Biblická kniha Kazateľ sa veľmi vážne zaoberá otázkou zmyslu bytia, zmyslu sveta, zmyslu ľudskej existencie. Prečítali sme z nej prvých jedenásť veršov, ale plnší dojem získame, keď si pozorne prečítame celú túto skeptickú knihu, a to každému vrelo odporúčame. Teraz uvedieme aspoň niekoľko jej myšlienok.
Kniha Kazateľ je jedna z najzaujímavejších kníh múdrosti. Jej obsah sa dá zhrnúť slovami: to čo je pod slnkom. Pisateľom je Dávidov syn Šalamún, kráľ Jeruzalema. Nielen biblické zápisy hovoria o veľkosti a sláve Šalamúnovho kráľovstva. Jeho múdrosť a bohatstvo sa vyskytujú v prirovnaniach až do dnešných dní. Cieľom tohoto článku je porozumieť odkazu tejto vážnej knihy.
Podľa učencov Tóry, Šalamún napísal Pieseň Piesní v mladom veku, knihu Prísloví v strednom veku a Kazateľa v starobe, keď sa obrátil. Kniha vznikla približne okolo roku 935 pred Kristom a jej odkaz je namierený (nielen) na mladú generáciu. Hlavným dôvodom pre napísanie Kazateľa mohla byť túžba zdieľať s ostatnými svoju ľútosť a autentické svedectvo skôr, ako zomrie obzvlášť mladým, aby sa nedopustili tých istých chýb ako on. Smutné na tom je, že práve Šalamúnov syn vyrastal v období politickej slávy plnej kompromisov a radovánok, čo pravdepodobne formovalo Rechabeáma v človeka bez Božej bázne.
Prostredníctvom všadeprítomného pesimizmu autora kniha odhaľuje skutočnosť, že život oddelený od Boha je nepredvídateľný a plný pominuteľnosti-márnosti. 3 Podstata Šalamúnovej rady je zhrnutá v dvanástej kapitole: Sumou všetkého toho čo si počul: Boj sa Boha a ostríhaj jeho prikázania, lebo to je povinnosťou každého človeka (od toho všetko závisí).
Myšlienky knihy Kazateľ
Toto je stručný výber z myšlienok knihy Kazateľ:
- Všetko je márnosť, všetko je pominuteľné.
- Jedno pokolenie prichádza na javisko sveta, potom odchádza, prichádza ďalšie a tak ďalej.
- Človek ako jednotlivec prichádza na svet, odžije si tu tých niekoľko desaťročí, odpracuje, odžije radosti, odtrpí, a potom odchádza.
- Vietor sa pohybuje v kolobehu, voda sa pohybuje v kolobehu a kam to všetko smeruje?
- Človek nedokáže postihnúť okom, pozorovaním, všetko dianie vo vesmíre, v prírode, vo svete.
- Nekonečný kolobeh zdanlivo bez nových javov a bez cieľa uvádza rozmýšľajúceho človeka do zúfalstva.
Dvadsaťdeväťkrát zopakovaná fráza „život pod slnkom“ poukazuje na autorov uhol pohľadu a jeho snahu vystihnúť podstatu ľudského bytia, činnosť a zmysel ľudského snaženia a nájdenia šťastia. Tu sa musíme pozastaviť a položiť si otázku: Prečo sa Šalamún vyberie touto cestou napriek tomu, že jeho otec Dávid vo svojich žalmoch poukázal na vrchol šťastia človeka. O tom sú predsa Dávidove výroky v Knihe žalmov. Najpravdepodobnejšia odpoveď je v tom, že pokiaľ Šalamún používal svoj talent - múdrosť na zrealizovanie Božích plánov (postavenie chrámu bolo pod ochranou a jeho snaha mala zmysel). Potom, v čase blahobytu a zrejmého ničnerobenia, sa rozhodol preskúmať, či predsa nenájde šťastie v bežných svetských záležitostiach.
Práve to býva kameňom úrazu druhej generácie kresťanov, ktorá predsa len chce vyskúšať či to s tým životom bez Boha je až také zlé. Šalamún však mal jednu devízu navyše, ktorá ho aj zachránila. Bola to múdrosť. Napriek tomu, že text Knihy kazateľ obsahuje mnohé úvahy až na úrovni vysokoškolského profesora, jeho bádanie má znovu a znovu len jeden výsledok - pominuteľnosť. Začne svoje skúmanie v radovánkach a opilstve. Tým sa nemusí dlho zaoberať a padne jasný výrok - márnosť. Potom pokračuje v ušľachtilejších činnostiach ako je stavebníctvo. Postavil si domy, záhrady, aleje s vlastným zavlažovacím systémom. Nadobudol si množstvo služobníctva, dobytka a všelijakého majetku. Potom pokračuje, že mal spevákov, speváčky a aj v tom je márnosť. Potom hľadal zmysel v tom, že nahonobí kopy striebra a zlata, čo sa mu aj podarilo, ako to čítame v Kráľovských knihách. Výsledok? Ďalšia oblasť, v ktorej taktiež pravdepodobne dosiahol možný ľudský vrchol, boli ženy. Výpočet Šalamúnových žien, t. j. 300 a 700 ženín. (Ženina bola na nižšej úrovni ako manželka, ale tiež bola vlastníctvom manžela). Výsledok tejto cesty šťastia - márnosť a rozhorčenie.
V úvode sme spomenuli, že aj pre dnešného človeka, zvlášť pre toto obdobie má zmysel zaoberať sa touto knihou. Prečo? Lebo všetky tie žiadosti a túžby sú pretavené do dnešnej spotrebnej kultúry v extrémnej forme. Neustála masáž zo strany reklám, bulváru a bezhodnotových celebrít presviedča, že iba v týchto veciach je šťastie. Kazateľ píše, že všetko vyskúšal z celej chuti do maximálnej možnej miery. Hriech, stavebníctvo, opilstvo, veľkú rodinu, kultúru, bohatstvo. Proste všetko. Záverom toho bolo, že vo všetkom je márnosť. Všetko je relatívne, pominuteľné.
V Dávidovom a Šalamúnovom kráľovstve sa síce všetky požehnania, ktoré Mojžišov zákon sľúbil za poslušný život, naplnili, ale práve na tomto vrchole vysvitlo, že to všetko je málo: človek potrebuje ešte viac. A týmto sa uskutočnil jeden ďalší rozhodujúci krok k spoznaniu nutnosti spasenia! Preto nám Kazateľ duchovným spôsobom ukazuje nutnosť zmeny obdobia a prechod do éry prorokov, ktorí v zjaveniach ohlasujú Mesiášov príchod. Ľudia cítili, že potrebujú večný život, prítomnosť Božej slávy, úplné spasenie a život sveta, ktorý je „nad slnkom“. Po naplnení sa pôžitkami tohto sveta, sa táto potreba stáva ešte pálčivejšou.
Slová o márnosti a nezmyselnosti nie sú teda azda iba jeho prvým, povrchným dojmom, ale vyjadrujú výsledok jeho pozorovania, skúmania, premýšľania. Z krátkodobého hľadiska sa človeku môže zdať, že všeličo, čo robí, má zmysel, ale autor hovorí, že z vyššieho filozofického pohľadu je aj to nezmyselné.
Sám na sebe vyskúšal, či by nemohol v niečom objaviť trvalý zmysel. Bol veľmi bohatý - mohol si dovoliť, čo si mu srdce zažiadalo. Bol veľmi múdry - pri všetkom, čo si ako bohatý dovolil, skúmal seba samého z filozofického odstupu, či by v niektorej z tých vecí neobjavil zmysel. Skúsil to s radosťou - a prišiel k záveru, že je nezmyselná. Skúsil to so smiechom - a prišiel k záveru, že je nezmyselný. Skúsil to s vínom - a zistil, že oddať sa vínu je nezmysel. Vystaval si domy, zriadil vinice, záhrady, parky, sady, založil jazerá - a prišiel k záveru, že je to nezmysel. Nakúpil si otrokov a otrokyne, mal veľké stáda dobytka, nahromadil zlato a striebro, mal mnoho spevákov a speváčok, zriadil si hárem krásavíc. Jedným slovom: dožičil si všetko, a potom sa pozrel na to z odstupu s otázkou, či je to zmysluplné, a prišiel k záveru, že to všetko je jeden veľký nezmysel.
Dalo by sa namietnuť: Mal toto všetko a bol nespokojný? Zdá sa to zvláštne, ale vysvetlenie je jasné: Nepatril medzi ľudí, ktorí tupo prijímajú výhody života, ale využil privilégium, ktorým sú obdarené ľudské bytosti, totiž myslenie, myslenie kritické, myslenie radikálne. Pri tupej bezmyšlienkovitosti sa človek môže tešiť z bohatstva, rozkoší a povedať, že v takomto živote nachádza zmysel svojho bytia, ale keď sa ho zmocní myslenie, keď jedna radikálna otázka prichádza za druhou, vtedy začína horknúť človeku aj to, čo predtým bolo sladké.
Čo ho priviedlo k myšlienke, že všetko je nezmyselné? Predstava, že všetko sa krúti v kolobehu, že sa neobjavuje nič nové, že nič nesmeruje ku konečnému zmysluplnému cieľu. Uvedomoval si pominuteľnosť ľudského života: Človek žije, zomrie, trocha sa na neho spomína, potom sa na neho zabudne. Aký zmysel má za týchto okolností život, naplnený radosťou, utrpením, úsilím, lopotou, ťažkou prácou? Utláčanie mnohých ľudí, veľmi často nezaslúžené, sa mu javí ako ďalší prejav nezmyselnosti. Kto má úspechy, stáva sa predmetom závisti a žiarlivosti, a to vedie k mnohým nepríjemným napätiam a konfliktom - aj to je podľa neho znakom nezmyselnosti. Kladie si skeptickú otázku: Je vôbec rozdiel medzi osudom múdreho a blázna? Skepticky sa pýta: Je rozdiel medzi človekom a hovädom? Veď kto vie - takú otázku si kladie - či ľudský duch po smrti vystupuje nahor a duch zvierat zostupuje nadol, do zeme? Nakoniec prichádza k hroznému záveru: Najlepšie jej tomu, kto sa nenarodil.
Keď čítame túto knihu, cítime, že autor zúfalo zápasí o nájdenie zmysluplného ponímania života, ale kniha vyznieva celkove veľmi pesimisticky. Teraz sa musíme my opýtať: Môže mať takáto pesimistická kniha pre nás nejaký pozitívny význam? A vôbec: ako to, že takáto kniha bola zaradená do Biblie? Neprivedie nás to do rezignácie, ak si osvojíme jej myšlienky? Neprivedie nás k tomu, čo ako heslo skeptikov cituje Pavel v Prvom liste Korintským: „Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme“?
Keby sme túto čítali izolovane, teda keby sme poznali iba túto jednu knihu a nič viac, mohla by naozaj viesť k takému rezignujúcemu postoju, plnému tichého zúfalstva, melanchólie, smútku. Ale táto kniha je zaradená do Biblie, a tak sa pýtame, akú službu, aké posolstvo môže priniesť v tomto rámci. Biblia ako celok nevedie do rezignácii, jej orientácia je celkom iná. Ale v rámci biblického myslenia má aj kniha Kazateľ dôležité miesto, plní dôležitú funkciu. Adresovaná je najprv tým, ktorí v bohatstve, prepychu a pohodlí hľadajú hlavný obsah a zmysel života. Na adresu týchto hovorí kniha Kazateľ: To je márnosť, to je pominuteľné, to je nezmyselné. Hovorí to tak drasticky, že by mala prebudiť každého, kto má aspoň trocha schopnosť vnímať závažné myšlienky. V tomto zmysle môže vykonať cennú službu. Len by bolo treba, aby si ju čítali všetci, ktorí sú ranení nákazou lakomstva, mamonárstva, zháňaním povrchných rozkoší a svetskej slávy. K podobnému vytriezveniu by mala táto kniha viesť všetkých ostatných, ktorí v akýchkoľvek zemských hodnotách hľadajú najvyšší zmysel života. Táto kniha búra domčeky z karát, ktoré si my ľudia neraz budujeme.
Kniha Kazateľ nás má viesť k tomu, aby sme si s novou nástojčivosťou položili otázku o zmysle: Kde, v čom treba hľadať zmysel života? Ako mám formovať svoj život, čím ho mám naplniť, aby jeho obsah mal zmysel, a to zmysel nielen z krátkodobého hľadiska, ale aj z toho najvyššieho, z večného hľadiska? Tieto otázky sa nachádzajú v hĺbke bytosti aj novovekého, dnešného človeka. Kniha Kazateľ drasticky vyjadruje to, čo mnohí dnešní ľudia nejasne cítia. A tak by táto kniha mala stále udržiavať na úrovni jasného, ostrého vedomia otázku: Kde nájdem zmysel života? Kde nájdem ten poklad, ktorý by mal večnú platnosť?
Na tieto otázky dáva Biblia nasledujúcu odpoveď: Kým človek ostane izolovaný, kým nebude hľadať kontakt s večnosťou, kým nebude hľadať Pána Boha celou svojou bytosťou, dovtedy nenájde zmysel života. Ľudia vyhlasujú síce mnohé veci, mnohé tvorivé činnosti za zmysluplné, ale je len otázkou času, kým svitne v človeku poznanie, že aj to je márnosť, že aj to je pominuteľné. Pocit nezmyselnosti je prejavom toho, že sme odcudzení od Pána Boha. Kým toto odcudzenie nebude prekonané, nie je možné objaviť, nájsť zmysel života.
Ale môže človek zo svojich síl prekonať odcudzenie od Pána Boha? Môže odstrániť tragédiu, ktorú svojím pádom do hriechu, svojou vzburou proti Pánu Bohu uviedol do pohybu? Robili sa a robia sa takéto pokusy, ale všetky bez výnimky stroskotávajú. V tejto veci sme úplne odkázaní na Božiu pomoc.
Pán Boh túto pomoc aj poskytuje, a to svojím najvyšším a jedinečným zachraňujúcim činom: poslaním svojho Syna Pána Ježiša Krista do sveta. Kniha Kazateľ je pozadím, na ktorom vyniká nesmierna dôležitosť diela Ježiša Krista. Bez diela Ježiša Krista by kniha Kazateľ bola len dokumentom hrozného stroskotania všetkého ľudského úsilia o nájdenie zmyslu. V tom je jej posolstvo nielen aktuálne, ale priamo alarmujúce aj pre dnešok. Veď dnešný človek sa svojím ohromným vedeckým, technickým, filozofickým úsilím usiluje dať ľudskému životu zmysel. Do tohto izolovaného úsilia zaznieva ľadové, zmrazujúce posolstvo knihy Kazateľ: Darmo sa usilujete. I keby veda a technika dosiahla mnohokrát viac, než dosiahla doteraz, aj tak to všetko bude márnosť a nezmyselnosť, ba ktovie, či to nepovedie k sebazničeniu ľudstva, ak neprijmete zmysel bytia od Pána Boha a od Toho, ktorého On poslal, od Ježiša Krista.
Na tomto pozadí sa stáva naliehavým posolstvo o Kristovom diele a ponuka prijať Ježiša Krista a celé jeho dielo. Ak ho prijmeme, on bude uprostred pominuteľného sveta orientovať náš pohľad na Pána Boha. Jedine s touto orientáciou môžu nadobudnúť aj tie ostatné veci tohto sveta svoju zmysluplnú funkciu. Lebo sa im už nedáme zotročiť, ale postavíme ich do služby Božích cieľov.
Fragment z knihy Kazateľ
Ve Starém zákoně i v celé Bibli snad není kniha, jež by tak pronikavým způsobem odrážela dobu svého vzniku, navíc dobu, která se v mnohém podobá té dnešní. Jde o teologické a zároveň i hluboce filozofické pojednání. Kazatel se zamýšlí nad otázkami lidské existence, jejího smyslu, poslání, ale i konce. Zejména se pak ptá, jakou roli v tom všem hraje Bůh, co je dobro a jakým způsobem dosáhnout moudrosti.
doc. Filip Čapek, Th.D. (*1971) - docent Katedry Starého zákona na Evangelické teologické fakultě Univerzity Karlovy v Praze a farář Českobratrské církve evangelické. Studoval v Praze, Heidelbergu, Oxfordu a Jeruzalémě.
Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme. Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom? Pokolenie odchádza a druhé prichádza, ale zem stojí naveky. Slnko vychodí, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, kde znova vychádza. Vietor duje k juhu a obracia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia. Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nenaplní; potoky sa vracajú na miesto, kam tečú. Všetko je plné trudu, nikto to nemôže vysloviť; oko sa nikdy do sýtosti nenadíva, ucho sa nikdy dosť nenapočúva. Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom. Je niečo, o čom možno povedať: Pozri, to je niečo nové? Dávno to bolo, vo vekoch, ktoré boli pred nami. Niet pamiatky po prvotných veciach, ani na neskoršie, čo nastanú, nebudú mať spomienky tí, ktorí budú neskôr.
Korekcia názorov Kazateľa
Je síce pravda, že my dnes vieme o vesmíre, o našej zemi, o živote človeka omnoho viac, ako mohol vedieť autor tejto starozmluvnej knihy, a niektoré jeho názory musíme korigovať. Zatiaľ čo Kazateľ hovorí, že Zem stojí naveky, alebo trvá naveky, my vieme, že naša planéta Zem je jednak v ustavičnom pohybe a okrem toho má svoj začiatok a bude mať svoj koniec. Kým on hovorí o neprestajnom pohybe Slnka, my vieme, že toto zdanie vzniká neustálym pohybom našej Zeme. Kým on vyjadruje údiv, že sa more nenaplní napriek tomu, že rieky neprestajne privádzajú vodu do mora, my poznáme dômyselný kolobeh vody. Kým on hovorí, že všetko sa v kolobehu opakuje a že niet nič nové pod slnkom, my vieme, že naša Zem a život na nej má svoje dejiny s obrovskými vývojovými zmenami. Nemôžeme mu zazlievať, že nevedel to, čo vieme dnes my, veď písal pred tisícročiami, keď rozsah poznania bol omnoho, omnoho skromnejší, ako je dnes.
Ale napriek veľkému rozdielu v množstve a správnosti poznania tie jeho skeptické otázky a myšlienky o zmysle a nezmyselnosti zostávajú v platnosti aj dnes. Aj napriek bohatému poznaniu opakujeme s Kazateľom: Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. Alebo: Pominuteľnosť nad pominuteľnosti, všetko je pominuteľné, míňa sa, pominie sa. Existuje za týchto okolností zmysel života, existencie, práce, radosti, utrpenia?
Dôsledky vedomia márnosti
Keby sme pominuteľnosť a neexistenciu zmyslu mali stále vo vedomí, žilo by sa nám veľmi ťažko. Jedného väzňa vraj týrali tým, že mu dali vykopať jamu, potom ju zasypať, potom zas vykopať tú istú jamu a znova zasypať a tak ďalej. Keď človek vidí výsledky svojej práce, má radosť, vidí zmysel, aspoň čiastočný zmysel. Ale práca, ktorej zmysel človek nedokáže objaviť, alebo ktorej konečná nezmyselnosť sa ho čím ďalej tým viac zmocňuje - to ho veľmi ubíja. Autor knihy Kazateľ chce povedať, že z vyššieho hľadiska sa mu všetka práca, aj všetky veľké podujatia javia ako nezmyselné, pretože sú pominuteľné.
Pozoroval jednotlivé činnosti ľudí so snahou, či by sa mu predsa nepodarilo objaviť niečo, v čom je trvalý zmysel. Ale po dlhom pozorovaní prichádza k veľmi skeptickému záveru: všetko je márnosť, všetko je márne chytanie vetra. Na samý začiatok knihy napísal výsledok svojho skúmavého pozorovania.
Teraz sa pozrime na úryvok z knihy Kazateľ:
1Povedal som si v srdci: „Hore sa! Mal by som okúsiť slasť a zažiť blaženosť.“ Lenže aj to je iba márnosť. 2O smiechu som (musel) povedať: „Bláznovstvo;“ a o slasti: „Čo mi pomôže táto (vec)?“ 3Vo svojej mysli som premýšľal (ďalej), či by som si nemal vínom telo potúžiť. Ale moja myseľ ma viedla múdro, i keď som sa chopil pochabosti, aby som uvidel, čo je dobré pre Adamových synov, aby tak prežívali počet dní života pod nebom. 4Uskutočnil som veľké dielo: postavil som si (skvelé) domy a vysadil som si vinice; 5zriadil som si záhrady a (ozdobné) sady a vysadil som ich všelijakými ovocnými stromami; 6vytvoril som jazerá pri vodách, aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím. 7Nadobudol som si otrokov a otrokyne, aj domácej čeľade som mal (prehojne). Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme. 8Nahromadil som si striebra a zlata, (vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá. Zadovážil som si spevákov a speváčky, doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov; množstvo žien. 9Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých, čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme, (najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť. 10Čokoľvek si zažiadali moje oči, neodoprel som im ničoho. Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti, doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách, veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy. 11Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké (kedy) prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom. 12Potom som si všímal múdrosť, bláznovstvo a pochabosť, aby som videl, (aký majú význam). Čože si počne ten, kto nastupuje po kráľovi? Zaiste to, čo už kedysi (pred ním) robili. 13A videl som, že múdrosť je o toľko užitočnejšia oproti pochabosti, o koľko užitočnejšie je svetlo oproti tme. 14Múdry nosí svoje oči na hlave, kým pochabý sa poneviera potme. Ale dozvedel som sa aj to, že rovnaký osud postihne všetkých. 15A tak som si v srdci pomyslel: „Ak aj mňa postihne osud pochabého, potom načo som sa tak usiloval byť múdrejší?“ A vo svojom srdci som usúdil: „Aj to je len márnosť!“ 16Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka, ako jej nebude ani po človekovi pochabom. Lebo keď raz nadídu budúce dni, na všetko sa zabudne. Ako rovnako zomierajú múdry i pochabý! 17Preto som až znenávidel svoj život: lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko, čo mám robiť pod slnkom: veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom! 18A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom. „Zanechám ich inému človekovi, čo nastúpi po mne.“ 19Ktovie, či bude (mojím dedičom) múdry alebo pochabý muž, ktorý sa stane pánom všetkých mojich námah, pre ktoré som sa ustával a múdro si počínal pod slnkom. Aj v tom je márnosť. 20A tak som dospel až k tomu, že som nechal svoje srdce zúfať pre všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom. 21Múdrosť, vedomosť a úspech (sprevádzali) námahy (istého) človeka, ale on mal za podiel určené odovzdať všetko (inému) človekovi, ktorý sa o to nemusel ani namáhať. Aj v tom je márnosť a preveľká krivda. 22Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy a zo všetkého úsilia svojej mysle, ktorým sa ustával pod slnkom? 23Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti, že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť! Aj to je márnosť - taký (človek). 24Niet (inej) dobroty pre človeka, ako že sa môže najesť a napiť a dopriať si blaženosti za námahy. Lebo som zistil, že aj to je z Božích rúk. 25Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho? 26Lebo koho on uzná za dobrého, nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti; ale hriešnikovi dá za úlohu zhromažďovať a hromadiť, aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému. Aj to je márnosť a honba za vetrom.