Kristovo posolstvo je výzvou k radikálnej a bezpodmienečnej láske. Ak ho Cirkev chce prežívať naplno, musí najprv čeliť hlboko zakorenenej nenávisti, ktorá sa ťahá naprieč všetkými generáciami.
Ježiš Kristus
Prenasledovanie Kresťanov
Možno sa to nezdá, ale ešte nikdy nebolo prenasledovanie kresťanov také rozšírené, ako sa to deje v súčasnosti. Mnohí trpia kvôli Ježišovmu menu.
Vraj to bol svätý pápež Pius X., ktorý povedal, že „prenasledovanie je piatym znakom Cirkvi“. Jedna, svätá, katolícka, apoštolská a prenasledovaná. Dvestopätnásť miliónov. Približne toľko kresťanov dnes žije v krajinách s vysokou, veľmi vysokou alebo extrémnou úrovňou prenasledovania.
Mapa prenasledovania kresťanov vo svete
Desiatky rokov totalitnej komunistickej nadvlády sa nezmazateľne zapísali do duše nášho národa. Pozrime sa na životy niekoľkých mučeníkov komunistickej totality. Na ich odvahu, odhodlanie a maximálnu dôveru v Božiu prozreteľnosť.
Klesajúci Počet Duchovných Povolaní
Pápež František minulý rok vo svojej homílii na Deň zasväteného života (2. februára 2018) povedal: „Zasvätený život je táto prorocká vízia v Cirkvi: je to pohľad, ktorý vidí Boha prítomného vo svete, aj keď mnohí si ho nevšimnú; je to hlas, ktorý hovorí: „Boh stačí, ostatné sa pominie,“ je to chvála, ktorá vyviera napriek všetkému.
Slová pápeža dávajú nádej a ukazujú pravú podstatu zasväteného života. Ale napriek tomu sa nám vynárajú otázky: Prečo ubúdajú duchovné povolania? Čo je príčinou? Čo by najviac mohlo pomôcť mladým, aby sa rozhodli pre zasvätený život? Je to rodina, modlitba, duchovné vedenie, príklad tých, ktorí zasvätení život žijú, či spoločnosť, ktorá nás obklopuje? A čo je, naopak, najväčšou prekážkou na ceste k zasvätenému životu?
Aby sme si urobili lepší prieskum ohľadom tejto skutočnosti, zverejnili sme na internete dotazník, ktorý sa pýtal, prečo duchovné povolania ubúdajú.
Najprv sme sa respondentov pýtali, ktorú z uvedených piatich možností považujú za najdôležitejší predpoklad pre duchovné povolanie: osobný sviatostný a modlitebný život (33,6 %), túžba slúžiť druhým s nerozdeleným srdcom (16,8 %), výchova v rodine (16,4 %), duchovné vedenie (15,1 %), spoločenstvo (4,3 %).
V druhej otázke sa respondenti, naopak, vyjadrovali, čo je podľa nich najvýraznejším problémom v tom, že mladí sa nerozhodujú pre duchovné povolanie. Z dvanástich možností mohli zvoliť tri: strach rozhodnúť sa žiť zasvätený život (44,8 %), slabý osobný sviatostný a modlitebný život (37,5 %), konzumná spoločnosť a dnešná materialistická a hlučná doba (37,5 %), chýbajúce duchovné vedenie, spovedník (30,6 %), obraz Cirkvi v médiách, mediálny svet (25,9 %), nesprávne predstavy a ideály o zasvätenom živote (24,6 %), absencia ticha, mediálny hluk a umlčané svedomia (23,7 %), otázka celibátu a panenstva (23,7 %), zlá výchova v rodine, ťažké rodinné pomery (20,3 %), mladí vidia nedostatočný príklad a svätosť zasvätených (17,7 %), prežité traumy, zranenia (10,3 %), zlá partia či osamotenosť (7,8 %).
Respondenti sa vyjadrili aj ohľadom toho, aký „druh“ duchovného povolania podľa nich dnes prekvitá a vzrastá a aký má, naopak, krízu.
„Narastajú dva druhy povolaní: tradicionalistický (silná identita) a ten otvorený na nové pôsobenie Ducha Svätého (silné vnímanie Božieho pôsobenia dnes).“ Zhodli sa v tom, že vzrast zažívajú kontemplatívne kláštory, ktoré sú plné, čo možno vidieť najmä v zahraničí. Jednak ide o to, že sa za svet treba modliť, ale aj o to, že sú skutočne oddelené od sveta, radikálne, čo neraz láka mladých, ktorí radikálnosť vyhľadávajú.
Obľube sa podľa nich neraz tešia viac rehoľné spoločenstvá než napríklad diecézne kňazstvo, ale aj sekulárne inštitúty (lákavé možno aj tým, že sú medzi ľuďmi inkognito), tretie rády, súkromné zasvätenia, živé rehole, ktoré sú blízko pri človeku (saleziáni, kapucíni, františkáni, redemptoristi), misionári, zasvätení laici, živé komunity, zasvätenie sa v rámci charizmatického smeru.
V kríze je podľa nich rozhodne kňazstvo a na druhom mieste sú to apoštolské rády.
„Myslím, že rozhodujúca je autentická vydanosť. Všetky spoločenstvá, ktoré sa totálne vydali Bohu, žijú pre neho a z Božej prozreteľnosti, v chudobe spoliehania sa na neho, sú pre mladých, ktorí nechcú byť povrchní, ktorí sa chcú radikálne odovzdať, výzvou. Len zapálení a nadšení môžu zapáliť a nadchnúť. Chudoba - služba - odovzdanosť v láske - hlboká modlitba.
Na trend klesajúcich duchovných povolaní sme sa pýtali tých, ktorí majú do činenia najmä s formáciou nových kňazských či zasvätených povolaní.
Ján Viglaš, terajší rektor seminára v Badíne, hovorí o tom, že pokles povolaní sa u nás začal pozvoľna po roku 2000: „Na prelome milénií bol u nás na Slovensku asi najväčší počet kňazov, zasvätených a kandidátov zasväteného života.“
Podľa neho to súvisí s demografickým poklesom, poklesom pôrodnosti, ktorý je badateľný po páde komunizmu a po otvorení hraníc. „Nielen tých štátnych, ale aj tých, ktoré sa týkali tradícií a morálky. Táto skutočnosť sa podľa neho u nás začala prejavovať už v 90. rokoch, keď sa začali rušiť materské školy a neskôr sa začali problémy s nedostatkom žiakov a študentov na školách.
Avšak okrem tejto skutočnosti Viglaš považuje za ďalšiu príčinu ubúdajúcich povolaní prudký vzostup konzumnej mentality a liberalizmu, pritom ho nevníma len ako trend presadzovania liberálnych zákonov. „S liberalizmom je totiž spätý prílišný individualizmus, podľa ktorého je dobré iba to, čo dokáže najlepšie uspokojiť individuálne túžby človeka. Individualizmus ignoruje spoločné dobro, pre ktoré sa jednotlivec musí neraz zriekať niečoho svojho.
„Liberalizmus, individualizmus a konzumizmus nevedú človeka k tomu, aby sa zriekal, odopieral si a obetoval sa. A pritom to je predpoklad každého duchovného povolania, lebo zasvätený život aj svojím vonkajším prejavom svedčí o zrieknutí sa a o disponovanosti pre obetu.
František Nociar je klinický psychológ, ktorý spolupracuje s badínskym seminárom pri realizovaní testov pri vstupe do seminára a pred diakonskou vysviackou.
Vraví o tom, že po páde totality mohli realizovať duchovné povolanie aj tí, ktorým v tom predtým bránili. „Potom pozvoľna prišiel vplyv materializmu a liberalizmu, ktoré naďalej oslabujú rozhodovanie ľudí pre duchovné povolanie.
Rektor košického seminára, Štefan Novotný, hovorí o tom, že negatívne následky na pokles povolaní má aj neskutočne rýchly technologický rast, ktorý je naviazaný na konzumáciu ľahko dostupných krátkych a emotívnych zážitkov, aj negatívny mediálny obraz Cirkvi, za ktorý si však neraz môžeme sami. „Kňazské povolanie je dar a tajomstvo, takže pokles počtu by som nevnímal len negatívne.
Monika Skalová, predstavená saleziánok, vníma ako jeden z dôvodov aj odkresťančenie: „Život bez Boha alebo iba tradičné splnenie určitej kvantity povinností bez kvality duchovného života a tiež množstvo ponúk rôznych hnutí, inštitútov či chariziem. A ovocie dnešnej doby ako ďalší dôvod sa prejavuje v túžbe mať sa dobre a nemať záväzky.“
Spomína aj slová pápeža Františka, ktorý hovorí o provizórnej kultúre, relativizme a diktatúre peňazí.
Psychológ zo svojej praxe a skúseností z práce s ľuďmi, ktorí nastupujú na formáciu duchovného povolania, vidí viacero dôvodov, prečo sa rozhodnú pre túto cestu. „Sú ľudia, ktorí sa rozhodnú na základe rozpoznania svojho povolania v rámci zdravého duchovného života. Potom sú to ľudia, ktorých k tomuto rozhodnutiu vedie nadšenie po konverzii, osobnom obrátení či intenzívnejšom duchovnom zážitku. Potom sú to ľudia, ktorí hľadajú cestu duchovného povolania ako určitý druh pomoci pri vlastných duchovných (neraz aj psychických) ťažkostiach alebo problémoch. Pre tých by boli inštitúcie duchovného života skôr určitým duchovným „sanatóriom“,“ opisuje.
| Predpoklad pre duchovné povolanie | Percentuálny podiel |
|---|---|
| Osobný sviatostný a modlitebný život | 33,6% |
| Túžba slúžiť druhým s nerozdeleným srdcom | 16,8% |
| Výchova v rodine | 16,4% |
| Duchovné vedenie | 15,1% |
| Spoločenstvo | 4,3% |
Rektor badínskeho seminára považuje za dnes obľúbené nové formy spirituality, a to aj u tradičných foriem povolaní, tie, ktoré „kladú väčší dôraz na komunitné prežívanie a zdieľanie. A zdá sa, že sa znovuobjavila hodnota povolania zasvätených panien, teda tých žien, ktoré zostávajú vo svete, no žijú v ňom so záväzkami zasvätených. A keďže ide špecificky o panny, môže ísť aj o istú formu odpovede Ducha Svätého na súčasné diskusie súvisiace s feminizmom a dôstojnosťou ženy.“ A krízu vníma v rámci tých, ktoré „prestali čítať znamenia čias, a teda prestali dávať odpovede na to, čo ľudia v súčasnosti potrebujú“.
Psychológ odporúča návrat k osobnému duchovnému životu, duchovnému životu rodín s duchovným vedením od detstva i fungovanie spoločenstiev na duchovnej báze s podporou farností či rehoľných spoločenstiev.
Predstavená saleziánok považuje za dôležité posilňovať v mladých ich odpoveď na povolanie - duchovným sprevádzaním a rozlišovaním či ponukou spoločenstva.
„Na Slovensku máme krásnych mladých ľudí s hĺbkou aj s entuziazmom; niekedy cítim obavy, keď k nám prichádzajú dievčatá s túžbou vstúpiť do nášho inštitútu, aby sme to nepokazili my sestry. Svoje odporúčania zakončuje koordinátorka Angelusu, Zuzana Škrinárová. Vraví, že Boh si aj dnes povoláva mladých, ktorí to aj vnímajú, ale mnohí sa v rozlišovaní nepohnú ďalej. Bolo by podľa nej dobré, aby najmä mladí rehoľníci chodili na mládežnícke akcie, kde sú mladí zapálení pre vieru - na mládežky, chvály, Godzone tour či konferencie, animátorské a líderské školy a podobne.
Amadeo Cencini povedal: „Je veľmi dôležité postupne formovať mladého človeka tak, aby najskôr „čítal“ a až potom „písal“ svoj životný príbeh z Božieho pohľadu.“
Pokles duchovných povolaní je širokým problémom, ktorý nemá jednoznačnú odpoveď a ani instantné riešenie. Pretože „zasvätený život môže prebudiť svet“! Tak vyzýva pápež František k autentickému prežívaniu zasväteného života i pozýva tých, ktorí vo svojom srdci začujú Božie volanie. Je kvasom, ktorého nie je veľa, ale prekvasí celé cesto. Možno by sme mali pozornosť zamerať väčšmi na to, čo povolaniam pomáha, než na to, čo im škodí. Napokon, ostáva sa nám najmä veľa modliť. Aby mladí zachytili hlas, ktorým ich Boh volá.