Dnešným textom končíme našu okružnú cestu po zboroch Malej Ázie. Začali sme na západnom pobreží dnešného Turecka v meste Efez. Končíme vo vnútrozemí v kúpeľnom meste Laodikea. Sprievodcu nám nerobil nikto iný ako Pán cirkvi. Ten, ktorého Ján videl na začiatku uprostred siedmich zlatých svietnikov, ktoré symbolizujú sedem zborov. Ten, ktorý má dokonalé poznanie všetkých zborov a každého jednotlivca. Z Jeho úst zaznievalo slovo povzbudenia i napomenutia. Preto sme zvedaví, aké slovo zaznie z Jeho úst na adresu posledného zboru.
Prvá polovica listu sa nesie vo veľmi prísnom tóne. Druhá polovica sa však už nesie vo veľmi láskavom tóne. V takom, ktorý by sme po predchádzajúcom tóne naozaj nečakali. Tu vidíme Božiu „pedagogiku“ v akcii. Keď máte v rodine problémové dieťa, potrebuje viac lásky, či menej lásky? Samozrejme, že viac. Pán cirkvi adresuje tento list veľmi problémovým Božím deťom. Preto na ich adresu nezaznieva len prísny, ale aj láskavý tón. Čím sú veriaci v Laodikei na tom horšie, tým je Kristov zápas o nich väčší. Lebo aj oni Mu za to stoja. Diagnózu im oznamuje veľmi prísnym tónom. Ale liečbu im predpisuje veľmi láskavým tónom.
Diagnóza duchovného stavu veriacich v zbore Laodikea
Zoznámme sa najprv s diagnózou duchovného stavu veriacich v zbore Laodikea. Kristus začína slovom poznania: „Poznám tvoje skutky“. Čo konkrétne vie o veriacich v Laodikey? Vie o nich nielen to, akí sú, ale aj to, akí nie sú. „Nie si ani studený, ani horúci“. Nie sú ani - ani, ani jedno, ani druhé, ani horúci, ani studení. Nie sú ani za, ani proti. Ani Boží priatelia, ani Boží nepriatelia. Tak teda, akí sú? „Si vlažný“. Vlažní sú ľahostajní, horúci sú Bohu oddaní, studení sú Boha odmietajúci. A Kristus dáva prednosť studeným, ktorí Boha odmietajú, pred vlažnými, ktorým je Boh ľahostajný: „Kiežby si bol studený, alebo horúci“.
Pre studených je väčšia nádej ako pre vlažných. Veď či Kristus nepovedal vlažným Židom: „Mýtnici a prostitútky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva!“ Človek sveta, ktorý spozná svoju stratenosť, skôr nájde cestu k Bohu ako zbožný človek, na ktorého viera pôsobí ako anestetikum - uspávadlo. Vlažný veriaci je dobrý len na jedno - na vypľutie. „Vypľujem ťa zo svojich úst“, hovorí Kristus. Treba povedať, že slovo o vypľutí je veľmi mierne preložené. Lebo slovo vypľuť má i význam vracať, dáviť. Kristus všetkým vlažným vlastne hovorí: Je mi z vás na vracanie. Z duchovnej vlažnosti sa Kristovi dvíha žalúdok. To je najprísnejší výrok, aký vôbec zaznieva v listoch na adresu veriacich. Iným zborom hovorí: Mám niečo proti tebe. Vlažný veriaci má tak odpornú chuť v Kristových ústach, že sa s ním nedá nič iné urobiť, len ho vydáviť alebo vypľuť.
Veď ak je Kristus naozaj Boží Syn, ktorý sa stal človekom, zomrel za môj hriech, vstal z mŕtvych a je Pánom neba i zeme, potom platí buď - alebo. Buď Mu bude patriť celá moja oddanosť, celá moja poslušnosť a láska. Alebo Mu odopriem svoju poslušnosť a odmietnem uznať Jeho nárok na svoj život. Ale nič nemôže Krista uraziť viac ako vlažný, ľahostajný postoj k Nemu. Príčinou vlažnosti je nedostatok sebapoznania. Kristus hovorí: Nevieš, aký si. Nevieš, že si obyčajný bedár. A ten, kto to nevie, žije v ilúzii o sebe a v sebaklame. Najnebezpečnejšie ilúzie sú vždy duchovné ilúzie. Strata sebapoznania nevyhnutne vedie k spokojnosti so sebou a k duchovnej pýche. Veriaci o sebe hovorili: Sme bohatí, ktorí nič nepotrebujú.
Tu nejde o materiálne, ale o duchovné bohatstvo. Podobne hovorili o sebe i veriaci v Korinte, ktorí boli pyšní na bohatstvo duchovných darov (1Kor 4:8). Veriaci si mysleli, že sú bohatí duchom. Kristus hovorí, že v skutočnosti sú chudobní duchom - slepí a nahí, bedári a žobráci. Ako je možné trpieť takým nedostatkom sebapoznania? Ako je možné žiť v sebaklame? Odpoveď je jednoduchá. Oveľa ľahšie sa žije s ilúziami o sebe ako s pravdou o sebe. S pravdou o sebe sa nežije ľahko. Najmä keď je tá pravda nepríjemná. Preto unikáme do sveta ilúzií. Radšej máme obraz, ktorý sme si sami vytvorili o sebe, ako obraz, ktorý sa nám naskytne pri pohľade do nášho vnútra. Veď pri troche poctivosti taký pohľad vždy prináša sklamanie zo seba. Výsledkom je pocit hanby, viny, niekedy až pocit zhnusenia zo seba. Toto som naozaj ja? Ale sebapoznanie neprináša len sklamanie zo seba. Prináša i bolesť. Sebapoznanie zraňuje našu sebaúctu. Zasadí bolestivý úder našim predstavám a ilúziám, ktoré sme o sebe pestovali. Uniesť pravdu o sebe je niekedy veľmi ťažké. Ale takáto životná stratégia je nebezpečná. Bolesť slúži na to, aby nás upozornila, že niečo nie je v poriadku. Keď necítim bolesť, nezistím problém. Choroba zostane neodhalená. Ale nepoznaná choroba je neliečená choroba. Veriaci v Laodikei žili v presvedčení, že všetko v ich živote bolo v najlepšom poriadku. Nič ich nebolelo. Ale skutočnosť bola úplne iná.
Čo s veriacimi, ktorí sú dobrí len na to, aby ich Kristus vypľul zo svojich úst? Je pre nich ešte nejaká nádej? A tu nás čaká veľké prekvapenie. Byť nenapomenutý a netrestaný znamená byť nemilovaný. Najhoršie, čo sa nám môže stať, je keď sa nám Kristus vystúpi z cesty a povie: Keď chceš, tak si choď svojou vlastnou cestou. Aké riešenie má Pán cirkvi pre vlažných veriacich? Len také, aké mal aj pre ostatné zbory - pokánie: „Kajaj sa!“ Ale v prípade vlažných veriacich má pokánie trojakú podobu.
Mesto Laodikea zbohatlo i vďaka svojmu obchodovaniu. Na trhu sveta je veľa všelijakej ponuky. Ale Kristus hovorí: Radím ti, kúp si odo mňa. Tovar, ktorý Kristus ponúka, je bezkonkurenčný. On na svoj tovar nedáva dvojročnú, ale večnú záruku. On za svoj tovar ručí sám sebou. On je garantom jeho kvality. On, ktorý sa na začiatku predstavuje ako Amen, verný a pravdivý svedok, stelesňuje absolútnu pravdu toho, čo hovorí a absolútnu spoľahlivosť toho, čo ponúka. Radím ti, kúp si odo mňa, hovorí vlažnému zboru. Veriacim, ktorí žijú v tom, že už nič nepotrebujú. Našu chudobu ducha odstráni jedine zlato, prepálené ohňom. Zlato je symbol trvalej, večnej hodnoty.
A otázka pre vlažného znie takto: Máš istotu, že hodnoty pre ktoré žiješ, sú trvalé? Si si istý, že svojim životom tvoríš hodnoty, ktoré pretrvajú do večnosti? Nie je to len seno, slama, čo v živote vytváraš? Človek chudobný duchom spoznáva, že je chudobný na pravé, večné hodnoty. Že nevlastní nič z toho, čo na sebe nesie pečať večnosti. Večné hodnoty môžeme vlastniť len vtedy, keď ich prijmeme ako dar od Krista. Našu duchovnú nahotu prikryje jedine Kristovo biele rúcho: „Radím ti, aby si si odo mňa kúpil i biele rúcho a tak sa zaodel a nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty“.
Rúcho je symbol identity, totožnosti. Keď v minulosti niekoho odsúdili, vyzliekli ho donaha na znak jeho viny. Byť nahý v Božích očiach znamená byť vinný. Myslíš si, že svoju nahotu prikryješ nejakým rúchom zbožnosti či kresťanskej aktivity?, pýta sa Kristus. Všetky naše rúcha sú len figové listy, ktorými márne prikrývame svoju nahotu. Jedine biele rúcho Kristovej neviny môže prikryť našu nahotu, aby sme pred Bohom nestáli ako vinní, odsúdení, ale ako nevinní, oslobodení. A práve toto rúcho Kristus ponúka zdarma. A našu duchovnú slepotu môže odstrániť jedine Kristova liečivá masť na oči: „Radím ti, aby si si odo mňa kúpil masť na pomazanie očí, aby si videl“.
Masť je symbol poznania. Čo vlažní veriaci tak bytostne potrebujú, je precitnúť z umelej, iluzívnej zbožnosti, aby sa im otvorili oči. Radím ti, kúp si odo mňa i zlato, i rúcho, i masť na oči, hovorí Kristus. No dobre, ale ako si to mám kúpiť? Ako sa zlato, rúcho i masť môže stať mojimi? Ako sa chudoba, nahota a slepota môjho života môže zmeniť na bohatstvo, zaodiatie a videnie? Kristus hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“.
Ten, ktorý mi hovorí: Kúp si odo mňa, stojí za dverami. Stačí, keď otvorím dvere a vpustím Ho dnu do svojho života. A všetko Jeho bude moje. Tento známy verš sa často používa na evanjelizáciách pri kázaní neveriacim. Ale on bol pôvodne adresovaný vlažnému zboru v Laodikei. Je to šokujúce zistenie, čo „dokáže“ vlažný zbor. I vlažný kresťan. Dokáže „vykázať“ Krista zo zboru. I zo svojho života. Kristus pred našimi dverami - to je neraz smutný obraz nášho života. Vždy, keď si chceme sami sebe vládnuť, keď žijeme v znamení slov: Moja vôľa nech sa stane, posielame Krista za dvere. My sme vo vnútri, On je vonku. Sme uzamknutí vo svojom svete, v ktorom chceme byť my kráľmi. V strede nášho sveta je trón, na ktorom sedíme s maskou kráľa, ale pod maskou kráľa je tvár žobráka. Na tróne sedíme v kráľovskom rúchu, ale pod týmto rúchom sa skrýva naša nahota, bieda, úbohosť a slepota. Svet, v ktorom sme uzamknutí, je plný úbohosti, biedy a špiny. A vonku, pri našich dverách stojí Kristus.
Aké sú to dvere? V evanjeliách Ježiš často hovorí o dverách, ktoré nás oddeľujú od Neho. My stojíme pred Jeho dvermi. On je vo vnútri a my sme vonku. Lebo pre svoj hriech sme vyhostení z Božieho kráľovstva, z Božej prítomnosti. Ale Kristus sľúbil, že keď budeme klopať, dvere sa otvoria. My vstúpime dnu a budeme spolu s Ním. To sa stalo vtedy, keď sme prišli v pokání pod Kristov kríž. Ale dvere, o ktorých Kristus hovorí s veriacimi v Laodikei, sú iné dvere. Tieto dvere neoddeľujú nás od Neho, ale Jeho oddeľujú od nás. Vonku pred dverami nestojíme my, ale On. Nie sme to my, ktorí klopeme na Jeho dvere. Teraz je to On, ktorý klope na naše dvere. Ako je to možné? Čo sa stalo? Veď by to malo byť presne naopak. Malo by to byť tak, že my chudobní, slepí a nahí budeme stáť pred Jeho dverami. Že my budeme pokorne klopať a prosiť: Pane, otvor nám, vpusť nás dnu. My Ťa tak veľmi potrebujeme. Ale tu On stojí pri našich dverách. My by sme sa mali uchádzať o Jeho priazeň. O priazeň toho, ktorý má všetko - i zlato, i rúcho, i liečivú masť na oči. A predstavte si, že je to On, ktorý sa uchádza o našu priazeň. O priazeň tých, ktorí sú chudobní, nahí a slepí. Ktorí mu nemajú čo dať, len svoju biedu.
Keď vás niekto vyženie za dvere, môžete ich za sebou zabuchnúť a už sa nikdy nevrátiť. Ten, ktorý má absolútne právo zabuchnúť za sebou dvere a zanechať nás v našej chudobe, nahote a slepote, robí niečo iné. Niečo nečakané, prekvapujúce. Zostáva stáť pri dverách nášho srdca a klope. Veď kto je ten, kto stojí pri dverách nášho života? Ten, ktorý sa na začiatku listu predstavuje ako „počiatok Božieho stvorenia“. On je prameň všetkého stvorenstva. Bez Neho nebolo nič stvorené. A všetko, čo bolo stvorené, bolo stvorené Ním a skrze Neho. Tam stojí Stvoriteľ celého vesmíru, Pán univerza, makrosveta a mikrosveta. Každý atóm existuje a sa hýbe len vďaka Jeho vôli. Niet miesta v celom vesmíre, kde by On nemohol vstúpiť právom Stvoriteľa. Veď všetko je Jeho, všetko patrí Jemu. Všetky dvere sveta majú kľučku z vonkajšej strany, aby On mohol vojsť dnu. A predsa stvoril jedny dvere, ktoré majú kľučku len zvnútra - dvere nášho srdca. To je jediné miesto v celom vesmíre, kde On vstúpi len vtedy, keď Mu my otvoríme. Tak On rešpektuje našu slobodu. Preto On nevylamuje naše dvere. Jediný dôvod, ktorý Ho drží pri dverách nášho života, je Jeho láska k nám. Láska, ktorá na seba berie i riziko odmietnutia. To klopanie na dvere je klopanie lásky. To volanie spoza dverí je volanie lásky.
Vo vnútri stojíme my v celej svojej biede a úbohosti, chudobní, slepí a nahí. Vonku za dverami stojí On v celej svojej milosti a láske. V rukách má zlato, prečistené v ohni, aby nás obohatil. I biele rúcho, aby ním prikryl hanbu našej nahoty. A masť na oči, aby odstránil našu slepotu. My by sme Ho mali prosiť: Pane, vpusť nás dnu. Zatiaľ čo On - bohatý, slávny a mocný prosí nás - chudobných, slepých a nahých, aby mohol vojsť dnu. Aby nás mohol štedro obdarovať a uhostiť zo svojich darov spásy. Nie sú to Jeho dvere, ktoré nás oddeľujú od Neho. Tie On otvoril dokorán na kríži i pre nás. Sú to naše dvere, ktoré Jeho oddeľujú od nás. Len dvere nás oddeľujú od toho, aby sa radikálne zmenil náš život. Ale sú to dvere, ktoré musíme my otvoriť. A to je to, čo znamená robiť pokánie. Lebo otvoriť dvere znamená strpieť veľké, pokorujúce priznanie: Áno, ja som chudobný i slepý i nahý i biedny. Otvoriť dvere zároveň znamená odovzdať kľúče od dverí Kristovi. Keď vám niekto dá kľúče od domu, tým vám hovorí: Teraz je celý dom váš. Toto je pokánie: otvoriť dvere a odovzdať od nich kľúče Kristovi. Otvoriť dvere znamená vyznať celú úbohosť a biedu svojho života, ale zároveň prijať všetko bohatstvo, čistotu a slávu Ježiša Krista. Ale tým sa naša kapitulácia stáva naším víťazstvom. Tým sa naša bieda a úbohosť života mení na nesmierne bohatstvo a slávu.
Lebo vo chvíli, keď Mu otvoríme dvere, aby trón nášho života patril Jemu, On sľubuje, že Jeho trón raz bude patriť nám: „Toho, kto zvíťazí, posadím so mnou na svoj trón tak, ako som ja zvíťazil a zasadol som so svojim Otcom na jeho trón“. Niet väčšej pocty pre chudobných, slepých a nahých ako mať podiel na Kristovej večnej vláde, kraľovať spolu s Ním v Jeho kráľovstve. Ale to je ešte pred nami. A čo dovtedy? Skôr ako my prídeme k Nemu v budúcom živote, On chce prísť k nám v tomto živote. „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“.
Stolovanie v Biblii je obraz intímneho spoločenstva, ktoré sa vytvára medzi tými, ktorí sedia za stolom. Ale čím Ho uhostím ja, ktorý som chudobný, biedny a nahý? Keď Kristus vstupuje do môjho života, neprichádza ako môj Hosť, ale ako môj Hostiteľ. Keď otvorím dvere a Kristus vstúpi dnu, úlohy sa vymieňajú. Nie je to Kristus, ktorý si sadá za môj stôl. Som to ja, ktorý si sadám za Jeho stôl. Nie som to ja, ktorý hostím Jeho. Je to On, ktorý mňa hostí z bohatstva darov svojej spásy. Môj život sa tak stáva nepretržitou hostinou pri Jeho stole. Ja dennodenne žijem z toho, čo On pripravil pre mňa. Ale tu v tomto živote je to len „predjedlo“ kráľovskej hostiny. Tá začne až vtedy, keď sa naplní Jeho sľub, daný Jeho verným. Keď nás jedného dňa posadí spolu so sebou na svoj trón vo svojom kráľovstve. Koho tam posadí? Aj pre vlažných je nádej! Aj z nich ešte môžu byť Boží víťazi! Kristus dnes s nami hovoril o dverách nášho srdca. Celé stáročia boli problémom iné dvere. Dvere, ktoré vedú k Bohu. Dvere, ktoré sa už v raji za človekom zatvorili. Odvtedy sme boli všetci vyhostení pred zatvorenými dverami. Ale dvere, ktoré boli neprekonateľnou prekážkou, otvoril dokorán Ježiš Kristus.
Teraz sa pozrime na kontext frázy "Sám to hovoríš" v Markovom evanjeliu, kapitola 15, verše 1-5, ktorá sa týka Ježišovho procesu pred Pilátom:
Mk 15,1 Hneď zrána mali poradu veľkňazi so staršími a zákonníkmi, teda celá veľrada. Ježiša spútali, odviedli a odovzdali Pilátovi.
Mk 15,2 Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On mu odpovedal: „Sám to hovoríš.“
Mk 15,3 Veľkňazi naň mnoho žalovali
Mk 15,4 a Pilát sa ho znova spytoval: „Nič neodpovieš? Pozri, čo všetko žalujú na teba!“
Mk 15,5 Ale Ježiš už nič nepovedal, takže sa Pilát čudoval.
Ježiša odviedli k Pilátovi, rímskemu prefektovi, ktorý mal právomoc rozhodovať o rozsudkoch smrti. Obvinenia voči Ježišovi boli politického charakteru - že sa vydáva za kráľa, čím ohrozuje rímsku moc. Pilát sa ho teda pýta, či je židovský kráľ, a Ježiš odpovedá: "Sám to hovoríš."
Táto odpoveď je zaujímavá z niekoľkých dôvodov:
- Vyhýbanie sa priamej odpovedi: Ježiš sa priamo nevyjadruje, či je kráľ, alebo nie. Používa formuláciu, ktorá ponecháva priestor na interpretáciu.
- Potvrdenie s výhradami: Odpoveď naznačuje, že Pilátova otázka je správna, ale Ježišovo kráľovstvo má iný charakter, než si Pilát predstavuje. Nie je to politická moc, ktorá by ohrozovala Rím.
- Dôraz na Pilátovu zodpovednosť: Ježiš prenáša zodpovednosť za toto vyhlásenie na Piláta. Ak Pilát tvrdí, že Ježiš je kráľ, potom to musí Pilát dokázať a niesť dôsledky.
Neskôr, keď naňho veľkňazi žalujú, Ježiš odmieta odpovedať, čím Piláta prekvapuje. Ježišova mlčanlivosť môže byť interpretovaná ako odmietnutie zúčastniť sa na nespravodlivom procese a ako naplnenie proroctva o trpiacom služobníkovi, ktorý sa neotvorí ústa (Izaiáš 53,7). Pilát, hoci si nie je istý Ježišovou vinou, nakoniec podľahne tlaku davu a vydá ho na ukrižovanie.
V kontexte Ježišovho procesu fráza "Sám to hovoríš" je komplexná a viacvrstvová. Ježiš ňou ani nepotvrdzuje, ani nevyvracia svoje kráľovstvo, ale skôr poukazuje na duchovný rozmer svojej identity a na zodpovednosť tých, ktorí ho súdia.
"Kristus pred Pilátom" od Mihálya Munkácsyho
Ďalšie udalosti po Ježišovej odpovedi
Po Ježišovej odpovedi "Sám to hovoríš" v Markovom evanjeliu nasledujú ďalšie udalosti, ktoré vedú k jeho ukrižovaniu:
- Žaloby veľkňazov: Veľkňazi pokračujú v žalovaní na Ježiša, no on odmieta odpovedať na ich obvinenia.
- Pilátov údiv: Pilát je prekvapený Ježišovou mlčanlivosťou a pýta sa ho, prečo nič neodpovedá na obvinenia.
- Prepustenie Barabáša: Pilát sa pokúša oslobodiť Ježiša tým, že ponúkne zástupu možnosť prepustiť jedného väzňa. Zástup si vyberie Barabáša, povstalca a vraha.
- Odsúdenie na ukrižovanie: Pilát sa pýta zástupu, čo má urobiť s Ježišom, a oni volajú: "Ukrižuj ho!" Pilát, aby urobil ľudu po vôli, vydá Ježiša na ukrižovanie.
- Výsmech vojakov: Vojaci sa Ježišovi posmievajú, obliekajú ho do purpurového plášťa, nasadzujú mu tŕňovú korunu a bijú ho.
- Ukrižovanie: Ježiša vedú na Golgotu, kde ho ukrižujú spolu s dvoma zločincami.
Tieto udalosti ukazujú na nespravodlivosť a krutosť, ktorej bol Ježiš vystavený. Jeho mlčanlivosť a odmietnutie obhajovať sa zdôrazňujú jeho odovzdanosť do Božej vôle a jeho obetu pre spásu ľudstva.
Tabuľka: Porovnanie účtov "Sám to hovoríš" v evanjeliách
Fráza "Sám to hovoríš" sa objavuje aj v iných evanjeliách, hoci s miernymi odlišnosťami. Nasledujúca tabuľka porovnáva tieto účty:
| Evanjelium | Verš | Text |
|---|---|---|
| Matúš | Mt 27,11 | Keď Ježiš stál pred vladárom, vladár sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám to hovoríš.“ |
| Marek | Mk 15,2 | Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On mu odpovedal: „Sám to hovoríš.“ |
| Lukáš | Lk 23,3 | Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On odpovedal: „Sám to hovoríš.“ |
| Ján | Jn 18,33-38 | Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Predvolal si Ježiša a spýtal sa ho: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám od seba hovoríš toto, alebo ti to iní povedali o mne?“ ... Ježiš odpovedal: „Hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Pilát sa ho spýtal: „Čo je pravda?“ |
Z tabuľky je zrejmé, že synoptické evanjeliá (Matúš, Marek, Lukáš) zaznamenávajú Ježišovu odpoveď "Sám to hovoríš" pomerne identicky. Jánovo evanjelium uvádza dlhší dialóg medzi Ježišom a Pilátom, ktorý sa zameriava na povahu Ježišovho kráľovstva a na pojem pravdy.
Kristus hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“. Ten, ktorý mi hovorí: Kúp si odo mňa, stojí za dverami. Stačí, keď otvorím dvere a vpustím Ho dnu do svojho života. A všetko Jeho bude moje.
