Jefferson Sloboda Náboženstva: Komparácia Európskeho a Amerického Systému

V rozpätí niekoľkých dní uverejnili týždenníky Trend a .týždeň a denník SME články a prieskumy, ktoré rozprúdili živú debatu na tému odluka cirkví od štátu. Je to proticirkevný boj nevercov alebo snaha o autonómnejšie postavenie cirkví a náboženských spoločností na Slovensku? Nastal konečne čas, aby kňazi prestali byť štátnymi zamestnancami?

Vo svojej krátkej štúdii sa venujem komparácii európskeho a amerického systému náboženských slobôd. Snažím sa dokázať výrazné obmedzovanie zo strany európskych vlád a to, že skutočnú slobodu a pluralitu môže zabezpečiť iba americký model oddelenia cirkvi od štátu. Na úvod uvediem články, ktoré sa vzťahujú na náboženské slobody v USA a v Európe, pripomínam, že na Slovensku sa riadime článkom 24 Ústavy, ktorý fakticky vychádza z článku 9 Európskeho dohovoru.

Právny Základ Náboženských Slobôd

Článok 9 Európskeho dohovoru:

1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.
2. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Prvý dodatok Ústavy Spojených štátov:

Prvý dodatok bráni nielen tomu, aby sa vytvorilo akékoľvek oficiálne náboženstvo, no federálnej vláde aj vládam jednotlivých štátov zároveň zakazuje, aby akýmkoľvek spôsobom uprednostňovali niektorú z existujúcich cirkví. Žiadna vláda preto nie je oprávnená prijať zákon, ktorý by uprednostňoval jedno náboženstvo na úkor druhého alebo ktorý by diskriminoval niektoré náboženstvo. Vláda nemôže žiadnu osobu ani nútiť, aby vstúpila alebo vystúpila z niektorej cirkvi. Zakázané sú aj daňové zákony, ktoré by podporovali akékoľvek náboženstvo, cirkevné aktivity alebo účasť štátnych orgánov na záležitostiach cirkevných organizácií.

Táto deklarácia vychádza z The Virginia Act for Establishing Religious Freedom (1786), ktorú napísal Thomas Jefferson. Treba si uvedomiť, že mnoho prisťahovalcov prišlo do Ameriky z dôvodu náboženského prenasledovania v ich materskej krajine.

Ak má štát zaručiť úplnú náboženskú slobodu, musí sa zrieknuť sám svojho vlastného náboženského alebo ideologického základu. Nemôže podporovať napríklad agnostikov či ideológiu sekularizácie. Tiež je to nemožné v štáte, ktorý existuje napríklad na základoch marxistickej či pozitivistickej ideológie. Štát musí byť striktne neutrálny, iba tým sa zaručí skutočná náboženská sloboda.

„Druhý vatikánsky koncil akcentuje zreteľne rozdiel medzi štátom a cirkvou pokiaľ ide o ich podstatu. Cirkev, ktorá si robí nárok byť zároveň znamením a ochranou trancendentálnosti ľudskej osoby vyslovene prehlasuje, že nemôže byť žiadnym spôsobom zamieňaná s politickým spoločenstvom a tiež nie je viazaná na žiaden politický systém. Koncil odmieta akúkoľvek kompetenciu cirkvi pokiaľ ide o čisto politickú, hospodársku a sociálnu oblasť.

Súdy a Náboženská Sloboda v USA

V jednom z prvých sporov v otázke náboženskej slobody Cantwell vs. Connecticut (1940) súd odoprel štátom právo postaviť pouličné kazateľstvo Svedkov Jehovových mimo zákon ako rušenie kľudu, pokiaľ nejde o „jasné a bezprostredné ohrozenie“ verejného poriadku. Zároveň súd zamietol štátny zákon zakazujúci kázať na ulici bez povolenia, pretože dával vládam moc poškodzovať nepopulárne náboženské skupiny.

Podobný prípad sa riešil aj v roku 1987 (Airport Commissioners vs. Jews for Jesus). V spore Lemon v. Kurtzman (1971) Najvyšší súd rozhodol, že štáty môžu finančne prispievať náboženským školám, ale jedine keď tento príspevok nebude v rozpore s troma hľadiskami, podľa ktorých štát odmieta štátne náboženstvo, pomoc musí byť prospešná nenáboženskému cieľu stanoveného zákonom (napr. dotácia na školské učebnice) a nesmie prospievať resp. škodiť žiadnej cirkvi a akýmkoľvek spôsobom porušovať odluku štátu od cirkvi.

V spore Everson v. Board of Education of Ewing Township (1947)- súd povolil hradiť štátu výdaje, ktoré súvisia s dopravovaním detí do cirkevných škôl, ale len ako podporu rodičom a nie podporu školstva viazaného na určitú cirkev. Je teda zakázané financovanie evanjelizácie resp. inej náboženskej aktivity štátom, výnimkou sa neskôr stalo financovanie vojenských kaplánov v armáde, ktorí sú platení štátom.

V spore West Virginia State Board of Education v. Barnette (1943)- súd zrušil spor z roku 1940 a rozhodol, že prvý dodatok háji právo školských detí nezdraviť vlajku USA, keď to odporuje ich viere. V prípade Engel vs. Vitale (1962) súd rozhodol, že učitelia nemôžu prikazovať študentom, aby opakovali štátom schválenú modlitbu, neskôr to bolo v procese Abingtownship vs. Schempp (1963) rozšírené zrušením pensylvánskeho zákona, podľa ktorého sa školské vyučovanie začínalo Otčenášom a čítaním z Biblie.

V spore Wallace vs. Jaffree (1985) Najvyšší súd zrušil nariadenie štátu Alabama, ktoré stanovalo minútové ticho pred začiatkom školského dňa pre meditáciu alebo modlitbu. Ďalej v súdnom procese Edwards vs. Aguillard (1987) súd vyhlásil nariadenie štátu Louisiana, ktoré zakazovalo vyučovanie evolučnej teórie vzniku sveta na štátnych školách a naopak podporovalo výučbu teórie stvorenia, za protiústavné.

Rovnako bolo zakázané na oficiálnych ceremóniách v štátnych školách vystúpiť s oficiálnym prejavom kňazovi, ktorý si toto právo mohol uplatniť iba ako občan, a nie ako duchovný (Lee vs. Weisman z r. 1992). V súčasnej dobe sa vedie diskusia protiústavnosti tzv. sľubu vernosti (Pledge of Allegiance) , pretože obsahuje slová „ pred Bohom“ , táto námietka však zatiaľ nebola súdom potvrdená, podľa právnych expertov je „ Boh“ za týchto okolností odrazom západnej kultúry a jej histórie.

People of Illinois vs. Labrenz (1952) - súd rozhodol, že rodičia nemajú právo z dôvodu viery ohrozovať život svojho dieťaťa. Prípad sa týkal sedemdňového dievčaťa, ktorého rodičia odmietli krvnú transfúziu. Náboženským presvedčením samozrejme nemožno ospravedlniť trestnú činnosť, príkladom môže byť polygamia, ktorú Kongres označil za trestný čin. Pred súdnymi orgánmi sa preto nemožno domáhať uznania práva na mnohoženstvo ani na základe slobody vyznávať určité náboženstvo.

Ďalej je napríklad zakázané (rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 1990 v spore Employment Division vs. Smith ) používať drogu „ peyote“ pri náboženských úkonoch. Naopak v roku 1993 súd konštatoval, že náboženské skupiny majú ústavné právo vykonávať zvieracie obete, pokiaľ je to v súlade s ich náboženskými rituálmi.

V podstate všetky spory v týchto bodoch vychádzajú z otázky, či zásahy konkrétneho štátu, sú „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ a „stanovené zákonom“. Za povšimnutie stojí fakt, že zo všetkých článkov, ktoré majú rovnakú štruktúru, 9. článok neumožňuje dovolávať sa národnej bezpečnosti, ako dôvodu ospravedlňujúceho obmedzenie výkonu práv, ktoré chráni.

Financovanie Cirkví a Náboženských Spoločností

Vo všeobecnosti môžeme spôsoby financovania rozdeliť na tri základne skupiny.

• Prvou formou je viac či menej úplné financovanie cirkví štátom, čo je prípad Belgicka, Luxemburska, Grécka a aj Slovenskej republiky.
• Druhým spôsobom je prevažujúce financovanie cirkví členmi. Môže to byť systémom darov a zbierok (USA, Francúzsko, Portugalsko, Írsko, Holandsko), systém cirkevných príspevkov (Rakúsko), systém cirkevnej dane (Nemecko, Švajčiarsko, Škandinávia), prípadne iné daňové riešenia (asignácia) ako je to napríklad v Taliansku.
• Treťou formou je prioritné financovanie majetkovými výnosmi, ktoré je vo Veľkej Británií a tiež vo Vatikáne.

Cirkvi v USA sú oslobodené od daní (podľa § 501c daňového zákonníka titulu 26 Zákonníka USA) a tiež dary, ktoré dostávajú sú oslobodené od daní, viaceré spory ohľadom námietky, že tým sa nepriamo podporujú náboženské skupiny štátom (napr. Walz v. Tax Commission z roku 1970) boli zamietnuté. Náboženská organizácia však musí plniť 14 kritérií, ktoré používa Federálny úrad, aby mohla byť oslobodená od platenia daní, patrí sem napríklad nutnosť formálneho kódexu náuky, určitá náboženská história, existencia vlastnej literatúry či stále miesto pre bohoslužbu.

Každé náboženské združenie teda nie je automaticky oslobodené od daní (boli určité pokusy napríklad o ustanovenie kultu požívateľov LSD, ktoré však skončili nezdarom). Udelenie hromadného oslobodenia od daní sa vzťahuje iba na federálnu daň z príjmu a asignácia sa vzťahuje na federálnu daň z príjmu, daň z daru a dedičskú daň. Výška odpočtu nemôže prevyšovať 50% (federálne dane sú však relatívne nízke).

V paragrafe 501(c)(3) je tiež ukotvený zákaz politickej činnosti v podobe podpory nejakého kandidáta alebo opozícii proti nemu. Zatiaľ čo lobovanie je v určitej miere povolené (nepísaný úzus je na úrovni 5-15% ročného rozpočtu cirkevnej organizácie), činnosť v prospech (či neprospech) politických kandidátov je striktne zakázaná. V roku 1992 jedna menšia evanjelická cirkev zverejnila v denníku USA Today inzerát, v ktorom prehlasovala o Clintonovi, že je nemorálnou osobou.

V súčasnej dobe sa vedie diskusia protiústavnosti tzv. sľubu vernosti (Pledge of Allegiance), pretože obsahuje slová „ pred Bohom“, táto námietka však zatiaľ nebola súdom potvrdená, podľa právnych expertov je „ Boh“ za týchto okolnosti odrazom západnej kultúry a jej histórie.

Financovanie Cirkví v Európe: Príklady

Vo všeobecnosti je jurisdikcia v štátoch, ktoré sú signatármi Európskeho dohovoru, kde zakotvuje náboženskú slobodu článok 10, veľmi odlišná v postoji voči náboženským skupinám. Zahrňuje široké spektrum od určitej formy cézaropapizmu (Grécko), financovania cirkví štátom (Belgicko, Luxembursko,) cez rôzne formy cirkevných daní (Rakúsko, Nemecko) až po úplnú sekularizáciu (Francúzsko). Z tohoto dôvodu sa Európsky súd nezaoberá odlukou cirkví od štátu, čo je v USA jeden z najčastejších podnetov pre Najvyšší súd.

Nemecko:

Nemecko je známe svojou cirkevnou daňou, ktorá vznikla na základe rozhodnutia Ríšskej rady v roku 1803, ktorým protiprávne odňala cirkevný majetok. Nemecké kniežatá, ktoré tento majetok získali, ako kompenzáciu sľúbili zodpovednosť za financovanie potrieb cirkví. Tento záväzok však postupne presúvali na samotných členov cirkví. Cirkev vyberá tzv. cirkevné dane od členov svojej farnosti a zborov na základe štátnych zoznamov platcov daní a podľa špecifikácie, ktoré boli prijaté jednotlivými spolkovými krajinami.

Cirkevná daň je vlastne určitá daňová prirážka, ktorá je vypočítaná na základe odvedených daní zamestnancov. V juhonemeckých zemiach je to 8% odvedeného obnosu, ktorý bol zaplatený ako daň z príjmu, v severonemeckých krajinách je to 9%. Či je disparita založená na odlišnej prevládajúcej konfesii alebo na inom dôvode som nezistil.

Belgicko:

V Belgicku, v náväznosti na napoleonské právo, je v článku 181 ústavy uvedené, že platy a dôchodky duchovných sú vyplácané zo štátneho rozpočtu, farárom a biskupom tiež má byť zabezpečené z verejných prostriedkov primerané ubytovanie alebo platenie nájmu. Pri stavbe alebo oprave cirkevných budov vzniká tiež nárok na štátnu podporu a štát tiež hradí náklady teologických fakúlt (v prípade katolíckych je to 100%, v prípade protestantských 60%). Filozofické združenie ateistov je teda v Belgicku postavené na rovnakú úroveň (vrátane paritného financovania) ako napríklad rímskokatolícka cirkev. Tým je dosiahnutá dôsledná neutralita a autonómia zo strany štátu.

Grécko:

Grécko je zaujímavým príkladom uplatňovania cézaropapizmu v praxi. Štátna grécka ortodoxná cirkev je priamo podriadená štátu a je de facto jeho integrálnou súčasťou. Štátu dáva ústava právo, „upravovať zákonom všetky dôležité administratívne záležitosti cirkvi a to vrátane tých, ktoré sa týkajú jej vnútornej podstaty“. Grécky štát takmer úplne prevzal krytie potrieb grécko-pravoslávnej štátnej cirkvi. Veľké množstvo sporov pred Európskym súdom pre ľudské práva a vysoké tresty odňatia slobody pre inovercov ukazujú, že v Grécku je sloboda vierovyznania jednoznačne najviac obmedzovaná zo všetkých krajín Európskej únie.

Francúzsko:

Vo Francúzsku, ako je známe, bola zavedená dôsledná odluka cirkví od štátu v roku 1905. Podľa ústavy z roku 1958 „republika neuznáva, neplatí a nepodporuje žiaden kult.“ Odluka vo Francúzsku bola veľmi násilná a napríklad rímskokatolícka cirkev sa z nej dodnes z hospodárskej stránky nespamätala. V tejto krajine sa stavajú k náboženským spoločnostiam ako k potenciálnym nepriateľom a rozvracačom štátu, cirkví sú tu dokonca obmedzované v podnikaní. Francúzska republika by mala byť v tejto veci negatívnym upozornením pre Slovensko.

Rakúsko:

V Rakúsku existuje systém obligatórneho cirkevného príspevku. Cirkví vyberajú na základe štátneho zákona o cirkevnom príspevku z roku 1.5.1939 (Rakúsko bolo vtedy súčasťou Ríšskej ríše) súkromnoprávne príspevky, ktoré pokrývajú prevažnú časť finančných potrieb. Poplatky vyberajú cirkvi, štát vymáha iba v prípade žaloby nedošlé príspevky, za ktoré môže byť v krajnom prípade uvalená na neplatiča exekúcia.

Veľká Británia:

Vo Veľkej Británií existuje štátna Church of England na čele ktorej je v súčasnosti anglická kráľovná Alžbeta II. Táto štátna cirkev však nie je, paradoxne, financovaná štátom, ale prioritne sa financuje sama z výnosov svojho značného majetku. Anglická cirkev potrebuje napríklad odobrenie parlamentu na to, aby mohla zmeniť základnú knihu modlitieb. Anglikánske cirkvi Walesu a Severného Írska sú naopak odštátnené.

Írsko:

Odlišné je postavenie cirkví v tradične katolíckom Írsku. Až do roku 1871 bola štátnou cirkvou „anglikánska“ Church of Ireland s právnym nárokom na financovanie dokonca aj od tých, ktorí sa k nej nehlásili (čo bola drvivá väčšina obyvateľstva s výnimkou Ulsteru). Podľa dodnes platnej ústavy z roku 1937 „štát zaručuje, že žiadne náboženstvo nebude finančne podporovať“ (článok 44, ods. 2.2).

V Španielsku aj v Taliansku bol v relatívne nedávnej dobe zavedený systém financovania cirkví asignáciou z daní. V Taliansku môže od 1. januára 1990 každý platiteľ dane z príjmu, ktorý je talianskym občanom, pripísať určité percento z daní z príjmu niektorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. V súčasnosti je to 0,8% z daní. Ak sa občan rozhodne neprispieť žiadnej cirkvi, štát danú sumu použije na sociálne alebo humanitárne účely.

Podobný systém je od roku 1988 aj v Španielsku, výška je však stanovená v súčasnosti na 0,7% a platiteľ dane z príjmu môže poukázať svoju sumu alternatívne na podporu kultúry.

Spojené štáty americké sú príkladom krajiny, kde je odluka cirkví od štátu zakotvená od prijatia prvého dodatku Ústavy v roku 1789. Obyvatelia sa viac identifikujú so svojou denomináciou a prejavujú viac aktivít (charita, nedeľné školy, účasť na bohoslužbách a pod.) a väčšiu životaschopnosť ako krajiny v Európe. Tiež je tu výrazne väčšia sloboda a rôznorodosť ako v Európe. O náboženskom zoskupení nerozhodujú byrokrati, kvóty a podpisy, ale samotní veriaci. Sami sa rozhodnú koho a čo podporia prípadne nepodporia. Treba však upozorniť na skutočnosť, že ich voľnosť podporuje aj relatívne nízke všeobecné daňové zaťaženie.

Vo všeobecnosti je jurisdikcia v štátoch, ktoré sú signatármi Európskeho dohovoru, kde zakotvuje náboženskú slobodu článok 10, veľmi odlišná v postoji voči náboženským skupinám. Zahrňuje široké spektrum od určitej formy cézaropapizmu (Grécko), financovania cirkví štátom (Belgicko, Luxembursko,) cez rôzne formy cirkevných daní (Rakúsko, Nemecko) až po úplnú sekularizáciu (Francúzsko). Z tohoto dôvodu sa Európsky súd nezaoberá odlukou cirkví od štátu, čo je v USA jeden z najčastejších podnetov pre Najvyšší súd.

Slovensko a Financovanie Cirkví

Premiérka Radičová neplánuje otvoriť otázku odluky cirkvi od štátu, ak o to nepožiadajú samotné cirkvi. Mnoho ľudí zrejme bude chcieť k viere zaujať neutrálne stanovisko. Tak sa stalo, že Kresťanské zbory v r. 2001 zaznamenali 900% nárast. Tam, kde cirkvi nie sú financované štátom, nie je potrebné uvádzať štatistické údaje o počte ich členov (Rakúsko). Majú však zmysel, pokiaľ cirkvi financuje štát. Všeobecne sa očakáva pokles počtu občanov, ktorí pri sčítaní ľudu uvedú svoju príslušnosť k cirkvám.

Osobne si myslím, že môj navrhovaný systém asignácie z daní ako je to v Taliansku a v Španielsku by bol na Slovensku priechodný aj z hľadiska cirkvi aj z hľadiska spoločnosti. Systém navrhovaný SaS tj. cirkevná daň na spôsob Nemecka a Rakúska by naopak podľa mňa nebol priechodný, môj názor na to som vyjadril aj v diskusii so Sulíkom. Samozrejme, dá sa diskutovať o výške asignácie, spôsobe (keďže v súčasnosti väčšina daní FO ide do obcí a VÚC bol by tam určitý výpadok). V Taliansku a Španielsku bola v čase asignácie a odluky výrazne vyššia religionizita ako v súčasnosti, napriek tomu to prešlo prakticky bez problémov, rovnako je odluka v prísne katolíckom Írsku, kombináciu amerického a španielskeho/talianskeho modelu považujem za veľmi dobrú, naopak za úplne nevhodnú považujem odluku na spôsob Francúzska.

Odluka by sa však mala spojiť aj s jednoduchším registráciou malých cirkví, aby nemuseli prakticky nelegálne pôsobiť ako občianske združenia, počet 20 tisíc dospelých členov je neobhájiteľne vysoký na registráciu. Nie som si istý, či treba meniť nastavené pravidlá registrácie malých cirkví a spoločenstiev. Skôr by som navrhoval túto otázku neotvárať.

Náboženstvo v Spojených štátoch.

tags: #boh #ktory #nam #dal #zivot #nam