Pojem Boha ako najvyššej energie je komplexná téma, ktorá sa prelína s filozofiou, náboženstvom a osobnou skúsenosťou. Existuje jedna jediná najvyššia Skutočnosť (najvyššia Bytosť) a mimo nej nič neexistuje. Všetko čo existuje je jej časťou a nemá samostatnú existenciu, ale iba ako ona a v nerozdeliteľnom spojení s ňou. Všetky svety a bytosti sú len jej časťou.
Táto Skutočnosť (Boh) je mimo čas a priestor, tie sú jej výtvormi. Nemá preto začiatok ani koniec, je neobmedzená a nekonečná. Je vždy a všade, vo všetkom aj za či nad tým.
Základnými stavmi Skutočnosti sú neprejav (kľudový stav) a prejav (činnosť, pohyb, tvorenie). Oba tieto stavy sa nenachádzajú mimo Skutočnosť, nevylučujú sa navzájom a sú rovnocenné. Najvyššia Skutočnosť ako taká je vždy božská (dokonalá) a nie je možné jej nič z božskosti ubrať ani pridať. Vo svojej dokonalosti je nemenná: v tomto zmysle nepodlieha premenám.
To ale neznamená, že je nečinná, ale práve naopak, tvorivá činnosť, ktorá nie je ničím od nej odlišným, ale je jej pohybom, je jej rovnakým aspektom ako jej nemenná, beztvará časť. Je rovnako božská (dokonalá) v prejave aj neprejave, v kľude aj v činnosti. Všetky rozdiely v prejavenom stave su len relatívne a nie absolútne. Nič stvoreného preto nie je objektívnou ale subjektívnou, relatívnou realitou, ktorej existenčným základom je jedno jediné, ktoré je samo nemenné.
Ak sa niektoré bytosti odchýlili od jej božského stavu, na samej Skutočnosti a jej stave tento pád nič nemení. Zabudnutie svojho božstva a tomu odpovedajúci pokles nie su podstatnou, ale iba relatívnou a dočasnou skúsenosťou. Skutočnosť je stále sama sebou, vo svojej božskosti (dokonalosti) zostáva nedotknutá aj tam, kde u stvorených bytostí a ich svetov nastáva pád, ktorý je iba otázkou času a priestoru, teda relatívny a nie absulútny a podstatný.
Aspekty Skutočnosti - Boha
Jej neprejaveným aspektom je rýdze vedomie, šiva, ktoré je jej bytím. Najvyššia Skutočnosť je seba si vedomou existenciou, je seba si vedomým vedomím, ktoré nemá tvar, je neobmedzené, všetko preniká, všetko obsahuje a preto aj všetko presahuje. Všetko čo existuje, existuje iba vo vedomí a nikde inde. Vedomie predmetov je mnohé a premenlivé, avšak to, čo si všetko uvedomuje, je len jedno jediné a je to rýdzi uvedomovací princíp, schopnosť byť si vedomý a to v prvom rade seba samého: som vedomie a viem, uvedomujem si, že som rýdzim vedomím.
Tvorivým aspektom Skutočnosti-Boha je inteligená tvorivá sila, šakti (tiež sa nazýva logos), ktorá je princípom vytvárajúcim prejav (vesmír) a jeho bytosti. Nie je len silou tvoriť, ale aj samotnou inteligenciou a múdrosťou, ktorej prejavy sú všade rozpoznateľné. Skutočnosť tvorí zo seba a svojou časťou do stvorenia vchádza.
Táto inteligentná sila a schopnosť tvoriť je večná, nie je obmedzená časom ani priestorom, a existuje aj keď je nečinná, bez ohľadu na existenciu či neexistenciu jej prejavu (svetov a vesmírov). Vesmír nie je ničím od tvorivej sily oddeleným, ale je jej prejavom. Tvorivý aspekt sa tiež nazýva kozmickou mysľou, pretože Skutočnosť, Boh, tvorí tým, že myslí. Celé stvorenie je preto svojou podstatou duševnou látkou mysle.
Tretím princípom je ničím nepodmieňovaná božská láska, ako samotná schopnosť milovať. Ona je zložkou božstva, ktorá udeľuje šťastie, blaženosť a udržuje božské vzťahy. Ako v prípade vedomia prepadáme omylu, že venujeme pozornosť len vedomiu predmetov a prehliadame samotné vedomie, rovnakého omylu sa dopúšťame aj v prípade lásky, keď ju viažeme na niečo alebo niekoho a tým ju podmieňujeme a obmedzujeme.
Existenciu jedinej Skutočnosti, Boha, objavili a popísali mudrci a svetci všetkých dôb, krajín a náboženstiev. Nie je myšlienkovou konštrukciou, rozumom vymysleným filozofickým záverom, ale priamou a osobnou skúsenosťou tých, ktorí sa vydali cestou hladania rýdzej pravdy o sebe, o svete a sile a inteligencii, ktorá ich stvorila. Objav jedinej Skutočnosti je výsledkom osobného experimentu. Je to postup všeobecne prijímaný aj vo vede, kde je vždy na prvom mieste experiment a potom na druhom teória, ktorá ho vysvetľuje.
Západná filozofia bohužiaľ volí opačný postup, snaží sa dopátrať Boha rozumom. Rozum však nemôže poznať Skutočnosť, ktorej je časťou, môže si len vytvoriť názor na Pravdu na základe vlastnej skúsenosti, ale len pokiaľ ju má. Život je väzba všeprenikajúceho základu a hmotného utvárania. Tým všeprenikajúcim základom je všadeprítomné, neprejavené to jest beztvaré a nehmotné vedomie. Hmotou je sama inteligentná tvorivá energia, veď dokonca ja veda uznáva, že hmota nie je nič iného než energia. Vázbou ktorá všetko spája je Láska. Všetky tieto aspekty sú nedeliteľné.
Akýkoľvek prejav existuje výhradne vo vzťahu k vedomiu (pozorovateľovi). Existencia prejavu bez vedomia je jednak nedokázateľná, jednak protizmyselná: nemôžem pozorovať niečo čoho si nie som vedomý. Aj samotná existencia mylnej predstavy objektívnej existencie sveta nezávislej na vedomí vyžaduje vedomie na svoje uvedomovanie. Svet nie je objektívna ale vysoko subjektívna realita a je tvorený pohybom inteligentnej tvorivej sily, od ktorej nie je oddelený.
Keďže existuje len jedna jediná Skutočnosť a nič iného neexistuje, je všetkým a vo všetkom a jej princípy sú prítomné vo všetkom stvorenom a teda aj v človeku. Boh, Jednota, má rôzne aspekty, ktorých presnú obdobu nájdeme aj v človeku, lebo človek je "obrazom" Boha a súčasne tiež mikrokozmom. Základným neprejaveným božským princípom je božské vedomie, ktorého časťou je ľudské vedomie. Vedomie človeka oživuje, je jeho životom a nositeľom totožnosti v čase a priestore. Človek je vedomím, ale vplyvom svojej nevedomosti to nepoznáva a mylne sa preto stotožňuje so svojim telom a mysľou a vytvára tak nepravé ja, ego.
Telo aj svet človeka sú vytvárané a oživované najvyššou inteligenciou, všemocnou božskou tvorivou a životnou silou. Tento boží aspekt, nazývaný šakti alebo logos, je v človeku prítomný ako myseľ, mysliaci princíp a prána, životná sila, "či". Boh je aj láska a preto aj človek má schopnosť milovať. Božská láska v človeku nie je len citom, ale je zaujatím celej ľudskej bytosti Bohom, zameraním všetkých jej schopností, hlavne sily, mysle a pozornosti vedomia k Bohu.
Asi sa všetci zhodneme na tom, že tento svet má nejakú duchovnú príčinu, že vznikol z Boha. Boh (niekto ho nazýva Absolútno, Prvotná energia, Najvyššia sila...) stvoril celý kozmos a tvorivý princíp preniesol aj na nás. Každý človek je ním stvorený. Každý človek na Zemi tvorí a vytvára niečo umelecké. Odvažujem sa dokonca povedať, že každý človek na svete vytvára umenie. Už na tom to vidieť, čo oblečú malému dievčatku. Na tom ako si muž uprace v dielni, usporiada náčinie. Ako má žena v kuchyni, v byte. Ako si ľudia upravia svoj dom. Všetko toto poukazuje na to, aký majú ľudia vzťah k umeniu. Umenie je teda celý náš život, naše bytie v prapodstate.
Prosíkať Boha nefunguje… #viera #modlitba #jezis #boh #biblia #krestan #motivacia
Filozofické a náboženské pohľady
Platón (427-347) je známy ako filozof, ktorý rozvíja filozofický systém. Platón bol mystik, ktorý nad umením veľa premýšľal. Vníma myšlienku krásy - on nahliadol, že idea dobra a idea krásy tvoria jednotu - sú to dve strany tej istej mince. Kalos - znamená v gréčtine krásny aj dobrý. Obe kvality sú tam. Prvá kapitola Biblie - Genesis - ako Boh stvoril svet. Ako Boh stvoril nebesia i Zem. Ako vyriekol slová - „Buď svetlo“. Celý ten proces evolučný je v šiestich dňoch. Končí sa vetou - „Boh videl, že je to dobré“. A keď si dáte za to iné slovo - krásne. Keď si to takto prečítate, tak vidíte, že svet je prestúpený Božou krásou, harmóniou.
O Božej harmónii premýšľal aj ruský filozof, sofiológ - Solovjov. Solovjov bol zo začiatku ateista, ale nakoniec prišiel k Bohu. Šiel do púšte - mal tam mystický zážitok - videl Sophiu, nebeskú múdrosť, ako nádhernú ženu. Opísal to vo svojich básňach, ale hovoril, že je to nevyjadriteľné. Jej krása obopína celé stvorenie. Akoby jej krása všetko prestupovala. Umenie môže byť cestou, ktorá privádza k Bohu.
Vieme, že Boh je v rôznych náboženských systémoch chápaný rôzne. Aký je ale pravdivý obraz Boha? Je Boh dostupný ľudskému rozumu a poznaniu alebo je len záležitosťou viery? Najjednoduchšie pristupujú k otázke Boha ateisti, ktorí odmietajú jeho existenciu opierajúc sa o pozitivistickú vedu, ktorá obmedzila svoj obzor len na oblasť zmyslovej skúsenosti. Odmietajú existenciu nadzmyslovej skúsenosti a nadzmyslovej reality (neviditeľný svet), ktorá je oveľa rozsiahlejšia a bohatšia než zmyslom dostupná realita.
Ich predstava o neexistujúcom Bohu je veľmi zvláštna - najprv vychádzajú z predpokladu, že Boh by mal byť nejakou bytosťou vo vesmíre alebo mimo neho, ktorú následne odmietajú a zároveň tvrdia, že jej neexistencia podobne ako neexistencia trebárs špagetovej príšery sa nedá dokázať, lebo dôkaz neexistencie čohokoľvek sa principiálne nedá predložiť. Od kresťanov však požadujú, aby predložili dôkaz existencie Boha. Otázkou však je, aký dôkaz by ich uspokojil a čo by ich presvedčilo o existencii Boha. Ak by pred nich predstúpil vo svojej stelesnenej viditeľnej podobe Ježiša Krista - odmietli by ho. A ako celok - absolútno - celé bytie (univerzum) pred ateistov a vlastne ani pred nikoho predstúpiť nemôže, lebo človek by sa musel pritom vyčleniť z celého univerza (kozmu), aby ho mohol nazerať z vonkajšieho pohľadu (t.j. ako objekt), čo je nemožné.
Ide totiž o to, že všetko je v Bohu a Boh je vo všetkom. Boh predstavuje univerzálne vedomie celého bytia. Boh na úrovni Univerza ako celku sa dá študovať iba cez jeho prejavy vo Stvorení - vo vesmíre a prírode - v dostupnej zmyslom realite, ale aj v nadzmyslovej (hlavne duchovnej) realite. Ľudskému nazeraniu je Boh ako celok (absolútno, univerzálne vedomie) nedostupný, preto pred človeka predstupuje v podobe Ježiša Krista. Ináč sa to ani nedá, a ak si ateisti myslia, že by sa to malo dať, nech povedia, ako. Lenže aj k Bohu v podobe (osobe) Ježiša Krista sa človek môže priblížiť, prípadne vzhliadnuť a počuť ho iba vtedy, ak po ňom veľmi túži, úporne ho hľadá a je čistého srdca („Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“).
Na rozdiel od ateistov, ktorí odmietli Boha mylne prezentovaného ako bytosť nachádzajúcu sa vo vesmíre (kozme) či mimo neho, už najväčší grécki filozofi ako Platón a Aristoteles uvažovali o Bohu v rozsahu celého kozmu. Verili, že človek má v sebe nesmrteľnú dušu, myseľ, rozum, prostredníctvom ktorých má potenciálny nesmrteľný podiel na univerzálnom božskom rozume. Vyzdvihli koncepciu imanentnej božskej inteligencie riadiacej celý kozmos. Odhaliť božský poriadok (kozmos - svetový rozum) vo svete znamená odhaliť ho vo svojej duši. Božská inteligencia, ktorá riadi vesmír sa teda zrkadlí v ľudskej duši. Kozmos je prejavom najvyššej božskej inteligencie (rozumu), ktorá dáva svetu (prírode) jej účel a tvar a je priamo dostupná ľudskému rozumu a vedomiu, ak je dostatočne rozvinuté a sústredené.
Vzťah človeka k prírode a Bohu
Kto verí v Boha, vie, že on stvoril vesmír, a ako to opisuje Biblia, umiestnil človeka do raja, aby ho obrábal a strážil (porov. Gn 2, 15), čiže ho zodpovedne používal. Pápež Ján Pavol II. sa odvážil poukázať na nespravodlivosť hospodárskeho systému, ktorý pustoší prirodzené bohatstvo. Benedikt XVI., ktorý si vyslúžil pomenovanie zelený pápež, v encyklike Caritas in veritate píše: „Človek považuje prírodu za nedotknuteľné tabu alebo naopak, zneužíva ju. Ani jeden z týchto postojov nie je v súlade s kresťanským pohľadom na prírodu, plod Božieho stvorenia.“ Príroda je nám k dispozícii nie ako zhluk náhodne rozosiatych odpadkov, ale ako dar Stvoriteľa, ktorý jej určil vnútorný poriadok. Ekológia nám pripomína, že príroda je obývaná ľuďmi, medzi ktorými musí panovať solidarita.
V posolstve pápeža Františka z 1. septembra 2016 nájdeme tieto slová: „Planéta sa naďalej otepľuje, sčasti vinou ľudskej činnosti. To spôsobuje suchá, záplavy, požiare a extrémne, čoraz závažnejšie meteorologické udalosti. A pápež pokračuje v roku 2019: „Egoizmus a ziskuchtivosť (človeka) spravili zo stvorenstva dejisko rivality a konfliktov. „Toto je čas, aby sme sa zamysleli nad naším spôsobom života a nad tým, aké neuvážené a škodlivé sú naše denné rozhodnutia ohľadom stravy, spotreby, cestovania, využívania vody, energie. V mnohých si počíname ako páni stvorenstva.
V posolstve z roku 2020 pripomína: „Neustále požiadavky na rast a nekonečný kolobeh produkcie a konzumu vyčerpávajú prostredie. Klčujú sa lesy, pôda je narušená, polia miznú, púšte sa rozširujú, moria sa stávajú kyslými a búrky čoraz intenzívnejšími: stvorenie vzdychá!
Obnova klimatickej rovnováhy je extrémne dôležitá od chvíle, keď sa nachádzame v ohrození. Z predchádzajúcich citácií vyplýva, že o globálnom otepľovaní pápež nepochybuje, vníma ho ako vážny problém a vyzýva zodpovedných, aby konali. V otázke príčin otepľovania pápež tvrdí, že človek svojou činnosťou tento jav „sčasti“ zhoršuje.
Teploty od 90. rokov minulého storočia nespochybniteľne stúpajú. Vplyv človeka na globálne otepľovanie je rovnako nespochybniteľný. Od začiatku priemyselnej revolúcie (18. Ale nevieme presne vyčísliť, aký veľký je tento vplyv. Najväčší kameň úrazu spôsobuje otázka, čo s tým.
Keby sa však tí, ktorí si prečítajú tento článok, rozhodli znížiť osobnú spotrebu a uskromniť sa, bolo by to zanedbateľné, zem by to nepocítila. Mohli by sme mať akurát dobrý pocit. Dokonca i keby sa uskromnili všetci ľudia na svete, bolo by to málo platné. A to neskúmame, ako by takéto globálne uskromňovanie ovplyvnilo svetovú ekonomiku. No máme aj ďalšie možnosti, ako problém riešiť. Ďalšou sú inovácie pri získavaní energie. Keď tieto tri prístupy vhodne skĺbime, máme šancu uspieť. A my kresťania buďme príkladom. Boh nás obdaroval rozumom a chce, aby sme ho používali. A predovšetkým, samozrejme, pomáhať si a držať spolu.
Umenie a duchovnosť
Rozdelil by som umenie na štyri skupiny - nie podľa druhu (výtvarné, literárne, hudobné), ani podľa obdobia a štýlu (gotika, renesancia, barok...), ale z hľadiska ducha, idey, esencie prítomnosti Ducha, čím na nás dýchne, pôsobí. Predstavme si krásnu panenskú, nedotknutú prírodu a strom, ktorý tam rastie desaťročia, možno storočia. Príde umelec - a zakryje ten strom perleťovou látkou, trblietavými kvetmi, motýľmi. Dajú tam reflektory a umelci tam urobia šou a kabaret. To je prvá skupina tzv. komerčné umenie.
Druhá skupina umelcov využijú strom ako kulisu a zohrajú tam divadlo s banálnymi životnými príbehmi. To je tzv. hlavný prúd, hlavná línia- mainstreamové umenie. Tretí - príde, urobí pár fotiek, na jednej strom vyretušuje úplne, na druhej odstrihne konáre a poprehadzuje tak, aby pôsobili rôzne asymetricky, na tretej nechá napr. len holý kmeň, zamaľuje na bielo. To je abstraktné umenie, avantgarda - Dnes dominuje takéto umenie.
A nakoniec by tam prišiel básnik - sadol by si pod strom - najskôr by mlčal, jeho duša by vnímala celú tú atmosféru, spievala nad krásou a potom by v jeho duši nastalo niečo, z čoho by vytvoril nesmrteľné verše, ktoré dá na papier. Alebo príde mních, chvíľu sedí, medituje, žehná tomuto miestu a v jeho hlave vznikne modlitba z tej krásy, ktorú zažil.
V tom prvom: Ide o peniaze. Zakrýva podstatu, ukazuje realitu hlúpo, gýčovito, prekrýva ju - len aby ľudia platili. Vychováva k plytkému vkusu, povrchnej estetike... Komerčné médiá hovoria, že len vychádzajú v ústrety tomu väčšinovému vkusu. Ale to je zavádzajúce. Aj médiá môžu pôsobiť tak, aby mali ľudia vyššie nároky - zlepšovaním vkusu po troškách môžu vychovávať - človek sa stáva náročnejším a vyhľadáva kvalitu.
Komerčné umenie je deštrukčné aj v tom, že nás oberá o pokoj a vnútorné ticho a v ľuďoch podporuje hektiku a stres. V dnešnej dobe sa každý ponáhľa do práce, ne autobus..., nikto nič nestíha a nemá čas na priateľstvá, zastavenie sa, nadýchnutie, pohľad na hviezdnu oblohu. Komerčné umenie neposkytuje zastavenie. Denne sme kŕmení a zahlcovaní bulvárom, nepodstatnými informáciami, nezmyslami a naše éterické telá sú zanášané, takže nenesieme len svoje starosti.
Pozrime sa len na reality show, jedna len teraz skončila a už ide druhá. Komerčné médiá produkujú rýchlosťou blesku nové hviezdy. Nie je to prirodzené, ale umelé. Okukané hviezdičky idú preč a rýchlo sa tvoria nové. Napr. relácia SuperStar - 16, 17 ročné deti sú vytrhnuté z bežného života školy a kamarátskych vzťahov sa odrazu (za mesiac) stávajú celebritami. Sledujú ich v TV milióny divákov, každý fotí, rozhovory... Čo to robí s ich psychikou? Načo je dobré vyrobiť takto rýchlo hviezdu?
Shiva, symbol božského vedomia
Sú pred kamerami v tvrdom show biznise s miliónom divákov. Je to škodlivé. Je lepšie, keď si človek cestičku k sláve a vrcholu prešľape, postupne, pomaly, zažije pády, odmietnutia, veľakrát prázdnu sálu. To ho posilňuje, cestu k vrcholu si vyšliape. Keď má potom tú slávu - tá je zaslúžená. Komerčné umenie nám falšuje, zahmlieva pohľad na večnosť. Tým, že nás núti do rýchleho prežívania.
Stretávame sa s ním na každom kroku. Väčšinový vkus, to čo sa každému páči, Najviac priestoru v médiách. Každodenné umenie z rádia, z časopisov, divadla ako napr. Helena Vondráčková, Karel Gott, Peter Nagy... Tento hlavný prúd pohlcuje mnoho hodnotného, čo sa vytvorí, pokrýva celý priestor - potom sa na alternatívu alebo na niečo hodnotné nedostáva. Je smutné, že umenie, ktoré dáva morálne hodnoty, tak je týmto umením vytesňované a podraďované pod umenie bez morálnych hodnôt.
Myslíte si, že dnes sa netvorí na Slovensku hodnotné umenie? Výtvarníci, hudobníci, spisovatelia, pokojne kdesi tvorí Dostojevskij, ale o to nikto nemá záujem. Aj v dnešnej dobe ľudia tvoria duchovné, spirituálne umenie. Vy ich možno poznáte. Ale skúste sa spýtať bežného chodca z ulice a ten povie, že nepozná. Ale rýchlokvasená hviezda - okamžite jej mediálny priestor dá možnosti. Alebo nejaká modelka vydá „pamäte“ a okamžite sa to vydá v 10 tisícovom náklade.
Je to negatívne, lebo to nedáva priestor tomu duchovnému. Môžem vás upokojiť, umenie poplatné dobe je len chvíľkové. Čas ho pohltí a rozveje. Umenie existenciálne, hlboké, obohacujúce, kryté hodnotami ľudskosti a nadčasové, sa objaví až po vekoch. Nikdy sa nestratí.
Michelangelo - Stvorenie Adama
Ľudia sa nemajú čím napĺňať. A absencia krásy má zároveň za následok absenciu morálnych hodnôt. Začíname sa sami podobať na šedivé paneláky, na abstraktné výtvory bez fantázie, bez ducha, bez života. Zasahuje to našu psychiku. V New Yorku (a iných veľkomestách) pomaly každý človek potrebuje psychológa,...
Spirituálne umenie má čosi zvláštne a to je cnosť. Je odlišná od prvých troch, že vás zušľachťuje krásou. Keď sa necháme predchnúť skutočným umeleckým dielom stávame sa o niečo lepšími, naša duša je svetlejšia. Nejedná sa len o estetiku, príjemné pocity, dobrý dojem. Ale o hlbšiu rovinu, o skutočnú krásu, ktorá je prepojená s dobrom (Platón, Solovjov). Keď umenie rozvíja cnosti. A až cnosti učinia z diela čosi večné. Cnosti zvečňujú každú ideu. Dobro, pravda, krása, láska, súcit, pokora to sú atribúty Boha. Robia umelecké dielo nesmrteľným. Bez cností nepretrvajú veky, rozsypú sa ako prach. Ale akonáhle umelec do diela pustí Boha a cnosti, tak to dielo pretrvá veky.
Boh je najvyššia osobnosť. Jeho telo je večné, blažené, s večným poznaním. Náš večný otec nemá počiatok, pretože on je počiatkom všetkého, a je príčinou všetkých príčin. Naša láska k Bohu je večne prítomná v našich srdciach, aj v srdciach všetkých živých bytostí. Prečo? Lebo ON je náš Zdroj aj Stvoriteľ súčasne. Z neho sme vzišli a k nemu sa vraciame. Ak sa odvrátime od svojho Zdroja, nájdeme len stav biedy, chaos, zmätok, beznádej a zúfalstvo. Bez Boha sme jedno veľké, prázdne nič. Ak sa napojíme na Zdroj, ktorým je Boh, tak on osvieti našu dušu a ukáže nám skutočnú cestu. Pretože Boh je Pravda, Cesta aj Svetlo a niet inej cesty, len cesty Boha.
Mnohí nevedomí, ateisti ale aj zle duchovne chápajúci veriaci, si vôbec neuvedomujú, aká je skutočná pravda. Za svojich rodičov považujú tých, ktorí ich splodili fyzicky. Ale oni vo svojej nevedomosti nevedia, že duša a tou oni sú, bola a vždy bude večná a prejavená aj bez ich rodičov. Rodičia sú len prostriedok na to, aby v hmote mohol duch, čiže duša vstúpiť do tela podľa zásluh z minulých inkarnácií a vybrať si takých rodičov a také skúšky, aké si zaslúži a aké jeho duša potrebuje k ďalšiemu vývoju. Naša duša je večná aj trvalá a preto potrebuje len poznať dokonale Boha, svoj večný Zdroj a svojho Stvoriteľa. Tento hmotný svet je pre utrpenie stvorený na to, aby formoval našu dušu. Tá sa následkom formovania môže vyvinúť až tak duchovne vysoko, že sa vráti naspäť domov do duchovného sveta, odkiaľ pochádza.