Tento článok je venovaný životu a dielu biskupa Antona Poprada, významnej osobnosti slovenskej cirkvi.
Raný život a štúdiá
Narodil sa 16. septembra 1893 v Oravskej Polhore. Pochádzal z Oravskej Polhory, kde sa narodil 13. mája 1913. Po základnej škole v rodisku študoval na nižšom gymnáziu v Trstenej.
Tam poznal účinkovanie františkánov. To rozhodlo o jeho povolaní, stať sa františkánom. Do rehole vstúpil 25.08.1929 v Trnave. Prijal rehoľné meno Emanuel.
Po jednoročnom noviciáte ďalší rok pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Malackách a štúdium ukončil na štátnom gymnáziu v Skalici, kde maturoval v roku 1934. Tu sa začal venovať poézii v študentskom spolku Združenia Dr. Pavla Blahu.
Básnické aj iné literárne prvotiny uverejňoval v dvojmesačníku Prvosienky (vychádzal od novembra 1932). Teológiu študoval v Bratislave, kde sa zapojil do študentského krúžku sv. Bonaventúru, ktorí sa stal základňou na vydávanie časopisu Františkánsky obzor.
P. Emanuel sa stal jeho prvým redaktorom (1935). Prispieval doň básňami i prózou s eticko-sociálnou tematikou. Jeho básne, ktoré sporadicky vychádzali aj v iných periodikách, sú meditáciami nad radosťou a žiaľom, nad smútkom i súcitom.
V Bratislave viedol aj kroniku kláštora. V štúdiu teológie pokračoval v Žiline a v Záhrebe, kde sa naučil chorvátsky a taliansky jazyk.
Kňazské pôsobenie
Slávnostné sľuby v reholi františkánov zložil 11. septembra 1918. Za kňaza bol vysvätený 31. Za kňaza bol vysvätený 29.06.1937. Odvtedy účinkoval v pastorácii.
R. 1939 zložil skúšku pre katechétov, ktorá ho oprávňovala vyučovať náboženstvo na gymnáziách. V školskom roku 1939/1940 vyučoval na gymnáziu v Skalici ako profesor náboženstva, od nasledujúceho roku už bol riadnym profesorom náboženstva a talianskeho jazyka a literatúry.
V týchto funkciách v Skalici účinkoval do konca školského roku 1946. V skalickom kláštore bol aj historiografom, čoho stopy vidno v kláštornej kronike, kde starostlivo zapisoval udalosti od roku 1933, s prestávkou až do júla 1946.
V rokoch 1940-1942 dokonca viedol aj kroniku mesta Skalice. V Skalici rozvinul širokú činnosť predovšetkým v rámci spolku sv. Antona, v ktorom sa pestovala literatúra, najmä poézia a dramatické umenie.
Nacvičil celý rad divadelných hier, prevažne s rozprávkovými námetmi. Potom účinkoval na poštátnenom františkánskom gymnáziu v Malackách ako profesor až do jari 1950; dosiahol, že všetci žiaci chodili na náboženstvo, ktoré už vtedy bolo nepovinným predmetom.
Po likvidácii kláštorov v noci z 13. na 14.04.1950 bol spolu s ďalšími rehoľníkmi internovaný vo sv. Po svojom prepustení sa so svojimi predstavenými dohodol, že bude dočasne pôsobiť na fare.
Od roku 1951 pôsobil ako správca farnosti v Skalici, potom od roku 1960 vo farnosti vo Svätom Jure pri Bratislave. Pracoval aj ako exercitátor duchovných cvičení v charitných domovoch v Piešťanoch a Dolnom Smokovci.
Táto práca ho veľmi vyčerpávala, až sa jej r. 1953 zriekol a venoval sa len pastoračnej činnosti a prekladaniu. V osamotení písal meditácie a úvahy. Mal úspechy v pastorácii a po veľmi vydarenej birmovke dostal od istého funkcionára národného výboru výstrahu.
Oznámenie o menovaní nového Spišského diecézneho biskupa.
Tragická smrť
Onedlho, v noci z 30. na 31.12.1965, bol zákerne zavraždený profesionálne cieleným výstrelom z pištole. Predpokladá sa, že hlavným dôvodom tejto vraždy bolo jeho zásadné odmietnutie spolupráce s vtedajšou Štátnou bezpečnosťou. Prípad je doteraz nevyšetrený.
Pohreb bol 4. januára 1966 vo Svätom Jure. Na pohrebe sa zúčastnilo vyše 200 kňazov a zástupy veriacich zo Záhoria i z Bratislavy. Jeho požehnanú činnosť ohodnotila v nekrológu aj redakcia Duchovného pastiera: „Na Silvestra ráno - 1965 - našli na fare v Jure pri Bratislave zavraždeného miestneho správcu fary Emanuela Jozefa Cubínka.
Tragická udalosť sa hlboko dotkla celého duchovenstva, ktoré nebohého poznalo ako horlivého exercitátora, a širokých radov veriacich, ktorí v ňom stratili dobrého dušpastiera, oddaného priateľa a úprimného človeka. Poslednú z nich o Božom milosrdenstve uverejňujeme už po autorovej smrti, spájajúc s ňou spomienku na milujúce kňazské srdce. ktoré dotĺklo vo veku 53 rokov a po 28 ročnom kňazskom účinkovaní.“
Bibliografie
Len samostatne vydané preklady:
- Ignace M.: Kalvária a oltár (1935)
- Deželič, V.: Vybral si Sofiu (1941)
- Šenoa, A.: Zlatníkovo zlato (1942)
- Gatti, A.: Milka a Albert (1943)
- Deželič, V.: Prekliaty hrad I-II (1943)
- Papini, G.: Hotový človek (1943)
- Ändrič, L: Írsko (1943)
- Verga, G.: Don Gesualdo (1945)
- Manzoni, A.: Snúbenci (1947)
- Salvaneschi, N.: Katedrála bez Boha (1947)
- Majocchi, A.: Život chirurga (1948)
- Salvaneschi, N.: Pastier na výšinách (1949)
- Brocchi, V.: Osud v hrsti (1949)
- Liguori, A. M. PaedDr.
