Boh je s nami, kto proti nám: Význam a posolstvo nádeje

Pavol a Sílas ohlasovali evanjelium vo Filipách len krátky čas, keď sa dostali do ťažkostí kvôli niektorým pohanom v meste. Bola to nepokojná noc. Bili ich, spútali a zatvorili do väzenia (Sk 16, 16 - 40). Zázračný exorcizmus viedol k potýčke, potýčka k výtržnostiam - a výtržnosti až k uväzneniu oboch apoštolov. Celú udalosť sprevádzalo bezprávie. Zbičovali ich bez súdu - porušili právo, ktoré má každý rímsky občan - a vrhli ich o väzenia.

Ako na to všetko Pavol a Sílas reagovali? Pýtali sa, či evanjelium, ktoré hlásajú, skutočne stojí za všetky tieto ťažkosti? Podľahli zúfalstvu? Prisahali pomstu útočníkom? Nie. Modlili sa a spievali chválospevy. Radovali sa. Uprostred strašnej bolesti slobodne velebili Boha. Zatiaľ čo ich telá krvácali a boleli ich, ich srdcia boli plné viery.

Tento zvyk zachovávať si vieru aj v ťažkých situáciách, ako bola táto, leží v pozadí Pavlových slov Solúnčanom: „Ustavične sa radujte“ (1 Sol 5, 16). Preto im povedal: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás“ (5, 18). A to isté napísal aj Filipanom, keď bol v inom väzení: „Radujte sa v Pánovi.“ Vlastne im to povedal trikrát! (Flp 3, 1; 4, 4).

Priznajme si: nie vždy sa veci dejú tak, ako by sme chceli. Keď nám Pavol hovoril, aby sme sa radovali, nebolo to preto, lebo si myslel, že kresťanstvo znamená bezstarostný život. Život má svoje bolestné stránky, či stojíme pred osobnými zápasmi, krvavými vojnami, rodinnými rozvratmi alebo násilnými činmi. Chce, aby sme sa tešili, keď každý deň žijeme na jeho dobrom a nádhernom svete. Samozrejme, Boh chce, aby sme sa radovali, keď sa sobášime alebo oslavujeme narodeniny.

Ale Pavol hovorí o stálej radosti v Pánovi, pretože Boh pre nás urobil veľké veci, pretože je stále s nami, pretože nás miluje - bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádzame. Nie za všetkých okolností sa dokážeme radovať, ale jednako by sme mali byť schopní ustavične sa radovať v Pánovi, pretože on je nemenný, stály a vždy je na našej strane.

Pavol si očividne myslel, že je pre nás možné udržovať si svoju vnútornú radosť bez ohľadu na to, aká situácia môže nastať. Sám Ježiš mal vnútornú radosť a rovnováhu po celý čas, či už bola jeho situácia príjemná alebo neznesiteľná - aj keď stál pred svojou vlastnou smrťou. To znamená, že všetci môžeme prijať príkaz „ustavične sa radujte“ ako svoju vlastnú zásadu - zásadu, ktorú Ježiš urobil možnou. Je to ohromná myšlienka, však? Vari nie je potešujúce myslieť na to, ako boli Mária, Pavol a Sílas schopní radovať sa aj počas bolestných situácií? Ale oni boli svätí, hrdinovia a hrdinky viery. Čo však my, obyčajní ľudia? My nemáme vždy silu alebo odhodlanie udržať si radostnú náladu v každom období svojho života. Čo môžeme urobiť, aby mohol Duch Svätý budovať v našom srdci stále rastúcu dispozíciu k radosti?

Ako zaujať svoje miesto v Kristovi

Psychologické štúdie neustále potvrdzujú dôležitosť pozitívneho naladenia. To isté platí pre náš duchovný život. Ak si zvykneme pripomínať si Ježiša a jeho evanjelium - hoci aj kázaním sami sebe, ak je to potrebné -, pravdy našej viery budú mať stále väčší vplyv na naše rozpoloženie. To nie je iba vec presviedčania samého seba; je to sľub, že Duch Svätý prijme naše vyznania viery a zapíše ich hlbšie do nášho srdca. Preto je také dôležité, aby sme každý deň zaujímali svoje miesto v Kristovi.

Zaujať svoje miesto v Kristovi znamená vyznávať pravdy našej viery a veriť v ne podľa svojich najlepších schopností. Jedným jasným spôsobom, ako to môžeme robiť, je recitovať Nicejsko-carihradské vyznanie viery alebo Apoštolské vyznanie viery a hovoriť Pánovi, že veríme a prijímame všetko, čo Vyznanie vyhlasuje. V Novom zákone sú ďalšie, podobné pravdy a nie je ťažké uviesť do praxe slová, ktoré nám hovoria.

Napríklad Pavol napísal Kolosanom: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 3, 1). Nie je náročné robiť to každý deň. Vyžaduje si to len vzhliadať na nebo a hovoriť: „Ježiš, ty si môj Pán. Ty si cesta k večnému životu. Zomrel si na kríži a keď si vstal, zobral si ma so sebou do neba. Pane, buď dnes ku mne milosrdný. Milujem ťa a chcem ťa dnes nasledovať.“ Verte alebo neverte, vyznávať pravdy ako táto nám pomôže. Vierou naplnené vyjadrenia ako toto rezonujú v našom srdci, spájajú sa s Božou milosťou a napĺňajú nás radosťou.

Pavol sa modlil aj za to, aby sa otvoril duchovný zrak Efezanov, aby mohli poznať bohatstvo slávy, ktoré sa nachádza v Ježišovi (Ef 1, 17 - 18). Ak sa budeme riadiť podľa týchto slov, môžeme každý deň zaujať svoje miesto hovoriac: „Ježiš, chcem ťa poznať. Príď a otvor oči môjho srdca. Ukáž mi seba a svoju nesmiernu moc. Pane, chcem ťa vidieť.”

Pavol sa pýtal Rimanov: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 31 - 32). Nie je to dôvod na radosť? Neutešujú nás tieto slová a nehovoria nám, že Boh má moc nad všetkým a že pozná naše úspechy i zlyhania?

Je aj ďalšia stránka výzvy zaujať svoje miesto. Pavol oslovil kresťanov v Galácii „nerozumní“ alebo „hlúpi“, lebo i keď zažili Božiu moc vo svojom živote, začali ustupovať a pokúšali sa žiť svoju vieru spoliehajúc sa už len na ľudské úsilie (Gal 3, 1 - 4). Je v nás niečo z Galaťanov? Vždy, keď prijímame Eucharistiu, vždy, keď sa modlíme, vždy, keď očakávame Božie milosrdenstvo, máme nádej, že nás povedie Duch Svätý. A čo viac, všetci cítime Božiu prítomnosť. Všetkých sa nás dotýka jeho láska a milosrdenstvo. No sú tiež chvíle, keď sme aj my nerozumní. Keď sa prestávame pridŕžať týchto milosťou naplnených skúseností a pokúšame sa nahradiť ich vierou založenou na niečom inom. Najlepším liekom na také bláznovstvo je zaujať svoje miesto v Kristovi. Každé ráno môžeme povedať: „Dnes chcem prijať viac Ducha Svätého.

Bratia a sestry, každý deň môžeme zaujať svoje miesto v Kristovi. Nie je ťažké to urobiť. Robili to proroci Sofoniáš a Zachariáš. Robila to Mária i Pavol. Ukázali nám, že tajomstvo trvalej radosti spočíva vo vložení svojej nádeje do Ježiša.

Vo vianočnú noc Pánov anjel povedal: „Zvestujem vám veľkú radosť“ (Lk 2, 10). Potom sa objavili nebeské zástupy a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (2, 14). Tieto slová nás nabádajú, aby sme sa radovali, lebo Boh nám pomôže a posilní nás nielen vtedy, keď sa nám bude dariť, ale aj keď budeme stáť pred nebezpečnými situáciami života. Hovoria nám, že Boh je stále s nami a že nám pomôže. Hovoria nám, že Ježiš opäť príde, aby nás vzal, aby sme boli navždy s ním.

V evanjeliu sv. Jána čítame: „Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané a aby sa až do konca splnilo Písmo, povedal: „Žíznim!” Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzopovú tyč špongiu naplnenú octom a podali mu k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Dokonané je”. Naklonil hlavu a odovzdal ducha.” (Jn 19,28-30)

Pán Ježiš z kríža záväzne prehlasuje: „Dokonané je!” Teológovia hovoria, že to nieje výkrik rezignácie, ale výkrik radosti nad tým, že dielo Spásy človeka sa stalo skutočnosťou. Spása sa stala od tejto chvíle objektívnou realitou. Spása, ktorú uskutočnil Ježiš je plne ľudská, ale zároveň úplne Božská, pretože nám zjavuje, že sila človeka je v Bohu, v zjednotení s Ním.

Plne ľudská je v tom, že Ježiš žil svoj život ako človek uprostred nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu. Jeho život je skutočný ľudský život od momentu počatia, cez narodenie, rast v múdrosti i milosti pred Bohom i pred ľuďmi, zostúpenie Ducha Svätého pri krste až po zápas so Satanom, ktorý sa prejavuje v pokúšaní ale vrcholí na Kríži. Kristus na kríži diabla premohol tým, že hoci ho zlo obklopovalo zo všetkých strán, On sa nestal zlým. Bol stále zjednotený so Slovom Božím a v každom okamihu žil Božím Slovom. Poslušný až na smrť ukázal východisko zo smrti. Nezhrešil a preto nepodľahol ani smrti ani porušeniu. V jeho tele a krvi (oslávenom i eucharistickom) sa od tohoto momentu budú skrývať sviatostné sily pre nás a pre náš zápas so zlom. Jeho telo sa stalo nevyčerpateľnou studnicou Ducha Svätého, ktorý od tej doby neprestáva zostupovať na zem, skrze Kristovo človečenstvo.

Spása je plne ľudská aj tým, že Boh necháva človeka, aby si dôsledky svojej nesprávnej voľby prebojoval sám. Ježiš ani sebe, ani druhým z kríža dolu nepomohol, ale víťazí nad okolnosťami života silou Ducha Svätého.

Keď skúmame ľudové pochopenie Vykúpenia, tak vyznieva proti Bohu Otcovi. Akoby by v Bohu bola akási forma schizofrénie. Niečo iné chce Otec a niečo iné Syn. Toto ľudové chápanie vyznieva tak, akoby Boh Otec od doby prvotného hriechu, nemiloval ľudí, akoby bol proti nám.

Nechcem tým tvrdiť, že problém zmierenia s Bohom skutočne existuje, ale sv. Pavol nám hovorí: „že Boh v Kristovi zmieril svet so sebou!” Nie my sme zmierili Boha, ale Boh sa zmieril s nami. Pozrime sa dobre ako tento problém chápe Písmo Sv. a ako ho chápali cirkevní otcovia prvých stáročí.

Sv. Pavol píše: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici.” (Rim 5,8). A na inom mieste hovorí: „Keď ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” (Rim 8,32). Toto prehlásenie nás prekvapuje. Podľa nášho uvažovania skutočnosť, že Ježiš zomrel alebo lepšie povedané musel zomrieť na kríži, nedokazuje Otcovu lásku, ale naopak „jeho krutosť”‘, alebo aspoň „neúprosnú spravodlivosť.” Ježiš, ktorý je najúžasnejším prejavom lásky Boha Otca voči nám, sa pre mnohých stáva hlavným argumentom proti Otcovi. Zabúda sa na to, čo hovorí Ježiš: „Kto mňa vidí, vidí Otca”. Boží Syn je zjavením Otca. Otec je presne taký ako Syn a myslí presne tak ako Syn a skutky, ktoré Ježiš robí sú skutky Otca. Sv. Pavol nám zdôrazňuje: „Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” Sv. Tomáš Akvínsky je toho názoru, že: „Boh Otec vydal svojho Syna na smrť’ v tom zmysle, že mu vnukol vôľu trpieť za nás a vlial mu lásku”.

Nezabúdajme, že tento Syn je nepredstaviteľnou blaženosťou Boha Otca a práve tohto Syna, dal za nás hriešnikov a svoj stav blaženosti zamenil za bolesť ľudskej existencie. A sv. Bernard z Clarvaux tvrdí: „Boh Otec nevymáhal Synovu krv, ale prijal ju, keď mu bola obetovaná!” Na kríži visí Boh, ktorý sa stal človekom.

Možno v niekom vznikne pochybnosť, či je možné hovoriť o trpiacom Bohu Otcovi. Vieme z filozofie i z teológie, že Boh je absolútne dokonalé bytie. Pre jeho dokonalosť nepripúšťala grécka filozofia, že by Boh Absolútno mohol byť láskou, lebo keby bol láskou nutne by musel trpieť. Na rozdiel od našej čisto ľudskej špekulácie sa Boh už v Starom Zákone zjavuje ako Boh, ktorý trpí. Boh, ktorému sa až chveje srdce pri pohľade na ľudské zločiny. Boh, ktorý vidí a vníma utrpenie svojho ľudu v Egypte. Prví kresťania hovorili často o Božích mukách a utrpení. Napríklad Tertulián píše: „Ak Syn trpel, trpel Otec s ním. Akoby mohol Syn trpieť, bez toho, aby Otec trpel spolu s ním?” Podobne píše Origenes: „Či Otec, Boh celého tvorstva, ktorý je plný zhovievavosti, milosrdenstva a dobroty, nejakým spôsobom netrpí? Či nevieš, že keď sa zaoberá ľudskými vecami, trpí ľudským spôsobom? Kristovo utrpenie je len zjavením a dejinným prejavom toho, čo sa deje v samotnom Bohu, v samotnom Božom srdci. Samozrejme Božie utrpenie je iné ako naše. Naše utrpenie prichádza ako nutnosť a ako nutnosť je pasívne prijímané. Zatiaľ’ čo Božie utrpenie je vrcholne slobodné a nič neuberá na Božej neporušiteľnosti a nemennosti. Sv. Gregor divotvorca hovorí, že „je to utrpenie toho, ktorý nieje schopný trpieť”.

Potom, čo sv. Pavol pripomenul, že Boh neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás, víťazoslávne volá: „Ak je Boh s nami, kto je proti nám? Kto nás obžaluje? Kto nás odsúdi? Kto by nás mohol odlúčiť od lásky Božej? Snáď meč, strach, útlak, komplexy, svet, choroby, smrť? Ale v tomto všetkom skvele víťazíme skrze toho, ktorý si nás zamiloval!” (Rim 8,31-37)

A ten istý Pavol hovorí: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa zasa strachovali, ale ducha synovstva, v ktorom môžete volať: „Abba, Otče!” Nieje možné, aby sme my hriešni a zvrhlí ľudia boli vo svojich myšlienkach šľachetnejší ako je Boh. Pán Ježiš nám zjavuje, že sa dobrote a milosrdenstvu máme učiť od Nebeského Otca, že to my máme byt’ milosrdní ako je náš Otec na nebi. Bolesť nášho sveta je v tom, že nepozná Otca. Keď’ človek opustil svojho Boha Otca, opustili synovia svojich otcov. A každý pozemský otec si prežije nejakým spôsobom túto bolesť, aby aspoň trochu pochopil bolesť Boha Otca.

A nielen, že môžeme skrze jeho krv dúfať v milosť odpustenia našich hriechov, ale Boh ho aj vzkriesil pre naše ospravedlnenie. Kristovo Vzkriesenie je radikálnou obnovou všetkých vecí. Boh zotiera nielen náš hriech, ale aj našu vinu. Vzkriesenie spôsobuje, že v súdnom procese „Ukrižovaný“ sa z nesmiernej dobroty Boha stráca „Corpus delicti“. Boh nechce, aby sme k nemu pristupovali s pocitom viny, ak sme svoj hriech vyznali.

Situácia, ktorú prežili Židia po Vzkriesení Pána sa veľmi podobá tej, ktorú prežili Jakubovi synovia, keď sa im dal poznať v Egypte Jozef ich brat. Oni mu spôsobili mnoho zla a predali ho do otroctva a on sa z milosti Božej vypracoval až na záchrancu Egypta a celého sveta. Keď pred nimi odhalil svoju skutočnú totožnosť, bratia boli zhrození a čakali spravodliví trest. On im však povedal tieto milé slová: „A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali na žive. Len sa nebojte! Veď či som ja na Božom mieste? Vy ste si síce snovali zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom“.

Originál vyznieva ešte zaujímavejšie: „vy ste mysleli na zlo, ale Boh to premyslel na dobro.“ Toto je sila a čistota Božích myšlienok. Boh i ten Najväčší zločin, ktorým je Ukrižovanie Božieho Syna, premyslel na dobro. Na tomto kríži sa zrodila úpenlivá prosba o odpustenie: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ A Otec vyslyšal prosbu svojho Syna.

Keď sv. Augustín rozjíma nad týmito udalosťami ohromený volá: „Ako si nás miloval, dobrotivý Otče, že si neušetril svojho jediného Syna, ale vydal si ho za nás hriešnikov!

Sv. František: „Tomu, ktorý pre nás toľko zlého vytrpel, a toľko dobra nám preukázal a ešte v budúcnosti preukáže, tomu nech každé stvorenie, ktoré je na nebi i na zemi, v mori i podsvetí, vzdáva chválu, česť, slávu i dobrorečenie, pretože On je naša Sila a Statočnosť, jedine On je dobrý, On sám je Najvyšší, On sám je Všemohúci, Podivuhodný, Preslávny a sám Svätý, hodný chvály a Požehnaný na veky vekov. Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení.

Boh nie je za nás keď hrešíme, ale vtedy, keď hriechy ľutujeme. Boh nie je za nás, keď sa ku zlu pripojíme, ale keď mu odporujeme. Jasne to dokumentujú aj zvyšné otázky nášho čítania. „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás?“ Boh je teda vždy za nás.

Ak sme teda pri sile, spájajme si to vždy s porovnaním dvoch otcov. Abraháma a Boha Otca.

tags: #boh #je #s #nami #kto #proti