Slovensko je krajina bohatá na historické pamiatky, medzi ktorými zohrávajú významnú úlohu kostoly. Mnohé z nich však podliehajú zubu času a stávajú sa ruinami, ktoré pripomínajú slávnu minulosť, ale zároveň predstavujú výzvu pre súčasnosť. Pozrime sa na niektoré príklady rozpadnutých kostolov a iniciatívy, ktoré sa snažia o ich záchranu.
Kostol sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom
Nález pri rekonštrukcii v Trenčíne
Oprava farského kostola v Trenčíne, ktorý je po tunajšom hrade najstaršou stavbou na území mesta, trvala približne sedem rokov. Kostol sa nachádza v blízkosti Trenčianskeho hradu, na vŕšku, ktorý sa kedysi nazýval Marienberg, Mariánska hora. Pôvodne bol súčasťou mestského opevnenia.
"Kostol narodenia Panny Márie si zaslúži peknú podobu, pretože má stáročnú históriu. Vnútri sa podarilo opraviť takmer celú štukovú výzdobu okrem oltára v kaplnke Ilešháziovcov. Verím, že sa do konca roka podarí zreštaurovať aj túto časť. Pod kaplnkou sa nachádza veľmi zaujímavá krypta, kde sú pochovaní Ilešháziovci a významní mecenáši mesta. Ilešháziovci bol významný šľachtický rod a jeho príslušníci boli 241 rokov majiteľmi Trenčianskeho hradu. Ich krypta bola posledných sto rokov zamurovaná a neprístupná verejnosti. Prvýkrát po dlhej dobe ju na krátky čas sprístupnili počas opravy kostola.
Podľa Kupčíka je potrebné upraviť vstupný otvor, aby sa dalo pohodlne a hlavne bezpečne vchádzať do priestorov kryty. O krypte Ilešháziovcov sa vedelo, spomína sa vo viacerých písomných záznamoch. Rekonštrukcia kostola však pomohla objaviť inú krytpu, o ktorej historici nemajú žiadne informácie. Nachádza sa v podzemí pod hlavným vchodom do kostola. Odhaliť tieto priestory pomohla náhoda. Z muriva sa vylúpil kameň a za ním sa objavil otvor. Pomocou kamery na teleskopickom ramene sa podarilo zistiť, že je tam hrobka. Bolo v nej vidno rozpadnuté rakvy, klenby a zamurovaný vstup.
„Vstup do novoobjavenej krypty je ťažko realizovateľný. Nie je totiž možnosť, kadiaľ by sa do tejto krypty malo vstupovať. Archeologický ústav SAV sa kryptu pod kostolom zatiaľ nechystá preskúmať, ale jeho riaditeľ Matej Ruttkay nevylučuje, že sa na to niekedy v budúcnosti podujme. „Vieme urobiť niektoré veci aj grátis, dokážeme ich zapojiť do našich projektov, ktoré sú financované. Tento kostol tam zatiaľ nemáme, ale viem si predstaviť, že by sme našli nejakú oblasť, kde by sme ho začlenili do našich aktivít.
Objav neznámych podzemných priestorov opäť oživil romantické predstavy o hrobe Matúša Čáka Trenčianskeho. Miesto jeho posledného odpočinku hľadali ľudia na viacerých miestach, ale dodnes ho nenašli. Záhadná krypta pod kostolom by podľa niektorých názorov takýmto miestom mohla byť. Matúš Čák zomrel v roku 1321. Kostol bol postavený v roku 1324, ale na základoch staršieho kostola. „Úplne vylúčené to nie je a takýto objav by bola určite bomba. Ale veľmi o tom pochybujem, pretože to nedáva logiku. Keby tam Matúša Čáka pochovali, tak by sa o tom vedelo, pretože kostol nie je v areáli hradu, ale na území mesta.
Podľa historičky Jany Karlíkovej patrí tento kostol k jedinečným architektonickým pamiatkam na celom Slovensku. „Je to zachovalá sakrálna a architektonická pamiatka, vzácna už tým, ako je stará. Celý komplex je doteraz zachovalý aj s hradbami. Akademický sochár Juraj Krajčo, ktorý reštauroval vnútornú výzdobu kostola, hovorí o umeleckých dielach celoslovenského významu. Sú dielom Ľudovíta Godeho, žiaka slávneho rakúskeho sochára Rafaela Donnera. „Ľudovít Gode bol náš najvýznamnejší barokový sochár. Kvalita tohto diela je viditeľná v jeho vyhotovení a tým, že bol Donnerovým žiakom, stúpa význam jeho diela.
Sirotár v Žiline
Niekoľko prekvapení čakalo reštaurátorov a pamiatkarov, keď sňali vrcholové kríže z veže žilinského Sirotára. Kostol i priľahlý kláštor na Mariánskom námestí majú za sebou takmer 270-ročnú históriu a od marca prebieha ich rozsiahla obnova. Dlhodobo zlý stav národnej kultúrnej pamiatky sa prejavil aj na dvojici dvojramenných vrcholových krížov.
Reštaurátor Ján Janda tvrdí, že boli v žalostnom stave. „Boli celé čierne, po zlatení nebolo v prvej chvíli ani stopy. Niektoré časti boli odpadnuté, nity boli rozpadnuté,“ povedal pre Rádio Regina Stred. Podľa Vladimíra Majtána zo žilinského krajského pamiatkového úradu čakalo pamiatkarov po očistení krížov prekvapenie. Na oceľovom symbole objavili vyryté roky, ktoré mnohé vysvetlili. „Reštaurátorovi sa pri odstraňovaní sekundárnych vrstiev podarilo identifikovať historické vročenie 1776, monogram majstra, ktorý kríže zostrojil, a druhé vročenie 1857, ktoré nám hovorí o tom, kedy bol kríž opravovaný.“ Tieto objavy dokazujú, že oceľové kríže sú z obdobia vzniku Sirotára. Prežili niekoľko stavebných úprav i dva veľké požiare.
Vladimír Majtán priznal, že pri skúmaní zažili nielen milé prekvapenia, ale aj sklamanie. V makovici pod krížmi totiž nenašli žiaden odkaz z minulosti. „Vysvetľujeme si to tým, že posledná obnova bola realizovaná v 50. rokoch, po druhej svetovej vojne, kedy doba dodržiavaniu tradícií možno až tak nepriala, možno to bolo robené veľmi narýchlo. Okolnosti nevieme, ale je pekné, že sa k tejto historickej tradícii dnes vraciame a kapucíni tam nechávajú svoj odkaz do budúcna,“ doplnil.
Odkaz pre budúcnosť
Budúce generácie si po súčasnej obnove žilinského Sirotára nájdu v makovici pod krížom sériu euromincí, ale aj rúško s logom kapucínov. Brat Tomáš Fusko, ktorý koordinuje reštaurovanie pamiatky, potvrdil, že nasledovníkom zanechali aj niekoľko informácií v liste. „Je tam informácia o období, v ktorom sa nachádzame, o tom, ako prebiehali prípravné a realizačné práce projektu. Sú tam aj nejaké novinky, ktoré ešte nevieme či dokončíme, takže to bude taká zaujímavosť pre ďalšiu generáciu.
Zrúcaniny kostolíka v Hrušovom
Zrúcaniny „znovuobjaveného“ stredovekého kostolíka v Hrušovom pravdepodobne skrývajú pozostatky najbližších predkov legendárneho Mórica Beňovského. Zrúcaniny kostolíka zo stredoveku domáci „znovuobjavili“ pri čistení cintorína. Náletové dreviny a hustý porast otvárajúceho sa lesíka dodnes ukrývali miesto spojené s našou históriou, ktorú stavitelia kostolíka písali na tomto mieste pred sedemsto rokmi. Hoci v roku 1997 preskúmal ruiny kostolíka archeológ Hošša, odvtedy kostolík dvadsať rokov zarastal pralesom náletových drevín.
„Základy starého kostolíka sme našli pri čistení hrušovského cintorína. Kostolík má veľmi vzácny pôdorys. Ide o johanitský kostol, ktorý sa nachádzal na prastarej ceste. Cesta prechádzala údolím riečky Klanečnica a viedla na Starú Turú,“ uviedla starostka obce Alena Šoltýsová. Podľa jej slov kostolík existoval ešte v 19. storočí a bol funkčný. V tomto období bol už pravdepodobne používaný ako hrobka šľachticov, ktorí mali v miestnej časti Hrušové kaštieľ. „Predpokladá sa, že kostolík bol postavený okolo roku 1330. V 19. storočí následne došlo k rozobratiu tohto kostola. Murivo bolo v roku 1879 použité na postavenie školy v Bzinciach pod Javorinou, ktorá dnes už nestojí. Zvony sú v hrušovskej zvonici,“ informovala starostka.
Krypta šľachtickej rodiny Beňovských
Jedna z rodín, ktorá hrušovský kaštieľ obývala, bola rodina Beňovských. Hrušové bolo vtedy samostatnou osadou. „Dá sa predpokladať, že členovia tejto vzácnej rodiny boli práve preto pochovaní v hrobke tohto kostolíka. Venovali sa spravovaniu majetku, ktorý tu mali i poľnohospodárskym činnostiam. Bol tu nádherný majer, polia i lesy,“ pokračovala Šoltýsová. Majer v hrušovských horách patril babke Mórica Beňovského.
„Ako dlho sa tu Móric Beňovský zdržiaval, z dobových prameňov určiť nevieme. O rodine a živote Beňovských sú ale stopy zaznačené v kronike obce Bzince pod Javorinou,“ podotkla starostka. Bzince pod Javorinou chcú historickú zaujímavosť v časti Hrušové sprístupniť obyvateľom i návštevníkom obce. Či dôjde k znovuobnoveniu archeologického výskumu, záleží od krajského pamiatkového ústavu.
„Snažíme sa dať dokopy maximum informácií, aby sme mohli vydať informačnú brožúrku o tejto vzácnej pamiatke,“ pokračovala. Obec chce objekt zakonzervovať, aby neprichádzalo k jeho ďalšej deštrukcii. Obzvlášť preto, že aj podľa informácií Jozefa Beneša uvedených v publikácii Pamätnosti Bzinské bola v priestoroch pod kostolíkom krypta šľachtickej rodiny Beňovských.
Johanitský hospic a hrobka šľachticov
Kostol slúžil aj ako obslužné miesto pre pútnikov, ktorí prechádzali prastarou cestou. „Johaniti poskytovali služby pre pocestných na prastarej ceste. Najskôr tu bol johanitský hospic a neskôr hrobka pre šľachticov,“ povedala ďalej Šoltýsová. Dokazujú to aj ústne tradície o križovníkoch v tejto lokalite spomínané i publikované obyvateľmi v 18. a 19. storočí. Pôdorys kostola je neobvyklý, tvorí ho pravouhlá loď so svätyňou.
„Takéto svätyne majú len kostoly, kde sa tiež predpokladajú križovníci johaniti. Kompletne zachovaný je takýto kostol v Bohúňove v údolí rieky Slaná, v Sokolciach na Žitnom ostrove a v Košických Šebastovciach. Šikmo položené svätyne v tvare Y mal aj kostol johanitov v Piešťanoch a kostol v Zborove,“ informoval historik Peter Kresánek. Základy kostola sú kamenné, ale materiál stien, ktorý v roku 1879 použili na stavbu školy, bol nepochybne tehla. Stredoveké stavby johanitov sú typické použitím tehly. Kameň by na výstavbu školy na takú vzdialenosť nevozili a bol by ako materiál na budovu školy nevhodný,“ vysvetlil Kresánek.
Podľa Kresánka je v tejto súvislosti pravdepodobné, že aj známa kamenná náhrobná platňa, ktorá je v múzeu v Trnave, a ktorá zrejme pochádza zo Bziniec, sa ku kostolu v Bzinciach dostala v roku 1879 práve z rozoberaného kostola v Hrušovom.
História kostolíka
Hrušovský kostolík bol v dejinách takmer vždy v pozadí a zmienky o jeho existencii chýbajú napriek tomu, že stovky rokov stál a bol využívaný. „Hrušovský kostolík nie je uvedený ani na listine z roku 1436. Tu sú pritom uvedené všetky kostoly a kaplnky na území čachtického panstva, ale nijaký kostol a ani kaplnka v Hrušovom sa tu nespomína,“ uviedol Igor Kišš, spoluautor publikácie Bzince pod Javorinou 1337 - 1997.
Až v roku 1692 existuje zmienka o evanjelickom farárovi Petákovi, ktorý v hrušovskom kostole pravdepodobne pokrstil dieťa. Preto je veľmi vzácna aj zmienka o kostole z roku 1705, ktorý vtedy využívali evanjelici. V roku 1733 bol evanjelikom odňatý a neskôr ho používali katolíci. Omše sa tu v tomto období konali každú tretiu nedeľu. Tie sa prestali v jednoducho vystrojenom objekte konať v roku 1790. Kostolík postupne schátral napokon až do úplných ruín.
Zrúcaniny kostola
Urban exploration: Objavovanie zabudnutých miest
abandoned private collage down south
Pre seriózneho Ex -URBEXA však platí pravidlo cti: „Neodnášaj nič než fotky, nenechávaj nič než stopy“. Je neprípustné z navštívených objektov niečo vyniesť, alebo znehodnotiť. Radšej poukáž na hodnoty opustených vecí, zachyť ich v čase a iniciuj ich obnovu.
Tipy pre začínajúcich urbexerov
- Stará vysoká pec: Najkrajšia zachovaná huta na Slovensku, siahajúca do výšky 11 metrov, kde sa železo tavilo do roku 1907. Nachádza sa na Gemeri.
- Stratená huta v Kluknave: Miestna časť Štefanská Huta, kde v minulých storočiach postavili prvú továreň v Európe s elektrolýzou medi, striebra a ortute.
- Slavošovský železničný tunel: 2 400 metrov dlhý tunel, ktorý začali stavať v roku 1941, no nikdy nebol použitý.
- Malá Budapešť v Drnave: Miestne železiarne, ktoré boli údajne najproduktívnejšie v celom Uhorsku.
- Kúria v Skároši: Kedysi pôvabná kúria z konca 19. storočia, ktorá sa postupne rozpadáva.
- Kúpele v Slaných liečivých studniach Zemplína: Zničené kúpele, ktoré v roku 2004 definitívne zanikli.
Ďalšie príklady rozpadnutých miest
Okrem kostolov existujú aj iné opustené miesta, ktoré sú svedkami minulosti a lákajú urbexerov:
- Lifta (Izrael): Arabská dedina opustená počas Prvej arabsko-izraelskej vojny.
- Dhanushkodi (India): Mesto zničené cyklónom v roku 1964.
- Pyramiden (Nórsko): Opustená sovietska osada na ostrove Špicbergy.
- Geamana (Rumunsko): Dedina zatopená toxickým odpadom z ťažby medi.
- Bodie (Kalifornia, USA): Mesto duchov po zániku ťažby zlata.
- Kennecott (Aljaška, USA): Opustené centrum medených baní.
- Wittenoom (Austrália): Mesto opustené kvôli ťažbe azbestu.
- Ani (Turecko): Stáročia zabudnutá metropola s množstvom kostolov.
- Bokor (Kambodža): Mesto s kasínom, ktoré chátralo po odchode Francúzov.
- Kolmanskop (Namíbia): Mesto opustené po poklese hodnoty diamantov.
Kostol sv. Michala Archanjela
Chrám sv. Pôvodný kostol stál pravdepodobne na mieste dnešného kostola alebo o niečo vyššie smerom k cintorínu. Bol obrátený smerom na východ. Celý bol zhotovený z dreva. Bol veľmi vyzdobený, vnútri celý vymaľovaný. Spočiatku mal len jeden oltár v strede s obrazom sv. Michala Archanjela a po bokoch so sochami svätých apoštolov Petra, Pavla, Jána a Jakuba. Na vrchu bola korunovaná Panna Mária. Rozmery kostola však nestačili pre veľké množstvo veriacich, ktorí sa sem schádzali na bohoslužby zo širokého okolia.
Kostol prekonal viaceré stavebné úpravy, ktoré ho značne rozšírili. V roku 1728 boli už postavené dva nové bočné oltáre k úcte Bičovaného Krista a Svätej rodiny. Vchod do kostola viedol cez dvojité dvere zosilnené dupľovaným šindľom, natretým na zeleno. Pozoruhodné je, že v kostole boli bočné chóry určené pre hudobníkov, čo svedčí o rozsiahlosti stavby. Na hlavnom chóre bol trojdielny šesťregistrový organ. Pred kostolom stála malá drevená zvonica, v ktorej boli dva zvony. Okolo kostola sa rozprestieral cintorín, obkolesený ohradou z dreva.
K ďalšiemu rozšíreniu došlo v roku 1752, keď bol rozšírený o jednu tretinu. Kostolu pribudli nové okná, odteraz bol osvetlený už šestnástimi oknami a taktiež sa zvýšil počet radov lavíc z doterajších dvoch na štyri. Keďže bol kostol celý z dreva, kvôli dažďu bol oddola až nahor obitý šindľami a po celom obvode suchými ambitmi. Celý kostol bol vydláždený štvorcovými kameňmi. Sakristia bola malá a tesná. Spovednica sa nachádzala vo svätyni. Kazateľnicu zdobili sošky 4 cirkevných učiteľov, 4 evanjelistov a socha Stvoriteľa sveta.
Hlavný oltár niesol obraz sv. Michala, prebodávajúceho draka. Po stranách stáli sochy svätých apoštolov Petra, Pavla, Jakuba a Jána. Najvyššie bol umiestnený obraz Najsvätejšej Trojice, ako korunuje Pannu Máriu. Bohostánok bol čiernej farby, spestrený zlatými čiarami a ozdobený zlatými stĺpikmi. Pred oltárom visela zdobená sklenená lampa, ktorú zapaľovali len v nedeľu a vo sviatok. Na oltári bolo tiež šesť postriebrených svietnikov a dva ihlanovité relikviáre, v ktorých boli uložené ostatky svätých. Umiestnili tu aj jeden neporušený relikviár s ostatkami sv. Serváca a Amandy, ktoré doň vložil ostrihomský biskup Michal Frivajský. Okolo oltára bolo zábradlie.
Pribudli aj dva nové bočné oltáre, takže spolu boli v kostole už štyri bočné oltáre. Bočný oltár k úcte Kráľovnej anjelov niesol maľovaný obraz a sošku Panny Márie. Aj na tomto oltári bol neporušený relikviár s ostatkami svätých mučeníkov Perfecta, Placida a Serva, ktoré doň vložil viedenský biskup František Anton Marxer. Druhý bočný oltár bol zasvätený sv. Jozefovi. Bol v ňom umiestnený relikviár s ostatkami svätých Mansvety a Verekundy, ktoré doň vložil v žilinskom farskom kostole 24. júna 1791 nitriansky biskup František Xaver Fuchs. Tretí bočný oltár k úcte sv. Márie Magdalény bol upravený na spôsob kaplnky a bol podobne vystrojený ako ostatné oltáre, nemal však žiadne relikvie svätých. Až v roku 1872 zadovážil preň relikviár svätej Vincencie a Krescencie miestny farár Ján Holáč. Relikviár spočiatku nemal ani štvrtý bočný oltár, zasvätený sv.
Postupným rozširovaním a zväčšovaním sa Kostol sv. V roku 1788 strhol víchor vežu, a tak veriaci postavili novú vysokú vežu. Na jej vrchole bol železný pozlátený kríž s nápisom IHS. Spolu so stavbou novej veže postavili pred kostolom aj novú zvonicu. V nej umiestnili dva požehnané zvony: väčší zasvätený sv. Michalovi a menší sv. Martinovi. Farský kostol sv. Michala na niektorých miestach začal práchnivieť a postupne sa čoraz väčšmi nakláňal na jednu stranu. V roku 1815 už bolo nachýlenie povážlivé a vyžadovalo si nutný zásah, ak sa kostol nemal zrútiť. Kostol však nemal žiadneho feudálneho patróna, a preto sa nepodarilo získať potrebné financie na kompletnú reštauráciu. Ako-tak sa podarilo urobiť len menšie opravy z obecných prostriedkov. Neskôr bola poškodená aj strecha a istotne sa objavovali aj ďalšie nedostatky, ktoré boli priebežne odstraňované.
Na konci 19. storočia, v novembri 1888, sa po takmer 220 rokoch svojho jestvovania stal obeťou ničivého požiaru, ktorý zapríčinila nevyhasnutá svieca na oltári, a do tla vyhorel. Na jeho mieste bol postavený dnešný kostol. Po starom chráme nezostala žiadna hmotná pamiatka, ani obrazy, ani kalichy, ani knihy, ani rúcha.
Modrý kostolík v Bratislave
Dobrý deň, už dávnejšie som si všimol, že renovujú krásny secesný Modrý kostolík v Starom Meste. Je to veľmi vzácna pamiatka, ktorú si všimli aj v Európskej únii. Mám na mysli nádhernú budovu Gymnázia na Grösslingovej ulici. Nedávno som si ju niekoľkokrát obzrel. Vyštudoval som estetiku, takže sa zaujímam o historickú architektúru. Môžem povedať, že táto budova sa približuje svojou krásou a hodnotou kostolíku, ktorý stojí v jej bezprostrednej blízkosti.
Secesné oplotenie, kvetinové ozdoby a ornamenty na stenách, strecha, tvary okien, portály, interiér sú skvostom „modrej“ svetskej secesnej architektúry práve takým ako kostolík. Len sa choďte pozrieť, ako je táto významná pamiatka znivočená. Najmä zo zadnej časti školy. Predná časť ako-tak má modrú farbu fasády zachovanú - žiadna sláva - no zadná časť školy je úplne zničená: rozpadnuté ornamenty (pochybujem, že sa budú dať zrekonštruovať bez dobových fotografií), popraskané rámy okien, spadnutá omietka a vytŕčajúce tehly, premočené steny, rozbitá strecha, narýchlo vybudované strieborné odkvapové rúry a pod.
Je to neuveriteľná škoda, že pamiatka, ktorá je v Bratislave s Modrým kostolíkom jedinečná, sa takto ničí napriek tomu, že v nej sídli jedna z najznámejších stredných škôl. Možno práve to je problémom - školské zariadenia sa nechávajú pustnúť aj napriek tomu, že plnia dôležitú úlohu. V tomto prípade však vidím v tejto budove hlavne významnú pamiatku, ktorá v kontraste s Modrým kostolíkom doslova stráca prvky secesie priamo pred očami. Budem veriť, že v Bratislave bude aspoň jedna škola, ktorá sa môže pýšiť vzácnou secesnou budovou. Mgr.
tags: #rozpadnuty #kostol #na #slovensku #ruiny