Kollárova mladosť spadá do obdobia omladzovania československej literatúry.
TOP 10 - Tipy na výlet - Malé Karpaty
Panoráma Vysokých Tatier, symbol slovenskej prírody.
Ján Kollár a jeho vplyv na vnímanie slovenskej prírody
Kollár, povstalý, ako čas chcel a nutné okolnosti rozkazovali, bol obdarený mysľou a veľkou duševnou nadanosťou a spôsobilosti. Stav jeho národa a ducha, rád by bol vyletieť von z tých úzkych svetov na zemi otcovskej. Každým jeho pohľadom na národ sa otvárala obnova. Vyššieho života neuspokojil sa s prítomným stavom národnej a literárnej spoločnosti. Zotkaná je osnova života i zásluh Kollárových. Dúfania v lepšiu budúcnosť celému Slovanstvu slovenským géniom. Kollár sa bratal s Chorvátmi, slovom, všetko bol v Slovanstve radšej - ako Slovákom.
Slávy dcera ako stredisko slovenského obrodenia
Slávy dcera slúžila za stredisko pre školu synov fantázie a posvätenia. Rečnili, vysvetľovali, čítali a nasledovali. Svetov rozložil sa pred okom ducha nadanejšieho mladého pokolenia, a prvá jeho snaha bola rozšíriť sa počtom a stať sa platným v živote. Týmto divým krásam, tomuto umeniu, ozývali sa nápevy, nápevy rodinné, hlasy známe po šírom, ďalekom Slovanstve! Spievaniek obživilo sa náramne toto pole. A tak to bolo aj vskutku.
Hlavné momenty Kollárovho povolania a ducha počítame jeho Spievanky. Pocítil pri videní svojej poézie pulz svojho života. To aj skutočne rozkvasilo národ, rozkvasilo ale k životu. Kollár podával zo studne života inšpiráciu v živote ľudu a rosenou a vlaženou národným podaním. Slávy dcera je jedno tajomstvo okrášlené samými ligotnými diamantmi, aby ona voviedla svoj ľud do chrámu samého tajomstva života. Slávy dcera vzkriesila nepokoj duší a nevie ukázať prístav pokoja. Veľa životov, ale niet jedného veľkého života. Prvý pokus Kollárov máme pred očami nášho ducha. Ideme teraz ku dielu Kollárovho rozumu, k jeho vzájomnosti.
Spievanky a ich význam pre národné povedomie
Chalupku a iných sú toho svedectvom, ktorí výtvory poézie svojich duší vyviedli na svetlo formou vyčítanou duchom z materiálu sebe podaného. Spievaniek vyrážali zvuky, ktoré sú zapísané v harmónii duše národa. Zišlo sa vyše sto básní, z ktorých dvadsať bolo uznaných za zdarilé. Vplyv, aké si Kollár Slávy dcerou pripravil, a síce vplyv na mládež a jej zápalčivé slovo a jej ohnivý príklad. Rečnila sa znelka: „Slávové! nesvorného“ atď. a dokazovalo sa, že Čech je Slovákovi brat. Kázne, reči boli plné „slávskej“ pýchy a hrdosti, v ktorých Kollár rozvodnil pochop čechoslovanstva.
Kollárove ideály je povinnosť vyšších duchov. Kollárove materiálne obete svojim ideálom, oveľa viac vykonali pre slovenský život. V Kollárovej poézii sa sklamal, lebo vzkriesila nepokoj duší a nevie ukázať prístav pokoja. Kollár sa odvážil, a to pôsobí samú čistú, vyššiu poéziu. Kollár podával zo studne života kázne, a nie tie našich kňazov.
Šafárik a Hollý: Ďalší velikáni slovenskej kultúry
Tretí a najvyšší velikán, najdokonalejší syn Slávy je Pavol Jozef Šafárik. Slovanský národ je hrdý na Šafárika. Slovanské povedomie má takú populárnosť u všetkých slovanských kmeňov bez rozdielu, ako ju má náš krajan Šafárik. Šafárik počínal obľubovať neupovedomenou síce, ale nekonečnou túžbou.
Žiaden zo slovenských básnikov nežije tak z podania slovanského ako Hollý. Celé slovenské žitie je tu v týchto troch oddieloch naznačené, so Slovanstvom, s nešťastím, dávnym i terajším, s krásne maľovaným výhľadom do krajšej budúcnosti. Hollýho, a preto „ešte“ sa aj on pousiloval z nežitia vyvolať povedomé žitie. Povedomie a ducha vyvinutého Hollým ale neprevýšila, ba sotva dosiahla.
Ochrana prírody a životného prostredia
Ľudstvo je vo vážnej ekologickej kríze. Treba zvrátiť súčasné trendy, hoci sa ešte všeobecne pociťujú ako normálne. Je potrebná zásadná zmena hodnotového systému. Príroda nie je zadarmo. Musíme hľadať optimálnu mieru spotreby, zlučiteľnú s udržateľnosťou kvality životného prostredia a konať predvídavo. Človek napriek svojej špecifickej ľudskej rozumovej činnosti je súčasťou prírody. Čo je dobré pre prírodu, je spravidla dobré i pre človeka.
Ako ochranári podporujeme základné hodnoty, ozdravenie a kvalitu života. Propagujeme a snažíme sa o zdravé životné štýly. Chceme byť akýmsi sociálnym a kultúrnym vzorom snahy o udržateľné, nesebecké fungovanie, hľadanie tzv. tretej cesty vzťahu k prírode, prostrediu a k samým sebe. Nejde nám o diskomfort, ale o rozumný komfort a satisfakciu z harmónie medzi poznaním, svedomím a prostredím.
Slovenská príroda potrebuje našu ochranu.
Svetozár Krno a jeho pohľad na expedičnú turistiku
Prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc. patrí k priekopníkom slovenskej expedičnej a diaľkovej turistiky. Expedičnú turistiku považuje za návrat do prirodzeného stavu, v ktorom sme žili a rozvíjali sa tisícky rokov, teda nejde o nič mimoriadne. Vďačím jej za to, že mi pomáha spájať dva odlišné protichodné postupy. Aj pri skúmaní spoločnosti sa treba pousmiať nad vnucovanými stereotypmi a hľadať vlastné riešene. Inak vnímajú krajinu a jej obyvateľov mediálne hviezdy v kaviarni, pri počítači a na workshopoch, kde sa stretávajú s rovnako zmýšľajúcimi, s ktorými si upevňujú svoje postoje, a inak tí, ktorí sa do nej vypravia po svojich a bez toho, že by im pripravila cestu, ubytovanie, stravu a program ľubovoľná inštitúcia.
Mladým nezávidím, ale prajem, aby súčasný stav využili. Dovolenkári sa boja samostatne cestovať do zaujímavých a lacných krajín, ktoré kaviarenská žurnalistika označí na nebezpečné. Radšej platia násobky cestovkám za tuctové a neraz nebezpečnejšie miesta. Necítim sa rebelom. Iba si myslím, že sa dá aj v technicky vyspelej spoločnosti žiť zaujímavejšie, tvorivejšie, ľudskejšie a lacnejšie v porovnaní s tým, čo sa nám vnucuje. V konzumných pretekoch prehráva 99 percent ľudí.
K tej druhej časti otázky zacitujem zo svojej pripravovanej novej knižky o Karpatskom oblúku: „Stav prírody veľa hovorí o kultúre národa. Ale koľko ľudí za tento prejav kultúry bojuje nekultúrne? Apriórna nedôvera ku každému turistovi zo strany ochranárov už narobila veľa zla. Úspech sa dosiahol iba tam, kde sa podarilo vyvolať v návštevníkovi pocit, že je sám jeden z ochranárov. Ten, kto sa nevie vžiť do myslenia iných, mal by si nájsť také zamestnanie, v ktorom sa minimálne stýka s ľuďmi.