky a dostávajú vyváženú stravu, niekedy jedinú v daný deň.
No nielen o príprave do školy centrum je. „Deti rozvíjajú v centre sociálne kontakty a aj ich predsudky voči bielemu človeku sa postupne menia. V centre vypomáhajú aj ich rodičia, ktorí sa pritom naučia aj čosi nové, a zamestnanci zase vďaka stabilnému príjmu dokážu pohodlne uživiť svoje rodiny. Hovorí, že centrum neostáva prázdne ani cez víkendy, vracajú sa doň na doučovanie či len kvôli hrám deti, ktoré už po absolvovaní škôlky nastúpili do škôl.
„Každý mal prirodzene na starosť to, k čomu inklinoval a čo dokázal posúvať správnym smerom. Alexandra sa viac venovala rodičom, deťom a samotnej výučbe, ja som zase viac dbal na chod centra. Riešil som administratívu, ako platby za elektrinu a vodu, učil zamestnancov angličtinu a pracoval v záhrade centra“.
„Projekt nám dával priestor, aby sme ho podľa svojich schopností rozvíjali a hoci to bolo občas v tejto krajine komplikované, veľmi som si to vážil. Bol som užitočný a mohol do projektu doniesť aj niečo svoje, čo bol výborný pocit,“ dodal Andrej.
S končiacim sa februárom sa končila aj Andrejova misia. „Na začiatku projekt Charite a reholi pomáhali stavať na nohy dobrovoľníci a každý ďalší ho posunul ďalej. Dnes je to spoločné dielo ich všetkých a my sme odovzdali štafetu ďalším. Mne to dalo veľa, najmä vnútornú pokoru. Ľudia ma inšpirovali, správne nasmerovali a snáď som aj ja odovzdal zo seba všetko, čo som mohol. Som rád, že som mohol byť toho súčasťou.
Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallotti je škôlka Slovenskej katolíckej charity na juhu Rwandy v meste Kibeho pre deti z veľmi chudobného prostredia, siroty a polosiroty. Centrum deťom poskytuje základné predškolské vzdelanie, výživnú stravu a priestor, kde sa môžu hrať a vytvárať väzby.
Aby sme sa mohli zlepšovať, používame dnes moderné kritériá, pojmy a argumenty: ľudské práva, výsledky výskumu, psychické potreby, komparácie rôznych prístupov, a najmä ekonomickú efektivitu modelov starostlivosti.