Boh je s nami vždy inkognito: Význam a prítomnosť Boha v živote človeka

Viacerí z nás poznáme zábavnú reláciu „Inkognito“, ktorú môžeme zhliadnuť na obrazovkách TV JOJ. Úlohou prísediacich je uhádnuť profesiu hostí a tiež „známu“ osobnosť. Podobne, aj Boh môže byť prítomný v našich životoch spôsobom, ktorý si nemusíme vždy uvedomovať.

Preto nezastávame názor ani presvedčenie deistov, ktorí tvrdia, že Boh po stvorení sveta a človeka sa od neho dištancoval a viac sa ani nezaujíma o jeho ďalšiu budúcnosť. My veríme v takého Boha, ktorý je tu stále prítomný, záleží Mu na našom živote a má pre nás pripravené „to najlepšie“ - večný život a spasenie.

Starozmluvnému Izraelitovi bol Boh jeho očiam síce neprístupný, no mal možnosť uvidieť Ho v mocnom konaní. A Nová zmluva podáva svedectvo, že tento „tajuplný“ Boh je v plnosti prítomný v osobe a diele Ježiša z Nazareta. V Ňom je On blízky človeku.

Uvedený text zo 102. Žalmu je hlbokou výpoveďou zbožného človeka, ktorý prežíva zúfalstvo a biedu. Uvedomuje si, že Ten, komu smie predkladať svoj „výlev srdca“ je práve Boh, Stvoriteľ neba i zeme. Ten Boh, ktorý nielenže je tu prítomný, ale že On chce byť súčasťou týchto ľudských zápasov a kríz. A práve v Ňom žalmista hľadá útočište.

Michelangelova freska Stvorenie Adama symbolizuje blízkosť Boha k človeku.

Boh sa zjavuje a koná

Lebo Hospodin vystavil Sion a zjavil sa vo svojej sláve. (v. 17) On sa zjavuje vo svojej sláve a moci aj dnes, v čase pohnutých dejín. Neustále máme možnosť vidieť Jeho konanie a intervenciu medzi nami, kedy nám dáva silu a múdrosť kráčať vpred s istotou, že nie sme sami. Neraz máme možnosť presviedčať sa o tom, aký je ku nám dobrý. Ako sa o nás dokonale stará. Ako nás vyučuje vo svojom Slove a vedie Svojimi cestami.

K modlitbe opustených sa obrátil a nepohrdol ich modlitbou. (v. 18) Veľkou útechou pre tých, ktorí už nevládzu ďalej kráčať a zo súčasnej situácie sú enormne unavení a frustrovaní je to, že Boh nimi nepohŕda. On je tu prítomný, aby vypočul ich modlitbu a volanie o pomoc. Božiemu uchu ulahodí statočná, vytrvalá a úprimná modlitba. Takých „zbožných“ On rád vypočuje a rád im udeľuje svoju milosť a požehnanie.

Nech sa to zapíše pre budúce pokolenia a novostvorený ľud chváliť bude Hospodina. (v. 19) Tí, ktorí majú osobnú skúsenosť s vypočutou modlitbou, nemôžu inak, ako vydávať svedectvo o Bohu, ktorý koná svoje dielo. Chce to robiť preto, lebo Mu záleží na tom, aby čo najviac ľudí malo možnosť spoznať Boha, ktorý nie je človeku vzdialený, ale je mu blízko.

Pretože zhliadol zo svojej svätej výsosti, Hospodin pozrel z nebies na zem, aby počul kvílenie väzňov a vyslobodil ich zo smrti, aby zvestovali na Sione meno Hospodina a Jeho chválu v Jeruzaleme, keď zhromaždia sa národy a kráľovstvá, aby slúžili Hospodinovi. (v. 20-23) Boh sa zaujíma o svojich Jemu verných. Vždy si nachádzal možnosti a spôsoby, ako ku človeku prehovoriť a dať sa mu poznať.

Autor listu Židom to výstižne vyjadruje: Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov... . (1, 1) A ďalej: ...na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky. (v. 2) Plnosť Božieho zjavenia sa uskutočnila v Ježišovi Kristovi, Jeho milovanom Synovi. Prakticky to pre nás znamená to, čo vyjadril apoštol Pavol veriacim do Efezu: ...lebo skrze Neho máme prístup k Otcovi v jednom Duchu. (2, 18)

Máme jedinečnú výsadu, že sa môžeme nazývať Božími deťmi. Sme Jeho vlastníctvom. Máme „zvláštne“ poslanie. Spoznávať Ho a vydávať o Ňom svedectvo viery.

Duchovné povolania a zasvätený život

V marci 2019 prekvapil veriacich v katolíckych kostoloch Banskobystrickej diecézy oznam o zrušení Kňazského seminára svätého Františka v Badíne. Seminár predminulý rok oslávil 25. výročie svojho založenia a od budúceho akademického roka jeho bohoslovci prejdú do nitrianskeho seminára.

Pápež František minulý rok vo svojej homílii na Deň zasväteného života (2. Ďalej pokračuje v charakterizovaní úlohy zasväteného života a jeho poslaní: „Zasvätený život je táto prorocká vízia v Cirkvi: je to pohľad, ktorý vidí Boha prítomného vo svete, aj keď mnohí si ho nevšimnú; je to hlas, ktorý hovorí: „Boh stačí, ostatné sa pominie,“ je to chvála, ktorá vyviera napriek všetkému. Zasvätený život nie je prežitok, nie je to príprava na „ars bene moriendi“: toto je pokušenie dnešnej doby nad poklesom povolaní. Nie, nie je to prežitok: je to nový život. „Ale veď… je nás málo…“ - je to nový život. Je to živé stretnutie s Pánom v jeho ľude. Je to povolanie ku každodennej vernej poslušnosti a k nevídaným prekvapeniam Ducha Svätého. Slová pápeža dávajú nádej a ukazujú pravú podstatu zasväteného života.

Ale napriek tomu sa nám vynárajú otázky: Prečo ubúdajú duchovné povolania? Čo je príčinou? Čo by najviac mohlo pomôcť mladým, aby sa rozhodli pre zasvätený život? Je to rodina, modlitba, duchovné vedenie, príklad tých, ktorí zasvätení život žijú, či spoločnosť, ktorá nás obklopuje? A čo je, naopak, najväčšou prekážkou na ceste k zasvätenému životu?

Aby sme si urobili lepší prieskum ohľadom tejto skutočnosti, zverejnili sme na internete dotazník, ktorý sa pýtal, prečo duchovné povolania ubúdajú. Najprv sme sa respondentov pýtali, ktorú z uvedených piatich možností považujú za najdôležitejší predpoklad pre duchovné povolanie: osobný sviatostný a modlitebný život (33,6 %), túžba slúžiť druhým s nerozdeleným srdcom (16,8 %), výchova v rodine (16,4 %), duchovné vedenie (15,1 %), spoločenstvo (4,3 %).

V druhej otázke sa respondenti, naopak, vyjadrovali, čo je podľa nich najvýraznejším problémom v tom, že mladí sa nerozhodujú pre duchovné povolanie. Z dvanástich možností mohli zvoliť tri: strach rozhodnúť sa žiť zasvätený život (44,8 %), slabý osobný sviatostný a modlitebný život (37,5 %), konzumná spoločnosť a dnešná materialistická a hlučná doba (37,5 %), chýbajúce duchovné vedenie, spovedník (30,6 %), obraz Cirkvi v médiách, mediálny svet (25,9 %), nesprávne predstavy a ideály o zasvätenom živote (24,6 %), absencia ticha, mediálny hluk a umlčané svedomia (23,7 %), otázka celibátu a panenstva (23,7 %), zlá výchova v rodine, ťažké rodinné pomery (20,3 %), mladí vidia nedostatočný príklad a svätosť zasvätených (17,7 %), prežité traumy, zranenia (10,3 %), zlá partia či osamotenosť (7,8 %).

Respondenti sa vyjadrili aj ohľadom toho, aký „druh“ duchovného povolania podľa nich dnes prekvitá a vzrastá a aký má, naopak, krízu. „Narastajú dva druhy povolaní: tradicionalistický (silná identita) a ten otvorený na nové pôsobenie Ducha Svätého (silné vnímanie Božieho pôsobenia dnes). Zhodli sa v tom, že vzrast zažívajú kontemplatívne kláštory, ktoré sú plné, čo možno vidieť najmä v zahraničí. Jednak ide o to, že sa za svet treba modliť, ale aj o to, že sú skutočne oddelené od sveta, radikálne, čo neraz láka mladých, ktorí radikálnosť vyhľadávajú.

Obľube sa podľa nich neraz tešia viac rehoľné spoločenstvá než napríklad diecézne kňazstvo, ale aj sekulárne inštitúty (lákavé možno aj tým, že sú medzi ľuďmi inkognito), tretie rády, súkromné zasvätenia, živé rehole, ktoré sú blízko pri človeku (saleziáni, kapucíni, františkáni, redemptoristi), misionári, zasvätení laici, živé komunity, zasvätenie sa v rámci charizmatického smeru. V kríze je podľa nich rozhodne kňazstvo a na druhom mieste sú to apoštolské rády.

„Myslím, že rozhodujúca je autentická vydanosť. Všetky spoločenstvá, ktoré sa totálne vydali Bohu, žijú pre neho a z Božej prozreteľnosti, v chudobe spoliehania sa na neho, sú pre mladých, ktorí nechcú byť povrchní, ktorí sa chcú radikálne odovzdať, výzvou. Len zapálení a nadšení môžu zapáliť a nadchnúť. Chudoba - služba - odovzdanosť v láske - hlboká modlitba.

Tí, ktorí sa rozhodli pre zasvätený život, hovoria o tom, čo im v tomto rozhodnutí najväčšmi pomohlo a čo na ňom bolo najťažšie. Nápomocné bolo najmä vedomie, že ich k tomu volá Boh - odpoveď na Pánovo zvádzanie, dobiedzanie, aby ho nasledovali, túžba nasledovať Ježiša, dar povolania v srdci. „Mne asi najviac pomohlo, keď moje srdce bolo uzdravené z istých rán z detstva a prijala som Božiu lásku do svojho života a prestala kŕčovito hľadať to svoje povolanie, keď konečne prišla do toho sloboda,“ hovorí jedna z nich.

Na druhej strane bolo pre nich najťažším bojom povedať to rodine, nesúhlas či odpor rodiny, opustenie rodiny i predstavy o svojej budúcnosti, zrieknutie sa manželstva, vykročenie vo viere, dôvera Bohu, meniť seba samého pre Krista, rozhodnutie vytrvať napriek slabostiam, pochybnosti, či to dajú, očakávanie ľudí i vlastné, vnútorné pochybnosti, prekonanie falošných predstáv o Bohu, sebe i povolaní, konfrontácia so svojimi slabosťami a obrazom, vnútorné cirkevné pomery ako aj obraz Cirkvi navonok.

Pokles duchovných povolaní

Na trend klesajúcich duchovných povolaní sme sa pýtali tých, ktorí majú do činenia najmä s formáciou nových kňazských či zasvätených povolaní. Ján Viglaš, terajší rektor seminára v Badíne, hovorí o tom, že pokles povolaní sa u nás začal pozvoľna po roku 2000: „Na prelome milénií bol u nás na Slovensku asi najväčší počet kňazov, zasvätených a kandidátov zasväteného života.“ Podľa neho to súvisí s demografickým poklesom, poklesom pôrodnosti, ktorý je badateľný po páde komunizmu a po otvorení hraníc.

„Nielen tých štátnych, ale aj tých, ktoré sa týkali tradícií a morálky. Táto skutočnosť sa podľa neho u nás začala prejavovať už v 90. rokoch, keď sa začali rušiť materské školy a neskôr sa začali problémy s nedostatkom žiakov a študentov na školách. Avšak okrem tejto skutočnosti Viglaš považuje za ďalšiu príčinu ubúdajúcich povolaní prudký vzostup konzumnej mentality a liberalizmu, pritom ho nevníma len ako trend presadzovania liberálnych zákonov.

„S liberalizmom je totiž spätý prílišný individualizmus, podľa ktorého je dobré iba to, čo dokáže najlepšie uspokojiť individuálne túžby človeka. Individualizmus ignoruje spoločné dobro, pre ktoré sa jednotlivec musí neraz zriekať niečoho svojho. „Liberalizmus, individualizmus a konzumizmus nevedú človeka k tomu, aby sa zriekal, odopieral si a obetoval sa. A pritom to je predpoklad každého duchovného povolania, lebo zasvätený život aj svojím vonkajším prejavom svedčí o zrieknutí sa a o disponovanosti pre obetu.

Nepšinský opisuje, že po páde komunizmu vzniklo na Slovensku šesť seminárov, boli obnovené diecézne semináre, keďže počas komunizmu bol len jeden, ale aj v tom sa prejavovali prílivy a odlivy. „V roku 1968 nás bolo v seminári tristo. Potom prišla konsolidácia pomerov a zas ich padlo na tých štyridsať - päťdesiat. Po páde komunizmu boli všetky semináre plné. V našom bolo stoštyri bohoslovcov. Postupne, ako to nadšenie upadalo, upadal aj počet povolaní. Možno je v tom aj vplyv sekularizácie - mladí odchádzajú do sveta, chcú mať dobrodružstvá, tým pádom je menší záujem o povolanie,“ hovorí.

Bol rektorom od roku 1999 do roku 2010 a za ten čas zažil vzostup a aj začínajúci sa pokles. Zrušenie seminára v Badíne vníma súčasný rektor Viglaš ako racionálne, a aj keď z toho nie sú nadšení, z pohľadu Cirkvi nejde o tragédiu. Práve preto nehovoria o zrušení seminára, ale o zlučovaní a spájaní síl. Hovorí, že táto skutočnosť neprišla nečakane, prvé náznaky boli už vtedy, keď v posledných ročníkoch končili len štyria, piati študenti.

František Nociar je klinický psychológ, ktorý spolupracuje s badínskym seminárom pri realizovaní testov pri vstupe do seminára a pred diakonskou vysviackou. Vraví o tom, že po páde totality mohli realizovať duchovné povolanie aj tí, ktorým v tom predtým bránili. „Potom pozvoľna prišiel vplyv materializmu a liberalizmu, ktoré naďalej oslabujú rozhodovanie ľudí pre duchovné povolanie.

Rektor košického seminára, Štefan Novotný, hovorí o tom, že negatívne následky na pokles povolaní má aj neskutočne rýchly technologický rast, ktorý je naviazaný na konzumáciu ľahko dostupných krátkych a emotívnych zážitkov, aj negatívny mediálny obraz Cirkvi, za ktorý si však neraz môžeme sami. „Kňazské povolanie je dar a tajomstvo, takže pokles počtu by som nevnímal len negatívne.

Monika Skalová, predstavená saleziánok, vníma ako jeden z dôvodov aj odkresťančenie: „Život bez Boha alebo iba tradičné splnenie určitej kvantity povinností bez kvality duchovného života a tiež množstvo ponúk rôznych hnutí, inštitútov či chariziem. A ovocie dnešnej doby ako ďalší dôvod sa prejavuje v túžbe mať sa dobre a nemať záväzky.“ Spomína aj slová pápeža Františka, ktorý hovorí o provizórnej kultúre, relativizme a diktatúre peňazí.

K menovaniu negatívnych aspektov sa pridáva aj Zuzana Škrinárová, koordinátorka spoločenstva Angelus, ktoré od roku 2007 modlitebne spája mladých modliacich sa za svoje povolanie. Naši šiesti respondenti hovoria o tom, ktorý „druh“ duchovných povolaní sa podľa nich aj dnes teší obľube a jeho počty narastajú - a kde je, naopak, najväčšia kríza.

Dôvody pre duchovné povolanie

Psychológ zo svojej praxe a skúseností z práce s ľuďmi, ktorí nastupujú na formáciu duchovného povolania, vidí viacero dôvodov, prečo sa rozhodnú pre túto cestu. „Sú ľudia, ktorí sa rozhodnú na základe rozpoznania svojho povolania v rámci zdravého duchovného života. Potom sú to ľudia, ktorých k tomuto rozhodnutiu vedie nadšenie po konverzii, osobnom obrátení či intenzívnejšom duchovnom zážitku. Potom sú to ľudia, ktorí hľadajú cestu duchovného povolania ako určitý druh pomoci pri vlastných duchovných (neraz aj psychických) ťažkostiach alebo problémoch. Pre tých by boli inštitúcie duchovného života skôr určitým duchovným „sanatóriom“,“ opisuje.

„Majú nadšenie pre evanjelizáciu, viacerí naplno vkladajú svoje dary do služby vedenia stretiek, chvál, formácie mládeže, ale väčšina chce pôsobiť vo svete, pretvárať kultúru a spoločnosť, založiť si zdravú kresťanskú rodinu, pretože takto chcú radikálne nasledovať Krista a ohlasovať evanjelium.“ To vníma veľmi pozitívne. „Pre dnešnú generáciu mileniálov je už veľmi ťažké „napasovať sa“ do rehoľných štruktúr, najmä v ženských kláštoroch. Postmoderný svet, v ktorom vyrástli, je už totiž diametrálne iný ako svet väčšiny rehoľných sestier v strednom veku. Tieto kongregácie teda podľa mňa zažívajú najväčší úbytok povolaní.

Rektor badínskeho seminára považuje za dnes obľúbené nové formy spirituality, a to aj u tradičných foriem povolaní, tie, ktoré „kladú väčší dôraz na komunitné prežívanie a zdieľanie. A zdá sa, že sa znovuobjavila hodnota povolania zasvätených panien, teda tých žien, ktoré zostávajú vo svete, no žijú v ňom so záväzkami zasvätených. A keďže ide špecificky o panny, môže ísť aj o istú formu odpovede Ducha Svätého na súčasné diskusie súvisiace s feminizmom a dôstojnosťou ženy.“ A krízu vníma v rámci tých, ktoré „prestali čítať znamenia čias, a teda prestali dávať odpovede na to, čo ľudia v súčasnosti potrebujú“.

Zvolenský dekan a bývalý rektor vníma, že dostatok povolaní majú kontemplatívne rehole, pretože „ľudia túžia zasvätiť sa Bohu, odpútať sa od sveta“. Pridáva sa k nemu aj košický rektor. Naopak, oslabenie počtov v činných reholiach zdôvodňuje spoločným životom i lákadlami sveta - že vplyv sveta, ktorý je veľký, ich niekedy pohltí. „A aj tí, čo možno mali povolanie, si navyknú na to, že si chcú užívať svet. Saleziánka Skalová spomína takzvané „džínsové sestry“, kontemplatívny Inštitút pápežského práva IESU COMMUNIO, ktoré majú v Španielsku veľa povolaní.

Šestica osobností napokon hovorí o tom, čo by podľa nich pomohlo vzrastu počtu duchovných povolaní na Slovensku. Badínsky rektor vraví, že to nepôjde bez modlitby a vzorov, „kde sa zasvätené osoby napriek svojim chybám a nedostatkom snažia žiť autenticky v službe druhým, v obetavosti a darovaní sa“. Pridáva sa k nemu aj zvolenský dekan, ktorý hovorí, že sú dôležité modlitby, príklad a zapálenie pre veľké veci. „A najmä modlitba, lebo bez modlitby niet povolaní,“ dodáva.

Podľa rektora z Košíc môže k daru povolaní prispieť každý člen Cirkvi tým, že začne lepšie žiť svoj krst, zvlášť kňazi. Psychológ odporúča návrat k osobnému duchovnému životu, duchovnému životu rodín s duchovným vedením od detstva i fungovanie spoločenstiev na duchovnej báze s podporou farností či rehoľných spoločenstiev. Predstavená saleziánok považuje za dôležité posilňovať v mladých ich odpoveď na povolanie - duchovným sprevádzaním a rozlišovaním či ponukou spoločenstva. „Na Slovensku máme krásnych mladých ľudí s hĺbkou aj s entuziazmom; niekedy cítim obavy, keď k nám prichádzajú dievčatá s túžbou vstúpiť do nášho inštitútu, aby sme to nepokazili my sestry.

Svoje odporúčania zakončuje koordinátorka Angelusu, Zuzana Škrinárová. Vraví, že Boh si aj dnes povoláva mladých, ktorí to aj vnímajú, ale mnohí sa v rozlišovaní nepohnú ďalej. Bolo by podľa nej dobré, aby najmä mladí rehoľníci chodili na mládežnícke akcie, kde sú mladí zapálení pre vieru - na mládežky, chvály, Godzone tour či konferencie, animátorské a líderské školy a podobne. Amadeo Cencini povedal: „Je veľmi dôležité postupne formovať mladého človeka tak, aby najskôr „čítal“ a až potom „písal“ svoj životný príbeh z Božieho pohľadu.“

Pokles duchovných povolaní je širokým problémom, ktorý nemá jednoznačnú odpoveď a ani instantné riešenie. Pretože „zasvätený život môže prebudiť svet“! Tak vyzýva pápež František k autentickému prežívaniu zasväteného života i pozýva tých, ktorí vo svojom srdci začujú Božie volanie. Je kvasom, ktorého nie je veľa, ale prekvasí celé cesto.

Možno by sme mali pozornosť zamerať väčšmi na to, čo povolaniam pomáha, než na to, čo im škodí. Napokon, ostáva sa nám najmä veľa modliť. Aby mladí zachytili hlas, ktorým ich Boh volá.

tags: #boh #je #s #nami #vzdy #inkognito