Pri započutí mena relatívne mladého štátu Izrael s plochou 2,5 krát menšou ako Slovensko to v každom z nás nejako zarezonuje. Krajina pre mnohých rozporuplná, neznáma i známa, lákavá a tajomná, milovaná a zároveň jablko sporov, pre mnohých zem zasľúbená a svätá. Izrael má sto tvárí. O Izraeli sa veľa hovorí a píše, paradoxne, oveľa-oveľa viac, ako by to malo odpovedať plošnej veľkosti krajiny. Zrejme na tej výnimočnosti Izraela niečo bude. Izrael je vraj križovatkou židovského, moslimského a kresťanského sveta.
Po Izraeli sa môžete prechádzať, ako po mape života biblických, židovských, kresťanských a moslimských historických postáv. Bez prípravy, bez toho aby sme spoznali biblické príbehy vzťahujúce sa na miesta ktoré navštívime a ktoré sú obsiahnuté v Starom a Novom zákone, bol by náš zážitok z cesty iba polovičatým. Podľa biblického podania obsiahnutého v starozákonnej knihe Genezis, celý izraelský národ pochádza z troch patriarchov: Abraháma, Izáka a Jákoba.
Abrahám - praotec viery
Abrahám je najvýznamnejšou postavou dejín, bez neho by sa nestalo to, čo sa stalo. Od patriarchu Abraháma, biblickej postavy zo starozákonnej knihy Genezis, si odvodzujú svoj pôvod Židia a cez syna Izmaela aj Arabi. Jeho meno je doložené v mezopotámskych klinopisných textoch z 2. polovice 3. tisícročia pred Kr. Abrahám je predstavovaný ako vzor človeka, ktorý sa spolieha na Božie zasľúbenia. Tri hlavné svetové náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo a islam sa hlásia k Abrahámovi, ako k praotcovi viery.
Žil v chaldajskom Ure, pri ústí riek Tigris a Eufrat, v dnešnom Iraku. Mal už 75 rokov keď dostal Boží príkaz, aby opustil vlasť svojich predkov a vydal sa na cestu, aby našiel krajinu Kanaán, ktorú mu sľúbil Boh. Podľa knihy Genezis, ktorá zaznamenala tento príbeh, Boh uzavrel s Abrahámom dohodu, zmluvu. Abrahám mal uctievať iba jedného Boha, tento Boh ho požehná a dá mu Zasľúbenú krajinu Kanaán. Kľúčová je idea zmluvy, pretože vysvetľuje vzťah, aký mal - ako Židia verili - Abrahám, ich otec vo viere, s Bohom. Židia sú preto známi ako „ľud zmluvy“. Na základe tohto sľubu Abrahámovi si Židia uplatňujú nárok na krajinu, ktorá sa nazýva Izrael. Abrahám sa teda po uzatvorení zmluvy s Bohom presťahoval s rodinou do krajiny, ktorá obklopovala Galilejské a Mŕtve more. Povedal im, že je to Zasľúbená krajina.
Zmluva s Bohom pokračovala cez Abrahámových potomkov. Abrahámov syn Izák mal syna Jákoba, ktorý sa stal po zápase s Bohom známy aj ako „Izrael“. Meno Izrael tak už vyše 3000 rokov v bežnom aj náboženskom použití označuje tak židovský národ, ako aj izraelitskú krajinu. Biblický národ patriarchu Jákoba, potom vošiel do známosti ako "synovia Izraela", alebo Izraeliti. Z dvanástich Jákobových synov Izraelitov povstalo 12 kmeňov Izraela. Keď v tej oblasti vypukol hladomor, Jákob sa aj so svojimi 12 synmi a ich rodinami presťahovali do Egypta. Jozef, jeden z Jákobových synov získal vysoký úrad v Egypte.
Po jeho smrti Izraelitov, ktorí sa medzičasom rozrástli do asi polmiliónového národa, zotročili Egypťania. Keďže sa ich počet neustále zvyšoval, faraón nariadil, aby zabili každého izraelitského chlapca už pri pôrode.
Mojžiš - vodca a zákonodarca
Mojžiš je jednou z najdôležitejších postáv v hebrejskom písme a vývoji židovskej identity. Narodil sa niekedy v rokoch 1394-1393 pred Kr. v Egypte židovským rodičom a mal byť, tak ako iní novorodenci takéhoto pôvodu, zabitý. Ako dieťa ho kvôli bezpečnosti ukryli, vložili do košíka a ten pustili plaviť sa po rieke Níl. Našla ho faraónova dcéra a vychovaný bol ako Egypťan. Neskôr však prijal židovskú identitu. Odvrátil sa od svojho egyptského života a zasiahol, keď hebrejského otroka bil jeho pán. Pána zabil a ušiel. Žil v Midjane, čo by malo byť niekde na severozápade Saudskej Arábie. Oženil sa so Siporou, dcérou midjánskeho kňaza Jetra.
V tej dobe sa mu zjavil v horiacom kríku Boh aby mu oznámil, že je povolaný stať sa jeho nástrojom, ktorý vyslobodí Izraelitov (Židov) z egyptského otroctva a privedie ich do Zasľúbenej zeme. Mojžiš sa teda vrátil do Egypta. Jeho jednanie s faraónom o prepustení Židov z otroctva však bolo neúspešné a tak Boh potrestal Egypt desiatimi ranami. Poslednou z nich bolo vyhubenie všetkých prvorodených bytostí, medzi zvieratami i medzi ľuďmi. Židia boli tejto skazy uchránení vďaka krvi obetovaného jahniatka, ktorou si natreli veraje dverí. Aj faraón prišiel o svojho prvorodeného syna. Po desiatej rane faraón zotročených Židov prepustil. Faraón si to však veľmi rýchlo rozmyslel, poslal za nimi armádu, aby priviedla otrokov späť. Boh nechal utekajúcich Židov prejsť cez rozostúpené more suchou nohou, zatiaľ čo Egypťania, ktorí ich prenasledovali, sa v mori utopili. Mojžiš viedol počas štyridsiatich rokov svoj ľud cez púšť a vytvoril z neho národ.
Zbožní Židia veria, že na tomto putovaní dostal Mojžiš od Boha Desať prikázaní, ktoré tvoria základ židovského etického učenia a Tóru, teda písané texty židovskej náuky. Mojžiš dostal na hore Sinaj Desatoro, Izraeliti sa však vtedy dopustili modlárstva, keď si vyhotovili zlaté teľa, ako predmet svojej úcty. Boh ich preto odsúdil až na štyridsaťročné putovanie púšťou. Po štyridsaťročnom putovaní, Mojžiš priviedol svoj ľud do Moabu (územia medzi Mŕtvym morom a Sýrskou púšťou v dnešnom Jordánsku), kde ako 120 ročný, zomrel. Po ňom nastúpil ako vodca Izraelitov Jozue, ktorý ľud previedol cez rieku Jordán do Zasľúbenej zeme - Kanaánu. Keď sa usadili v krajine, ktorú si privlastnili, židovský ľud si zriadil monarchiu a všetky štátne a náboženské úrady, ale naďalej žil v nestabilnej oblasti v pohnutých časoch.
Kráľ Dávid - bojovník a panovník
Prvým kráľom zjednoteného Izraela bol Saul a po ňom nastúpil na kráľovský trón Bohom vyvolený kráľ Dávid. Ten Dávid, ktorý najskôr zabil filištínskeho obra Goliáša, aby sa potom musel ukrývať v skalnom údolí oázy Ein Gedi pred Saulom, ktorý nezniesol Dávidovu popularitu. Saul i jeho traja synovia: Jonatán, Abinadáb a Malkišua, padli v boji s Filištíncami. Po tejto udalosti sa v Hebrone zišli starší Izraela, aby Dávida, s konečnou platnosťou, vo veku 30 rokov, potvrdili na tróne. Dávid po svojom pomazaní za kráľa považoval za svoju najväčšiu povinnosť dobytie Jeruzalema spod amalechitskej vlády, pretože mal zjavenie o Božom vyvolení Jeruzalema ako miesta, kde Boh dáva prebývať svojej prítomnosti.
Druhou dôležitou úlohou, ktorú Dávid považoval za naplnenie svojich kráľovských povinností, bolo prinesenie truhly Hospodinovej do Jeruzalema. Truhla Hospodinova, alebo tiež Archa zmluvy, bola svätou skriňou, ktorá bola zhotovená za účelom uloženia do nej Desatora Božích prikázaní, vyrytých Božím prstom na dvoch kamenných doskách - zákona, ktorého predstaviteľom a autorom je sám Boh. Táto Archa zmluvy bola pýchou a silou Izraela. Znamenie Božej prítomnosti bolo nad ňou dňom i nocou. V Arche boli okrem kamenných dosiek s Desatorom uložené aj ďalšie sväté predmety: Árónova palica, manna nebeská (jedlo, ktorým Boh živil Izraelitov počas ich štyridsaťročného putovania púšťou) a sedemramenný svietnik.
Dávid v hĺbke svojej duše cítil, že na vrchu Mórija, v Jeruzaleme, musí byť postavený Chrám. Vrch Mórija kúpil od Aravnu Jebuzejského, ktorý mal na ňom postavené svoje humno. Ešte za svojho života nazhromaždil kráľ Dávid veľké množstvo zlata, striebra, medi, železa, ostatných materiálov, až po klince, ktoré boli potrebné na stavbu Božieho domu. Taktiež zanechal svojmu synovi Šalamúnovi presný architektonický plán budúceho Chrámu, opis a presné miesta uloženia bohoslužobných predmetov a všetky inštrukcie, spojené s kňazskou a levitskou službou pri prevádzkovaní Chrámu. Všetky tieto inštrukcie o stavbe Chrámu dal Boh Mojžišovi počas putovania púšťou.
Dávid kraľoval vyše 40 rokov (od roku 1010 do 970 pred Kr.), z toho 7 rokov a 6 mesiacov v Hebrone a 33 rokov v Jeruzaleme. Mal 60 manželiek a 80 konkubín, dožil sa 70 rokov a bol pochovaný v Jeruzaleme - meste Dávidovom. Uvádza sa ako patrón hudobníkov, spevákov, básnikov a baníkov.
Krátko pred svojou smrťou uložil Dávid na syna Šalamúna jeho hlavné poslanie, tým bolo postavenie svätého Chrámu v Jeruzaleme. Šalamún sa pustil v roku 966 pred Kr. do jeho výstavby. Sedem rokov trvala výstavba Chrámu, ktorý nemal páru na svete. No nielen mohutnosťou a drahou výzdobou bol prvý židovský Chrám výnimočným. Na zemi boli v tej dobe postavené rôzne významné chrámy zasvätené bohom, kde ľudia prichádzali, aby ich uctievali. Zvyšky niektorých z nich existujú dodnes, ako stopy dávnych civilizácií. Od všetkých týchto chrámov bol Chrám postavený Šalamúnom z pohľadu Židov odlišný, ako jediný bol postavený so súhlasom živého Boha - Stvoriteľa neba a zeme.
Už od Abraháma Židia vedeli, že Boha na zemi reprezentujú dva dôležité prvky - Jeho meno a prejavená Božia prítomnosť. Šalamúnovi bolo jasné, že Boh, ktorý stvoril nebesá a zem, nemôže prebývať v stavbe zhotovenej ľudskými rukami a stačilo mu, že Boh prijme z konkrétneho miesta, ktoré mu vystavil, uctievanie a modlitbu v Jeho mene.
Tabuľka: Významné biblické postavy a ich pôsobisko
| Postava | Pôsobisko | Význam |
|---|---|---|
| Abrahám | Ur, Kanaán | Praotec viery, zakladateľ židovského národa |
| Mojžiš | Egypt, Sinaj, Moab | Vodca Izraelitov, zákonodarca |
| Dávid | Ein Gedi, Hebron, Jeruzalem | Kráľ Izraela, bojovník, hudobník |