Smrť je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Je to niečo prirodzené a očakávané, ale zároveň aj neprirodzené, totiž ukončuje náš život, ktorý je Božím darom.
S výnimkou samovraždy smrť nie je vyhľadávaná. Neželáme si ju, ale zároveň sa pred ňou hrozíme. Rovnako ľahko podliehajú kresťania frázovitým rečiam a okolkami, lebo nepríjemná a hrozivá je samotná myšlienka smrti a zomierania.
Kresťanský postoj k smrti a zomieraniu je úplne jasný. Aj keď Kristus zmenil význam zomierania pre tých, čo sú „v ňom“, zomieraniu sa nevyhnú.
Paradoxne, smrť je istá, a predsa neistá. Nemôžem si vybrať nezomrieť, ale čas a spôsob jej príchodu je väčšinou neznámy. Môžeme sa snažiť život predĺžiť, ako hygiena, stravovanie a cvičenie, či bezpečné šoférovanie, ale smrti sa nedá vyhnúť donekonečna. Preto je smrť neočakávaná, ako sme už spomínali.
Písmo učí, že Boh život dáva, aj ho berie. Ak je to tak, potom úpadok a smrť sú odňatím tohto Božieho daru. Boh berie synov preč, ich berie k smrti, aj smrť, ako úder Božej ruky, ale s múdrym a svätým cieľom.
My sme mu ich do rúk vložili, ale preto, že smrť je súdom, ktorý zasahuje celé ľudstvo. Si môžeme myslieť, že nevyhnutne tam pôjdem aj budúci rok, ale preto hovorí, že sú pevne v rukách Boha.
Rôzne Pohľady na Smrť
Niektorí hovoria, že jediná smrť, na ktorej naozaj záleží, je „duchovná“ smrť, teda strata spojenia a spoločenstva so Stvoriteľom. Tvrdia, že sa nemusíme toľko zaoberať so smrťou v tomto duchovnom zmysle, ako so smrťou tela. Avšak smrť je dôležitá, ale aj kvôli svojmu charakteru trestu.
Často sa používa analógia, že húsenica mení na motýľa. Ale naša smrť nie je taká. Nie je to automatickej transformácie na vyššiu úroveň, ale koniec. Taký prístup by bol neprirodzený.
Ježiš Kristus nezomrel iba pre svet (tzn. pre ľudstvo), on zomrel za zem, tzn. prekliate fyzikálne stvorenie. Kristus nezomrel iba pre svet (tzn. pre ľudstvo), on zomrel za zem, tzn. prekliate fyzikálne stvorenie.
Mnohí si myslia, že by sme mali zachraňovať, pomáhať ľudí uzdravovať a uľavovať ich núdzu. Takýto postoj je v rozpore s jasným biblickým učením, ktorá neustále odkladá myšlienku na smrť, a to týmto životom, že vylučuje to, čo môže nasledovať.
Na čom stavia svet, je to, že zvyčajne vytláčame myšlienku svojej smrti. Sme plní nádejí a plánov. Z toho vyplýva výzva: Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme! (1Kor 15:32), veď smrť je ďalej než si myslíš.
Mali by sme sa nielen starať o pozemské záležitosti, ale aj pripravovať sa na život za hrobom. Lebo nič absurdnejšie nech toto: Uprostred života sa pripravovať na smrť? Vlastne, my sme už boli polomŕtvi.
Dôležité je pamätať na márnosť a pominuteľnosť ľudského života. Potrebujeme múdre srdce, aby na to správne reagovali.
Keďže život je Božím darom, tak je smrť odňatím tohto daru. Prečo sa smrť javí ľuďom ako obludná? Prečo niekto zomrie zdĺhavo alebo veľmi mladý, zatiaľ čo život iných je krátky a biedny? V dôsledku musíme zvažovať Božie nevyspytateľné cesty. Sú veci také, aké sú, preto, lebo ich tak chce. Ale Jeho cesty sú spravodlivé (Ž 89:15).
Dôležité je, že každý z nás je v Božích rukách. Nie sme sami, Boh je náš vlastnítvom, priateľ a spoločník našich snov. Nemôžeme žiť ani minútu dlhšie, než nám určil náš Stvoriteľ a neexistuje prostriedok, ktorým by sme ho mohli vrátiť. Z tohto dôvodu je žiaľ pri smrti prirodzený a nevyhnutný, lebo ide o stratu lásky a časť nášho života sa nenávratne stráca.
Smrť má význam aj v hlbšom zmysle, lebo ohlasuje súd. Znamená to, že každý z nás žije vo svetle prichádzajúceho súdu (Heb 9:27). V tomto hlbšom zmysle je smrť definitívna.
Pretože je smrť nepríjemná, že podnikáme obrovské úsilie, aby sme ju zriedili. Preto sa objavujú rôzne názory v mene kresťanstva, ale od biblickej zvesti sa výrazne líšia.
Niektorí veria, že život je škola, v ktorom sa učíme byť lepšími a po smrti pokračujeme v procese očisťovania a rastu, až kým nie sme zhromaždení do Božej prítomnosti. V tomto názore je smrť veľkým a nezmyselným prerušením.
Iní si myslia, že Bohom pri smrti určuje jeho postavenie po smrti. Život človeka je rozhodujúci pre jeho stav po tom, lebo Boh posudzuje každého podľa skutkov, ktoré vykonal. Smrť je buď prejavom Božej priazne a prijatia, alebo Božieho odmietnutia a hnevu.
Veria, že svojou smrťou vstupujú na nejaký čas do očistca. Zakladajú to na rozdielu medzi malým a smrteľným hriechom, čo sa v Písme nenachádza. Písmo žiadnu takú nádej neposkytuje, skôr naopak. Preto si myslia, že po smrti existuje obdobie morálneho očisťovania. Ale viera v súd, by mala robiť kresťana vážnym.
Obrátenie kresťana je vzkriesením (Kol 3:1). Kresťan má večný život (Jn 3:15). Zomieranie sa aj tak treba postaviť čelom, lebo zomieranie neodstraňuje fakt zomierania. Na kresťana platia rovnaké obmedzenia, ako pre každého iného. Kresťan prežíva rodinné či finančné problémy, prežíva rovnako telesné a duševné obmedzenia, ako každý iný.
Prečo by si mal kresťan myslieť, že zomieranie by pre kresťana malo byť podstatne odlišné? Nedotknutý, dokonca bez zápachu smrti?
Žijeme v dobe, o ktorej platí „ešte nie“. „Ešte sa neukázalo, čím budeme“ (1Jn 3:2). Kresťan má podiel na svojom večnom určení, plný rozkvet jeho večného určenia ešte nenastal. Všetci muži a žien - musia zomrieť. Na prvý pohľad sa to zdá byť proti strane Boha, akoby jeho zámery boli aspoň dočasne zmarené. Ale Božie plány sú stále isté a dôležité je rozlišovať medzi tým, čo platí už, a ešte nie.
Kristus bol vzkriesený ako prvotina všetkých tých, čo spia spánkom smrti v ňom (1Kor 15:20). Ale Kristus zomiera a aj on sám očakáva smrť. Veriaci v Krista sú ponížené (Flp 3:21), nie sú to ľudia, akými raz boli. Je toto tá plnosť, ktorú Kristus sľúbil svet?
Ježiš povedal: „lebo ja žijem a aj vy žiť budete (Jn 14:19). Z toho vyplýva, že veriaci nielenže prežije, ale že aj on bude vzkriesený z mŕtvych. Musí byť vzkriesenie, aby sa veriaci mohol obliecť nesmrteľnosť (1Kor 15:53). Prečo „musí“? Kvôli povahe Božieho sľubu ako aj charakteru Kristovho vykúpenia. Vykúpenie sa týka celého ľudstva, ktorého je on ako posledný Adam hlavou.
Čo je vykúpenie? Je to obnovenie vzťahu mužov a žien s Bohom prostredníctvom Kristovej obete. Hriech prevzal Kristus, aby sme mohli dosiahnuť štádium, kde dôsledky hriechu budú definitívne vymazané. Bez vzkriesenia by bolo vykúpenie neúplné, pretože by sme stále podliehali telesnej smrti. Preto Pavol zdôrazňuje v 1. Korinťanom 15, že žihadlom smrti je hriech a silou hriechu je zákon (1Kor 15:56). Odmenou za hriech je smrť (Rim 6:23).
Keby nebolo vzkriesenia, smrť by dosiahla víťazstvo, lebo smrť by vládla nad ich telami, a to nemôže byť. Ak by nebolo vzkriesenia, vyplývalo by to, že smrť zvíťazila nad Kristom a nad hriechom (2Tim 1:10). Preto musí byť vzkriesenie tela, aby bolo viditeľné, že Kristus vykúpil svoj ľud tým, že triumfoval nad smrťou. A tak sa splní príslovie: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň?“ (1Kor 15:56).
Je pravda, že telá sú uložené do prachu. Ale Boh je schopný vzkriesiť materiál, z ktorého pôvodne pozostávali. Nikto sa nemôže obrátiť k vede a povedať, že Boh zašiel príliš ďaleko. Boh nemusí zachovať ani jednu bunku z tých, ktoré mal predtým, aby vzkriesil naše telá. Smrť je prechod k zmeneným fyzikálnym procesom tela, ktoré budú zavŕšené, pri všeobecnom vzkriesení. To, čo sa odohrávajú v tele tých, čo slabnú pred príchodom smrti, je v rozpore s jasným biblickým učením, ale je súčasťou fyzikálneho tkaniva vesmíru.
Pavol hovorí o problémoch viery a uistenia. Pýta sa: „Kto nás oslobodí od tohto tela smrti?“ (Rim 7:24). Otázka pre veriaceho: Prečo nechce mlčať, kedy a čo hovoriť? Prečo veriaci nechce zomrieť? Pavol opisuje vnútorný konflikt medzi svetom a tým druhým a túžbou zostať (Flp 1:23). Nevieme, ako Pavol vyriešil túto dilemu. Ale pre Pavla bolo zomrieť ziskom, lebo by bol s Kristom. To je totiž kresťanova konečná túžba.
Zomieranie nemá byť vnímané ako nejaká anomália, ale ako pravidelné a prirodzené. Preto viera v lepšiu budúcnosť má byť prítomná u kresťana v každom štádiu života a nemalo by byť človekovi podsúvané, že je už nanič, keď je už slabý dôchodca. Aj starý veriaci má plniť poslanie. Dary mu neboli odňaté, ako ani príležitosti na ich uplatňovanie. Telesná slabosť sa môže prejavovať v telesnej slabosti. V každom veku má veriaci svoje povinnosti či príležitosti.
Staršieho človeka je veľmi ľahko presvedčiť, aby to vzdal, že to kladie zbytočné bremeno na tých, čo sa o neho starajú. Ale tieto situácie sú často jedinečné a každý veriaci sa musí usilovať o to, aby spoznal Božiu tajnú vôľu a byť s Kristom, na základe vlastného presvedčenia. Naším cieľom je čeliť faktu smrti kresťanským spôsobom.
Smrť je prvou z „posledných vecí“. Ako o všetkých „posledných veciach“, aj o smrti je ťažké písať, hoci z iných dôvodov. Vyrovnať sa so smrťou je však podstatné pre kresťanský život aj pre kresťanské svedectvo. Dojemnosť a vážnosť dodáva smrti nielen to, že je rozlúčením s priateľmi, ale že predznamenáva súd.
Písmo však nikdy k takému zmýšľaniu nepovzbudzuje a neobmedzuje Božiu moc priviesť ich tam (Júdu 24). Viera v Božiu pomoc by nemala viesť k úpadku, ale bude im potešením a oporou (Heb 13:6), lebo vzkriesenie samotného Krista, na jeho vzkriesenie a nanebovstúpenie, je zárukou vzkriesenia všetkých údov jeho tela.
Toto je tá plnosť, ktorú Kristus sľúbil. Preto robili B. B. Warfield rozdiel medzi vierou a rozumom a tvrdili, že vieru treba stavať na božsky dokázanej pravde.
Kresťan má veriť a vidieť, že ten, čo stojí pred ním, je ten, ktorý bol ukrižovaný. Lebo sú „blahoslavení“ tí, čo uverili a nevideli (Jn 20:29) a budú Ho vidieť takého, aký je (1Jn 3:2), tvárou v tvár (1Kor 13:12). Kresťan má žiť s vierou a videním smrti a jej deštruktívnych účinkov.
Smrť a posmrtný život naprieč náboženstvami: Náboženstvá rýchleho kurzu #17
Čo má kresťan robiť? Má uvažovať o živote svätých v minulosti (Heb 11).
Preto je dôležité čeliť faktu smrti kresťanským spôsobom. Smrť je prvou z „posledných vecí“. Ako o všetkých „posledných veciach“, aj o smrti je ťažké písať, hoci z iných dôvodov. Vyrovnať sa so smrťou je však podstatné pre kresťanský život aj pre kresťanské svedectvo. Dojemnosť a vážnosť dodáva smrti nielen to, že je rozlúčením s priateľmi, ale že predznamenáva súd.