Svätý Martin, dnes už mestská časť Senca, leží pod Karpatmi obklopená dubovo-hrabovými lesmi nazývanými Martinský les. V snahe priblížiť dejinný prehľad dedinky Svätý Martin za uplynulých 50 rokov od jej vzniku, treba poukázať na tú skutočnosť, že nevznikla na nejakom úplne historicky bezvýznamnom kúsku zeme pod Karpatmi, ktorý okrem toho už spomenutého polstoročia nemá žiadne dejiny a že oň nemal nikdy nikto záujem. I keď sa o dávnej histórii Svätého Martina veľa toho nevie, bolo by vhodné pokúsiť sa z kamienkov vedomosti o jeho osídlení poskladať mozaiku dejín.
Kostol sv. Mikuláša v Senci
Praveké a Slovanské Osídlenie
Na prvom mieste spomeňme pravek, konkrétnejšie mladšiu dobu kamennú (9 tisíc až 7 tisíc rokov pred Kristom). Nálezmi z tohoto obdobia sú štyri sídliskové objekty a iné drobné predmety. Tieto objavy významne prispeli k štúdiu osídlenia západného Slovenska v časoch praveku.
Stredoveká osada sa tu pravdepodobne objavila v 6. storočí po Kr., obývaná už slovanským etnikom so svojim pohanským kultom. V tomto časovom úseku sa nevylučuje ani existencia slovanského hradiska v tejto lokalite. Časovo mladšie osídlenie, potvrdené archeologickým výskumom je z 10.-13. stor. po Kr. V tzv. „kolonizačnom" období (v rokoch 1150-1250) tu s veľkou pravdepodobnosťou vzniklo cirkevné patrocínium.
Z tohoto obdobia pochádzajú početné stavebné a keramické pamiatky, na ktorých možno badať stopy vplyvu doznievajúcej Veľkej Moravy a nastupujúceho nového zriadenia. Na tomto mieste možno spomenúť nález pece so železnou truskou a deformovanými kovovými predmetmi, čo svedčí o spracovaní železa v tejto lokalite, resp. o druhotnom pretavení opotrebovaného železného náradia na jeho opätovné využitie. Významnou ukážkou spôsobu obživy stredovekého človeka žijúceho v tejto oblasti sú obilné jamy, ktoré dokumentujú poľnohospodárske využitie tohoto územia. Vo výplni jednej z takýchto jám bola v hĺbke 1,2 m nájdená ľudská kostra. Po jej vybratí výplň pokračovala do hĺbky 3 metrov. Tento objav bol spočiatku pokladaný za kultovú obeť starých Slovanov, skúmaním sa však zistilo, že kostra je z 12.- 13. storočia.
Zánik a Obnova Osídlenia
V tomto období osídlenie zaniká a znova sa objavuje až v 14. storočí, kedy tu vzniká nová dedina, písomne doložená z roku 1409. V dokumente sa spomína kostol s kláštorom, ktorý vznikol pravdepodobne už v 12. storočí. Zničenie tejto dediny sa pripisuje tureckým hordám, ktoré tu plienili v roku 1663. Ich ničivými nájazdmi zaniklo v okolí Senca viacero dedín, medzi nimi aj usadlosť Amsterodam, dnešný Červený Majer.
Svätý Martin v Novoveku
Na troskách stredovekej dediny vznikol majer, územne patriaci do šintavského pánstva. V súpise majetku zo seneckej fary sa spomína, že v 18. storočí mal majer Svätý Martin dva domy. Jeden z nich slúžil na ubytovanie majiteľa panstva v čase poľovačiek. V prvej polovici tohto storočia predvojnová Československá republika zoštátnila pozemkovou reformou majer Svätý Martin a tým sa stala jeho vlastníkom, v 30-tych rokoch tu boli postavené sušiarne na tabak a maštale s nadstavbami, v ktorých boli zriadené byty pre robotníkov (bírešov), pracujúcich na tunajšom veľkostatku.
Počas druhej svetovej vojny patril Svätý Martin Slovenskej republike. Hranica s Maďarskom prechádzala Červeným Majerom. Dnes už zabudnuté a spustnuté vojenské hroby a úkryty v tunajších lesoch sú nemými svedkami udalostí z čias oslobodzovania ČSR v roku 1945. Správcom Svätomartinského majera bol už začiatkom 40-tych rokov, až do roku 1949 Ing. Nových trvalých obyvateľov prijal Svätý Martin takmer po troch storočiach až v rokoch 1948-1949.
Súčasnosť
Svätý Martin je malá dedinka, ktorá má 38 rodinných domov a 153 obyvateľov. Je položená na rovine pod Karpatami, obklopená dubovo-hrabovými lesmi nazývanými Martinský les. Tento les netvorí jeden súvislý celok, ale tvorí viaceré menšie viac-menej spolu prepojené porasty. Rozprestiera sa v južnej časti Trnavskej sprašovej pahorkatiny, ktorá je súčasťou Podunajskej nížiny, medzi Sencom, Blatným, Šenkvicami a Viničným. Jeho rozloha je 430 ha. Nadmorská výška územia dosahuje v priemere 185 m nad morom.
Martinský Les
Podľa zistenia odborníkov rastie v Martinskom lese až 6 druhov dubov, čo je neobvyklá vzácnosť. Možno spomenúť dub sivozelený, dub jadranský, dub cér, dub mnohoplodý, dub letný a dub balkánsky. Najstaršie stromy majú okolo 115 rokov. Na Slovensku sú len dve lokality, kde sú tak komplexne zachované dubové lesy.
V Martinskom lese rastie tiež vŕba biela a vŕba rakytová, topoľ biely a topoľ osikový. Osobitný ráz Martinskému lesu dodáva aj silné zastúpenie brestu poľného a javora poľného. Vyskytuje sa tu aj moruša biela a moruša čierna. Moruše boli vysadené ešte pred príchodom nových obyvateľov Svätého Martina, teda pred rokom 1949. Údajne tu mala vzniknúť továreň na hodváb o čom svedčia aj vysadené moruše.
Hoci lokalita Sv. Martina a Martinského lesa nie je súčasťou chránenej krajinnej oblasti, vyskytuje sa tu niekoľko chránených, prípadne ohrozených druhov rastlín. Z kategórie ohrozených rastlín sú to najmä hlaváčik jarný, cesnak guľatohlavý, berla vzpriamená, hrachor chlpatý a kocúrnik panónsky. Z veľmi ohrozených rastlín je to ostropysk chlpatý a zimozeleň bylinný. Osobitnú pozornosť si vyžaduje jasenec biely. Les je plný prírodných pokladov, ale aby sme si ich zachovali je na mieste požiadavka, aby bola činnosť človeka v tejto oblasti premyslená a plánovaná.
Cez dedinku Svätý Martin nepreteká žiadna rieka ani potok. Je tu len malé jazierko ľudovo nazývané rybník. Voľakedy slúžil pre napájanie zveri. Spolu s pasienkom tvoril krásny kút čistej nedotknutej prírody a bol rajom pre oddych. Asi 500 m od rybníka sa nachádza stojatá voda. Kedysi bola neprístupná pre deti, pretože bola údajne hlboká. Asi preto dostala názov Morské oko.
O Martinský les sa vždy dobre starali miestni horári. Augustín Glasa do roku 1973, po jeho odchode do dôchodku starostlivosť o les prebral Martin Čepel. V súčasnosti sa o les stará p. Uplynulo 50 rokov odvtedy, čo má Svätý Martin svojich nových obyvateľov. Sú to prevažne kysuckí rodáci pochádzajúci zo Zborová nad Bystricou, Starej Bystrice, Klubiny, Riečnice, Lutiše a Vychylovky.
V tridsiatych rokoch odišli so svojimi rodinami do Juhoslávie. Popredali svoje políčka i príbytky a opustili chudobné Kysuce. Ich cesty v Juhoslávii smerovali predovšetkým do dediniek Ledenik, Jelisavec, Bračevci, Niza, Našice a Poganovce. Jurinovci mali v Ledeniku strýka, nuž išli za ním. A s nimi sa na dlhú cestu za chlebom vydávali aj ďalší. V Juhoslávii sa mali lepšie, ale vždy boli iba cudzincami.
Túžili po domovine a preto keď sa dozvedeli o možnosti vrátiť sa späť, využili ju a prišli. Na Kysuce už ale nemohli, nič tam už nemali. Žiadali presŕd- lenecký úrad o pridelenie pôdy a bývanie. Až 8 týždňov strávili niektoré rodiny v železničných vagónoch v Senci v očakávaní, čo s nimi bude. Aj keď to nebolo ľahké, ich žiadosti bolo časom vyhovené. Noví obyvatelia chceli mať svoje príbytky a vlastnú strechu nad hlavou a preto museli začať budovať. Chýbali im základné podmienky pre život. Nebolo tu takmer nič, voda iba provizórna, ani prístupová cesta, ani elektrina. Podmienky pre život si museli postupne vytvárať sami. Začali nad rybníkom kopať studňu. Bola hlboká 23 m. Ostatné bolo vŕtané až do hľbky 304 m. V dedine stravovali po rodinách tých, čo vŕtali studňu. V roku 1955 zaviedli obecný vodovod cez celú dedinu. Neskôr vyvŕtali a vybudovali novú studňu, ktorá zabezpečuje kvalitnú vodu pre všetkých obyvateľov až doteraz.
Ľudia, ktorí tu žili museli šetriť ako na strave, tak aj na oblečení, ak si chceli vybudovať dôstojné príbytky. Vtedy nemali také podmienky a možnosti ako neskôr ich deti. V roku 1956 sa do nových rodinných domov sťahovali prví obyvatelia. Boli to rodiny Blažeja Jurinu, Martina Mičiana a Vavrína Kubicu. Dnes tu máme postavené rodinné domy, moderne zariadené so všetkým vybavením ako v meste. Zatiaľ chýba dobudovanie plynu.
Obyvatelia Svätého Martina chodili nakupovať do mesta Senec. V roku 1953 tu bol prvý obchod so zmiešaným tovarom. Vedúcim bol Imrich Mitka. Neskôr prevzala obchod jeho dcéra Anna Mitková. V roku 1967 bol postavený v dedine nový obchod a pohostinstvo, ktoré slúžili potrebám miestnych obyvateľov. Dodnes sa tu predávajú základné potraviny, nápoje a všetko pre potreby domácnosti.
Treba pripomenúť, že aj keď sa tu obyvatelia usadili v malom počte boli medzi nimi zastúpené všetky profesie potrebné k životu človeka. Apolónia Targošová pôrodníčka, ktorá pomáhala na svet všetkým deťom, ktoré sa narodili doma. Vtedy neboli sanitky a ani lekár nablízku. Pamätáme si, že niektoré ženy doma šili pre svoje deti oblečenie napr: Dorota Potočárová, Amália Pavlusová a Žofia Targošová. Zvonár a stohár Jozef Kobela spolu s manželkou Annou ukladali slamenné stohy. Kováč bol František Čepel a elektrikár a údržbár bol Ján Minarčík. Stolár bol Jozef Ligda a tesár Ladislav Mitka.
Treba zdôrazniť mimoriadnu pracovitosť tunajších žien, ktoré v minulosti vykonávali všetky ťažké práce zarovno s mužmi. Blažej Jurina a Štefan Škorvaga boli kľúčovými osobnosťami, ktoré zorganizovali návrat kysuckých rodákov z Juhoslávie domov na Slovensko. Súhlas k vycestovaniu im pomohol vybaviť p.Nemota, predseda klubu Čechoslová- kov v Juhoslávii.
Boli ťažké povojnové časy, na Kysuce sa vrátiť nemohli a preto bolo potrebné hľadať vhodné miesto na usadenie. Mali niekoľko ponúk, ale oni chceli iba štátnu pôdu, ktorú predtým nikto nevlastnil. Svätý Martin bolo miesto, ktoré spĺňalo ich požiadavky. Vybaviť toto miesto nebolo vôbec ľahké, museli tvrdo zápasiť, aby dosiahli svoj cieľ. Úradné záležitosti vybavili za pomoci povereníkov vnútra p.Okáliho a p. Vrbovského a tiež tajomníka Jednotného zväzu slovenských roľníkov p.
Blažej Jurina - bol vodcovský typ, čo dokazovalo aj jeho postavenie kapitána a komisára zvláštneho oddielu armády Josipa Brosa Tita, počas II. Svetovej vojny, kde bol aj zásobovateľom. Za odbojovú činnosť v Juhoslávii mu bolo prezidentom ČSSR udelené štátne vyznamenanie „Rad červenej hviezy". Po usadení vo Svätom Martine sa stal prvým predsedom družstva. Družstvo pod jeho vedením bolo prosperujúce, preto bol aj ocenený medajlami pri príležitosti 10. a 20. Výročia založenia JRD.
Štefan Škorvaga - bol prvým podpredsedom družstva. Spolu s Blažejom Jurinom tvorili dvojicu, ktorá sa vzájomne doplňovala a tak zabezpečovala celý chod družstva. Štefan Škorvaga bol hudobne nadaný, hral na husliach do vysokej staroby doprevádzal svätú omšu hrou na organe. Výraznou črtou v jeho živote bola neustála túžba po vedomostiach.
JRD bolo právne datované od I.januára 1949. Toto družstvo bolo jedným z tých siedmich družstiev, ktoré boli označované ako predvoj kolektívneho hospodárenia na Slovensku. Martinčania sa roboty nebáli a myšlienka spoločnej práce im tiež nebola cudzia. Za predsedu JRD si zvolili Blažeja Jurinu. Za podpredsedu Štefana Škorvagu. Začiatky spoločnej práce boli ťažké. Družstvo začínalo veľmi skromne. Vtedy nemali ešte stroje, celým ich majetkom bolo niekoľko párov koni, trocha osiva, krmiva a pšenice. Boli radi, že sa znova niekde usadili. Niekedy pracovali aj bez výplaty, ale nereptali, naopak usilovne sa zapájali do spoločnej práce. A ešte si pritom aj zaspievali.
Martinskí družstevníci hospodárili na 212 ha poľnohospodárskej pôdy, z ktorej bolo 176 ha ornej. Najvyššie príjmy však mali z 10 ha výmery tabaku. Pestovanie tabaku prevzali od bývalého veľkostatkára Pálku. Tabak bol vždy veľmi výnosnou plodinou. Pravdaže potreboval dobrú starostlivosť i kvalifikovaný prístup k pestovaniu. Z odrôd tabaku pestovali: tabak Tisský, Virgínia, Zlatá Virgínia a neskôr R1 a R2.
Z obilnín pestovali s výbornými výsledkami na 90 ha jačmeň a pšenicu. Po ukončení zberu úrody pripravili dožinky. Po splnení kontigentu (odovzdanie povinnej dávky pre štát) si vytvorili najprv rezervu pre dobytok a až potom mohli zbytok rozdeliť podľa odpracovaných jednotiek aj pracovníkom. Na jednu pracovnú jednotku prideľovali 3 kg obilia. V živočíšnej výrobe sa orientovali na chov hovädzieho dobytka, chov ošípaných, hydiny a vodnej hydiny. Vybudovali svojpomocne novú maštaľ a hydináreň.
Ďalšou pracovnou príležitosťou pre mužov bola gátrová píla. Venovali sa spracovaniu guľatiny na rezivá. Základy pre pílu vybudovali svojpomocne. Pílu inštaloval Ján Minarčík. Píla bola finančným prínosom pre družstvo.
Počas existencie družstva sa tu vystriedalo niekoľko predsedov. V roku 1973 martinskí družstevníci spojili svoj chotár so seneckým. Ľuďom, ktorí stáli pri základoch tohoto družstva nebolo ľahké sa v tejto veci rozhodnúť, pretože samostatné hospodárenie aj polia im prirástli k srdcu. Museli pochopiť nátlak štátnych orgánov a ísť do spoločného. Pracovných síl ubúdalo, mladí utekali do mesta. Preto sa rozhodli pre spoločné hospodárenie so seneckým družstvom, neskôr aj so štátnymi majetkami. Toto spoločné hospodárenie trvalo do roku 1992.
Vzdelávanie a škola boli vždy základom pre rozvoj spoločnosti. Prvá škola bola zriadená v jednom byte ešte na majeri. V roku 1948/1949 ju navštevovalo 18 našich deti. Prvým učiteľom v tejto škole bol Štefan Šalkovič z Blatného, ktorý tu vyučoval už predtým bírešské deti a ktorý ako prvý začal s deťmi nacvičovať divadelné hry od Palárika. Staršie deti chodili do školy do Šenkvíc . Tento stav trval až do roku 1952. Vtedy si obyvatelia svojpomocne postavili drevenú školu.
V starej škole sa vyučovalo až clo roku 1959. Medzitým raz vyhorela. Zatiaľ, kým si pán učiteľ Šalkovič plnil vojenské povinnosti martinské deti vyučoval Gejza Kornúth z Trnavy a neskôr Zuzana Štefeková. Učila tu dva roky. Obyvatelia Svätého Martina pamätajú, že práve u nej sa schádzala všetká mládež a ona pokračovala v nacvičovaní divadelných hier. Pán učiteľ Šalkovič tu potom učil ešte po skončení základnej vojenskej služby v školskom roku 1954/1955. Neskôr sa tu vystriedalo ešte niekoľko učiteľov. Spomenieme Jozefa Pecára z Kráľovej pri Senci. Kamil Žák dochádzal zo Šenkvíc, vyučoval v šk. roku 1957/1958. Najmä on iniciatívne priložil ruky k výstavbe novej školy. Pani učiteľka Marienka Tušová z Blatného vyučovala v školskom roku 1958/1959. Rada chodievala s deťmi do prírody na vychádzky a učila ich spoznávať rastliny a stromy. Najdlhšie obdobie učiteľovania tu prežili manželia Harangózoví. Pôsobili tu od roku 1959 do roku 1971. Naposledy tu učila pani učiteľka Vlasta Šulková.
Denne autobusom privážajú deti zo Senca. Martinské deti boli šikovné a učenlivé a preto sa z nich stali inžinieri, lekárka, učiteľky, zdravotné sestry, dobrí remeselníci ako napr. Vtedajší učitelia boli nositeľmi spoločenského a kultúrneho života. Pán učiteľ Štefan Šalkovič prvý začal organizovať vo Svätom Martine tradície majálesov. Prvý majáles sa konal nad stavidlom pri rybníku. Mládež tu vyrastala taká istá ako všade inde. Rada sa zabávala, al...
Kostol sv. Martina Biskupa v Krásnej Lúke
Postava sv. Martina na koni vytesaná z bieleho mramoru víta všetkých veriacich pred bránou kostola v centre obce Krásna Lúka, okres Sabinov. História Kostola sv. Martina biskupa, ktorý je zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok, siaha do obdobia konca 13. storočia. Tamojší farár Marek Senderák pripomenul, že ide o vzácnu stavbu, ktorej pôdorys je typický pre gotický sloh. V priebehu svojej existencie bol však kostol niekoľkokrát prestavaný a rekonštruovaný.
Hranolová veža pochádza pravdepodobne z druhej polovice 15. storočia a na stavbe je možné vidieť aj barokové úpravy. Kostol je datovaný rokom 1295, je postavený v gotike a jednou z najkrajších súčastí tohto kostola je aj renesančno-barokový oltár z plastikami sv. Martina, sv. apoštola Jána a sv. Jakuba, ktoré pochádzajú z dielne Majstra Pavla z Levoče. Po stranách oltára sú drevené plastiky apoštolov sv. Petra a sv. Pavla, ktoré pochádzajú zo 17. storočia. Vedľa nich sú umiestnené barokové plastiky anjelov.
Senderák zdôraznil, že pravdepodobne najvzácnejšou pamiatkou, ktorá kedy zdobila priestory kostola, je vrcholnogotická Madona, známa aj pod menom Šenvízska Madona. Tá by mala pochádzať z druhej polovice 14. storočia.
Kaplnka sv. Vendelína
Bohatý cirkevný a kultúrny život v obci pripomína aj Kaplnka sv. Vendelína. Tá sa nachádza na svahu nazývanom "Medzi hurami" (medzi horami). Farár spresnil, že ľudia v tejto obci sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom a chovom zvierat. Z tohto dôvodu postavili kaplnku sv. Vendelínovi, patrónovi pastierov a roľníkov, aby bdel nad nimi aj ich stádami.
Pred viac ako 200 rokmi bolo toto miesto známe tým, že sa tu koncom októbra konali púte. Dnes sa veriaci stretávajú na Veľký piatok, keď celé rodiny prichádzajú, aby si Krížovou cestou pripomenuli utrpenie Ježiša Krista. Podľa farára vzniká aj ďalšia pekná tradícia.
Socha svätého Martina
Senec: Moderné Mesto s Bohatou Minulosťou
Mesto Senec, ktorého súčasťou je aj Svätý Martin, prešlo rozsiahlym vývojom. Mesto sa spomína v roku 1252 ako Zemch, v roku 1360 Wortperk, v roku 1451 Senncz, Sempcz, v roku 1920 Senec maďarsky Szempc, Szenc, nemecky Wartberg. Vtedajšia obec patrila panstvu Šintava. Okolo roku 1480 získala právo trhu a vyvíjala sa ako zemepanské mestečko s mýtom, v roku 1714 a 1720 rozšíreným o jarmočné právo. Od 17. storočia bol Senec jedným z najvýznamnejších hospodárskych a obchodných centier na južnom Slovensku.
V rokoch 1615 - 57 sa tu niekoľkokrát zišli župné zhromaždenia. V roku 1701 je doložený cech krajčírov, v roku 1745 cech hrnčiarov a džbánkarov, v roku 1767 murárov. V roku 1720 mal Senec vinica, krčmu a 60 daňovníkov, v roku 1828 250 domov a 1781 obyvateľov. V rokoch 1938 - 45 bol Senec pripojený k Maďarsku. Po roku 1945 sa sem prisťahovali Slováci z Rumunska.
Kultúra a Šport v Senci
Kultúra sa začala výrazne rozvíjať po 2. svetovej vojne. V súčasnosti sa kultúrny život sústreďuje v kultúrnych a spoločenských organizáciách. Širokú škálu kultúrnych aktivít rozvíja Mestské kultúrne stredisko Senec so svojimi organizáciami (kino Mier, amfiteáter, Mestská knižnica, galéria atď.). Každoročne sa tu konajú významné a populárne podujatia - Senecký festival dychovej hudby, Senecké leto, Veľký letný karneval a pod.
Šport v Senci má mnohoročnú tradíciu. Už v r. 1919 prostredníctvom Seneckého atletického klubu (SAC) sa tu pestoval futbal a stolný tenis. Strediskom vodných športov sú najmä umelé Senecké jazerá. V meste a okolí sa poriadajú známe športové podujatia (i s medzinárodnou účasťou), ku ktorým patrí turnaj "Senec a jeho priatelia", Turnaj v armwrestlingu, medzinárodný mládežnícky Megaturnaj a mnohé iné. Známe je každoročné Trojkráľové kúpanie (pre otužilcov, vždy 6. januára).
Školstvo
V 16. stor. tu založili školu Thurzovci. Na návrh uhorského kancelára grófa Františka Esterházyho založila panovníčka Mária Terézia dekrétom zo 14.9.1763 v budove Malý Štift Collegium oeconomicum, ktorého úlohou bolo poskytnúť poslucháčom vyššie vzdelanie z odboru finančníctva, technických náuk a ekonomiky.
Slnečné Jazerá
Vznik Slnečných jazier súvisí s intenzívnym bagrovaním štrku od roku 1845, ktorý tu dolovala uhorská stavebná železničná správa za účelom stavby železnice Bratislava - Galanta. Intenzívnym bagrovaním vzniklo päť samostatných vodných celkov, neskôr spojené v jeden. Prírodné podmienky jazier sú mimoriadne priaznivé pre letnú turistiku. Mierne podnebie, teplá voda s priemerom 25 °C, slnečný svit vyše 2200 hodín za rok, bohaté možnosti ubytovania, stravovania a ďalších služieb priamo v areáli jazier, bohaté možnosti vodných športov, možnosť rybolovu, umožňuje prežiť nezabudnuteľné chvíle na zelených plážach a volajú po návrate do tohto raja pre turistov. Letná turistická sezóna trvá od júna do septembra, v závislosti od počasia.
Slnečné jazerá v Senci
Senecké leto je veľkolepé podujatie, ktorým sa v parku na južnej pláži Slnečných jazier slávi od roku 1990 príchod leta, otvára turistickú sezónu (v polovici mesiaca jún) v jednom z najznámejších centier cestovného ruchu na Slovensku. Podľa štatistík stredisko každoročne navštívi 1 milión turistov.
Prehľad Kaštieľov na Slovensku
Na Slovensku sa nachádza mnoho kaštieľov s bohatou históriou. Tu je niekoľko príkladov:
- Bernolákovo: Barokový kaštieľ postavený grófom Esterházym v prvej polovici 18. storočia.
- Budmerice: Kaštieľ obklopený anglickým parkom s dlhou topoľovou alejou.
- Betliar: Kaštieľ s dokumentáciou bytovej architektúry šľachty.