Mnohí chápu modlitbu len ako nepríjemnú povinnosť, ktorú si treba splniť voči Bohu. Alebo ako čosi, čo sa dá „nadrobiť“, tak ako sa dajú nadrobiť hodiny v práci a potom už človek môže mať voľno. V katedrále sv. Pavla v Londýne je obraz, na ktorom vidno Pána Ježiša ako stojí pri dverách a klope. Autora maľby inšpiroval text z knihy Zjavenia sv. Jána apoštola, kde Ježiš hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem.
Modlitba ako Odpoveď na Božie Volanie
Modlitba je odpoveď. Je to odpoveď na volanie Boha, ktorý túži po stretnutí so mnou. Boh ma volá, ale nie preto, žeby ma potreboval ku svojmu šťastiu, či životu. Volá ma preto, lebo vie, že ho potrebujem. Som to ja, kto hľadá zmysel života a jeho naplnenie, borí sa s problémami, naráža na hranice vlastnej bezmocnosti a uvedomuje si, že to, po čom v hĺbke srdca túži, si nemôže zabezpečiť vlastnými silami. Preto Ježiš dennodenne klope na dvere môjho srdca, a čaká moju odpoveď. Vie, že ho potrebujem. Ja ho však častokrát nechávam čakať; niekedy aj roky.
Kto tvrdí, že sa už modliť nemusí, iba dokazuje, že buď stratil schopnosť zachytiť toto volanie, alebo sa rozhodol úplne ho ignorovať. A preto takému človeku neostáva nič iné, ako sa namáhať v pote tváre, len aby získal „pár kvapiek vody“, hoci pri jeho dverách klope ktosi, kto mu zadarmo ponúka celý prameň. Kto však odpovie na toto volanie a otvorí, nesklame sa.
Po vzore, ktorý videl u svojich rodičov, modlitba sa aj pre neho stala samozrejmou súčasťou jeho každodenného života; pokrmom, ktorým sýtil svoju dušu. Napomohlo tomu aj čítanie Prológu sv. Jána apoštola v rodinnom kruhu počas dlhých zimných večerov. Keď Arnold počúval, ako jeho otec číta o Božom Slove, ktoré sa stalo telom, iste sa jeho jemnej duše dotkla časť, kde sa hovorilo: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,11).
Pane Ježišu, ty stojíš pri dverách môjho srdca, klopeš a voláš ma po mene. Daj, aby som zachytil tvoj hlas aj v ruchu a zhone dňa a nenechal ťa čakať. Viem, že s tebou vždy prichádza nádej, sila a pokoj do môjho života.
Zjavenie 3:20 - Kontext a Posolstvo
Je dôležité pozrieť sa na kontext verša Zjavenie 3:20, ktorý je súčasťou listu zboru v Laodicei. Tento zbor bol známy svojou vlažnosťou a duchovnou spokojnosťou. Ježiš ich napomína a vyzýva k pokániu.
Anjelovi cirkvi v Laodicei napíš: ‚Toto hovorí Amen, verný a pravdivý svedok, počiatok Božieho stvorenia: 15 Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! 16 Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich úst. 17 Veď hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý. 18 Radím ti, aby si si odo mňa kúpil zlato prepálené ohňom, a tak zbohatol, i biele rúcho, a tak sa zaodel a nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty; a masť na pomazanie očí, aby si videl. 19 Ja všetkých, ktorých milujem, karhám a prísne vychovávam. Buď teda horlivý a kajaj sa! 20 Hľa, stojím pri dverách a klopem.
Tento list nám ukazuje, že Ježiš klope na dvere našich sŕdc, aj keď sme vlažní a spokojní so sebou. Chce nás prebudiť a viesť k pokániu a skutočnej viere.
Ako otvoriť dvere?
Otvoriť dvere nášho srdca Ježišovi znamená:
- Uvedomiť si svoju potrebu Boha.
- Vyznávať svoje hriechy a prosiť o odpustenie.
- Uveriť, že Ježiš je Boží Syn a zomrel za nás.
- Pozvať Ježiša do svojho života a podriadiť sa Jeho vedeniu.
Dôsledky otvorenia dverí
Ak otvoríme dvere nášho srdca Ježišovi, On:
- Vojde do nášho života a bude s nami stolovať.
- Naplní nás svojou láskou, pokojom a radosťou.
- Zmení nás a urobí nás novými ľuďmi.
- Dá nám večný život.
Preto neváhajme a otvorme dvere nášho srdca Ježišovi.
ZJAVENIE 3:20 Vysvetlenie - Čo V SKUTOČNOSTI ZNAMENÁ biblický verš ZJAVENIE 3:20 [KJV]?
Príklady a Prirovnania
Príklad č.1: Ako v škole však?
Ľudia hovoria, že prečo toto a toto nie je napísané v Biblii, že prečo to tam ten Pán Boh nedal. Veď to je dôležité! No. V prvom rade je to dôležité možno pre nás, ale nie pre Neho. Ak ideme okolo kníhkupectva, tak si určite všimneme, že koľko rôznych žánrov sa tam nachádza. Sú tam knihy o varení, o líčení, knihy technického rázu, o sexe, o vesmíre, beletria a podobne.
Ak sa teda Pán Boh rozhodol, že do Biblie niečo nezapíše, tak určite veľmi dobre vedel, že prečo to tak robí. On je ten autor. Určite tam však napísal všetko potrebné pre našu záchranu od večnej smrti a všetky informácie potrebné ku prežitiu kvalitného života tu na tejto zemi. A preto, ak sa budeme držať presne Jeho "receptu" (ako sa držíme receptov pri príprave jedál), tak aj z nášho života spraví fajnovú delikatesu. Ak niečo z kuchárskeho receptu vynecháme, napríklad soľ, tak už ani to jedlo nebude chutné. No a presne tak isto je to aj v duchovnej oblasti.
Čiže počuješ človeče to Božie klopanie? To Jeho zvonenie? Alebo teba len tvrdohlavo zaujíma to, že kto Pána Boha stvoril a keďže to tam nie je k tvojej dostatočnej spokojnosti až tak dobre vysvetlené, tak ostaneš radšej neveriaci? Alebo si radšej na svoje nezodpovedané otázky budeš hľadať inú duchovnú alternatívu? Rozmýšľaj nad tým.
Príklad č.2: Letopočet
Takmer celý svet je ovplyvnený kresťanským letopočtom, ktorý je spojený s osobou Ježiša Krista. Hovoríme pred Kristom a po Kristovi. Je jedno, že kde na svete žijeme, pretože aj tak sa pravdepodobne všadiaľ používa v úradných záznamoch práve tento letopočet.
Tak isto nám stále aj zhovieva lebo chce, aby nás čo najmenej zahynulo. Tak isto ani nevravíme pred Budhom a po Budhovi, ani pred Mohamedom a po Mohamedovi. A tobôž už nie pred Kálí či Šívou a ani po nich! On je pred všetkým, a všetko spolu má v Ňom svoje bytie. On je hlavou tela, cirkvi, On počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby Jeho bolo prvenstvo vo všetkom. (Kolosenským 1, 18)
On je pred všetkým, a všetko spolu má v Ňom svoje bytie. On je hlavou tela, cirkvi, On počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby Jeho bolo prvenstvo vo všetkom. (Kolosenským 1, 18)
Pravý biblický Boh je všemocný a Jeho sláva i Slovo zatienia tie iné - ľudské do popredia tak častokrát dávané alternatívy.
Minule som počul v televízii, že nejaký futbalista práve dovŕšil Kristove roky. Toto spojenie som už počul veľmi veľa krát a dokonca aj od známych, ktorí sa prezentujú ako neveriaci. Tak, ako je to vlastne? Vieme vôbec čo hovoríme? Sami sa usvedčujeme z toho, že o Ňom vieme, ale nekonáme podľa Neho a nenasledujeme Ho.
Príklad č.3: Jazyk
Ak sa nejakej osoby v tomto štáte niečo opýtaš, tak odpovedi, ktorú od nej dostaneš určite porozumieš. Vzájomné dorozumenie sa je vlastne ďalšia vec nad ktorou sa bežný človek vôbec nepozastaví. Totižto všetci, ktorí žijeme na Slovensku sa dohovoríme po slovensky. Máme síce aj nárečia, ale aj tak sa stále dorozumieme. Ak však pôjdeme k našim dolným "susedom" Maďarom, tak ostaneme v šoku. Nič im nebudeme rozumieť. Ako je to možné? Prečo vravia úplne cudzou rečou? No, poviem tak. Pán Boh už na počiatku obdaril prvých stvorených ľudí, teda Adama a Evu určitý jazykom, ktorým sa potom vzájomne dohovárali. Oni tým istým jazykom, teda tou istou rečou tiež bezpochyby naučili hovoriť aj svoje deti.
Lenže niekedy dávno, keď ešte ľudstvo používalo jednu reč, tak začalo príliš vyčíňať. Preto sa Pán Boh rozhodol, že im pri stavbe Babylonskej veže zmetie jazyky. No a práve vtedy, pri tejto konkrétnej situácii vzniklo všetko to množstvo jazykov, alebo ešte inak povedané, práve táto udalosť dala základ vzniku toľkých úplne odlišných jazykových "rodín". O tomto sa píše v Biblii a je to veľmi logické na pochopenie.
Ak teda človeče neveríš Biblii, tak tu máš zase iný a myslím si, že aj dostatočne jasný dôkaz toho, že je pravdivá. Preto to klopanie či zvonenie na tvoje pomyselné vnútorné dvere musíš aj pomocou tohoto príkladu tiež veľmi hlasno počuť. Pusti si teda do svojho vnútra Ježiša Krista - Božieho Syna - tú jedinú cestu, ktorý ti ozrejmí mnoho iných a to omnoho podstatnejších vecí!
List zboru v Laodicei: Kontext Zjavenia 3:20
Dnešným textom končíme našu okružnú cestu po zboroch Malej Ázie. Začali sme na západnom pobreží dnešného Turecka v meste Efez. Končíme vo vnútrozemí v kúpeľnom meste Laodikea. Sprievodcu nám nerobil nikto iný ako Pán cirkvi. Ten, ktorého Ján videl na začiatku uprostred siedmich zlatých svietnikov, ktoré symbolizujú sedem zborov.
Prvá polovica listu sa nesie vo veľmi prísnom tóne. Druhá polovica sa však už nesie vo veľmi láskavom tóne. V takom, ktorý by sme po predchádzajúcom tóne naozaj nečakali. Tu vidíme Božiu „pedagogiku“ v akcii. Keď máte v rodine problémové dieťa, potrebuje viac lásky, či menej lásky? Samozrejme, že viac. Pán cirkvi adresuje tento list veľmi problémovým Božím deťom. Preto na ich adresu nezaznieva len prísny, ale aj láskavý tón. Čím sú veriaci v Laodikei na tom horšie, tým je Kristov zápas o nich väčší. Lebo aj oni Mu za to stoja.
Diagnóza a Liečba
Diagnózu im oznamuje veľmi prísnym tónom. Ale liečbu im predpisuje veľmi láskavým tónom. Zoznámme sa najprv s diagnózou duchovného stavu veriacich v zbore Laodikea. Kristus začína slovom poznania: „Poznám tvoje skutky“. Čo konkrétne vie o veriacich v Laodikey? Vie o nich nielen to, akí sú, ale aj to, akí nie sú. „Nie si ani studený, ani horúci“.
Vlažní veriaci sú dobrí len na jedno - na vypľutie. „Vypľujem ťa zo svojich úst“, hovorí Kristus. Kristus všetkým vlažným vlastne hovorí: Je mi z vás na vracanie. Z duchovnej vlažnosti sa Kristovi dvíha žalúdok. To je najprísnejší výrok, aký vôbec zaznieva v listoch na adresu veriacich.
Príčinou vlažnosti je nedostatok sebapoznania. Kristus hovorí: Nevieš, aký si. Nevieš, že si obyčajný bedár. A ten, kto to nevie, žije v ilúzii o sebe a v sebaklame.
A tu nás čaká veľké prekvapenie. Byť nenapomenutý a netrestaný znamená byť nemilovaný. Najhoršie, čo sa nám môže stať, je keď sa nám Kristus vystúpi z cesty a povie: Keď chceš, tak si choď svojou vlastnou cestou.
Riešenie a Pokánie
Aké riešenie má Pán cirkvi pre vlažných veriacich? Len také, aké mal aj pre ostatné zbory - pokánie: „Kajaj sa!“ Ale v prípade vlažných veriacich má pokánie trojakú podobu.
Človek chudobný duchom spoznáva, že je chudobný na pravé, večné hodnoty. Že nevlastní nič z toho, čo na sebe nesie pečať večnosti. Večné hodnoty môžeme vlastniť len vtedy, keď ich prijmeme ako dar od Krista.
Premena života nastáva, keď Kristovi dovolíme vstúpiť do nášho vnútra a stolovať s nami. Tu sú Jeho slová: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“.Tento známy verš sa často používa na evanjelizáciách pri kázaní neveriacim. Ale on bol pôvodne adresovaný vlažnému zboru v Laodikei.
To klopanie na dvere je klopanie lásky. To volanie spoza dverí je volanie lásky. Vo vnútri stojíme my v celej svojej biede a úbohosti, chudobní, slepí a nahí. Vonku za dverami stojí On v celej svojej milosti a láske. V rukách má zlato, prečistené v ohni, aby nás obohatil. I biele rúcho, aby ním prikryl hanbu našej nahoty. A masť na oči, aby odstránil našu slepotu.
Len dvere nás oddeľujú od toho, aby sa radikálne zmenil náš život. Ale sú to dvere, ktoré musíme my otvoriť. A to je to, čo znamená robiť pokánie. Lebo otvoriť dvere znamená strpieť veľké, pokorujúce priznanie: Áno, ja som chudobný i slepý i nahý i biedny. Otvoriť dvere zároveň znamená odovzdať kľúče od dverí Kristovi.
Svätosť ako Povolanie
„Radujte sa a jasajte,“ hovorí Ježiš (Mt 5, 12) tým, ktorí sú pre neho prenasledovaní a ponižovaní. Pán žiada všetko a ponúka pravý život a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení. Chce, aby sme boli svätí, a nečaká, že sa uspokojíme s priemernou, zriedenou, povrchnou existenciou. V skutočnosti už od prvých strán Biblie je v rozličných podobách prítomné povolanie k svätosti.
Mojím skromným cieľom je, aby znovu, ešte raz zaznelo povolanie k svätosti, v snahe vložiť ho do aktuálneho kontextu, s jeho rizikami, výzvami a príležitosťami.
Svedectvo Svätých
V Liste Hebrejom sú spomenuté rozličné svedectvá, ktoré nás oduševňujú: „Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou“ (Hebr 12, 1). Hovorí sa tam o Abrahámovi, Sáre, Mojžišovi, Gedeonovi a ďalších (porov. Hebr 11) a predovšetkým tam zaznieva pozvanie, aby sme si uvedomili, že sme „obklopení oblakom svedkov“ (Hebr 12, 1), ktorí nás povzbudzujú, aby sme sa nezastavili na ceste a pobádajú nás, aby sme kráčali až do cieľa. A medzi nimi môže byť naša vlastná mama, stará mama a ďalšie blízke osoby (porov. 2 Tim 1, 5).
Svätci, ktorí už dosiahli Božiu prítomnosť, udržiavajú s nami zväzky lásky a spoločenstva. Svedčí o tom Kniha zjavenia svätého apoštola Jána, keď hovorí o mučeníkoch, ktorí sa prihovárajú: „videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným hlasom: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých čo obývajú zem?ʻ“ (Zjv 6, 9 - 10).
Svätosť v Každodennom Živote
Nemyslime len na tých, ktorí sú už blahoslavení alebo svätorečení. Duch Svätý svätosť rozlieva všade, na svätý ľud verný Bohu, pretože „Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“.
Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha: v rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti; v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb; v chorých, v staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, v každodennom nasledovaní, vidím svätosť zápasiacej Cirkvi.
Dajme sa povzbudiť znakmi svätosti, ktoré nám Pán predstavuje prostredníctvom najpokornejších členov tohto ľudu, ktorý „má účasť aj na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky“.
Svätosť je najkrajšou tvárou Cirkvi. Ale aj mimo Katolíckej cirkvi a v rozličných prostrediach Duch vzbudzuje „znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú Kristovým učeníkom“.
Toto všetko je dôležité. Avšak to, čo chcem pripomenúť touto exhortáciou, je predovšetkým povolanie k svätosti, ktoré Pán predkladá každému jednému z nás; povolanie, ktoré sa obracia aj na teba: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“.