Teológia, náuka o Bohu, sa zaoberá mnohými aspektmi viery, vrátane stvorenia sveta a jeho neustáleho riadenia. Teizmus, viera, že Boh svet stvoril a naďalej ho riadi, je ústredným bodom tejto teologickej perspektívy.
Otázka pôvodu sveta a úlohy Boha v ňom je predmetom filozofických a teologických úvah už od staroveku. Filozofia, matka všetkých vied, sa zaoberá zákonmi vývoja prírody, spoločnosti a ľudského myslenia.
V kontexte stvorenia sveta je dôležité spomenúť niekoľko filozofických pojmov:
- Ontológia - veda o bytí, ktorá hľadá odpoveď na otázku „Čo je prvotné?“
- Teológia - náuka o Bohu.
- Teleológia - učenie o účelnosti, podľa ktorého má všetko svoj účel.
- Teizmus - Boh svet stvoril a naďalej ho riadi.
- Deizmus - Boh svet stvoril, ale ďalej doň nezasahuje.
- Ateizmus - odmietanie Boha.
Tieto pojmy nám pomáhajú pochopiť rôzne pohľady na stvorenie sveta a úlohu Boha v ňom.
Stvorenie sveta ako základ dejín spásy
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem,“ (Gn 1, 1) znejú prvé slová Svätého písma. Boh, ktorý tvorí svet viditeľný aj neviditeľný, ako vyznávame v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery. Stvorením sa začínajú dejiny spásy, píše Katechizmus Katolíckej cirkvi (čl. 280), ktoré majú vrchol v Kristovi.
Katechizmus ponúka otázky, ktoré si kládli ľudia od počiatku: Odkiaľ pochádzame? Kam ideme? Aký je náš pôvod? Aký je náš cieľ? Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje? Tieto otázky majú dôležitý význam v našom živote.
Podľa Katechizmu nejde primárne o to, aby sme vedeli, ako či kedy vznikol vesmír a človek, ale skôr ide o to, aby sme objavili, či všetko riadi nejaká náhoda alebo Boh.
Boh postupne zjavil Izraelu tajomstvo stvorenia. Zjavenie o stvorení nemôžeme v žiadnom prípade oddeliť od zjavenia a uzavretia zmluvy jediného Boha s jeho ľudom. Stvorenie je zjavené ako prvý krok k tejto zmluve, ako prvé a univerzálne svedectvo o všemohúcej Božej láske.
Katechizmus vysvetľuje, že slová o stvorení neba a zeme odzrkadľujú tri skutočnosti: „Večný Boh dal pôvod všetkému, čo jestvuje mimo neho. On jediný je Stvoriteľ. Všetko, čo jestvuje, závisí od toho, ktorý mu dáva bytie“ (čl. Stvorenie je nádherným spôsobom vyjadrené aj vo Svätom písme: „Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 16 - 17).
Písmo aj Tradícia vyjadrujú úplne základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu“ (čl. 293). Svätý Bonaventúra povedal, že Boh stvoril všetko, „nie preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“.
Dôvodom toho, že Boh stvoril svet, nie je nič iné ako jeho láska a dobrota. Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka, ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré.
Boh je vo svojom stvorení hlboko prítomný (čl. Stvorenie je stále v stave napredovania ku konečnej dokonalosti.
„Svedectvo Písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná, stará sa o všetko, od najmenších vecí až po veľké svetové a dejinné udalosti“ (čl. 303). Boh nám dáva účasť na tejto svojej prozreteľnosti (čl.
V tomto článku viery vyznávame aj to, že Boh stvoril nielen to, čo poznávame svojím rozumom, svojimi zmyslami, nás samých, ale stvoril aj nebo - svet neviditeľný.
Boh stvoril anjelov ako „duchovné stvorenia neprestajne oslavujúce Boha a slúžiace jeho spasiteľným plánom, ktoré má s inými stvoreniami“ (čl. 350).
Okrem neviditeľného sveta - neba - Boh tvorí aj svet časný, celé stvorenie, prírodu, zvieratá - pri všetkom hovorí, že to, čo stvoril, bolo dobré. A ako vrchol stvorenia tvorí človeka, pri ktorom hovorí, že to, že ho stvoril, bolo veľmi dobré: „Človek je určený na Božiu slávu a jeho prostredníctvom aj celé stvorenie“ (čl. 353).
Svätý Augustín hovorí, že máme dve knihy k poznaniu Boha - Sväté písmo a knihu prírody. Obe máme čítať, výhodou druhej je, že si v nej môžu čítať všetci - aj negramotní - a je zadarmo.
Príroda je umelecké dielo, za ktorým vidím umelca. Augustín: „Bože, ty musíš byť krásny, lebo ona - príroda - je krásna.
Michelangelo - Stvorenie Adama
Otázka pôvodu Boha
Otázka "Ako vznikol Boh?" patrí medzi najčastejšie námietky voči Jeho existencii. Zdá sa preto logické pýtať sa, ak Boh stvoril všetko, kto potom stvoril Boha? A kto stvoril stvoriteľa Boha? V tejto reťazi otázok by bolo možné teoreticky pokračovať donekonečna.
Ak vesmír má svoj počiatok a príčinu, je prirodzené sa pýtať: Kto stvoril Boha? Odpoveď spočíva v tom, že Boh patrí do inej kategórie existencie. Je večný. Nie je závislý od času ani priestoru. Existuje sám osebe, je sebestačný.
Preto Boh nie je ďalším článkom v reťazci príčin, ale prvotnou realitou.
Predstava, že Boha stvoril iný Boh a toho ďalší, vedie k problému známeho ako nekonečná regresia. Už Aristoteles poukázal na potrebu prvej príčiny - niečoho, čo uvádza do pohybu všetko ostatné, no samo nie je zapríčinené.
Bez prvotnej príčiny by sa proces nikdy nezačal. Boh je teda tou nezávislou a večnou príčinou všetkého.
Na otázku „Kto stvoril Boha?“ odpovedáme jednoducho: Boha nikto nestvoril. Nie je viazaný časom ani zákonmi kauzality ako náš vesmír.
Pýtať sa, kto stvoril Boha, je podobné ako pýtať sa, ako chutí modrá farba - je to pojmová chyba.
Otázka kto stvoril Boha nesprávne predpokladá, že Boh je stvorené súcno, bytosť medzi bytosťami. Takáto charakteristika by mohla platiť o stvorených, mytologických bohoch starovekých náboženstiev a kultov. Tradičné monoteistické náboženstvá (kresťanstvo, judaizmus, islam) však chápu Boha ako nestvoreného, mimo času a priestoru.
Z tejto perspektívy je otázka kto stvoril Boha nezmyselná, pretože to znamená akoby sme sa pýtali kto stvoril nestvorenú bytosť. Je to podobné ako pýtať sa - ak lokomotíva hýbe vozňami, kto hýbe lokomotívou? (Iste je to motor, no niet ďalšieho, od lokomotívy odlišného činiteľa, ktorý by ňou hýbal)
Oxfordský matematik John Lennox dodáva: „Boh je večný, on je konečná skutočnosť, konečný fakt. Pýtať sa, kto ho stvoril, znamená ukázať nepochopenie povahy jeho bytia.“
Hawking ako presvedčený ateista preferuje radšej prírodné zákony: „Pretože existuje gravitačný zákon, vesmír sa môže, ba musí, sám tvoriť z ničoho.“ Tento záver však hneď smeruje k otázke odkiaľ sa vzal/kto stvoril gravitačný zákon.
Na zamyslenie stoja slová Austina Farrera: „Ten sporný bod medzi ateistom a veriacim nie je, či má zmysel pýtať sa na konečný fakt, ako skôr, ktorý fakt je konečný.
Keď sa svätého Augustína pýtali, čo robil Boh celú večnosť pred stvorením sveta, Augustín žartom odpovedal, že vytváral peklo pre ľudí, ktorí kladú takéto otázky.
| Perspektíva | Kľúčové Argumenty |
|---|---|
| Teistická | Boh je nestvorený, večný a mimo čas a priestor. |
| Ateistická | Prírodné zákony (napr. gravitácia) sú zodpovedné za vznik vesmíru. |
| Agnostická | Nie je možné s istotou vedieť, či Boh existuje alebo nie. |
Nepochopenia môžu vznikať aj v súvislosti s kozmologickým argumentom existencie Boha kde sa mnohí zvyknú klásť vyššie zmienenú otázku kto stvoril Boha. Klásť si kritické otázky o viere má zmysel. No nie každá má zmysel, hoci sa tvári na prvý pohľad múdro.
V prvých jedenástich hlavách Genezy sú spracované staré tradície Izraela a okolitých národov starovekého Blízkeho východu o prahistórii ľudstva a o predhistórii vyvoleného národa. Vyberajú sa z nich iba tie udalosti, ktoré sú charakteristické pre dejiny celého ľudstva.
Archeologické objavy posledného storočia ukázali, že je mnoho styčných bodov medzi prvými hlavami Genezy a lyrickými, sapienciálnymi alebo liturgickými textami starovekého Sumeru, Babylonie a Ugaritu. Treba však pripomenúť, že inšpirovaní pisatelia, ktorí zostavili a zredigovali rozprávania prvých hláv Genezy, prepracovali jestvujúce literárne pramene v duchu a vo funkcii tradícií svojho ľudu.
Podľa Biblie jedine Boh existuje pred akýmkoľvek iným bytím a stvoril, čiže z ničoho vytvoril všetko, čo jestvuje na zemi a vo vesmíre. V prvej časti Genezy sú teda zozbierané tradície sapienciálneho rázu (ústne alebo už aj písané), prispôsobené primitívnemu chápaniu ľudí, ktoré podávajú jednoduchým a obrazným štýlom základné pravdy potrebné na pochopenie Božieho plánu spásy, a pri tom populárnym spôsobom opisujú počiatky ľudského pokolenia a vyvoleného národa.
Na konkrétnych osobách sa tu ukazuje, ako Boh povolal ľudí k spáse, ako ľudia Božiu ponuku spásy odmietli, a tak sa čím ďalej tým väčšmi rútili do záhuby. Zároveň sa však podčiarkuje fakt, že Boh udelil Abrahámovi a jeho potomstvu nezaslúžené požehnanie, na ktorom majú mať účasť všetci ľudia (porov. 12,3).
Hoci rozprávania o patriarchoch boli písomne redigované s veľkým časovým oneskorením po tom, čo sa opísané udalosti stali, majú hlboké a početné korene v prostredí, v ktorom žili predkovia Izraela. Nedávne archeologické objavy v starovekých mestách Ugarit a Mari umožňujú oveľa presnejšie poznať spôsoby národov Blízkeho východu z druhého tisícročia pred Kr., a pritom potvrdzujú biblické údaje o živote patriarchov.
Zvyklosti a obyčaje Abraháma a jeho potomkov sa zhodujú so životným štýlom pastierov polokočovníckych klanov, ktoré sa s čriedami oviec a kôz potulovali v krajinách „Úrodného polmesiaca“ (Palestína, Sýria, Mezopotámia). Žili viac-menej v styku s usadlým obyvateľstvom, ku ktorému prechovávali pokojné alebo nepriateľské vzťahy.
Nie je však možné napísať ucelenú a podrobnú históriu patriarchov nielen pre časový odstup, ktorý nás delí od súvekých dokumentov, ale najmä preto, že patriarchovia a ich potomkovia žili na okraji svetových politických dejín svojej doby. Tradície, ktoré o nich hovoria, obmedzujú sa iba na sféru ich základných životných záujmov: udržať pri živote rodinu v kraji často navštevovanom hladom alebo hľadať pastvu pre svoje stáda.
Rozprávania Genezy o predkoch Izraela, i keď sú v súlade s kultúrou ich doby, čerpajú z ľudových a rodinných tradícií.
I keď zaraďujeme Genezis medzi tzv. „historické knihy“ Starého zákona, alebo ju považujeme za ich úvod, ona nie je dejepisom v modernom zmysle slova, ale prvou fázou dejín spásy. Nejde tu teda o historické, ale o eminentne náboženské dielo.
Podobne ani históriu patriarchov a Jakubových synov nemožno v jej detailoch historicky podložiť, ale vtedajšie politické, sociálne, právne, kultúrne a náboženské danosti prostredia sa v nej vo všeobecnosti opisujú tak, ako ich vyniesli na svetlo dnešné vedecké výskumy Palestíny a okolitých krajín z predmojžišovho obdobia, ktoré zodpovedá tzv. Bolo by však pomýlené posudzovať a skúmať dejinné udalosti zachytené v Knihe Genezis podľa princípov a kritérií modernej historickej vedy. Naopak, treba ich chápať v zmysle starovekého spôsobu písania dejín, alebo lepšie, ako teologický výklad dejinných udalostí.
Boh, ktorý inšpiroval autorov knihy, nechcel nám podať v presných detailoch informáciu o vzniku sveta a človeka, ani nás nechcel poučiť o exaktnom priebehu histórie patriarchov. Boh chcel opísanými udalosťami v prvom rade poukázať na svoju ponuku spásy a ako nezodpovedne na ňu zareagoval človek.
Kniha Genezis vyzdvihuje predovšetkým, že Boh je stvoriteľom neba a zeme a zvrchovaným pánom celého stvorenia. On mal od počiatku so svetom a s človekom presný spasiteľný plán a tento Boží plán spásy nezmaril ani prvý hriech človeka. Povolaním Abraháma a vyvolením izraelského národa ako nositeľa pravého zjavenia a prisľúbení Boh postupne viedol ľudstvo k spáse.
Teologický význam Genezy spočíva najmä v jej učení o Bohu - Stvoriteľovi sveta a Pánovi dejín. Pritom je veľmi dôležité učenie o stvorení sveta všemohúcim Božím slovom a o tom, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Veľavýznamné je rozprávanie o raji a o hriechu človeka, o potope a o zmluve s Noemom, o povolaní Abraháma a jeho potomstva ako prostredníkov požehnania pre celé ľudstvo atď. Všetky Božie diela a zásahy v dejinách smerujú pod týmto zorným uhlom ku konečnému cieľu Božieho zjavenia, t.j.
Genezis je bohatá na témy a predobrazy, ktoré sa opakujú aj v iných textoch Biblie a ktoré sa stali predmetom neskorších úvah tak židovskej, ako aj kresťanskej tradície. Kniha sa začína rozprávaním o stvorení sveta, ktoré ospevujú žalmy, komentuje Kniha Jób a spomína Izaiášovo proroctvo. Adamovo správanie v záhrade Eden sa v Pavlových listoch porovnáva s úlohou Krista, nového Adama. Ďalšími predobrazmi Ježiša Krista sú Ábel, Izák a Melchizedech. Potopa sveta sa v Novom zákone stáva predobrazom kresťanského krstu.
Židovská a potom kresťanská teológia v priebehu vekov znova a znova čítala a interpretovala prvú knihu Biblie, aby odhalila a pochopila tajomstvo vzniku sveta, života a ľudského osudu, a najmä aby v nej objavila prvú fázu Božieho diela pre dobro a spásu človeka.
Popri týchto mužských postavách treba spomenúť aj úlohu, ktorú mala v tradíciách patriarchov žena alebo matka: Eva, Sára, Rebeka, Lia a Ráchel, Putifarova žena.
Biblické stvorenie - Dokumentárny film
Filozofické smery a teológia
V priebehu dejín sa rôzne filozofické smery snažili pochopiť vzťah medzi Bohom a svetom. Niektoré z nich sú:
- Patristika: Obdobie učenia cirkevnou inteligenciou, kde páter Augustín bol najvýznamnejším kresťanským mysliteľom. Jeho filozofia je teocentrická, zdôrazňujúc vzťah medzi človekom a Bohom. Boh je príčina, stred a cieľ sveta, vecí a ľudí.
- Scholastika: Obdobie (9. - 15. storočie), ktoré sa delí na ranú, vrcholnú a neskorú. V tomto období sa filozofia úzko spájala s teológiou, pričom sa hľadali racionálne dôkazy existencie Boha.
- Renesančná filozofia: Pokúsila sa o znovuzrodenie antickej vzdlanosti. Mikuláš Kuzánsky stotožňuje základom všetkého - ,, Jedno,, s Bohom.
Tieto filozofické smery ponúkajú rôzne perspektívy na pochopenie stvorenia sveta a úlohy Boha v ňom.