Sväteniny v Katolíckej Cirkvi: Požehnanie a Jeho Význam

Na otázku, aké sviatosti sme prijali, spravidla všetci vieme odpovedať. Ale čo ak by sme sa opýtali na sväteniny? Čo všetko zahŕňa pojem sväteniny, na čo ich Cirkev ustanovuje a na čo nám slúžia? Koľko ich vôbec je a sú všade rovnaké? Je ich udeľovanie len výsadou kňazov? Komu sú určené a ako vlastne fungujú?

Jednoduchým príkladom môže byť vyslúženie si sviatostného manželstva, pred ktorým možno prijať požehnanie snúbencov, čiže sväteninu. Aj keď oboje - sviatosti i sväteniny - sú prostriedkami Božej milosti, nejedná sa o to isté. Slovami Katechizmu, „sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou.“

Sviatosti boli ustanovené samotným Kristom, ich počet je nemenný. Sväteniny boli ustanovené Cirkvou, priebežne môžu vznikať i zanikať. Sviatosť má vždy za cieľ priame posvätenie ľudskej duše, sväteniny majú rôzne určenie. Aké sväteniny poznáme?

Predovšetkým sú to požehnania - osôb, jedla, predmetov či miest, budov, zariadenia v kostole, predmetov slúžiacich ľudovej nábožnosti, ale aj rozličných činností a príležitostí. „Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely,“ vysvetľuje Katechizmus a zároveň upozorňuje, že žiadne požehnanie určené osobe sa nesmie zamieňať so sviatostnou vysviackou.

„Požehnania sú oslavou Boha za jeho diela a dary a súčasne orodovaním Cirkvi, aby ľudia mohli používať Božie dary v duchu evanjelia,“ sumarizuje Katechizmus. Je ich mnoho. Cirkvou zostavené texty k ich udeľovaniu sú obsiahnuté v liturgických knihách, predovšetkým v Benedikcionále. Uvedieme však aspoň niekoľko príkladov.

Požehnanie hrdiel v kostole.

Rozmanitosť a Udeľovanie Svätenín

Mnohé zrejme áno, ale nie všetky. „Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia,“ píše sa v Katechizme. Znamená to, že počet svätenín na rozdiel od nemenných siedmich sviatostí nie je pevne stanovený. „Apoštolský stolec môže ustanoviť nové sväteniny alebo niektoré z nich zrušiť alebo zmeniť,“ uvádza sa v Kódexe.

Kým u niektorých svätenín je ich udeľovanie rezervované výhradne biskupom, kňazom či diakonom, niektoré iné môžu udeľovať aj laici, ktorí majú primerané kvality. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium (v slovenčine Konštitúcia o posvätnej liturgii) v tejto súvislosti priam vyzýva, aby požehnaní vyhradených biskupom či kňazom bolo čo najmenej.

„Treba sa postarať o to, aby aspoň v osobitných okolnostiach a so súhlasom ordinára mohli niektoré sväteniny udeľovať aj laici, ktorí majú náležité vlastnosti,“ píše sa v Konštitúcii. „Každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával,“ vysvetľuje Katechizmus. Typickým príkladom, kedy laik udeľuje sväteninu, je rodičovské požehnanie dieťaťa či požehnanie jedla v rodine.

Sväteniny si nemožno zamieňať s amuletmi či zaklínadlami. Sväteniny totiž nefungujú na princípe, že by okolo nás automaticky vytvárali nejakú ochrannú zónu, nemajú moc samy v sebe. Účinok prijatého požehnania či posväteného predmetu nutne predpokladá správne disponovaného ducha.

Podľa Kódexu sa s posvätnými vecami, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené na Boží kult, má zaobchádzať úctivo a nemajú sa používať na profánne alebo im nie vlastné ciele, hoci sú vo vlastníctve súkromných osôb. Takisto, v prípade, že posvätené devocionálie už doslúžia alebo ich viac nepotrebujeme, musíme s nimi naložiť tak, aby nebola pochybnosť o úctivom nakladaní s nimi.

Isteže nemusí. Sväteniny nie sú cieľom, ale prostriedkom. Odporúčaným, ale nie nevyhnutným. Kým jedni majú veľkú záľubu vo sväteninách, iní si ich až tak veľmi neosvojili. Sú sväteniny praxou v Cirkvi len posledné storočia alebo ich história siaha hlbšie?

Odpoveď nachádzame v knihe Požehnania. Zo širokého spektra viditeľných liturgických úkonov a znamení sa okolo dvanásteho storočia začalo špecifikovať sedem sviatostí. Označovali ich pojmom sacramenta maiora, teda veľké sviatosti. Ostatné znamenia a úkony sa zhrnuli pod pojmom sacramenta minora, teda malé sviatosti. Ešte v tom istom storočí sa začal pre ne používať pojem sakramentálie, sväteniny, ktorý v Cirkvi používame dodnes.

Sväteniny však boli v Cirkvi prítomné už skôr, než sa začali týmto pojmom nazývať. „Už na začiatku tretieho storočia nachádzame v spisoch sv. Hypolita požehnanie olív, oleja a medu,“ uvádza sa v teologicko-pastorálnom úvode publikácie. Od polovice štvrtého storočia existujú zmienky o požehnávaní osôb a predmetov, tiež potom aj o požehnaní kňazských rúch a sakrálnych stavieb.

Osobná Skúsenosť a Úcta k Sväteninám

Šesťdesiatnička Elena Jendrašíková je so sväteninami v intenzívnom kontakte každý deň. Tvrdí, že posvätené predmety, ktoré doma má a používa, jej pomáhajú pri modlitbe a pripomínajú jej Božiu prítomnosť. „Ja si ani neviem predstaviť chalupu bez kríža alebo bez hromničky,“ začína rozprávať pani Elena.

Čerstvá dôchodkyňa každý deň začína prežehnaním sa svätenou vodou. „Diabol od teba odíde,“ vysvetľuje z vlastnej skúsenosti, „ja mám potom vždy taký pekný deň…,“ dodáva presvedčivo. Takisto hromničná sviečka u pani Eleny doma horí každý deň. „Vždy, keď sa modlíme Korunku o tretej, zapálime si hromničku,“ hovorí a vysvetľuje, že pri hromničnej svieci sa dokáže lepšie sústrediť a darí sa jej hlbšie sa ponoriť do modlitby, „úplne inak to vyzerá, ako keď modlitbu len tak odrapocem.“

Spomína na istú kázeň predošlého pána farára v jej farnosti, v ktorej veľmi odporúčal častú modlitbu pri hromničnej svieci. „Takisto, keď sa pozriem na kríž, upúta ma to a pripomenie mi to, že sa mám modliť tak zvnútra, nie len navonok,“ len ťažko sa snaží nájsť výstižné slová pani Elena. Hovorí tiež o tom, že posvätené veci máme mať v úcte. I rôzne špeciálne požehnania - hrdla, bylín, jedál, príbytkov - prijíma pani Elena veľmi rada. Napriek tomu, že požehnanie prijíma denne v závere každej svätej omše. „To je pravda, ale každé to zvláštne požehnanie vnímam ako milosť navyše,“ vysvetľuje. „Veď koľkokrát za deň jeme?“ pýta sa rečnícky.

Okrem svojej domácnosti sa pani Elena Jendrašíková stretáva s posvätenými predmetmi i v kostole. Vo svojej farnosti na Orave totiž slúži ako kostolníčka. „Kalich, misky, ornáty, všetko sú to veci, s ktorými sa snažím zaobchádzať s čo najväčšou úctou,“ hovorí. „Boli časy, kedy sa liturgických nádob dotýkal len kňaz, žiaden kostolník.“ Hovorí, že aj táto služba je pre ňu veľká milosť. „Veď kto poslúži kňazovi, akoby slúžil Pánovi Ježišovi,“ teší sa zo služby pani Elena.

Svätý Blažej a Požehnanie Hrdla

Presne pred týždňom sme mali sviatok sv. Blažeja. Poznáte jeho príbeh? Na príhovor svätého Blažeja, biskupa a mučeníka, nech ťa Pán chráni od chorôb hrdla a od každej choroby, v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. - Modlitba z knihy Požehnanie hrdiel.

Pred pár rokmi mi jeden kňaz povedal, že keď bol malý chlapec, jeho brat sa začal dusiť kosťou. Vydesená mama nahlas volala o pomoc svätého Blažeja a hneď sa kosť uvoľnila. Chlapec bol v poriadku. Či chlapec bol skutočne v nebezpečenstve alebo nie, neviem, ale príbeh je podobný mnohým známym legendám o svätom Blažejovi: údajne kým bol vo väzení kvôli tomu, že sa odmietol zriecť svojej viery, zázračne uzdravil malého chlapca, ktorý sa dusil kosťou z ryby.

Avšak doteraz vieme veľmi málo o tomto ranokresťanskom mučeníkovi. Prvá zmienka, ktorú o ňom máme, je z lekárskych kníh dvorného lekára menom Aëtius Amidenus, z konca 5. storočia a začiatku 6. storočia, kde sa svätý Blažej spomína ako osoba, ktorá na žiadosť ošetrovala ľudí s uviaznutými predmetmi v hrdle.

Taktiež vieme, že Blažej bol biskupom v Sebaste v provincii Arménia a okolo roku 316 za vlády Liciniusa zomrel mučeníckou smrťou. Ale pokiaľ ide o ďalšie podrobnosti z jeho života, musíme sa spoliehať na tradície. Údajne sa tento ranokresťanský mučeník narodil urodzeným a bohatým rodičom, ktorí mu poskytli kresťanské vzdelanie. V mladom veku sa stal lekárom a bol vysvätený za biskupa. Počas Liciniusovho prenasledovania (predtým bol spojencom Konštantínopolu), ktorý začal s prenasledovaním kresťanov, Blažej zažil volanie žiť ako pustovník v jaskyni za mestom. Bol známy ako liečiteľ chorých a ranených divých zvierat.

Nakoniec ho objavili lovci, ktorí putovali vidiekom aby chytili zvieratá, ktoré potom využili na hry v amfiteátri. Blažeja vzali ku Agricolausovi - správcovi Cappadocie a Malej Arménie - a hodili do väzenia.

Jedna legenda hovorí, že na ceste do väzenia Blažej prikázal vlkovi pustiť prasa, ktoré patrilo žene prosiacej o pomoc svätého biskupa. Neskôr žena priniesla sviečky do jeho cely, aby mal svetlo na čítanie Biblie. Hoci bol Agricolaus údajne ohromený Blažejovými zázrakmi, nezastavilo ho to aby trval na tom, že biskup sa musí zriecť svojej viery. Keď to neurobil, správca ho bil, mučil so železným hrebeňom (nástroj sa používal na česanie vlny) a zoťal mu hlavu.

Ako ukazujú rukopisy Aëtiusa Amidenusa, od 6. storočia sa na Východe modlieva príhovor ku sv. Blažejovi v súvislosti s chorobami hrdla. Od 9. storočia bol svätec uctievaný aj v Európe a stal sa jedným z najznámejších svätcov v stredoveku. Bol uctievaný ako jeden zo „Štrnástich svätých pomocníkov“ (patria sem aj sv. Krištof, sv. Erazmus, sv. Dionýz z Paríža, sv. Barbora, sv. Katarína z Alexandrie a sv. Egídius).

Po sv. Blažejovi pomenovali kostoly a zasvätili mu oltáre. Hovorí sa, že Pápež Lev IV. v roku 855 daroval pozostatky sv. Blažeja vojvodovi Wolfenusovi z Rheinau, z Nemecka. Ten si ich priviezol z Ríma domov. Ostatné relikvie sv. Blažeja poslali do Braunschweig v Nemecku, ako aj do Paríža.

V roku 971 sa v súčasnom Dubrovníku sv. Blažej údajne zjavoval mestským obyvateľom, aby ich varoval pred blížiacom sa útoku Benátčanov. Odvtedy sa považuje za patróna Dubrovníka. Socha svätca stojí nad vstupnou bránou do mesta a katedrála umožňuje prehliadku Blažejových relikvií.

Časom sa rozvinul zvyk požehnávať hrdlá veriacim. Kňazi držia dve úzke dlhé sviece - požehnáva sa deň pred Hromnicami (2. február) - nad hlavou alebo hrdlom, na príhovor sv. Blažeja proti chorobám hrdla a tela.

Požehnávať chorých je prastarý cirkevný zvyk zakorenený v službe Krista a jeho apoštolov. Podľa Pastoračnej starostlivosti o chorých: Obrady pomazania a posledného prijímania Eucharistie, každoročné požehnanie hrdiel je tradičným znakom v boji proti chorobe v živote kresťana. Požehnanie sa bežne udeľuje počas sv. omše alebo počas oslavy Božieho Slova 3. februára, na spomienku sv. Blažeja po Hromniciach, po sviatku Uvedenia Pána.

Hoci ochorenia hrdla sú hlavným dôvodom, prečo je na Západe vzývaný svätý Blažej, taktiež sa považuje za ochrancu proti divým zvieratám, ochrancu miest a veterinárov, česačov vlny a vlnárskeho priemyslu. Jeho sviatok sa vo Východnej cirkvi oslavuje 11. februára.

Niektorí svätci a ich príhovory:

Slovo „Biblia" je gréckeho pôvodu a znamená „knihy". Teda: nie kniha, ale množstvo kníh, lebo Biblia má v sebe 66 kníh (spisov), ktoré tvoria malú knižnicu. Obsahove však vydá viac ako tisícky kníh. Preto vlastniť Bibliu pred vynájdením kníhtlače znamenalo celý majetok. To si mohlo dovoliť len málo jednotlivcov.

Milovníci Svätého Písma sa ju učili naspamäť, ako to dosvedčujú dejiny. Zničenie Šalamúnovho chrámu s posvätným zvitkami, babylonské zajatie, rozptýlenie izraelského národa, pre nasledovanie kresťanov v prvých storočiach, pálenie Písma sväté ho a pod., ľahko mohlo zničiť menej významnú knihu - ale Biblia všetko naozaj predivnou Božou mocou prežila. Pritom je prirodzené, že sa nemohli zachovať originály biblických kníh, ale len odpisy.

Biblia požívala od samého začiatku neobyčajnú úctu a to vo veľkej miere prispelo k zachovaniu takých starých rukopisov. Biblia bývala písaná najprv na papyrusoch a od IV. storočia na pergamenovych materiáloch. Pergamen (od mesta Pergameno v Malej Ázii) je písací materiál z teľacej, ovčej alebo antilopej kože a má výhodu, že písmo na ňom sa môže zmyť alebo vyškriabať nanovo napísať písať (tzv.

Skutočnou jedinečnosťou Biblie je jej jednota ducha. Keď uvážime, že časový rozdiel medzi najstaršou knihou Biblie a najmladšou je približne 1500 rokov, tak táto jednota nie je čosi samozrejmé. Pri inej knihe je to priam nemožné, ale tam, kde nemenný Duch Boží koná a vedie, inšpiruje a hovorí, tam je táto jednota pri takom veľkom časovom rozpätí možná a skutočná.

Biblia bola napísaná pôvodne v rečiach, ktoré sú dnes už mŕtve. Aj hebrejčina, v ktorej bola napísaná Stará zmluva, bola mŕtvo rečou už v Kristovej dobe. Pán Ježiš hovoril aramejsky. V tejto reči bola napísaná len malá časť Biblie. Celá Nová zmluva bola napísaná po grécky.

Židia sa pôvodne bránili prekladaniu Starej zmluvy, lebo len hebrejská Stará zmluva bola posvätná, len tam každé písmenko boh Bohom vdýchnuté. Preto ich úcta šla tak ďaleko, že prstom ani ne bolo dovolené dotýkať sa svätých litier a používali na ukazovaní (riadkov osobitný kovový ukazovák. Ale keď' už nerozumeli hebrejsky, bolo potrebné preložiť Starú zmluvu do svetovej reči, gréčtiny. Neskoršie Bibliu preložili do latinčiny, reči mocného rímskeho (národa, ktorý v Kristovej dobe politicky a mocensky ovládal Svätá zem. Tento latinský preklad, zvaný Vulgata, sa používa v katolíckej cirkvi podnes.

Potom, najmä v reformácii vznikali preklady do národných jazykov. Klasický je Lutherov preklad Biblie. Luther začal prekladať Písmo z pôvodných jazykov na hrade Wartburg reč tohto prekladu sa stala základom nemeckej spisovnej reči Podobne klasickým a rečové krásnym je anglický preklad, nazvaní po kráľovi Jakubovi a tiež Kralická Biblia, používaná aj v naše cirkvi.

Biblia bola neraz prekladaná do niektorej reči, v ktorej ešte (nebolo nijakej literatúry, ba ani gramatiky, dokonca ani písma.

tags: #biblia #svatenie #hrdla