Boh ochrany otrokov v mytológii

V náboženských predstavách saverských národov zaujímala významné miesto pohanská viera. Predstavy o živote bohov zodpovedali ideálom rodovej šľachty, ktorí medzi sebou bojovali, usporadúvali hostiny, lúpili a delili sa o korisť.

Severania si najviac vážili odvahu a oddanosť ku svojmu rodu, s ktorým sa cítili nerozlučne spätí. Najvyšším bohom bol bojachtivý Odin, otec celého pokolenia bohov, zdroj najvyššej múdrosti a magickej sily. Bližšie k ľuďom mal Thor, mocný hromovládca, dobrý i ľstivý, ochranca slabých. Boh Freyr a jeho sestra Freya personifikovali plodnosť.

Slovania a ich viera

Medzi odborníkmi i laikmi sa vedú diskusie o správnom pomenovaní našich predkov. Dr. Šimon Ondruš, najuznávanejší odborník na jazyk našich predkov na Slovensku sa vyjadril, že napriek tomu, že on osobne používa pomenovanie Slovieni, čo pravdepodobne vzniklo na základe staršieho českého nepresného výkladu hlaholického písma nesprávnym výkladom tvrdého jer ako písmena i, Slovania sami seba v období pred kristinizáciou nazývali Slovenmi.

Až začiatkom tohto tisícročia sa výslovnosť postupne menila na Slovänov a neskôr z toho vznikli Slovani- Slovania. Na tomto mieste musím pripomenúť, že žijeme na území nazývanom Slovensko a tunajšie ženy sú nazývané Slovenky. Len u pomenovania mužov došlo časom k jazykovej odchýlke- Slovák, i keď jazykovo správnejšie by bolo pomenovanie Sloven. Ja osobne tiež dávam prednosť pomenovaniu Sloveni, ale v tejto práci som z praktických dôvodov použil zaužívané Slovania.

Za slovanských duchovných možno považovať vedmy, vedomcov, kňazov, žrecov, mudrcov. O poslaní a funkcií vediem a vedomcov hovorí už ich pomenovanie odvodené od slova vedieť. Už ako malé deti sme sa stretávali v pôvodných slovanských rozprávkach s múdrymi vedmami, najčastejšie v podobe starien. Vedmy a vedomci “vedeli”, vyznali sa v prírode, praktizovali prírodné liečiteľstvo ako i liečiteľstvo samotné. Klasickým duchovným, ktorý vykonával náboženské obrady a prinášal bohom obety, bol žrec- akási paralela druida u Slovanov.

Slovania nikdy vo veľkom nebrali nepriateľských zajatcov, a keď aj, tak z nich nerobili otrokov, ale títo po čase asimilovali s obyvateľstvom. To znamená, že boli prijatí do komunity, nie zabití ako obeť bohom. Treba si všimnúť aj čarodejnice a čarodejov. U Slovanov toto slovo nemalo v sebe ten diabolský prvok, ktorý mu vtlačila kresťanská cirkev. Čarodeji a čarodejnice neboli škodlivými bytosťami. Dôkazom toho je “pohanský” sviatok- Lucia. Lucia chodí ako dobrá čarodejnica odetá v bielej plachte so zahalenou tvárou od domu k domu, krídlom (perami) ometá kúty a tváre domácich a dvere natiera ochranným cesnakom pred zlými čarami.

Ženy boli v spoločnosti uznávané, a to nielen ako nositeľky života, ale aj ako osobnosti. Pôvodná slovanská viera nepotrebovala na svoj účel ohromné a ohromujúce paláce. Pravda, budovali sa svätyne, ale šlo o veľmi jednoduché objekty, prípadne svätyňou bol obrovský obrazec- symbol vyznačený do zeme, zvyčajne lúčovito súmerný a kruhový (u starých Slovanov bol kruh posvätný a chránil pred temnými silami). Veľmi však boli rozšírené posvätné háje.

Ak niekto tvrdí, že prvé prírodné rezervácie vznikli niekedy v neskorom stredoveku vo Francúzsku, má len čiastočnú pravdu. Posvätné lesíky starých Slovanov môžeme považovať za prírodné rezervácie, lebo boli nedotknuteľné, zachovávali sa v pôvodnej podobe bez zásahu človeka. Aj vďaka posvätným hájom sa zachovalo to málo pôvodných lesov a pralesov na Slovensku. Význam posvätných hájov bol veľký, lebo takisto význam prírody u Slovanov bol veľmi veľký a hlboký. Slovania vedeli, že najlepšie sa rozjíma v prírode a nie medzi štyrmi stenami. Takisto boli pre človeka prirodzeným prostredím a hlavne zdravým.

Kruh roka, odvodený od kruhu Slnka a Zeme nebol pre starých Slovanov žiadnou neznámou už pred rozšírením kresťanského kalendára. Pôvodný kalendár bol slnečno - mesačný, teda prírodný, pričom čas splnov a slnovratov vedeli staroslovanskí duchovní pomerne dobre vypočítať. V nedávnej minulosti sa objavila veľmi zaujímavá zmienka o tom, že kresťanské chrámy na našom území sa stavali na miestach pôvodných pohanských svätýň, ktoré vraj boli rozostavené na základe pôvodného prírodného kalendára. Všetko to len dokladá, že starí Slovania na základe pozorovania zmien prírody už v predkresťanskom období dokázali vytvoriť si ročný kolobeh. Tým pádom vznikali aj prvé sviatky, ktoré sa neskôr rozvíjali. Veľa z týchto pôvodných zvykov sa tradovaním v ústnej podobe zachovalo dodnes, preto i v súčasnosti dokážeme pomerne dobre rekonštruovať kolobeh slovanských predkresťanských sviatkov. Zaujímavým faktom je, že miera zachovania týchto sviatkov v ústnej podobe je takmer stopercentná. Veľa prvkov staroslovanského kalendára sa rozšírilo medzi iné národy. Príkladom je Kračúň - najkratší deň v roku, ktorý sa slávil v decembri.

Je logické, že starí Slovania už pred príchodom Cyrila a Metoda na naše územie a následným vytvorením hlaholského písma už nejaké písmo používali. V škandinávskych povestiach sa nachádza zmienka o písme Venedov (tj. Slovanov) zvanom Venda Runir. Dôkazy sa naskytujú aj na nálezisku, ktoré sa nachádza na mieste spomínanej svätyne boha Radegasta v Retre (dnešné Nemecko). Nález obsahuje niekoľko desiatok sošiek - figúriek bôžikov o veľkosti 16 až 20 cm plus menšie kusy - torzá sošiek a iných predmetov, 9 obetných nožov.

Najskôr možno spomenúť Perúnovu sošku, na ktorej je v runovom písme uvedená modlitbička “Percun Devve i ne ruse i v neman”, vo význame “Perún, Bože, nebi do nikoho”, ďalej sošku Belboga s nápisom “Licjevajam tim Bilbogc”, tj. “znázorňujem tým Belboga”.

Slovania neboli takými polyteistami, ako napríklad starí Gréci či Rimania. Gréci a Rimania vďaka pevnej štátnej organizácii a civilizačnej vyspelosti svoje náboženské predstavy utilizovali, zjednotili. Bolo to veľmi dôležité, keďže sa jednalo o štátne náboženstvo ako o silný zjednocujúci prvok. Pritom u starých Slovanov nebolo o jednote ani reči. Jednalo sa o etnikum tak široké a modifikované, že asi nemá v historických análoch obdobu a preto je zjednocovanie do jediného štátneho celku prakticky nemožné. Vďaka tomu vzniklo nespočetné množstvo modifikácií pôvodnej slovanskej mytológie. Preto ani historici nedokážu spraviť systematizovaný hierarchický poriadok v panteóne bohov Slovanov, tak ako je to u Grékov. Preto aj moja úloha pri spracovaní tejto témy bola sťažená.

Akými polyteistami boli teda Slovania? Dostupná literatúra si protirečí v definovaní stupňa a typu tohto polyteizmu. Jeden zdroj Slovanov definuje ako henoteistov- t. j. panteón má jedného hlavného boha a ostatní sú mu podriadení (hierarchizovaný panteón). Josef Rúžička (Slovanská mythologie, Praha 1924) ho uvádza pod menom Gospodi. Túto možnosť však treba zavrhnúť, pretože sa jedná o nesprávny výklad starých kresťanských análov (Gospodi- Hospodin- Boh), čiže nie je to staroslovanský boh, ale kresťanský, okrem toho sa slovanská božská predstava menom Gospodi nevyskytuje v žiadnej inej literatúre. József Román (Mýty starého světa, Bratislava 1966) uvádza podobne ako väčšina historikov tejto úlohe Perúna. Táto možnosť je oveľa pravdepodobnejšia, keďže Perún predstavoval veľmi silnú a autoritatívnu božskú podstatu, ktorej veľa znakov sa zachovalo dodnes (napr. zvraty v reči, názvy miest atď.). Zdeněk Váňa (Svět slovanských bohú a démonú), renomovaný odborník na problematiku starých Slovanov, píše o skupine hlavných a najvyhranenejších bohov- Svarog, Svarožic, Dažbog, Perún, Veles, ostatní boli menej mocní a menej dôležití.

Niekoľko ďalších zdrojov hovorí o tom, že Slovania si nevytvorili mytológiu v pravom zmysle slova, náboženské základy boli primitívne a pod. Je veľmi nesprávne usudzovať na základe toho, že je k dispozícii malé množstvo písomných historických dokladov o pôvodnej viere. Musím pripomenúť, že úroveň zachovania pôvodnej slovanskej viery ústnym podaním je oveľa väčšia ako napríklad u Germánov, tí zase majú viacej písomných dokladov.

Ak vychádzame z tézy, ktorú som uviedol na začiatku tejto kapitoly, že mytologické predstavy Slovanov boli značne rôznorodé, potom sa s veľkou pravdepodobnosťou v jednotlivých regiónoch vytvorili vlastných špecifických bohov, prípadne si na svoje podmienky adaptovali všeobecne rozšírené kulty. Preto môžu byť všetky uvedené typy polyteizmu správne v určitých lokalitách, ale na celé slovanstvo sa nedá uplatniť ani jedna. Napríklad Perún bol veľmi rozšírený u západných Slovanov, sčasti aj u východných, ale zmienok o ňom u južných Slovanoch takmer vôbec niet. Z toho vyplýva, že Perún nebol hlavným a najdôležitejším bohom napr. Teda s určitosťou môžeme tvrdiť, že slovanská viera bola založená na hierarchizovanom panteizme značne modifikovanom podľa lokality.

U Slovanov bol veľmi dobre vyvinutý manizmus- kult domácich bôžikov a animizmus- oživovanie a personifikovanie prírodných javov. Ak by sme niektorého z bohov chceli nazvať osobitne slovanským, určite by ním bol Perún. Mnohí bohovia po sebe zanechali značné stopy o svojej obľube, ale ani jeden nebol tak populárny, ako práve Perún. Jeho kult bol taký silný, že až dodnes sa zachovalo množstvo pozostatkov po tomto bohovi aj v súčasnej kultúre.

Sám Kollár o ňom hovorí: ”Divné, predivné je, že jeden z najstarších a dávno zmiznutých bohov slovanských v ústach Slovákov ešte po dnešný deň tak žije, ako by v každom meste chrám, v každej dedine sochu, na každom kopci oltár a v každom dome kňaza mal.” Kollár mal pravdu v tom, že hlavne u Slovákov je predstava Perúna stále dosť živá. Ale Slováci v tomto ohľade nečinia výnimku. Perúnova predstava zrástla s predstavou blesku a hromu, najčastejším Perúnovým prívlastkom býva hromovládca.

Perún

Perún dostal do daru od Roda plamennú hromovú sekeru, ktorú ak hodí, zaznie hrom. V Irii má aj funkciu roztáčača Svarogovho kolesa, ktorým hýbe celý svet. Ako vládca na Zemi obdaruváva ľudí životom a silou, ale aj trestá za ich viny. Je ochrancom a strážcom zlatého vajca, do ktorého sa opätovne uložil na spánok otec Rod. Perún je prejavom boha Triglava - protivníkom Černoboga, s ktorým Perún zvádza večný súboj o zlaté vajce. Je ochrancom a strážcom zlatého vajca, do ktorého sa opätovne uložil na spánok otec Rod.

Ako pánovi blesku mu bola vzdávaná veľká úcta, ctil sa aj ako podmaniteľ nebies a zeme, ako boh mieru i vojny, ako vládca ľudstva a iných božstiev. Sám bol vtelenou pravdou, bol ochrancom spravodlivosti- súdy boli pod jeho ochranou. Bol pánom posvätného ohňa, počasia, poľnohospodárstva, bol všemocný a vševedúci. Perúna vlastne môžeme prirovnať ku gréckemu Diovi. Miroslav Švický však nevidí Perúna v takom svetle ako Dia, Perún je skôr predstaviteľ mužskej podstaty v staroslovanskom panteóne bohov, tvorí tam silovú a mužskú podstatu. Perún bol bohom dobrým, i keď vlastnosť trestať uňho dosť vyniká. Slovania sa báli jeho hnevu a častým vzývaním sa utiekali pod jeho ochranu. Hlavne sa modlili, aby ich uchránil pred vyčíňaním prírodných živlov. Niektoré pramene naznačujú, že Perún bol aj vládcom všetkých prírodných živlov.

Jar sa začínala prvým zahrmením, vtedy sa všetko prebudilo a začalo sa rozvíjať. Pred jarným bleskom utekali všetci zlí duchovia do svojich skrýš, preto Slovania venovali takémuto úkazu veľkú pozornosť. Zmienku o Perúnových modlách a sochách nachádzame na mnohých miestach. Často sa jednalo o sochy veľkých rozmerov, bohato zdobené. Nestor roku 980 uvádza, že v Kyjeve stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala železné nohy a výzdobu z drahokamov. V ruke mal kameň pripodobnený k hromovej strele. Podobná socha stála aj v Novgorode.

Podľa zdrojov, na niektorých miestach stály Perúnove modly až do polovice dvanásteho storočia, čo dokazuje nesmiernu silu Perúnovho kultu, ktorý bol v ľuďoch tak silno zakorenený, že jeho zbytky pretrvali na dedinách dodnes. Perúnove sochy sa nenachádzali len v chrámoch, práve naopak, typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový háj. Dub bol zasvätený práve tomuto božstvu. V dubovom háji sa po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva, ktorý smel obsluhovať len kňaz. Postavenie modly pod dubom alebo priamo v jeho útrobách je najpravdepodobnejším umiestnením. Neskôr sa priestor okolo posvätného dubu ohradzoval drevenými kolmi, do ohrady mali prístup len obetujúci, teda vyvolení. Na Perúnovom oltári sa nachádzalo veľké množstvo zubrích a býčích rohov, lebo práve zubor a býk boli obetnými zvieratami Perúnovi. Tiež sa mu obetovali červené jalovice a nechýbali ani ovce a voly. Inak sa Perún uctieval modlitbou.

Ako som už vyššie spomenul, v jeho svätyni horel večný oheň z dubového dreva, ktorý bol spravovaný len osobami tým poverenými- teda kňazmi. Okrem duba boli z rastlín Perúnovi zasvätené aj lieskový orecha hrach. Ďalším typickým artefaktom tohto božstva bola sekera, ktorá bola symbolom moci. Božstvu bol zasvätený aj jeden deň v týždni, nazýval sa Perendan (Peren- dan, Perúnov deň ) a bol ním štvrtok.

Socha Perúna

Perún je božstvo zjavujúce sa ako silný mladý a vznešený muž. Najčastejšie býva odetý v jagavej, zlatej kráľovskej zbroji, niekedy zahalený dlhým modrým plášťom. V ruke drží namiesto žezla ohnivú hromovú sekeru a luk, z ktorého vystreľuje svoje blesky. Okolo hlavy má korunu z bleskov, ktoré sú znakom jeho tvoriacej energie, ktorá však môže byť aj energiou ničiacou a spaľujúcou. Perúnova koruna je symbolom jeho vlády nad Zemou a všetkým živým. Perún je stotožňovaný s dubom, pričom dub je symbolom stromu života ako aj prostriedok rozhovoru s bohmi. Okrem duba je mu z rastlín zasvätený aj lieskový orech, kosatec a hrach. Perún je otcom Časboga a bohov Rugevita, Porevita a Porenuta. Jeho ženou je bohyňa jari - Vesna.

Perún je bohom dobrým, i keď vlastnosť trestať uňho dosť vyniká. No napriek svojej pernej povahe je spravodlivý a často sa pri rozhodovaní radí s Provom, bohom spravodlivosti a jeho ženou Perplut, bohyňou pamäti. pritvrdé, ale kto sa dostane pod jeho ochranu, nemusí sa ničoho báť. od novolunia pred 1. augustom do 1. augusta, kedy jeho sila vrcholí. Ďalším jeho sviatkom je sviatok Hromníc.

Typickou Perúnovou svätyňou je posvätný dubový svätoháj. ktorý smel obsluhovať len kňaz. Perúnovi je zasvätený aj jeden deň v týždni, nazýval sa Perendan Peren - dan, Perúnov deň ) a bol ním štvrtok. V tento deň sa Perún vyzýva hlavne počas leta, kedy sa v čase letných horúčav či v období sucha vykonával obrad, nazývaný Perperuna, alebo tiež Dodola či Dudula. Pri tomto obrade mladá deva tancovala a točila sa okolo ohňa. rukou otočenou k zemi zosiela tento dar na zem. zdravého muža. Pri oslavách sa usporadúvali zápasy symbolizujúce zápas medzi Perúnom a jeho bratom Velesom, pri ktorom Perún zvíťazil, a tým získal vládu nad zemou. liali ich doň, pričom pripíjali na slávu Perúnovu. vlasti. V magickej praxi sa Perún privoláva ako strážca - ochranca. Korešponduje s pocitmi sily, odvahy a bojovnosti.

Perúnov kameň

Čo hovorí mytológia... Na počiatku, keď pradedo Svarog ukoval svet, všade, kam oko dohliadlo, bolo iba nebo a more. - Veles žil v jeho hlbinách. tej loďke, túlaš sa bez cieľa. krajine, s vekom čoraz ťažšie znášam vlhkosť. búrky...- No hej, ale predsa musím mať nejakú zábavku... bránil sa Perún výčitkám Velesa.- A čo tak stvoriť niečo stále? ...pomyslel si Veles.- Čo tým myslíš, braček môj? konečne bolo sucho, miesto, kde by sme si obaja mohli oddýchnuť. kráľovstvo v Podzemí a Ty na Zemi, a nech Svarog vládne v Nebi.

Keď sa vynoril, podal Perúnovi piesok, a ten ho rozhodil na more. ostrov. No ostrov bol veľmi malý, ledva sa naň obaja zmestili. Nakoniec sa bratia dohodli, že budú o ten kúsok zápasiť. Chytili sa teda Perún s Velesom za pasy, že sa do vody budú hádzať. No len čo Veles hodil Perúna do mora, zem sa rozšírila. Tam, kde Perún hodil Velesa, vznikli pohoria, keďže mal Veles ešte trochu piesku v ústach. prepadol. Perún.

Perúnova predstava zrástla s predstavou blesku a hromu, najčastejším Perúnovým prívlastkom býva hromovládca. Ako pánovi blesku mu bola vzdávaná veľká úcta, ctil sa aj ako podmaniteľ nebies a zeme, ako boh mieru i vojny, ako vládca ľudstva a iných božstiev. Sám bol vtelenou pravdou, bol ochrancom spravodlivosti- súdy boli pod jeho ochranou. Bol pánom posvätného ohňa, počasia, poľnohospodárstva, bol všemocný a vševedúci.

Zmienku o Perúnových modlách a sochách nachádzame na mnohých miestach. Často sa jednalo o sochy veľkých rozmerov, bohato zdobené. Nestor roku 980 uvádza, že v Kyjeve stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala železné nohy a výzdobu z drahokamov. priniesli archeologické vykopávky v rokoch 1951 -52 pod vedením V. V. nachádzala jama po idole. Podľa zdrojov, na niektorých miestach stály Perúnove modly až do polovice 12. ho dvanásť chlapov bilo palicami. hodená do Dnepra. Podobne skončila aj Perúnova socha v Novohrade.

tags: #boh #ochrany #otrokov