Počet obyvateľov Bratislavy za posledné desaťročia výrazne vzrástol. Práve pri Bratislave sa pravdepodobne územie dnešného Slovenska po prvý raz stretlo s kresťanstvom, pretože Bratislavský a Devínsky hradný vŕšok tvorili vysunuté pevnosti severnej hranice Rímskej ríše, zvanej Limes Romanus.
Mapa Limes Romanus
Archeologické nálezy prezradili, že tu pôsobila kohorta, nazývaná Italská. Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že práve stotník tejto kohorty (Sk 10,1) prijal ako prvý pohan spolu so svojimi príbuznými a priateľmi (Sk 10,24) v Cézarey krst od sv. apoštola Petra (Sk 10,48).
V predveľkomoravskom období pre evanjelizáciu Slovanov v Panónii, a teda i na území dnešného Slovenska, mala veľký význam v r.796 synoda na brehoch Dunaja. V tomto roku zvíťazili franské vojská nad Avarmi, čo vytvorilo veľmi priaznivé podmienky pre rozsiahlejšiu misijnú činnosť v Panónii. Preto franský kráľ a neskôr cisár Karol Veľký dal zvolať do vojenského tábora synodu bavorských biskupov a prizvaný bol aj akvilejský patriarcha Paulinus, ktorý mal už určité skúsenosti s hlásaním evanjelia u južných Slovanov.
Dôležitým rozhodnutím synody bolo vymedzenie teritoriálnej kompetencie jednotlivých biskupstiev. Salzburský biskup bol povýšený na metropolitného arcibiskupa a podriadený mu bol pasovský biskup, pod ktorého kompetenciu patrili kraje na severozápad od rieky Ráby, teda aj dnešné Slovensko.
Nevieme síce, kde presne sa táto synoda na brehoch Dunaja konala, ale M. S. Ďurica usudzuje, že to bolo v blízkosti Bratislavy, na starej rímskej jantárovej ceste. V tomto čase a aj v období Veľkomoravskej ríše Bratislava ešte nebola významnou obcou. Po páde Veľkej Moravy sa bratislavské hradisko plynulo začlenilo do rodiaceho sa uhorského štátu a jeho cirkevného usporiadania, ktorého iniciátorom bol sv. Štefan.
Takto už v 11. storočí na bratislavskom hradnom návrší sídlila kapitula pri kostole Najsvätejšieho Spasiteľa. Kostol Najsv.Spasiteľa, pochádzajúci zo začiatku 11. stor., bol postavený na zvyškoch staršieho veľkomoravského kostola z 9. storočia.
V 12.storočí sa osada v podhradí, zárodok budúceho mesta, rozrástla, a množstvo poddaných, prichádzajúcich do kostola ohrozovalo bezpečnosť hradu. Preto v r.1204 požiadal kráľ Imrich I. pápeža Inocenta III. o povolenie premiestniť prepoštstvo z hradu do podhradia, čomu pápež vyhovel.
Preloženie prepoštstva do podhradia bolo zložitou záležitosťou, pričom bolo nutné vystavať tam aj kostol. Preto na mieste kaplnky sv.Martina v podhradí, ktorú postavila v 12.stor. rodina Csukárovcov, bol postavený nový románsky kostol. To sa uskutočnilo v priebehu necelých dvadsiatich rokov, pretože v roku 1221 požiadal prepošt pápeža Honoria o súhlas k premiestneniu funkcie farského kostola Najsv. Spasiteľa z hradu do podhradia, a ten mu vyhovel.
Tak sa stalo, že písomné pramene označujú kostol dvojitým patrocíniom - sv. Martina i Najsvätejšieho Spasiteľa. Postupne však ostáva už len zasvätenie sv. Martinovi, a tak i neskorší gotický Dóm, ktorý nahradil pôvodný farský kostol, je zasvätený tomuto svätcovi.
Kapitula sa usadila v susedstve kostola, v centre terénnej plošiny, na ktorej sa rozrastala osada v podhradí - čiže na dnešnej Kapitulskej ulici. Bratislavská kapitula mala obvykle 14 členov. Jednou z úloh kapituly bola pomoc biskupovi pri správe diecézy. V prípade Bratislavskej kapituly to bola pomoc ostrihomskému arcibiskupovi.
Bratislavský prepošt bol zároveň archidiakonom, a tak preberal z poverenia arcibiskupa účasť na cirkevnej správe: vykonával súdnu právomoc, vizitáciu fár a v roku 1469 bola prepoštovi udelená hodnosť arcibiskupovho vikára v duchovných záležitostiach. Prepošt tak dostal právo postihovať previnenia v duchovnej oblasti, porušenie bohoslužobných povinností, kriminálne zločiny patriace do kompetencie arcibiskupa.
Počas tureckých vpádov Uhorsko prišlo o veľkú časť svojho územia. Po obsadení Budína sa do Bratislavy presťahovali kráľovské úrady, a to aj vďaka jej blízkej polohe voči Viedni. Ferdinand I. Bratislavu v r. 1536 povýšil na hlavné mesto Uhorska, kým sa celá krajina znovu nevymaní spod Tureckej nadvlády.
Bratislava sa tiež stala, namiesto Stoličného Belehradu, korunovačným mestom. Celkovo tu bolo korunovaných jedenásť kráľov a osem kráľovien, prvým bol v r. 1563 Ferdinandov syn Maximilián II., posledná korunovácia sa v Bratislave uskutočnila v r. 1830. Korunovačným kostolom sa stal Dóm sv. Martina.
Korunovácie v Dóme sv. Martina
Keď v r. Napriek tomu, že sídelným mestom ostrihomského arcibiskupa sa stala Trnava, predsa arcibiskupi často sídlili v Bratislave. Bolo to najmä z dôvodov plnenia štátnických povinností, ale u niektorých k tomu prispeli aj osobné pohnútky. Buď preto, že pochádzali priamo z Bratislavy (napr. arcibiskup Juraj Lippay), alebo chceli byť bližšie k svojim rodinným majetkom (napr. kard. Po odchode z Ostrihomu do Bratislavy bolo treba pre arcibiskupa vybudovať sídlo.
A tak z renesančnej kúrie v centre mesta sa stáva Primaciálny palác. Táto budova, viac ráz prestavovaná a zveľaďovaná, však neposkytovala dostatočný komfort pre arcibiskupa a jeho úrad. Preto v r.1614 začal František Forgách s výstavbou letného sídla mimo hradieb mesta, kde na tento účel skúpil vinice.
Pôvodná, jednoduchšia renesančná stavba letného paláca, bola neskôr prestavaná do barokovej podoby, a spolu s rozsiahlou záhradou dosiahla umelecký vrchol za pôsobenia bratislavského rodáka Juraja Lippaya v rokoch 1642 - 1666.
Aj Primaciálny palác v Starom Meste sa dočkal prestavby. Ale - paradoxne - v čase, keď sa už mohlo arcibiskupské sídlo po porážke Turkov v r.1683 vrátiť do Ostrihomu. Lenže o návrat do Turkami poničeného Ostrihomu, ktorý bol navyše mimo centra spoločenského diania, nebol veľký záujem. Novú budovu Primaciálneho paláca, na mieste pôvodného, dal v roku 1778 postaviť arcibiskup kardinál Jozef Batthyány. Táto reprezentačná budova patrí k najkrajším klasicistickým stavbám Bratislavy.
Toto sídlo neslúžilo len pre samého arcibiskupa a jeho úrad. Už aj pôvodná budova na mieste Primaciálneho paláca poskytovala ubytovanie aj členom panovníckej rodiny. Od prvej prešporskej korunovácie, keď sa Maximilián s rodinou v r.1563 ubytoval u vtedajšieho arcibiskupa, bývali v rezidencii pravidelne ubytovaní najvyššie postavení členovia panovníckej rodiny.
A zvlášť potom, keď dal Jozef II. hradný palác prestavať na Generálny seminár, nemohli už panovníci bývať na hrade. Preto sa pre nich počas ich návštev v Bratislave museli upravovať priestory dvoch najreprezentatívnejších palácov v meste - rezidencia arcibiskupa a palác kniežaťa Grassalkovicha.
Po smrti Jozefa Batthyanyho už ďalší arcibiskupi v paláci natrvalo neprebývali, ale naďalej ho poskytovali panovníckej rodine. Primaciálny palác bol miestom aj ďalších spoločensky významných udalostí. Zvlášť výrazný úpadok zaznamenal opustený letný arcibiskupský palác, nakoniec poškodený aj požiarom. Sídlo bolo v 19. storočí odpredané armáde, ktorá v ňom zriadila vojenskú nemocnicu. Budova sa dočkala svojho nového povznesenia až v r.1939, odkedy sa stala sídlom slovenskej vlády.
Tiež Primaciálny palác v Starom Meste prestal slúžiť svojmu účelu. Preto v auguste 1903 odkúpilo budovu mesto. Po vzniku prvej Československej republiky v r. 1918 sa Bratislava nemohla stať sídlom slovenskej vlády, pretože na toto mesto si robili nároky okrem ČSR aj Maďarsko i Rakúsko.
A tak pri riešení nového cirkevného usporiadania sa o Bratislave ako sídle biskupa neuvažovalo. A to aj preto, že od r. 1886 bola Trnava, spolu s Ostrihomom a Budapešťou, sídlom vikariátu. Preto v r. 1919 bol do Trnavy za vikára menovaný slovenský kňaz Richard Osvald s fakultami generálneho vikára nielen pre trnavský vikariát, ale pre celé územie Ostrihomskej arcidiecézy, nachádzajúce sa v Československu.
Následne v r. 1922 Svätá Stolica vzala toto územie do vlastnej správy a zriadila v Trnave apoštolskú administratúru. Apoštolským administrátorom sa stal Pavol Jantausch, ktorý bol v r.1925 vysvätený za biskupa. V dôsledku problémov, ktoré priniesla II. Pád komunistického režimu znamenal aj rozprúdenie cirkevného života. Ján Chryzostom Korec sa stal revolučným rektorom kňazského seminára v Bratislave a zakrátko nitrianskym sídelným biskupom.
V r. 1990 Trnavská arcidiecéza dostala dvoch pomocných biskupov. Kým generálny vikár Dominik Tóth sídlil v Trnave, pôsobiskom Vladimíra Fila sa stala Bratislava, kde bol v tom čase porevolučným dekanom bohosloveckej fakulty a následne rektorom seminára.
Príchodom biskupa Dominika Hrušovského z Ríma v r. 1992, ktorý sa stal ďalším trnavským pomocným biskupom, dostala Bratislava v rámci Trnavskej arcidiecézy vlastného generálneho vikára. Dominik Hrušovský pôsobil v Bratislave do r. 1996, kedy bol menovaný titulárnym arcibiskupom a ustanovený za apoštolského nuncia v Bielorusku. Vladimír Filo bol v r. Vznikom samostatnej Slovenskej republiky v r. 1993 sa Bratislava stala hlavným mestom suverénneho štátu.
Prvým krokom bola zmena názvu arcidiecézy v r.1995 na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu a povýšením Dómu sv.Martina v Bratislave na konkatedrálu. Kým príprava na vznik arcibiskupského sídla v Bratislave prebieha zriadením vysunutých kancelárií trnavského arcibiskupského úradu pri kostole sv. Ladislava v Bratislave, zriadením Ordinariátu ozbrojených síl SR v r.2003 sa Bratislava stáva sídlom vojenského biskupa, za ktorého bol menovaný nitriansky pomocný biskup František Rábek.
Zlomom v cirkevnoprávnom usporiadaní diecéz na Slovensku, tak rímskokatolíckych, ako aj gréckokatolíckych, sa stal začiatok roku 2008. Najprv to boli 30.1. zmeny v gréckokatolíckej cirkvi. Prešovká eparchia bola povýšená na arcibikupstvo a odčlenením z nej bola zriadená nová eparchia v Bratislave. Reorganizáciou rímskokatolíckych diecéz na Slovensku 14.2.2008 bola zriadená aj Bratislavská arcidiecéza.
Prehľad Bratislavských biskupov
| Meno | Funkčné obdobie |
|---|---|
| František Rábek | 2003 - súčasnosť (vojenský biskup) |
tags: #biskup #pre #bratislavu