Katolícke noviny si nedávno pripomenuli 175. výročie od svojho vzniku. Na ich obnove po 57-ročnej prestávke v roku 1940 sa výrazným spôsobom podieľal biskup Michal Buzalka. Bol to statočný človek, kňaz pevnej viery a zásad, ktorý v nich vytrval až do konca života.
Rodák zo Svätého Antona pochádzal zo skromných pomerov z baníckej rodiny. Prvorodený syn Juraja a Anny Buzalkovcov ale vyrastal v priaznivom ovzduší viery. Po maturite na gymnáziu v Banskej Štiavnici sa rozhodol pre štúdium teológie. Jeho smerovanie ovplyvnil birmovný otec - katolícky kňaz František Richard Osvald, ktorý ho priúčal láske k Bohu i národu. Už v tom čase bol Michal Buzalka hrdý Slovák a národovec.
„Pôvodne ho predstavení zamýšľali poslať na štúdium teológie do Ríma, no podmieňovali to pomaďarčením jeho mena. Buzalka na to nepristal. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1908 a stal sa aktívnym duchovným, bojujúcim za práva slovenských veriacich.
Pôsobenie a problémy
Prvým pôsobiskom sa mu stala Teplá pri Banskej Štiavnici. Mimo bežných pastoračných povinností bol aj katechétom dievčenskej kláštornej meštianskej školy v Banskej Štiavnici. Michal Buzalka sa prvýkrát dostal do problémov, keď ho mešťanosta obvinil zo svojho neúspechu vo voľbách. Kauza sa skončila preložením do Budapešti za duchovného správcu Nemocnice svätého Štefana.
Neskôr ho predstavení umiestnili do farnosti Skýcov, kde sa zaslúžil o jej veľký duchovný rozvoj. Prežil tu osem rokov, aj prvú svetovú vojnu. V auguste 1914 narukoval do Budapešti ako vojenský duchovný rakúsko-uhorskej armády. V Skýcove ho zastihol aj vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Horlivému kňazovi ležal na srdci osud Slovákov.
Keď v roku 1919 vyhlásili Slovenskú republiku rád, začal sa útlak a teror voči národovcom. Michal Buzalka znova ukázal svoju oddanosť vlasti. Zriadil vyzvedačský oddiel a dôstojníkom československých légií poskytol priestory fary, čím sa dostal do hľadáčika maďarských žandárov. Keď mu hrozil trest smrti obesením, ľudia ho nabádali, nech ujde. On však odpovedal: „Ako kňaz svoj ľud neopustím práve vtedy, keď sa vlci rútia na stádo. Keď mi je to súdené, zomriem ako Slovák na Slovensku a tu budem aj pochovaný.“
Po vzniku Československa preložili Michala Buzalku do Vajnôr, kde okrem duchovných aktivít prispieval k rozvoju národného povedomia. Pomáhal rozbiehať redakciu denníka Slovenskej ľudovej strany Slovák a stal sa jeho zodpovedným redaktorom. „Ruka sa mi trasie, keď pomyslím pritom na svoj národ.“ Osobitne sa venoval deťom a mládeži a zaslúžil sa o rozvoj ľudovej školy. Stal sa arcibiskupským komisárom pre štátne ľudové i stredné školy so slovenským vyučovacím jazykom v Bratislave.
Významnou udalosťou v jeho živote bolo menovanie za člena výboru Spolku svätého Vojtecha. V Trnave vypomáhal na biskupskom úrade a v miestnom seminári vyučoval morálnu a pastorálnu teológiu, časom sa stal jeho rektorom. Po prenesení seminára do Bratislavy v roku 1936 a po zriadení Bohosloveckej fakulty bol do roku 1940 jej prvým rektorom. Funkciu rektora seminára zastával opäť v rokoch 1942 - 1950.
Kardinál Jozef Tomko na neho spomínal: „Ako rektor chápal dušu mladých seminaristov. Vedel vychovávať a pôsobiť rázne, ale aj do hĺbky.“ Morálne a osobnostné vlastnosti Michala Buzalku viedli k jeho vymenovaniu za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry. Biskupskú vysviacku prijal v máji 1938 ako 53-ročný. Za svoje krédo si zvolil Per crucem ad lucem - Krížom ku svetlu.
Buzalka a Katolícke noviny
Aktívne sa angažoval proti rasizmu a stal sa predsedom Združenia katolíckej mládeže i Katolíckej akcie na Slovensku. Jedným z jej pilierov bola katolícka tlačová kancelária a vydávanie mienkotvorného týždenníka Katolícke noviny. Obnovené prvé vydanie vyšlo 25. Náklad a čítanosť pod vedením Michala Buzalku stúpli. Už o tri roky mali vyše stotisíc predplatiteľov.
V roku 1940 bol Buzalka vymenovaný za vojenského vikára slovenskej armády. Od kňazov mal správy o násilí nemeckých vojakov na Ukrajine a mnohým Židom počas deportácií do koncentračných táborov zachránil život. „Veď je to neľudské, o kresťanstve ani nehovorím, ako s tými Židmi zachádzali. Bude to veľkou škvrnou na štáte, vraj kresťanskom,“ vyjadril sa biskup. Veľmi ho zasiahla správa o vypálení Skýcova, kde pôsobil.
Keď po skončení druhej svetovej vojny nastalo obmedzovanie katolíkov, ktoré sa dotklo aj horlivého biskupa, komunistický režim obvinil Michala Buzalku ako vojenského vikára z kolaborácie. Začal sa vykonštruovaný proces, v ktorom ho v roku 1951 odsúdili na doživotie za údajnú špionáž pre Vatikán. Komunisti získavali krivé svedectvá pod hrozbou násilia. Učiteľku Annu Lehrovú, ktorú cez vojnu zachránil pred deportáciou, nútili vypovedať, že mu za službu zaplatila.
Keď sa ho príbuzná opýtala, prečo neemigroval ako iní, odpovedal: „Nič zlé som neurobil, pred kým som mal utekať?“ Prežil mnoho telesných i duševných útrap, zostal verný Ježišovi a Katolíckej cirkvi. V roku 1956 ho prepustili z väzenia, jeho ďalším trestom bola internácia v Děčíne. Zomrel v meste Tábor 7. decembra 1961. Komunisti o jeho smrti mlčali a nedovolili ho pochovať na Slovensku. Buzalkovo telo previezli do rodiska až o tri roky neskôr.
Podľa Petra Slepčana, postulátora blahorečenia, v prípade biskupa Buzalku prispel historický výskum k prehĺbeniu témy postoja Katolíckej cirkvi počas druhej svetovej vojny a samotného pápeža Pia XII. „Vzhľadom na geografickú polohu Slovenska, skutočnosť, že Buzalka mal autoritu ‚vojenského‘ biskupa a úzko spolupracoval s vatikánskym diplomatickým zástupcom, tento proces poukazuje, že slovenský episkopát ako celok - v porovnaní s ostatnými episkopátmi v Európe - urobil veľa na ich záchranu.
Bratislavský arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský a trnavský pomocný biskup Mons. Ján Orosch v sprievode riaditeľa Spolku svätého Vojtecha Mons. Vendelína Plevu navštívili redakciu Katolíckych novín, aby uviedli do úradu nového šéfredaktora KN ThDr. Ivana Šulíka, PhD.
ThDr. PhD. Jozef Kováčik je novým hovorcom Konferencie biskupov Slovenska, zvolený bol na obdobie troch rokov. Na tomto poste vystriedal po šiestich rokoch Mariána Gavendu, ktorý pôsobí ďalej ako šéfredaktor Katolíckych novín.
Úlohou hovorcu je zastupovať pred svetom masmédií Konferenciu biskupov Slovenska. Oproti môjmu predchodcovi mám veľkú výhodu, nakoľko sa nám podarilo vybudovať sieť hovorcov jednotlivých diecéz. Tí majú v kompetencii mediálnu prácu jednotlivých biskupských úradov. Ja som teda hovorcom KBS a jej predstaviteľov.
S Mariánom Gavendom a ďalšími spolupracovníkmi sme tvorili zohratý tým už predtým. Ako riaditeľ Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska (TK KBS) som sa priamo podieľal na niektorých výstupoch, ktoré nakoniec v tej finálnej fáze zostali na pleciach hovorcu. Táto spolupráca by mala pokračovať, zmenil sa koncový hráč. Okrem Mariána počítam s aktívnou spoluprácou hovorcov diecéz, ako aj celej TK KBS.
Je potrebné veľa cestovať - po Slovensku i na medzinárodnom fóre. Je potrebné mať živý kontakt - s farnosťami, kňazmi, spoločenstvami, kolegami. Konferencia biskupov Slovenska chce byť súčasťou verejného života. Jej hlas bude znieť všade tam, kde to bude potrebné. Základným kritériom bude spolupráca. Chceme sa vyhýbať systému mantinelov a extrémov, čiže „out-out“.
Mediálny obraz nezávisí len od hovorcu. Cirkev nie je len KBS. To je dôležité neustále zdôrazňovať. Je nemožné, aby hovorca riešil v médiách otázky celej Cirkvi, prípadne niesol za všetko zodpovednosť. Niekedy stačí nezodpovedný krok jedného veriaceho, bez výnimky, či ide o kňaza, alebo bežného veriaceho, a mediálny obraz vytvorí negatívnu klímu voči celej Katolíckej cirkvi.
Práve preto je potrebné ponúkať pozitívne veci. Neustále je záujem o príbehy. „Story“ zaberajú všade. Či negatívne alebo pozitívne. Práve preto je potrebné ponúkať kvalitné a svojim spôsobom aj mediálne atraktívne príbehy jednoduchých a pritom výnimočných ľudí.
KBS chce byť súčasťou verejného života. Jej hlas bude znieť všade tam, kde to bude potrebné. Základným kritériom bude spolupráca. Chceme sa vyhýbať systému mantinelov a extrémov, čiže „out-out“. Chceme ísť cestou „et-et“, teda spolupracovať bez straty vlastnej identity. Tešíme sa na najbližšiu návštevu Ad Limina u pápeža Benedikta XVI.
V Katolíckych novinách odmietli uverejniť poďakovanie veriacej ženy odvolanému biskupovi Róbertovi Bezákovi. Ich šéfredaktor tvrdí, že majú právo zostavovať noviny podľa ich uváženia. Toto právo mu nik neupiera.
Katolícke noviny najnovšie odmietli publikovať narodeninové blahoželanie pre Róberta Bezáka. Inzerát sa rozhodli podať veriaci a blízki arcibiskupa Roberta Bezáka. O udalosti informovala televízia Markíza. Robert Bezák oslavuje narodeniny 1. marca, tak už takmer dva mesiace mali v redakcii inzerát. Ten nakoniec aj tak odmietli zverejniť.
Dôvodom zamietnutia bolo, že inzerát nebol zaplatený. Šéfredaktor Vendelín Pleva uviedol, že majú právo zostaviť noviny podľa svojho uváženia.
Vlastníkom Katolíckych novín je Spolok sv. Vojtecha. Riaditeľ Ivan Šulík uviedol, že Katolícke noviny nezaraďujú automaticky každú inzerciu, ktorá príde, ale robia výber z viacerých dôvodov: z obmedzeného priestoru, ktorý je v novinách vyčlenený na inzerciu, z etických dôvodov a v prípadoch, keď si niektorý čitateľ neželá, aby bola o ňom uverejnená inzercia.
Bezák si vraj neželal, aby sa o neho veriaci zaujímali. Riaditeľ Spolku sv. Vojtecha Ivan Šulík napísal, že cieľom Katolíckych novín je veriacich spájať, preto nebudú podliehať tlaku komerčných médií a naďalej túto kauzu živiť. Sám arcibiskup Bezák si pred odchodom zo Slovenska želal, aby ho veriaci nekontaktovali a nezaujímali sa oňho - týmto postojom jeho želanie rešpektujú.
Predstavitelia slovenskej katolíckej cirkvi nedávno odmietli použiť na charitu aj ponúkané peniaze z predaja Bezákovej knihy Vyznanie neskončí. Zisk mal skončiť v Inštitúte Krista Veľkňaza v Žakovciach v okrese Kežmarok, ktorý založil a vedie katolícky kňaz Marián Kuffa. Jeho inštitút peniaze prijať nemôže.
Róbert Bezák sa narodil 1. marca 1960 v Handlovej. Je slovenský rímskokatolícky biskup, bývalý arcibiskup Trnavskej arcidiecézy a člen Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa - Redemptoristov.
Ambróz Lazík sa narodil 5. decembra 1913 v Tesároch nad Žitavou. Za kňaza bol vysvätený 26. júna 1938 v Bratislave. Svätil ho biskup Pavol Jantausch, trnavský apoštolský administrátor. Ako kaplán pôsobil v Tekovských Lužanoch, v Holíči, Stupave a v Mojmírovciach. V roku 1938 - 1942 absolvoval Filozofickú fakultu a v rokoch 1940 - 1944 Prírodovedeckú fakultu v Bratislave, ktorú ukončil 25. novembra 1944 a získal titul RNDr. V novembri 1941 odišiel z pastorácie učiť na Biskupské gymnázium do Trnavy ako profesor dejepisu, zemepisu, občianskej náuky a náboženstva, kde pôsobil do roku 1950.
Od roku 1945 bol správcom Kostola sv. Heleny v Trnave a v roku 1948 sa stal prosynodálnym sudcom. Od roku 1950 bol kaplánom v Mojmírovciach a neskôr pôsobil ako správca farnosti v Jablonici do roku 1962. Potom ho biskup Ambróz Lazík preložil do Nového Mesta nad Váhom za správcu Novomestskej prepozitúry. Biskup Ambróz Lazík ho taktiež 15. mája 1968 menoval za svojho generálneho vikára a 18. novembra 1968 ho Svätý Otec Pavol VI. na žiadosť biskupa Lazíka menoval za novomestského prepošta.
Po smrti biskupa Lazíka menoval Svätý Otec Pavol VI. dňa 23. apríla 1969 Mons. Júliusa Gábriša za ordinára trnavskej apoštolskej administratúry s právami rezidenciálneho biskupa. Štyri roky trvalo kým sa vláda ČSSR a Vatikán dohodli na menovaní štyroch biskupov pre vtedajšie Československo.
Dňa 19. februára 1973 boli vymenovaní pápežom Pavlom VI. traja biskupi pre Slovensko: Mons. Július Gábriš, Mons. Jozef Feranec a Mons. Ján Pásztor. Biskupská konsekrácia sa konala 3. marca 1973 v Katedrále sv. Emeráma na nitrianskom hrade prostredníctvom kartáginského arcibiskupa, neskoršieho kardinála Agostina Casaroliho a spolusvätiteľov biskupov Trochtu a Tomáška. Vtedajšia vláda to neprijala s nadšením.
Aj vďaka veľkej zásluhe Júliusa Gábriša bola 30. decembra 1977 zriadená slovenská cirkevná provincia s metropolitným sídlom v Trnave a za katedrálu bol ustanovený Kostol sv. Jána Krstiteľa. Pápežom Jánom Pavlom II. bol biskup Július Gábriš menovaný za „arcibiskupa ad personam“ ale „vďaka“ nevôli vtedajšieho komunistického režimu sa toto menovanie za arcibiskupa mohlo zverejniť až v deň jeho pohrebu.
Arcibiskup Gábriš bol známy ako výborný kazateľ. Jeho strhujúci prejav, teologicky a filozoficky fundované príhovory podložené históriou, zanechávali veľké stopy v srdciach poslucháčov. Napísal i viacero učebníc pre študentov. Bol prispievateľom do Duchovného pastiera, Katolíckych novín a iných vedeckých časopisov. Známe sú jeho mariánske kázne zo Šaštína, ktoré si veriaci nahrávali a tajne si ich kopírovali a rozširovali medzi sebou.
Arcibiskup Július Gábriš sa krátko pred svojou smrťou vyjadril, že odprosuje všetkých, ktorým vedome alebo nevedome ublížil. Zomrel 13. novembra 1987 na začiatku Trnavskej novény, ktorú tak miloval. Zomieral s úsmevom na perách, počas svätej omše za umierajúcich, ktorú v jeho biskupskej kaplnke celebroval jeho synovec Jozef Gábriš. Jeho Majster, ktorému slúžil počas celého svojho kňazského a biskupského života, si ho zavolal počas slov: „Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta...“
Jeho vynikajúci prejav a odvahu si všimol a vysoko ocenil aj kardinál Wojtyła na biskupskej synode v Ríme v roku 1977, kedy ostro kritizoval komunistický režim v Česko-slovensku. Za svoje biskupské heslo si zvolil: „Deo adiuvante et Sancta Maria intercedente“ (S Božou pomocou a na príhovor Panny Márie).
O živote arcibiskupa Gábriša vyšli už tri knihy. Prvá v roku 1997 s názvom: J. E. Mons. RNDr. Július Gábriš, v roku 2007 s názvom Novomestský prepošt, ktorých autorom je Dr. Jozef Gábriš a v roku 2008 kniha s názvom Arcibiskupov zápas, ktorú napísal Prof. Mons. ThDr. Jozef Haľko. Arcibiskupovi Gábrišovi boli posmrtne udelené aj ceny „osobnosť mesta in memoriam“ v Trnave a v Novom Meste nad Váhom.
Peter Beňo (1972) je od roku 2021 nitriansky pomocný biskup. Pochádza z obce Prusy neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Za kňaza bol vysvätený v septembri 1996. Pôsobil ako kaplán v Púchove, administrátor farnosti Nesluša, prefekt Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre, zároveň poverený pastoráciou povolaní, farár v Soblahove a farár v Skalke nad Váhom.
František Tondra sa narodil 4. júna 1936 v Spišských Vlachoch. Maturoval na Jedenásťročnej strednej škole v Spišskej Novej Vsi a v rokoch 1957-1962 študoval na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Kňazskú vysviacku mal 1. júla 1962. Na RK CMBF v roku 1978 získal doktorát z teológie a v roku 1993 sa habilitoval.
Tondra bol kaplánom v Levoči, správcom farnosti v Hnilci i v Zázrivej. V rokoch 1978-1983 bol asistentom na CMBF v Bratislave. V ďalších rokoch pôsobil ako správca farnosti v Tvrdošíne a v rokoch 1987-1989 ako správca farnosti, od roku 1989 dekan v Levoči. Za biskupa ho menovali 26. júla 1989. Predsedom Konferencie biskupov Slovenska (KBS) bol od 31. augusta 2000, do tejto funkcie ho opäť zvolili 16. septembra 2003 a v roku 2006. Emeritným biskupom bol od 4. júla 2011.
František Tondra bol tiež konzultorom Kongregácie pre semináre a katolícku výchovu Apoštolskej Stolice vo Vatikáne, profesorom morálnej teológie na Teologickom inštitúte RK CMBF UK v Spišskom Podhradí a členom redakčnej rady Katolíckych novín.
Július Gábriš sa narodil svojim rodičom ako prvé dieťa 5. decembra 1913 v Tesároch nad Žitavou. Po skončení ľudovej školy odišiel Július študovať na gymnázium do Zlatých Moraviec. Ako chlapec prejavil túžbu slúžiť Pánu Bohu, roky bol miništrantom, a táto túžba sa splnila po maturite, keď ho prijali do Biskupského seminára v Trnave. Neskôr v štúdiu pokračoval v Bratislave.
tags: #biskup #spravca #katolickych #novin