Prinášame úvahy o význame lásky a jej prejavoch v živote človeka a v kontexte viery. Skúmame rôzne aspekty lásky, od jej pozemských prejavov až po duchovný rozmer a vzťah k Bohu.
Zatvorené dvere a Božia prozreteľnosť
Uvedomujeme si, že mnohí z vás čelíte rôznym životným situáciám, ktoré sa podobajú zatvoreným dverám. Neraz s pocitom, že ide o slepú uličku bez akéhokoľvek pokračovania. Mnohí stoja pred dverami nesplateného bytu, pred účtami, ktoré sa hromadia, pred receptami na lieky, ktoré niet z čoho zaplatiť, pred obavou, čo prinesie zajtrajšok z hľadiska pracovných príležitostí.
Bdelosť tu znamená nedať sa obavami, ani akýmkoľvek odmietnutím či urážkou paralyzovať, ale zostať vnímavý na znamenia Božej prozreteľnosti: na pomoc iných, ktorí nám môžu pomôcť, na pokoj, ktorý sa zrodí v modlitbe, na spoločenstvo, ktoré poskytne oporu aj podporu. Práve vtedy, keď si myslíme, že sa dvere istoty zatvorili, Boh ticho otvorí iné dvere nečakaných riešení.
Vieme, že mnohých trápi osamelosť, keď sú zatvorené dvere vzťahov, a to priamo uprostred množstva ľudí. Cez osamelosť sa potom do srdca vkráda pokušenie zvyknúť si na ňu, unikať do virtuálnych vzťahov a zamotať sa do sociálnych sietí. Ježiš sa narodil ako dieťa, ktoré pozýva do vzťahov, k čomu potrebuje ruky iných. Ježiš však klope aj na dvere blokované sklamaním. Ježiš v trpezlivej empatii stojí a mlčky čaká, kým človek opäť nenájde odvahu pustiť ho dnu.
Mnohí prežívajú duchovnú prázdnotu, boria sa s pocitom neprekonateľnej bariéry aj na ceste k Bohu. Možno ich sklamali tí, ktorí mali vydať svedectvo lásky. Azda nevládzu žiť podľa požiadaviek Ježišovho evanjelia. Vieme, že práve v tejto skúške je najťažšie otvoriť dvere svojho vnútra. No Boh opäť trpezlivo klope, lebo vie, že na dne prázdnoty človek napokon prizná hlad. Hlad po Bohu. Hlad po zmysle života.
Aj problém zatvorených dverí je cestou k novému riešeniu. Áno, prekážka je odrazový mostík. Práve cez ňu môže človek duchovne vyzrievať oveľa rýchlejšie ako na zabehaných trasách každodenného bezpečia.
Podobne aj dnes mnohí veriaci svedčia, čo znamená veriť: modlia sa, aj keď nevidia okamžitý výsledok; prijímajú každý deň ako dar a príležitosť, neprestávajú dúfať, že Boh sa postará a sú tvorivo aktívni, keď sa chcú konkrétne postarať o núdznych; keď hľadajú konkrétne riešenia pre trpiacich jednotlivcov i rodiny, postihnuté chudobou.
Domov nie sú steny, ale láska našich blížnych. V betlehemskej maštali sa ukázala sila zomknutého spoločenstva. Mnohí z vás - a znovu vyjadrujeme vďaku za vaše svedectvo - to uskutočňujete ochotou navštíviť chorých, priniesť jedlo osamelým, vypočuť človeka strácajúceho nádej, sprostredkovať prijímanie sviatostí. Naplňme adventný čas bohatstvom láskyplných vzťahov, ktoré nič nemôže plnohodnotne nahradiť.
Eros, Filia a Agapé: Tri podoby lásky
Z troch gréckych slov označujúcich lásku - eros, philia (priateľská láska) a agapé - uprednostňujú novozákonné knihy posledné, ktoré sa v gréčtine používalo len okrajovo. Pojem priateľstvo (philia) preberá a prehlbuje Evanjelium podľa Jána, aby ním vyjadrilo vzťah medzi Ježišom a jeho učeníkmi.
Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé, nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky. V kritike kresťanstva, ktorá sa, počínajúc osvietenstvom, rozvíjala so vzrastajúcou radikálnosťou, bola táto novosť označená za absolútne negatívnu.
Je naozaj pravda, že kresťanstvo zničilo eros? Gréci videli v erose predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu „božskou bláznivosťou“, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. Proti takejto forme náboženstva, ktorá vystupuje ako veľmi silné pokušenie pre vieru v jediného Boha, sa Starý zákon postavil s najväčšou rozhodnosťou, bojujúc proti nej ako proti perverzii náboženskosti. Tým však vôbec neodmietol eros ako taký. Vyhlásil len vojnu ničivému prekrúteniu, pretože falošné zbožšťovanie erosu, ktoré tu nastáva, ho zbavuje dôstojnosti a odľudšťuje ho.
Z toho vidno, že eros potrebuje disciplínu a očistenie, aby nedával človeku len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím.
Očisťovanie a dozrievanie lásky
Medzi láskou a božským existuje nejaký vzťah: láska sľubuje nekonečnosť, večnosť - skutočnosť, ktorá je väčšia a úplne odlišná od každodennosti našej existencie. No zároveň sa ukázalo, že cesta na dosiahnutie takého cieľa nespočíva v tom, že sa človek nechá premôcť inštinktom. Potrebné je očisťovanie a dozrievanie, ktoré prechádza aj cestou odriekania. Tu však nejde o odmietanie erosu ani o jeho „otrávenie“; naopak, je to uzdravenie jeho skutočnej veľkosti.
Človek sa stáva skutočne sám sebou, keď sa duša a telo stretnú v intímnej jednote. Keď sa toto zjednotenie dosiahne, poslanie erosu možno nazvať prekonaným. Avšak nie je to ani duch, ani telo, ktoré miluje: je to človek, osoba, ktorá miluje ako jediná bytosť, pozostávajúca z tela a duše. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou. Len takýmto spôsobom môže láska - eros - dozrieť do svojej pravej veľkosti.
Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku. V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela, ktoré nie je začlenené do celkového priestoru slobody našej existencie, nepovažuje sa za živé vyjadrenie úplnosti nášho bytia a je odsunuté do čiste biologickej oblasti. Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť.
Eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravení.
NO NAME - Život | Official music video |
Cesta askézy a očistenia
Ako treba žiť lásku, aby sa plne uskutočnili jej ľudské a božské prisľúbenia? Prvé dôležité usmernenie môžeme nájsť v Piesni piesní. V protiklade s neurčitou láskou, ktorú človek ešte len hľadá, toto slovo vyjadruje skúsenosť lásky, ktorá sa teraz skutočne stáva objavením toho druhého, prekonávajúc tak egoistický charakter, ktorý spočiatku jasne prevládal. Teraz sa láska stáva starosťou o druhého a pre druhého. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva. Je súčasťou vývoja lásky do vyšších stupňov, do jej hlbšej očisty, že hľadá niečo definitívne, a to v dvojakom význame: v zmysle výlučnosti - „len tento jediný človek“ -, a v zmysle „navždy“.
Láska zahŕňa plnosť existencie vo všetkých jej rozmeroch, aj v rozmere času. Nemôže to byť inak, veď jej prísľub smeruje k niečomu definitívnemu: láska je zameraná na večnosť. Áno, láska je extázou, ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja“, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha.
Eros a Agapé v jednote
Eros a agapé - vystupujúcu i zostupujúcu lásku - nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe - i keď v rozličných dimenziách - nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci - fascinácia veľkým prísľubom lásky -, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži „byť tu pre druhého“. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu.
Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Toto nerozdeliteľné spojivo medzi askézou - výstupom a zostupom -, medzi erosom, ktorý hľadá Boha, a agapé, ktorá odovzdáva prijatý dar, videli cirkevní otcovia symbolicky znázornené rôznym spôsobom v rozprávaní o Jakubovom rebríku.
Láska je vo svojej podstate jediná skutočnosť, i keď má rôzne dimenzie, z ktorých môže raz vyniknúť jedna, inokedy druhá. Avšak tam, kde sa dve dimenzie úplne oddelia jedna od druhej, vzniká karikatúra, alebo prinajmenej zúžená, zredukovaná podoba lásky. Biblická viera nevytvára paralelný či protichodný svet voči láske ako pôvodne ľudskému fenoménu, ale prijíma celého človeka a vstupuje do hľadania lásky, aby ju očisťovala a tak pred ňou zároveň otvárala nové dimenzie.
Nový obraz o Bohu a človeku
Prvou novosťou biblickej viery je nový obraz o Bohu. Existuje len jeden Boh, ktorý je Stvoriteľ neba i zeme, a preto je aj Bohom všetkých ľudí. Z tohto spresnenia vyplývajú najmä dve skutočnosti: že iní bohovia naozaj nie sú Boh a že celá realita, v ktorej žijeme, má vzťah k Bohu, ktorý ju stvoril. Boh miluje človeka. Jediný Boh, v ktorého verí Izrael, naopak, miluje osobne. Okrem toho je jeho láska láskou, ktorá si vyberá: medzi všetkými národmi si vybrala Izrael a miluje ho - s cieľom uzdraviť takto celé ľudstvo.
Vzťah Boha s Izraelom vyjadrujú prostredníctvom metafor zasnúbenia a manželstva; v dôsledku toho je potom modloslužba cudzoložstvom a prostitúciou. Dejiny lásky Boha k Izraelu sú založené na skutočnosti, že Boh daroval Izraelitom Tóru, teda otvoril im oči, aby videli pravú podstatu človeka, a ukázal im cestu pravej ľudskej existencie.
Prvá novosť biblickej viery
Prvou novosťou biblickej viery je nový obraz o Bohu. V kultúrach, ktoré obklopujú biblický svet, zostáva obraz o Bohu či božstvách v konečnom dôsledku nejasný a protirečivý. Na ceste biblickej viery sa naproti tomu stáva čoraz jasnejšie a jednoznačnejšie to, čo základná modlitba Izraela, šém, zhŕňa v slovách: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“ (Dt 6, 4). Existuje len jeden Boh, ktorý je Stvoriteľ neba i zeme, a preto je aj Bohom všetkých ľudí.
Isté, idea stvorenia sa nachádza aj inde, no len tu vyznieva absolútne jasne, že nie nejaký boh, ale jediný, pravý Boh, on sám je pôvodcom všetkého, čo jestvuje; všetko pochádza z moci jeho stvoriteľského Slova. Z toho nám teraz vyplýva aj druhý fakt: Boh miluje človeka. Božská moc, ktorú sa Aristoteles na vrchole gréckej filozofie snažil zachytiť prostredníctvom uvažovania, je iste pre každé bytie objektom túžby a lásky - ako milovaná skutočnosť toto božstvo hýbe svetom, no ono samo nepotrebuje nič a nemiluje, je len milované. Jediný Boh, v ktorého verí Izrael, naopak, miluje osobne. Okrem toho je jeho láska láskou, ktorá si vyberá: medzi všetkými národmi si vybrala Izrael a miluje ho - s cieľom uzdraviť takto celé ľudstvo.
Predovšetkým proroci Ozeáš a Ezechiel opísali toto zanietenie Boha pre svoj ľud vášnivými erotickými obrazmi. Vzťah Boha s Izraelom vyjadrujú prostredníctvom metafor zasnúbenia a manželstva; v dôsledku toho je potom modloslužba cudzoložstvom a prostitúciou. Tým sa, ako sme videli, naráža na kulty plodnosti s ich zneužívaním erosu, ale zároveň sa opisuje vzťah vernosti medzi Izraelom a jeho Bohom. Tieto dejiny spočívajú v tom, že človek žijúci vo vernosti jedinému Bohu vníma seba samého ako toho, kto je milovaný Bohom, a objavuje radosť v pravde a spravodlivosti - radosť v Bohu, ktorá sa stáva jeho bytostným šťastím: „Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší … Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti“ (Ž 73, 25. 28).
Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha. A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. Kto vyzná: „Ježiš je Boží Syn,“ ostáva v ňom Boh a on v Bohu. A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.
