Pavol Biskup: Skalický bojovník o svete thajského boxu

O Petroch sa vraví, že sú pevní ako skala. A snáď aj preto jeden z takých skalických Petrov zasvätil svoj súkromný život bojovým športom. Karatista Peter Bureš si podal ruku aj s jedným najatraktívnejších športov posledných rokov, s kickboxom. Ako jediný Skaličan si to vyskúšal aj závodne a hneď si vybojoval čelné priečky medzi slovenskou kickboxerskou elitou. A tak úspešný karatista teraz manévruje s dvoma športmi naraz.

O tom, ako to celé bolo, je a snáď bude, nám 34 - ročný (nar. 11.2.1972) Peter veľmi ochotne a rád porozprával.

Od hokeja ku karate

Začínal som šesťročný s hokejom, spolu so Žigom Pálffym. Ja som bol center, Žigi mi hral pravé krídlo. Po ňom som bol druhý najproduktívnejší v mužstve. Moje hokejové začiatky už v tretej triede poznačili zdravotné problémy, keď som na rok musel s hokejom prestať kvôli problémom s uchom. Vrátil som sa v piatom ročníku, keď som sa dokázal zo štvrtej päťky prepracovať až do prvej opäť k Žigovi. V siedmej triede som však musel s hokejom prestať kvôli vážnym problémom s chrbticou. Chodil som bez hokeja ako bezduchý, pomerne dlho som nič nerobil. Chvíľu som ešte medzi chlapcov, spoluhráčov chodil na striedačku, otvárať aj dvierka na ľad, ale prišlo mi to ľúto, a tak som úplne na hokej prestal chodiť. Na strednú školu som išiel do Bratislavy na Stredné odborné učilište telekomunikácií, ale šport išiel mimo mňa.

Mal som kamarátov karatistov. V 90. rokoch chodili filmy s Jean Claude Van Dammom, ktoré ma veľmi bavili a svojvoľne som sa začal sám tejto oblasti športu venovať. Chcel som zaplniť voľný čas, ale nie tým, že budem sedávať v reštauráciách. Začalo ma to baviť. Náhodne som sa išiel v Holíči prvýkrát pozrieť na tréning karate, ktoré v Skalici nebolo. Dohodol som sa s trénerom, že môžem prísť na tréning. Začínal som v 22. rokoch. Od trinástich do dvadsaťdva som nič nerobil. Chodil som do Holíča pomerne dlho, šesť rokov. Karate mi však nevyhovovalo, lebo my sme robili z každého rožka trošku, kata (súborné cvičenie) aj kumite (športový zápas), ale v ničom som nebol dobrý. Začal som chodiť na karate v Skalici na gymnázium od roku 1998 do roku 2000. Trénovali sme sa vzájomne. Jedenkrát za rok bolo páskovanie, zvyšoval som si technický stupeň a tým som dostával vyššiu úroveň v karate. Najnižšie je ôsme kyu a najvyššie je prvé kyu - to sú učňovské stupne. Potom sú majstrovské stupne od prvého danu do desiateho danu (čierny pás). Ja som si dal cieľ v karate dosiahnuť prvý dan, to sa mi podarilo po deviatich rokoch cvičenia karate a vôbec som v histórii prvý Skaličan, ktorý ho dosiahol (čierny pás). Na bielom kimone nosíš príslušný pás na tréningu.

V karate bol pre mňa zlom, keď nás jedného krásneho dňa pozvali na sústredenie na Starú Turú. Všetko je to o tom, že keď máš páskovanie, spoznávaš skúšobných komisárov a trénerov z rôznych klubov a títo nás potom aj kontaktujú. Na tomto sústredení som sa poznal s chlapcom, ktorý ma pozval na tréningy do ich klubu v Hodoníne. Čo on dokázal s rukami a s nohami, úplne som kukal a chcel som to dosiahnuť aj ja. Ján Jordan je český vicemajster v karate. Prešiel som zo Skalice do hodonínskeho klubu a vtedy som zistil, že karate mi môže dať aj viac. Zameral som sa na kumite - športový zápas. Padla otázka: nechceš ísť na súťaž? Kto by nechcel. Prehral som 0:8, ale to som tápal, lebo som nepoznal pravidlá, žiadne japonské slovíčka. Začal som sa v tom zdokonaľovať. Prvý úspech prišiel zhodou okolností, keď som po 15. rokoch organizoval turnaj v Skalici. Naposledy to bolo za éry Jožka Juráša, Šaňa Pokoviča. Tu som vyhral svoj prvý zápas, čo ma veľmi tešilo, lebo to bolo doma. Bolo to bez rozdielu váh. Chcel som získať prvý dan, čo sa mi podarilo. Potom som chcel ísť na súťaž. Stále som si kládol cieľ. Potom som chcel získať bod a v Skalici sa mi to podarilo a ešte som aj vyhral zápas.

Karate je pekné aj preto, že je technicky dokonalé. Je to aj pre oko diváka pekné, pohľadné. Na to, aby sa získal bod, sú pevne stanovené kritériá, je ich šesť. Napríklad: musí to mať bojového ducha, dynamiku, rýchlosť, technika musí byť prevedená technicky správne a keď uderíš, musíš zakričať, keď sa energia dostáva von. Keď nezakričíš, bod nedostaneš. Potom som začal chodiť na súťaže viac a viac. Prebojoval som sa na Majstrovstvá Českej republiky a tam sa mi podarilo získať dvakrát tretie miesto. Tento rok som vyhral prvé kolo Slovenského pohára do 80 kg, vyhral som turnaj v Kroměříži, prvé kolo Českého pohára štýlu Goju Ryu a ako prvý Skaličan som vyhral Slovenský pohár. Na M - Slovenska som skončil štvrtý, ale len preto, že som nemal kondičku kvôli operácii kolena. Tri mesiace som nemohol v lete nič robiť. Je to o kondičke, aj o silnej psychike. Tá mi chýbala kvôli zraneniu. Štvrtý som bol aj na M - Čiech. Od roku 2003 som začal chodiť k jednému z najuznávanejších trénerov - Ján Longa, ktorý je aj reprezentačným trénerom. Chodím k nemu do klubu a súťažím za jeho klub Rapid Bratislava. V Senici ma trénoval MUDr. Martin Čulen, on mi dal motiváciu a sprostredkoval kontakt na Hodonín. Mojim cieľom je umiestnenie do tretieho miesta na Slovensku. Je to však čím ďalej náročnejšie, lebo súperím s mladými chlapcami. K dnešnému dňu mám vybojovaných rovných 80 zápasov v karate. Mladí chlapci, keď cvičia od 6 rokov, majú skúsenosť z 200 zápasov.

Karate bolí? Stal sa mi úraz vo váhovej kategórii do 90 kg. Jeden zápasník neustrážil kop a kopol ma do oka. Roztrhol mi viečko na štyri štichy, hojilo sa mi to dva týždne. Myslel som, že mám zlomenú očnú kosť, ako keď spadne sto kilová kovadlina na hlavu. To sa mi stalo v tomto športe prvýkrát a dúfam, že aj naposledy. Nie je to nič príjemné. Neodradilo ma to, ale naopak, posilnilo. Stretol som sa s ním na Majstrovstvách ČR. Znamenalo to, buď sa doňho pustíš alebo ostaneš z toho úrazu psychicky dolu. Mne sa po tejto nepríjemnej skúsenosti ho podarilo poraziť a skončil som na 4. mieste. Stále sa vzdelávam, urobil som si trénerske skúšky 3. triedy a mám tiež rozhodcovský kurz. Zatiaľ zbieram skúsenosti, aby som ich mohol odovzdať v budúcnosti.

Prechod ku kickboxu

V Hodoníne na tréningu som sa zoznámil s trénerom kickboxerského klubu Šin Mu Senica Milanom Andrlom, ktorý mal veľmi dobré úspechy v minulosti v karate. Vďaka nemu som sa dostal na kickbox. Pozval ma do senického klubu, aby som sa pozrel, prípadne to vyskúšal. Zistil som, že takisto je to dobrá vec, že je to zaujímavý šport, veľmi podobný karate a zistil, že mi to vyhovuje. Kickbox je taká mutácia boxu a karate. Z karate používaš nohy, z boxu ruky. Kickbox je umelo vytvorený šport. Mám dvanásťročnú skúsenosť z karate, ktoré je veľmi príbuzné kickboxu, ktorému sa venujem necelé dve sezóny. V tomto rok som sa prvýkrát zúčastnil súťaže, vo februári na štvrtom kole SP v N. Zámkoch, kde som v silnej konkurencii bol druhý do 81 kg. Za dva mesiace na 5. kole SP v Trnave som bol tretí. Vďaka týmto kolám som sa kvalifikoval na Majstrovstvá Slovenska, čo som ani nečakal. Súťaž som bral ako novú skúsenosť pre mňa.

Sú štyri druhy kickboxu: semi kontakt - to robím ja, dosť podobné karate; light kontakt - tam sa bijú 2 až 3 minúty; full kontakt - to je tvrdý zápas, low kick - môžeš kopať na celú nohu, to už sú bitkári, to je brutál. Pri mojom štýle musí byť helma, rukavice, chránič na zuby, chrániče na holenné kosti, suspenzor a špeciálne papuče. Ja robím najtechnickejší druh kickboxu a práve, že robím karate, sa mi podarilo týmito skúsenosťami poraziť súperov. Zhodou okolností vo finále 4. kola Slovenského pohára som prehral s bývalým Majstrom SR v karate.

Získavanie skúseností

Príhoda : „Jedného dňa som sa vybral v piatok o štvrtej hodine do Prahy na druhé kolo Českého pohára. Zabezpečil som si hotel, zaplatil si ho, aj naftu na cestu autom. Ráno v sobotu som išiel na súťaž. Musel som nájsť športovú halu. Podarilo sa mi to. Odprezentoval som sa, zaplatil som štartovné a čakal som od ôsmej do pätnástej hodiny, kým sa moja váhová kategória dostala na radu. Nastúpil som na zápas. Zápas trval tri minúty. Dostal som na hubu. Išiel som s dlhým nosom z Prahy domov. Mal som zabitý víkend, rozbitý nos a prázdnu peňaženku. Aj tak sa získavajú skúsenosti, aby raz človek získal nejakú medailu...“, vyznal bronzový slovenský medailista, skalický kickboxer i karatista.

Medzi jeho obľúbené techniky patria najmä techniky kopov, pri ktorých dokázal skvele prekonať väčšinu svojich súperov. Z povahových vlastností vyniká najmä Petrov zmysel pre fair play. A ak raz bude trénerom, má sa Skalica na čo tešiť, možno bude v Skalici prvý kickboxerský športový klub.

Kickbox, má v sebe napätie aj adrenalín, dačo strhujúce, ktoré snáď ani nie som schopná poňať slovami. Mnohých tento šport uchvacuje a nadchýna. Akokoľvek by tomu bolo aj inak, ľudské horizonty športového dobývania sú naozaj nekonečné. Kto vie, možno aj práve vy pochopíte väčší význam a súvislosti aj v neľútostnom boji dvoch protivníkov. Myslím, že kickbox túto hĺbku poznania v patričnej miere poskytuje.

Monika Kušnierová: "Ak si myslíš, že si porazený, si. Ak si myslíš, že nemáš odvahu, nemáš ju. Ak chceš vyhrať, ale myslíš, že to nedokážeš, je takmer isté, že to nedokážeš. Ak si myslíš, že prehráš, si stratený. Pretože zo sveta vieme, že úspech začína s vôľou človeka. Všetko je v stave mysle. Pokiaľ si myslíš, že si predstihnutý, si. Ak chceš stúpať hore, musíš mieriť vysoko. Než budeš môcť vyhrať cenu, musíš si byť sám sebou istý. Životné boje vždy nevyhrávajú najsilnejší a najrýchlejší. Ale skôr alebo neskôr človek, ktorý zvíťazí, bude ten, KTO SI MYSLÍ, ŽE TO DOKÁŽE!“

Majstrovstvá Slovenska v kickboxesa tento rok konali v Košiciach. Prvé majstrovstvá a hneď medaila, nič som neočakával, nemal som žiadne ciele a skončil som tretí. Úroveň bola dobrá. Súťažil som v kategórii do 81 kg. Prvý zápas som vyhral, druhý, ktorý by ma posunul do finále, som prehral 1:2.

Z kickboxu mám dobrý pocit i dojem, uspokojuje ma. Chcem poďakovať svojím trénerom zo Senice: Milanovi Andrlovi, Tiborovi Kovárikovi a Pavlovi Trajlínkovi, lebo drese ich KBC Senica som štartoval v Košiciach. Svojím spôsobom preto to mám rád a robím to. Aj na ulici sa človek cíti istejšie. Chcel by som ďalej v kickboxe získavať skúsenosti, dokedy to fyzicky z mojej strany bude možné na poli zápasu a aby som aj skúsenosti, ktoré môžem odovzdávať, odovzdával skupine ľudí ďalej, ktorých to bude baviť. V Skalici športový kickbox okrem mňa nikto súťažne nerobí a pochybujem, že by si niekto otvoril klub. Keď príde čas, keď pocítim, že chcem odovzdávať svoje skúsenosti, keď budú aj finančné prostriedky, pokúsim sa o takýto klub v Skalici. Ľuďom chcem odovzdať svoje skúsenosti, aby Skalica nebola len pekným mestom, ale aby mala aj dobrých športovcov. Mojím životným krédom je byť slušným a dobrým človekom.“

Čo tak na záver? Mojou záľubou je chalupa a kosenie trávy. Snažím sa viac čítať ako pozerať televíziu. Svet je strašne rýchly, stále sa niekto niekam ponáhľa. Vznikajú konflikty, ľudia sú k sebe neohľaduplní a ja takýto nechcem byť a toto je jeden zo spôsobov ako to kompenzujem, čiže ovládam svojho ducha. Pre človeka nie je prirodzené, aby niekoho napádal, riešil si mindráky, či komplexy. Kickbox aj karate je pre mňa dobrý relax, cítim sa kľudnejší a vyrovnanejší. Som na svoje úspechy hrdý. Nikdy som si nekládol cieľ, ale rozhodol som sa rozvíjať svoju osobnosť.

V samotných športových súťažiach sa už ako tradične najviac darilo pretekárom košického Steel Transu, ktorí získali rekordných 21 zlatých, 8 strieborných, 12 bronzových medailí. V súťaži tímov na týchto majstrovstvách zvíťazili s výrazným náskokom pred družstvami Panter Prešov a SP L. Mikuláš. Kickboxeri Šin - mu Senica získali dve strieborné medaily zásluhou Petra Heickera (na foto), ktorý sa presadil v štýloch light kontakt a full kontakt. V obidvoch prípadoch získal strieborné medaily. Bronz v kat. semi kontakt pridal Peter Bureš.

Tabuľka úspechov Petra Bureša v karate a kickboxe:

Pred piatimi rokmi ste napísali knihu Otcovstvo: problém alebo výzva. V knihe je 240 slohových prác od chalanov, ktorí popisujú svoj vzťah k otcom. Prečo ste teraz prišli s novou knihou Otcovské rany? V prvej knihe zväčša rozoberám krízu otcovstva. Je to upravené vydanie mojej dizertačnej práce. V čom je iná? Jadrom druhej knihy je 14 skutočných príbehov. Sú to hĺbkové, veľmi osobné rozhovory. Príbehy opisujú najčastejšie typy otcovsko-synovských tráum a zlyhaní.

Čo z príbehov vyplýva? Snažil som sa z nich vyvodiť isté javy, ako je napríklad ničota, týranie, zneváženie, odpustenie. Ako sa teda prejavuje to, že otec chýba? Mnohí chalani boli v adolescencii úplne sami. Chýbala im mužská autorita. Nemali sa s kým identifikovať, nevedeli, kým sú. Chýbala im vzťahová osoba, ukotvenie. Prejavy sú rozličné, napríklad chlapec stávkuje, lebo verí, že bude lepší ako otec, ktorému vychádzali zápasy. Aj zapieranie pravdy a odklonenie sa od nej je problém.

V knihe naznačujete, že problémy s otcom môžu u synov vplývať na vznik nádorových ochorení. Je pravdou, že som autorom hypotézy - čo ak súvisí kríza otcovstva s takýmito ochoreniami. Ale najväčšiu zásluhu na vedeckej platforme má doktor Vladimír Šišovský z Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Tvrdíte, že psychická trauma súvisí so vznikom leukémie? Netvrdíme, že súvisí, ale že môže súvisieť. Medzi exaktných klinických výskumníkov do Japonska alebo Barcelony nás nedostala myšlienka, že to súvisí, ale otázka - čo ak to súvisí? A autority potvrdili, že to môže súvisieť. To, že chlapec prežil krízu otcovstva, môže byť pre neho stresor a zároveň spúšťač. Ale je to individuálne. To, čo bolo u niektorých respondentov spúšťačom, s inými vôbec nezaknísalo.

V knihe je príbeh o Adamovi, ktorý žil vo veľkom a zrejme zbytočnom strese z toho, že sklame otca. Vy píšete, že leukémiu mohlo u neho spôsobiť aj to, že takto nežil pravdivý život. Ide o to neklamať sám seba. Aj zapieranie pravdy a odklonenie sa od nej je problém. Teda bol tam určitý traumatizmus, vyšetreniami a výsledkami podložené zlyhanie imunity, v jednom prípade dokonca smrť. Asi v tretine mojich prípadov chalani priznávajú, že si nie sú istí. Chlapec cíti, že si chce založiť rodinu, cíti náklonnosť k ženám, ale je nesmelý. Ide opäť o otázku vlastnej identity. Chlapec si začína veriť, až keď ho uzná autorita, stelesnenie sily. Ak toto potvrdenie nedostane od otca, začne ho hľadať inde, napríklad v zlej partii. Alebo zničí zastávku, prípadne posprejuje vozeň a jeho podpis sa bude voziť na trati Bratislava - Košice.

No zlyhania sa prenášajú. Ak otec nikdy neobjal syna, je to pravdepodobne preto, že ho nikdy neobjal jeho vlastný otec. To by potom však znamenalo, že ide o bludný kruh, že všetci opakujú chyby svojich otcov. Práve kniha Otcovské rany chce ukázať, že tento kruh sa dá prelomiť. Určite áno, lebo rodičia ovplyvňujú život človeka len do určitého obdobia. Kde sa to láme? Kde je zlom, že syn už nebude ako otec? (Ticho.) Základ je v odpustení a v úcte. Otec, nech bol akýkoľvek, je človek. A ako človek si zasluhuje úctu. Syn by mal urobiť ten krok. Odpustiť, aj keď zabúdať bude ťažšie. Pomôže to predovšetkým jemu osobne: ak sa nepokúsi odpustiť, je stále napojený na zlo a Zlého. Prelom je možno aj v inštitúte náhradnej vzťahovej osoby. Teda že stretne ľudí so vzácnejšími postojovými hodnotami.

Ak otec nikdy neobjal syna, je to pravdepodobne preto, že ho nikdy neobjal jeho vlastný otec. Iste, no zároveň si začínajú uvedomovať, že takí nechcú byť. Inými slovami, až pred človekom, ktorý trpel, nemožno utrpenie skryť. Jedna z vážnych kategórií je totiž post-traumatický rast. Nebyť traumy, nikdy sa neposuniem ďalej, nedosiahnem kvalitný život. Kým niektorí opakujú chyby otcov, iní sa zase snažia veľmi radikálne vymaniť z obrazu otca. Je to jeden zo spôsobov. Napríklad chlapec, ktorý bol tvrdo vychovávaný na statku, odíde do veľkomesta. Alebo chlapec, ktorý musel kosiť veľké plochy trávy, postaví si dom, kde nebude zeleň. Sleduje to, čo mu chýbalo. Musí byť láskavou autoritou, nesmie byť však pre syna kamarát s vlastnosťami rovesníka.

Kedy by mal byť otec najvýraznejší? Podľa viacerých autorov je to medzi tretím až piatym rokom a potom na začiatku adolescencie medzi 13. a 16. rokom. No hoci otec zvládne obdobie útleho detstva, ak si nesplní úlohu pri druhom období, tak spätne môže zneplatniť aj ranú výchovu. Po spracovaní 14 kazuistík sa prikláňam k tomu, že lepší je žiadny otec ako zlý. Radšej prázdno ako tma. Je väčšia šanca, že aj chlapec bez otca sa dostane ku vzoru - príde krstný otec, birmovný, strýko, dedo a podobne. Pri chýbajúcom otcovi je chlapec akoby v hmle, z ktorej časom vyjde, ale pri týrajúcom otcovi je v úplnej tme.

Akú rolu zohráva pri kríze otcovstva žena? Niekedy zlyháva aj matka. Dôležité napríklad je, aby neznevažovala otca pred deťmi v jeho neprítomnosti. Na jednom mieste v knihe hovoríte, že „svet je plný chlapcov a dievčat, ale vo svete je len málo dospelých mužov a žien“. Čo to znamená? Dospelý integrovaný muž vo svojej maskulinite automaticky zabúda na seba a žije pre svoju rodinu, pre ľudí naokolo alebo pre nejakú myšlienku - a vie sa obetovať. Ako si predstaviť maskulinitu? Maskulinita neznamená, že mám 25 a som chlap. Maskulinita sa preberá z muža na muža, dedím postojové hodnoty. Mužskosť nespočíva zrejme iba vo fyzickej sile... Nejde iba o stavbu tela. Mužskosť môže žiť aj telesne postihnutý človek. Poznal som muskulárneho dystrofika, ktorý bol 29 rokov na vozíku. Sedel doma v kuchyni a poznal celú NHL, bol dušou hokejista, aj keď nikdy hokej nehral. Avšak čelil realite. Takisto žije mužskosť muž, ktorý denne cvičí na violončele. Nemusí to byť chalan, ktorý robí thajský box.

Nie je opačný extrém typ zženštilého muža? Z čoho vychádza? V takých prípadoch väčšinou výchovnú rolu prebrala matka. Nevie, kým je. Nemal sa čoho chytiť, tak išiel za ženami, lebo boli milšie a ľahšie ovplyvniteľné, ale takisto podvedome cíti, že mu čosi chýba. Máte pocit, že kríza otcovstva je dnes silnejšia ako v minulosti? Nevidel by som v dnešnej dobe iba negatíva. Máme kvalitné výchovné postupy, metódy. Avšak v spoločnosti sa udiali za posledné storočia zmeny, ktoré majú na otcovstvo vplyv. Už s priemyselnou revolúciou, keď otcovia odišli do veľkých tovární. Syn by mal vidieť, ako otec pracuje. Krízou dnešnej doby je kríza vzorov. Nemáme vzory mužov, ktorí by čelili realite, takých, ktorí nie sú skratkovití. Niektoré nájdeme u kardinála Korca. Veľmi ma zaujalo, že desať rokov denne čakal, že preňho príde Štátna bezpečnosť. Vedeli, že je biskup, aj to, že tajne svätí kňazov. Desať rokov čakať, že ho prídu vziať do väzenia? Uvažujem o tom, že by bolo vhodné spracovať tému maskulinity a postojových hodnôt kardinála Korca.

tags: #pavol #biskup #thajsky #box