História Kostola svätého Ondreja v Chmeľnici a jeho zvonov

Obec Chmeľnica, s približne 684 obyvateľmi, leží v Podunajskej nížine, na Nitrianskej tabuli, 8 km západne od Topoľčian. Chotár obce sa rozprestiera v časti Nitrianskej sprašovej pahorkatiny na strednom toku potoka Bojnianka. Tento potok pramení v horách v chotári Bojnej ako krasový prameň a má hlboké koryto, miestami až 3 metre. Pôda je mäkká a hlinitá. Odlesnený chotár tvoria mladotreťohorné uloženiny, pokryté sprašovými hlinami.

Priemerné ročné množstvo zrážok je 600 - 700 mm, podnebie je mierne, stredozemné. Priemerná ročná teplota je okolo + 10°C a je charakteristická pre južnú časť okresu Topoľčany (do 300 m nadmorskej výšky). Úhrn zrážok sa pohybuje od 550 do 600 mm. Približne 60 % zrážok spadne v letnom období, 40 % v zimnom období. Výpar na Nitrianskej pahorkatine presahuje 700 mm ročne, preto je tu ročný deficit 200 - 300 mm zrážok.

V chotári sa v 18. storočí spomínajú vinice, ale boli slabo úrodné a preto do 19. storočia zanikli. Tie znovu boli vysadené až v roku 1963 tunajším JRD. Podobne chmeľnice v roku 1960 a 1965 vysadili za pomoci mesta Žatec miestni družstevníci. Údaje o pestovaní chmeľu pred rokom 1960 nie sú známe. Ale ludanické panstvo už oddávna varilo pivo a je možné, že aj vo Veľkých Dvoranoch sa na tento účel pestoval chmeľ. Darí sa tu aj pšenici, jačmeňu a cukrovej repe.

Odlesňovanie a s ním súvisiaca zmena podnebia a rastlinného krytu spôsobili ústup lesnej fauny z nížin a pahorkatín a postup stepnej fauny. Prenikli sem mnohé živočíchy teplomilnej a ponticko-panónskej fauny. Životné prostredie vodných živočíchov bolo v posledných desaťročiach najviac narušené znečistením a reguláciou potokov. Zanikli viaceré vhodné priestory pre túto skupinu živočíchov (napr. mŕtve ramená) a značné zníženie ich počtu.

Časti obce: Farská, Kameň, Kopidolina, Kruh, Lazy, Letište, Lúky, Mlynská, Od blesovského, Pláňa, Podvornica, Roviny, Selec, Važov háj, Zákľuky a Žabäb.

Archeologický výskum dokázal osídlenie chotára v neolite - sídlisko volútovej kultúry, ktorej nálezy boli objavené aj v širšom okolí. Nález z doby neolitu, medzi nimi kamenný sekeromlat s okrúhlym otvorom. Podobne neolitický kamenný sekeromlat sa našiel v polohe Za majerom. V polohe Lopata sa našlo neolitické dlátko resp. sekerka. V novom vinohrade sa našiel rímsko-barbarský črepový materiál, mazanica, fragmenty zvieracích kostí (I. sonda). Keramika, do 60 cm nálezy kultúry s lineárnou keramikou, z doby laténskej a rímskej (II. sonda).

Črepy sú z hrubšieho materiálu. Majú rôzne tvary výčnelkov a uší. Niektoré majú rytú lomenú vlnovku a odtlačok nechta. Fragment kamenného sekeromlatu). V polohe vinohrad sa tiež našli nálezy kultúry s lineárnou keramikou (mnoho črepov tenkostennej a hrubostennej keramiky. Črepy sú tehlovočervenej až okrovej farby s presekávanými výčnelkami, horizontálnymi ušami, zdobené na tele nechtovaním a vrypmi. Fragmenty z hrany z miskovitej nádoby s tuhovaným povrchom. V polohe tehelňa sa našli črepy zdobené vrypmi a oblúkovými líniami a jamkami.

Územie bolo osídlené v staršej dobe bronzovej a neskôr sporadicky navštevované aj v mladších obdobiach. Chotár bol osídlený (aj keď možno menej intenzívne). V rokoch 906 - 907 do karpatskej doliny vtrhli staromaďarské družiny a rozvrátili Veľkomoravskú ríšu. Prítomnosť starých Maďarov na tomto území však nie je dokázaná. Centralisticky posilňovali svoju moc a v roku 1000 vzniklo nové štátne zriadenie Uhorsko, ktorého súčasťou na dlhé storočia sa stal aj chotár našej obce. Osídlenie vzniklo v dobe štátne nerozdeleného kráľovského majetku v 10. - 12. storočí. Mohli vykonávať rôzne služby alebo zhotovovať určité výrobky pre potreby kráľovských hradov a županov (Žabädinci, Dvorníky, Dvorany, Dvorec). Nálezy keramického materiálu (črepy tehlovočervenej farby, tenkostenné, jemné, rôzne tvary výčnelkov a uší).

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1285, vtedy bola v držbe rodiny Czabai (jedna z vetiev Ludányiovcov). Vo Veľkých Dvoranoch sa usadil Bohumírov syn Sebeslauov, majetok neskôr zdedili jeho synovia Dominik, Bohumír a Ondrej. Celé 14. storočie šľachtici prežívali v pomerne skromných podmienkach, väčšinu ich majetku užíval nitriansky arcibiskup. Ludányiovcov) a komes Domenico predali Urmince, Sebeslausovmu synovi Andreasovi. Topoľčianske hradné panstvo, ktoré vlastnila rodina Čákovcov, ale v roku 1321 po smrti Matúša III. Čáka aj toto panstvo prešlo do rúk kráľa. Týmto spôsobom časť Veľkých Dvorian prešla do rúk kráľa (resp. topoľčianskeho hradného panstva). Na konci 14. storočia kráľ začal panstvo prenajímať a v roku 1389 ho daroval Frankovi a Šimonovi Széchényiovcom výmenou za panstvo Šášov a Čarnovica.

Husiti na naše územie začali prenikať už v roku 1428. Na jeseň v roku 1431 spojené poľné roty sirotkov a táboritov prenikli z Považia cez Turiec do Topoľčianskeho kraja. V septembri 1433 topoľčiansku posádku posilnili jednotky Jána Tovařovského. Zakrátko husiti vtrhli do okolia Prievidze a na Pohronie. Potom obsadili aj mesto Topoľčany. Husiti sa dlhší čas zdržiavali v Topoľčanoch (určite neraz navštívili aj Veľké Dvorany), ale hlbšiu stopu medzi obyvateľstvom nezanechali. Sympatie si získali medzi drobným zemianstvom a čiastočne pospolitým ľudom. Husiti nešírili len svoje učenie, ale hlavne hrôzu a strach kvôli krutému rabovaniu. Aj preto ich učenie na našom území nezakorenilo. Husiti využívali Topoľčany ako zásobovaciu základňu a súčasne stredisko ich prívržencov, kde sa zhromažďovali. Husiti neraz navštívili aj našu obec. Husiti sa neúspešne pokúsili dobyť hrad Topoľčany. Na konci apríla 1434 Csehovi vojaci zaútočili na hrad, ale dobyť sa im ho nepodarilo. Po vyjednávaniach a vyhrážkach sa hrad dostal do jeho rúk až na jar 1435.

Ludanické panstvo sa síce behom času zachovalo v pôvodnej veľkosti (Horné Ludanice, Chrabrany, Veľké Dvorany, Urmince), ale jeho vlastníci sa často menili. Aj z tohto vyplýva, že polovica obce bola v držbe mnohých zemepánov, medzi nimi aj nitrianskeho arcibiskupa. Niektoré vetvy sa znova spojili v jednu rodinu. Horda dediny vyrabovala a nakoniec podpálila. Vdova v roku 1475 časť majetkov dala do prenájmu Mikulášovi Davoranyimu do čias, kým Ján L. nebude dospelý. Kráľa Mateja a ten ho daroval Mikulášovi Davoranczkymu (Dovorányi) a jeho synom Jánovi, Petrovi a Jurajovi. Ale konvent v Hronskom sv. Beňadiku 12. na vymenovaného Petrom Ludányim) v mene Ladislava, syna Hynka Ludányiho a Anny, dcéry Petra Ludányiho proti donácii Petrovi a Mikulášovi Zwkij (Suchý) Dovorani. panstvo prejde do rúk Mikuláša, Petra a Juraja Zwkij Doworányiovcov. V listine zo dňa 26. bol na rozkaz krajinského sudcu Štefana Báthoryho uvedený Juraj Zwky Davanani. 27. apríla 1512 ale kráľ Vladislav II. nyiho predostrela svoj protest (na základe vyššie opísaného). Jej iniciatíva nakoniec bola úspešná, lebo aj naša obec prešla do jej rúk. Kráľ Ľudovít II. 27. la 1512 nariadil nitrianskej kapitule, aby do ludanického majetku bola uvedená Anna, vdova chrabrého Jána Cseha (de Ludány et Jablonca) a jej syn František. Ľányiho aj v mene svojho syna Ladislava. Rodina Csehovcov pochádzala s Čiech, ako to vyplýva z jej priezviska.

Po katastrofálnej bitke pri Moháči 29. augusta 1526 do oslabenej krajiny vtrhli Turci a začala sa ich vyše 150 ročná okupácia väčšej časti Uhorska. Turkom, ležalo dosť ďaleko od Ostrihomu, sídla sandžaku. Ale to neznamenalo, že by nepodnikali lúpežné nájazdy aj na naše územie. roku 1530. Odohnali dobytok, odviezli potraviny a veľa ľudí odvliekli do otroctva. Ale v tomto období sa viackrát zmenil majiteľ obce. Kráľ Ferdinand I. 25. všetky majetky Františka Cseha (syna Jána Cs.) a odovzdané Ambrózovi Dolgosovi (de Kozmafalva), jeho bratovi Jánovi so synmi Tomášom a Petrom za ich verné služby kráľovskému dvoru. pridal na stranu protikráľa Jána Zápoľského a svojimi lúpežnými výpadmi z Trenčianskeho hradu páchal bezprávie. Zápoľský nemal na toto územie dosah. (de Kozmafalva) pochádzala z Biharskej župy a do Nitrianskej župy sa roku v 1530 dostal Ján D. ženbou s Annou Cseh (dcéra Františka Cs.). Proti vyššie spomenutému rozhodnutiu sa dňa 22. arca 1528 odvolali František Cseh (de Ludány) a Rafael Davorani. Ale nebolo im to nič platné napriek viacerým urgenciám. V roku 1530 rodina Dolgosovcov bola uvedená do ludanického majetku. dohodli na rozdelení majetku. Hlavne, keď syn Tomáša Dolgosa Ján si za manželku vzal Annu, dcéru Františka Cseha. nyiovcov. Teda Veľké Dvorany už dávnejšie neboli sídlom Dovorányiovcov. ghovci medzi jej majiteľmi nie sú zapísaní), bolo 7,5 port, 2 opustené usadlosti, 1 nová usadlosť a 1 usadlosť nepodliehajúca zdaneniu (remeselník a pod.).

Michal Dovorányi (aj Dovoranszky) sa jediný zachránil pred krvilačnými Turkami, lebo unikol na dvor príbuzného Štefana Lossonczyho. upa) sa presťahoval do Ludaníc. lyho (de Babindál). Totiže Babindály násilím spôsobil ujmu Františkovi Dolgosovi, synovi Tomáša D. Babindály neskôr so zbraňou v ruke z kaštieľa v Ludaniciach vyhnal Berényiho s manželkou. any. Rod Lossonczyovcov po meči vymrel Štefanom (novohradský župan, temešvársky hradný kapitán), ktorého v roku 1552 chytili Turci a sťali ho. mal zálusk na celé topoľčianske panstvo. O to viac, keď rod Országhovcov vymrel roku 1567 novohradským županom Krištofom O. enil s Ilonou Zrínyi (vdova Krištofa Országha). Ale nakoniec Štefan Balassa so synom Melicharom tento diel predali Forgáchovi. ianskeho panstva. Práve on preniesol sídlo panstva do novopostaveného kaštieľa v Tovarníkoch.

Okolo roku 1575 Babindályovci z dvorianskeho majetku vyhnali Františka Berényiho, maloletého syna Andreja Berényiho, ktorého druhá manželka, vdova Michala Dovorányiho ustanovila za dediča majetku. František B. dostal drobný majetok v Obdokovciach. Dokonca Babindály zbúral kláštorný kostol v Ludaniciach a z jeho stavebného materiálu dal postaviť opevnenie ludanického kaštieľa. ov ho dostal od nitrianskeho kanonika Juraja Ludányiho, ale to nikdy nebolo dokázané. Potomkami Tomáša Dolgosa a jeho manželky Anny Cseh vymreli rodiny Dolgosovcov, Babindályovcov (tunajšia línia) a Szelcsényiovcov. edsí noví zemepáni.

Napriek tomu, že v 2. polovici 16. storočia v okrese Topoľčany boli zväčša dosť rozsiahle usadlosti s veľkým výsevom (až prešporských meríc). c obilia. Teda menšie usadlosti, ako v okolí. Podobne malé usadlosti boli v susedných Urminciach a neďalekých Tvrdomesticiach. ch 31 domov. Poddaní museli cirkvi odvádzať z úrody desiatok, roku 1601 vo Veľkých Dvoranoch to bolo 28 kôp pšenice, 6 kôp raže, 4 kopy jačmeňa a 4 kopy ovsa.

Súčasťou kultúrneho dedičstva každej obce sú aj zvony. Zvony Kostola svätého Ondreja v Chmeľnici sú významným historickým artefaktom, ktorý svedčí o duchovnom živote a tradíciách obce. Ich hlas oznamoval dôležité udalosti, zvolával veriacich na bohoslužby a sprevádzal ich v radostných i smutných chvíľach.

Významné udalosti v dejinách obce, ktoré ovplyvnili život kostola a jeho zvonov:

• Husitské vojny a ich vplyv na región.
• Turecké nájazdy a ich dopad na obyvateľstvo.
• Obdobie reformácie a protireformácie.
• Stavovské povstania a ich dôsledky pre cirkevné majetky.
• Vývoj obce v 18. a 19. storočí a jeho odraz v živote farnosti.

Prehľad kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti Lúčky v 20. storočí:

Zoznam duchovných povolaní z farnosti Lúčky: Vincent Dorník, Štefan Hrbček.

História Kostola svätého Ondreja v Chmeľnici a jeho zvonov je úzko spätá s dejinami obce a jej obyvateľov. Tieto zvony sú nielen hudobným nástrojom, ale aj svedkom času, ktorý pripomína minulosť a spája generácie. Ich zvuk je súčasťou identity Chmeľnice a dôležitým prvkom jej kultúrneho dedičstva.

tags: #kostol #sv #ondreja #chmelnica #zvony