„Slovo Pánovo trvá naveky. A to je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo“ (1 Pt, 1, 25; porov. Iz 40, 8). Týmito slovami z Prvého listu svätého Petra, ktorý preberá slová proroka Izaiáša, sa ocitáme pred tajomstvom Boha, ktorý nám odovzdáva seba samého prostredníctvom daru svojho Slova. Toto Slovo, ktoré trvá naveky, vstúpilo do času. Boh vyriekol svoje večné Slovo ľudským spôsobom; jeho Slovo sa „stalo telom“ (Jn 1, 14). Toto je radostná zvesť, správa, ktorá sa nesie stáročiami a dnes prichádza aj k nám.
Predovšetkým by som chcel poukázať na krásu a pôvab nového stretnutia sa s Pánom Ježišom, ktoré sme zakúšali v dňoch synodálnych zasadaní. Preto sa v mene otcov obraciam na všetkých veriacich slovami svätého Jána z jeho prvého listu: „zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1, 2 - 3).
Apoštol hovorí o počutí, videní, dotýkaní sa a kontemplovaní (porov. 1 Jn 1, 1) Slova života, pretože v Kristovi sa nám zjavil sám život. My, čo sme boli povolaní do spoločenstva s Bohom a medzi sebou navzájom, sa musíme stať aj hlásateľmi tohto daru. V tejto kerygmatickej perspektíve bolo synodálne zasadanie pre Cirkev a svet svedectvom toho, aké krásne je stretnutie s Božím Slovom v cirkevnom spoločenstve. Preto povzbudzujem všetkých veriacich, aby opäť objavili osobné a komunitárne stretnutie s Kristom, Slovom života, ktoré sa stalo viditeľným, a aby sa stali jeho hlásateľmi, žeby sa dar božského života a spoločenstva čoraz viac šíril do celého sveta. Veď môcť mať účasť na živote Boha, ktorý je Trojicou Lásky, znamená dosiahnuť plnú radosť (porov. 1 Jn 1, 4). Zvestovať radosť, prameniacu zo stretnutia s osobou Krista, s Božím Slovom prítomným medzi nami, je darom a nenahraditeľným poslaním Cirkvi. Vo svete, ktorý Boha často vníma ako niekoho zbytočného alebo cudzieho, spolu s Petrom vyznávame, že len on má „slová večného života“ (Jn 6, 68). Neexistuje naliehavejšia priorita, ako je táto: znovu otvoriť dnešnému človeku prístup k Bohu, k Bohu, ktorý hovorí a dáva nám svoju lásku, aby sme mali život v hojnosti (porov.
Cirkev sa totiž zakladá na Božom slove, z neho sa rodí a žije. Cez celé stáročia jej dejín v ňom Boží ľud vždy nachádzal svoju silu a aj dnes cirkevné spoločenstvo žije z počúvania, slávenia a zo štúdia Božieho slova. Treba uznať, že v posledných desaťročiach cirkevného života vzrástla vnímavosť na túto tému, zvlášť vzhľadom na kresťanské Zjavenie, na živú Tradíciu a na Sväté písmo.
Na 12. riadnom generálnom synodálnom zasadaní sa pastieri, pochádzajúci z celého sveta, zjednotili okolo Božieho slova a do stredu zhromaždenia symbolicky umiestnili text Biblie, aby znova objavovali to, čo sme uprostred každodennosti náchylní považovať za samozrejmosť: skutočnosť, že Boh hovorí a odpovedá na naše otázky. Spoločne sme počúvali Pánovo slovo a slávili ho. Navzájom sme si rozprávali o tom, ako Pán pôsobí, a delili sa o svoje nádeje a starosti. To všetko nám umožnilo uvedomiť si, že vzťah k Božiemu slovu môžeme prehlbovať len v rámci „my“ Cirkvi vo vzájomnom počúvaní sa a prijatí. Odtiaľto pramení vďačnosť za svedectvá o cirkevnom živote v rôznych častiach sveta, ktoré vyšli najavo pri rôznych vystúpeniach v aule.
Bol by som rád, aby prostredníctvom tejto posynodálnej apoštolskej exhortácie výsledky synody účinne ovplyvnili život Cirkvi: osobný vzťah k Svätému písmu, jeho interpretáciu v liturgii a v katechéze, ako aj vedecké bádania. Tak Biblia nezostane slovom minulosti, ale stále živým a aktuálnym slovom. S týmto cieľom chcem predstaviť a prehĺbiť výsledky synody, pri čom budem stále vychádzať z Prológu Evanjelia podľa Jána (Jn 1, 1 - 18). V ňom sa nám podáva základ nášho života: Slovo, ktoré je od počiatku u Boha, sa stalo telom a prebývalo medzi nami (porov. Jn 1, 14). Je to obdivuhodný text, ktorý nám ponúka syntézu celej kresťanskej viery.
Novosť biblického zjavenia spočíva v tom, že Boh sa nám dáva poznať v dialógu, ktorý túži s nami viesť. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum predložila túto skutočnosť, pričom pripomína, že „neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske sa prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“. Keby sme sa však zastavili iba pri konštatovaní, že Boh sa s nami v láske spája, ešte by sme dostatočne nepochopili posolstvo Prológu svätého Jána. V skutočnosti Božie slovo, prostredníctvom ktorého bolo „všetko stvorené“ (Jn 1, 3) a ktoré sa „stalo telom“ (Jn 1, 14), je to isté, ktoré bolo „na počiatku“ (Jn 1, 1). Ak si tu všimneme náznaky na začiatok Knihy Genezis (porov. Gn 1, 1), v tom prípade stojíme pred počiatkom absolútnej povahy, ktorý nám rozpráva o vnútornom živote Boha. Jánov Prológ nás stavia pred skutočnosť, že Logos je skutočne odvždy a vždy samým Bohom. V Bohu teda nikdy nebol čas, keď by neexistoval Logos. Slovo jestvuje skôr ako stvorenie. Preto v srdci božského života je spoločenstvo, absolútny dar. „Boh je láska“ (1 Jn, 4, 16), povie na inom mieste ten istý apoštol, aby nám poukázal na „kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj na obraz človeka a jeho životnej cesty“.
Z úvah vyplývajúcich z meditácie o kresťanskom tajomstve, vyjadrenom v Jánovom Prológu, teraz treba zdôrazniť to, čo vyhlásili synodálni otcovia vo vzťahu k rôznym spôsobom používania výrazu „Božie slovo“. Právom sa hovorilo o symfónii Slova, jediného Slova, ktoré sa vyjadruje rôznym spôsobom: „viachlasným spevom“. Synodálni otcovia hovorili v tomto súvise o analogickom spôsobe používania ľudského jazyka vo vzťahu k Božiemu slovu. Výraz „Božie slovo“ sa totiž týka jednak toho, ako nám Boh zjavuje seba samého, a na druhej strane nadobúda rozličné významy, ktoré treba brať do úvahy a dávať ich do vzájomného vzťahu tak z hľadiska teologickej reflexie, ako aj ich pastoračného použitia. Ako nám jasne ukazuje Jánov Prológ, Logos pôvodne znamená večné Slovo, totiž jednorodeného Syna, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, ktorý je s ním jednej podstaty: Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. No toto isté Slovo, ako tvrdí svätý Ján, „sa stalo telom“ (Jn 1, 14). Preto je Ježiš Kristus, narodený z Panny Márie, skutočne Božím Slovom a zároveň je jednej podstaty s nami.
Vo vedomí základného významu Božieho slova vzhľadom na večné Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, jediným spasiteľom a prostredníkom medzi Bohom a človekom, nás počúvaním tohto slova biblické zjavenie vedie k uznaniu, že toto Slovo je základom všetkej skutočnosti. Prológ svätého Jána vo vzťahu k božskému Logu tvrdí, že „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3). Aj List Kolosanom hovorí o Kristovi, že bol zrodený skôr ako celé tvorstvo (porov.
Všetko, čo jestvuje, teda vzniká zo Slova ako creatura Verbi a všetko je povolané slúžiť Slovu. Stvorenie je miestom, kde sa odohrávajú celé dejiny lásky medzi Bohom a jeho stvorením, preto pohnútkou všetkého je spása človeka. Keď kontemplujeme vesmír v perspektíve dejín spásy, objavujeme jediné a jedinečné miesto, ktoré má človek v celom stvorení: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Toto nám umožňuje plne si uvedomiť vzácne dary, ktoré sme dostali od Stvoriteľa: hodnotu vlastného tela, dar rozumu, slobody a svedomia. Tu nachádzame aj to, čo filozofická tradícia nazýva „prirodzeným zákonom“.
Ospravedlnenie je v Biblii pre ľudí a ich spásu kľúčová udalosť. Ospravedlniť (niekoho) je právny výraz a súdny výrok, ktorý znamená oslobodenie spod obžaloby, vyhlásenie za nevinného. Je opakom slova odsúdiť. V biblickom ponímaní ide o ospravedlnenie bezbožného, ktorý uveril v evanjelium Ježiša Krista. Všetci ľudia sa rodia ako hriešnici, sú vinní a pred Bohom sú v postavení nespravodlivých (Rímskym 3:10,23; 5:12). Sú pod Božím hnevom a v odsúdení (Ján 3:36). Sú od Boha oddelení, lebo sú mŕtvi vo svojich hriechoch a previneniach, a preto nemajú k nemu prístup. V takomto postavení smerujú do večného zatratenia. To nie je dobrá perspektíva pre človeka stvoreného na Boží obraz a ani sám Boh nemá potešenie z tohto jeho postavenia (1. Timoteovi 2:4). V Ježišovi Kristovi Boh človeku pripravil a ponúka spásu. Pre spásu človeka sú potrebné dve veci: jeho ospravedlnenie a jeho znovuzrodenie.
Biblia - Sväté písmo
Význam spravodlivosti v Biblii
A. Slovo spravodlivosť označuje vnútornú vlastnosť, podstatu, atribút bytosti, ktorá sa prejavuje v myslení a konaní, ktoré sú vždy v súlade s platnými právnymi normami (platným zákonom). Je to vnútorná morálna vlastnosť, ktorá sa navonok prejavuje dodržiavaním zákona ako životného štýlu. V biblickom ponímaní spravodlivosť je vlastnosť, patrí k podstate bytosti, z ktorej vychádza, a prejavuje sa (celoživotným) myslením a konaním odpovedajúcim požiadavkám Božej normy, Božej vôli. Spravodlivosť Boha je jedna z jeho základných vlastností. Spravodlivosť je definovaná dodržiavaním zákona či normy. Boh však nie je pod žiadnym zákonom, nikto ho nemôže dať pod nejakú normu. Jeho spravodlivosť je jeho vnútorná vlastnosť, tvorí súčasť podstaty jeho bytia. Boh je zákonodarca. Jeho zákon, jeho prikázania, ním formulované požiadavky predstavujú spravodlivosť, ktorú Boh vyžaduje od stvorených bytostí (od tvorstva).
Justícia - symbol spravodlivosti
Dôstojnosť ženy a jej povolanie, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania, nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť. Dôkazom toho, okrem iného, sú rôzne prejavy učiteľského úradu Cirkvi použité vo viacerých dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v záverečnom posolstve hovorí: "Prichádza hodina, vlastne nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla.
Posledná synoda sa konala v Mariánskom roku, ktorý poskytol mimoriadny podnet nastoliť túto tému, ako to jasne vysvitá aj z encykliky Redemptoris Mater. Táto encyklika rozvíja a aktualizuje náuku Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá sa nachádza v ôsmej hlave dogmatickej konštitúcie o Cirkvi: Lumen gentium. Táto hlava má významný nadpis: "O preblahoslavenej Panne Márii, Matke Božej, v tajomstve Ježiša Krista a Cirkvi". Panna Mária - tá biblická "žena" (porov. Gn 3,15; Jn 2,4; 19,26) - bola hlboko zapojená do spasiteľného tajomstva Kristovho, a preto je jedinečným spôsobom prítomná aj v tajomstve Cirkvi. Veď "Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou úzkeho spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia". Táto osobitná prítomnosť Matky Božej v tajomstve Cirkvi nás pohýna uvažovať o mimoriadnom spojení tejto "ženy" s celou ľudskou rodinou. Táto večná pravda o človeku - totiž o mužovi a žene - je natrvalo vtlačená do skúsenosti všetkých ľudí a súčasne je "tajomstvom", ktoré nachádza "pravé osvetlenie iba v tajomstve Vteleného Slova" (...). Kristus naplno zjavuje človeka človeku a jeho vznešené povolanie - ako to učí Koncil. Či v "tom zjavení človeka človeku" netreba vidieť vyhradené a výsadné miesto aj pre onú "ženu", ktorá je matkou Ježiša Krista? Práve toto bude témou prítomného dokumentu, ktorá vhodne zapadá do kontextu Mariánskeho roku, keď sa uberáme ku koncu druhého a k začiatku tretieho tisícročia od Kristovho narodenia.
Panna Mária
Keď "prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy". Týmito slovami v Liste Galaťanom (4,4) apoštol Pavol spája hlavné obdobia, ktoré zreteľne vymedzujú splnenie tajomstva, čo si Boh "predsavzal uskutočniť" (porov. Ef 1,9). Syn, večné Božie Slovo jednej a tej istej podstaty s Otcom, sa ako človek rodí zo ženy, keď prišla "plnosť času". Táto udalosť nás vedie k ťažisku dejín človeka na zemi chápaných ako dejiny spásy. Je významné, že Apoštol nemenuje Ježišovu Matku jej vlastným menom "Mária", ale ju nazýva "ženou", čo sa celkom zhoduje so slovami protoevanjelia v Knihe Genezis (porov. Gn 3,15). Táto "žena" totiž je zapojená do najdôležitejšej spásonosnej udalosti, ktorá určuje "plnosť času". Takto sa začína hlavná udalosť, hlavné dejstvo spásy, veľkonočné Pánovo tajomstvo.
Týmto spôsobom "plnosť času" poukazuje na vynikajúcu dôstojnosť "ženy". A táto dôstojnosť dáva najavo jej povýšenie k spojeniu s Bohom v Ježišovi Kristovi, ktoré tvorí najvyšší životný cieľ každého človeka tak na zemi, ako aj so zreteľom na večnosť. Pod týmto zorným uhlom "žena" je vzor a pravzor celého ľudského pokolenia; je vzorom ľudskej prirodzenosti, ktorú rovnako vlastnia všetci ľudia, aj mužovia aj ženy. Túto pravdu prijala kresťanská viera už odprvoti a Efezský koncil ju slávnostne vyhlásil (r.431). Tento koncil postavil do pravého svetla základný význam materstva Panny Márie proti mienke Nestora, ktorý Máriu pokladal iba za matku Ježiša ako človeka. Mária však pri Zvestovaní odpovedala svojím "fiat - staň sa!", a tak počala syna, ktorý je Synom Božím, jednej podstaty s Otcom. Je teda skutočne matkou Boha, keďže materstvo sa vzťahuje na celú osobu, nie iba na telo, ani nie iba na ľudskú prirodzenosť.
Táto udalosť sa odohráva medzi osobami; je to rozhovor. Tento rozhovor anjela s Máriou plne pochopíme, len ak ho sústredíme na pozdrav: "milosti plná". Celý dialóg pri Zvestovaní odhaľuje podstatný význam tejto udalosti: význam nadprirodzený a charizmatický (kecharitoméne). Ale milosť, to jest nadprirodzená Božia činnosť, nikdy nevylučuje prírodu ani ju neničí, ba ju zdokonaľuje a zošľachťuje. Preto oná "plnosť milosti", udelená Panne z Nazareta, nakoľko mala byť "Theotókos - Bohorodičkou", súčasne znamená plnosť dokonalosti toho, čo "žene patrí ako vlastné", čo "tvorí jej ženskosť". Tu vlastne do určitej miery nachádzame vrchol a pravzor osobnej dôstojnosti ženy. Keď Mária na slová nebeského posla odpovedá "nech sa mi stane", tým ako "milosti plná" chce vyjadriť svoj postoj voči daru, ktorý jej Boh zjavil, a povie: "Hľa, služobnica Pána" (Lk 1,38).
Treba sa nám pozastaviť pri onom biblickom počiatku, v ktorom zjavená pravda o človeku ako o "Božom obraze a Božej podobe" je nemeniteľným základom každej kresťanskej antropológie. "Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril (Gn 1,27). Táto krátka správa obsahuje základné antropologické pravdy: človek je vrcholom a korunou všetkých stvorených bytostí vo viditeľnom svete; ľudské pokolenie, ktoré sa začína stvorením muža a ženy, korunuje celé dielo stvorenia; obaja majú ľudskú prirodzenosť rovnako muž i žena, obaja boli stvorení na Boží obraz.
Keď sa vo svetle pravdy o Božom obraze a o Božej podobe (porov. Gn 1,26-27) zahĺbime do celej rozpravy Knihy Genezis a ju rozoberáme (2,18-25), môžeme plnšie pochopiť, v čom spočíva charakteristika ľudského bytia ako osoby, ktorou obaja - muž a žena - sa podobajú Bohu. Každý človek totiž je na Boží obraz, lebo je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, súc mu podobný tým, že môže poznávať a milovať. ďalej čítame, že človek nemôže byť "sám" (porov. Gn 2,18); môže jestvovať iba ako "zjednotenie" dvoch, teda s inou ľudskou osobou. Ide tu totiž o vzájomnosť muža so ženou a ženy s mužom. Byť osobou na Boží obraz a na Božiu podobu si vyžaduje aj byť vo vzájomnom vzťahu, v zjednotení s druhým "ja". Na prvých stranách Biblie sa to nehovorí priamo. Do tejto základnej pravdy o Bohu Nový zákon prináša zjavenie nevyspytateľného tajomstva o vnútornom živote Boha samého. Boh, ktorý sa skrze Ježiša Krista dáva ľuďom poznať, je jednotnosť v Trojici, jednotnosť v spolubytí. Odtiaľ dopadá nové svetlo aj na Boží obraz a na Božiu podobu v človeku, o čom hovorí Kniha Genezis. To, že človek stvorený ako muž a žena, je obrazom Božím, znamená nielen to, že každý z nich jednotlivo sa podobá Bohu, súc obdarený rozumom a slobodnou vôľou; znamená to tiež, že muž a žena stvorení ako "jednota dvoch" v spoločnej ľudskej prirodzenosti, sú povolaní žiť v spoločenstve lásky a tak predstavovať vo svete to spoločenstvo lásky, ktoré je v Bohu a v ktorom sa navzájom milujú tri Osoby v hlbokom tajomstve jediného božského života. Otec, Syn a Duch Svätý, jeden Boh pre jedinosť božstva, sú osoby pre svoje nevyspytateľné božské vzťahy.
| Téma | Popis |
|---|---|
| Božie Slovo | Ježiš Kristus, zjavenie Boha, Sväté písmo |
| Stvorenie | Všetko stvorené skrze Slovo, človek stvorený na Boží obraz |
| Spravodlivosť | Božia vlastnosť, vyžadovaná od človeka, ospravedlnenie z viery |
| Dôstojnosť ženy | Panna Mária ako vzor, rovnosť muža a ženy |