Apoštol Peter bol jedným z tých, ktorí boli plní obáv. Začal sa obávať, že sa utopí, keď kráčal po vode, hoci Pán Ježiš bol priamo pri ňom (Matúš 14:29-31). Obával sa o to, čo bude s jeho Pánom v Getsemanskej záhrade, preto v tom momente tasil meč a snažil sa postaviť na odpor rímskym vojakom (Ján 18:2-3.10).
Peter povedal: „A všetci spoločne opášte sa pokorou…“ (1. Petra 5:5), mal na mysli veľmi konkrétny obraz. Použil tu grécke slovo, ktoré znamená priviazať niečo na seba pomocou motúza alebo šnúry. Presnejšie to poukazuje na pracovnú zásteru. Bežne si otroci dávali pred prácou zástery, aby si udržali svoje šaty čisté, rovnako ako to zvykneme robiť aj my, keď sa ideme pustiť do nejakej špinavej práce.
Pokora je životný postoj, v ktorom nikdy nemôžete byť tak zlý, aby ste neboli hodní slúžiť iným, a zároveň, v ktorom nikdy nebudete dostatočne dobrý na to, aby ste s tým prestali. V staroveku to nebolo vôbec považované za cnosť. Je smutné, že v tomto ohľade sme sa dodnes nikam neposunuli. Pokorní ľudia sú aj v dnešnej dobe zosmiešňovaní a utláčaní. Dnešný svet ich stále nazýva strachopudmi a namiesto toho vyvyšuje pýchu, aroganciu a egoizmus.
Na podporu svojej výzvy, aby sme vyzbrojili pokorou jeden voči druhému, Peter citoval slová zo Starej zmluvy: „lebo Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“ (1. Petra 5:5, Príslovia 3:34). Tieto verše sú motiváciou k horlivosti v preukazovaní pokory. Jednoducho povedané, budeme požehnaní, keď budeme pokorní. A keď nie, tak nás čaká karhanie.
Na druhej strane, pýcha znásobuje naše problémy, keď sa poddáme starostiam. Keďže pyšný človek sa vyvyšuje nad Boha, preto mu neostáva nikto, na koho by sa mohol spoľahnúť, keď sa do jeho života vkradne úzkosť. Pokora dokáže udržiavať naše priority v správnom poradí. Chráni nás pred tým, aby sme boli ochromení vlastnými okolnosťami a zároveň nám pomáha sústrediť našu pozornosť na Božie plány a zámery s týmito okolnosťami.
Pýcha vs. Pokora
Pokora nás zároveň stavia do Božieho rozvrhu a nie do nášho vlastného. Ako hovorí Peter: „aby vás povýšil svojím časom“ (1. Petra 5:6). Aký je teda ten správny čas? Je to Jeho čas, nie náš. Kedy príde ten čas? Môže sa to javiť ako nejasné, ale nie je sa čoho obávať, pretože Boh má dokonalé načasovanie. Koniec-koncov, aj naše spasenie záviselo len na Jeho dokonalom načasovaní.
Pavel tiež napísal, že nádej na večný život sa zjavila „vo vhodnom čase“ skrze Ježiša Krista (Títovi 1:1-3). Môžeme a mali by sme si byť istí, že nás Boh vyvýši presne podľa svojho dokonalého načasovania. Aké vyvýšenie by sme však mali očakávať? Pavel použil grécky výraz, ktorý hovorí o vyzdvihnutí z aktuálneho problému. Pre kresťana je aj tá najhoršia skúška len dočasná. Pamätajte na túto pravdu, keď budete v pokušení sa domnievať, že tomu nikdy nebude koniec. Neverte tomu ani na jedinú minútu.
Ako máme teda jednať dovtedy, kým nenastane toto zasľúbenie pozdvihnutia? Peter hovorí: „Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil. Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará.“ (1. Petra 5,6-7).
V Novom zákone sa na vyjadrenie slova „podriadiť sa“ používa grécke slov „hupotasso“. Toto slovo je zložené z dvoch slov: hupo = pod, tasso = zoradiť, dostať do poriadku, usporiadať. Hovorí to o zaradení sa jedného pod druhého. Napokon bol to náš Pán, ktorý nám ukázal dokonalý príklad pokory. Napriek tomu, že bol Bohom, zostúpil z nebies na zem, bez akejkoľvek veľkej reputácie v podobe milujúceho človeka. Ako služobník sa poddal hanebnej smrti na kríži v prospech druhých (Filipským 2:5-8). Tým, že toto urobil, dal nám príklad, ktorý máme nasledovať (1. Petra 2:21).
Toto je dôvod, prečo máme byť aj my podriadení vo všetkých vzťahoch jeden druhému, ale v prvom rade máme byť podriadení Kristovi. Toto je jadro skutočného kresťanského charakteru a je to jediný princíp, ktorému by mali zodpovedať všetky naše vzťahy. Nepochopte zle tento princíp a ani ho neaplikujte zlým spôsobom. Tento princíp neruší potrebu vodcovstva a princíp autority. Určite neruší hierarchiu pozícií v rôznych inštitúciách. Napríklad v zboroch, kazatelia a starší plnia Bohom zverenú funkciu vedenia a Biblia nám, členom zboru, prikazuje podriadiť sa pod ich duchovné vedenie, pokiaľ je v súlade s písmom (Židom 13:17).
Písmo jasne učí: „Každá duša buď poddaná nadriadeným vrchnostiam. Lebo nieto vrchnosti, iba ak od Boha. A tie, čo sú, sú zriadené Bohom. Kto sa teda protiví vrchnosti, Božiemu zriadeniu sa protiví. Takže princíp vzájomnej podriadenosti nemôžeme vnímať ako absolútnu rovnosť. Zdravý rozum len potvrdzuje potrebu autoritatívnych štruktúr v ľudskej spoločnosti. Samozrejme, tou najväčšou spoločenskou štruktúrou je národ. Každý právoplatný národ musí mať svoju vládu. Žiadny národ nedokáže fungovať bez autority. Sám Boh navrhol, aby národ fungoval pod vedením nejakej vlády.
Preto nám texty z listu Rimanom 13 a 1. list Petra 2:13-17 pripomínajú, že to bol Boh, ktorý ustanovil vládne autority: Vládcovia, králi, vojaci, policajti a sudcovia, všetci títo sú potrebnú k tomu, aby „trestali všetkých, čo zle robia, a chválili tých, čo dobre robia.“ (1. list Petra 2:14).
Podobne aj v najmenšej ľudskej inštitúcii, v rodine, je potrebné uplatňovať rovnaké princípy. Ani rodina nedokáže prežiť anarchiu. Niekto musí byť zodpovedný za disciplínu, výchovu, smerovanie a duchovné vedenie. Aj Písmo to potvrdzuje a postupne, ako sa budeme hlbšie venovať listu Efezským 5. a 6. Napriek tomu, pokiaľ sa jedná o vzťah jedného voči druhému, tak princíp podriadenosti musí byť viditeľný v tom, ako sa jeden k druhému správame.
Dokonca aj osoba v autoritatívnom postavení musí byť podobná Kristovi vo svojom vzťahu voči druhej osobe, čo samozrejme znamená, že si váži tú druhú osobu viac ako seba. Opäť, Kristus je nám príkladom toho, ako takéto vedenie má vyzerať. Pavol vysvetľuje tento princíp v 13. kapitole listu Rimanom a Peter zase v 1. liste Petra 2:13-16. Pavol mohol v 13. kapitole použiť na vysvetlenie princípu podriadenosti príklad cirkvi, ako to urobil v 1. liste Timotejovi 2. a 3. kapitole, ale v liste Rimanom sa Pavol zameriaval na vzájomnú podriadenosť a preto použil obraz rodiny.
Najväčším problémom človeka nie je choroba, chudoba ani utrpenie - ale hriech. Oddeľuje nás od Boha, ničí naše vzťahy a klame nás predstieraným šťastím. Často ho neberieme vážne, no v Božích očiach je smrteľne vážny. Boh s láskou odpúšťa všetkým, ktorý o to pokorným srdcom prosia a uvedomujú si svoje previnenie a hrozivý Boží hnev nad nimi.
Evanjelium je dobrá správa v tom, že všetky tresty za Tvoje hriechy niesol na kríži Pán Ježiš Kristus. (Izaiáš 53:5) Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie. Pán Ježiš povedal, že do Božieho kráľovstva vedie úzka cesta a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.(Matúš 7:14) Mnohí ľudia sa snažia prísť do Božieho kráľovstva bez skutočného pokánia, snažia sa prísť slušným náboženským životom.
Duch Svätý Ti dosvedčil v Tvojom srdci, že si Božie dieťa a máš večný život. Bohu sa zaľúbilo Tvoje pokorné srdce a úprimná túžba po ňom.
