Aby sme dokázali milovať a pochopiť, čo znamená byť milovaný a vzácny v niekoho očiach, potrebujeme ísť ku zdroju lásky, k svätému a dokonalému Bohu.
Božia Láska je pre nás skutočne pochopiteľná len skrze Kríž Ježiša Krista. Preto je v novej zmluve obtiažne nájsť verš hovoriaci o Božej láske bez zmienky o kríži Pána Ježiša.
Biblia Jn 3,16-18 hovorí: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený."
Premýšľajme nad tak základným pojmom, ako je láska. Ale nechcem o tomto slove uvažovať všeobecne a filozoficky. Pozrime sa za slovo láska z pohľadu Písma. Pretože len vtedy máme lásku naplnenú tým správnym obsahom, podstatou a zmyslom.
J.3,16 „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“
Galatským 2:20 „a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa.“
1 Ján 4:10 „V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy.“
Láska - je hnacia sila Božieho Jednania. S Bohom nie sme zmierení preto, že by Kristova obeť nejako zmenila Boží postoj k nám, ale pretože Božia láska poslala Krista ako spôsob, ktorým by hriech, ktorý nás oddeľuje od pochopenia jeho lásky, mohol byť navždy odstránený.
V týchto slovách máme zhrnutie a podstatu evanjelia.
Božia láska a jej prejavy
Božia láska je motívom. Nie Boží hnev, nie Božia prísnosť, ale Božia láska.
Boží Syn Ježiš Kristus sa stal človekom, prišiel na svet a porazil hriech svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. Každého človeka, ktorý uverí tejto správe, Boh zahrnie svojou milosťou.
Ak uveríme a prijmeme do života Božiu milosť, je to taká veľká vec, že sa nám zmení celý život. Boh, ktorý naplnil náš život, prenáša na nás svoju dobrotu. Jeho prítomnosť pôsobí v našom živote tak, že sa stávame lepšími a konáme viac dobra. Je to dôkaz toho, ako hlboko sme pustili Boha do nášho života.
Je dôležité vedieť, že Božia milosť sa v našom živote môže zväčšovať. Ak by sme tvrdili, že sme veriaci, ale stále by sme robili zlo, takáto viera by nám nepomohla. Zlo v našom živote by bolo dôkazom, že sme naozaj neuverili. Viera bez skutkov je nedokonalá, je iba takým malým zárodkom.
Vyhľadaj cielene miesta a situácie, kde dokážeš pomôcť človeku, ktorý to potrebuje.
Láska je základom všetkého. Odôvodniť si dokážeme všeličo, ale Božiu lásku si odôvodniť nedokážeme. Boh ukázal svoju múdrosť, moc, spravodlivosť a svätosť v našom vykúpení v Kristovi.
Ak sa pýtate, prečo urobil toľko rozruchu pre padlé pokolenie, ktoré samo seba dostalo do porušenia a je Mu úplne neužitočné, máme len jedinú odpoveď: pretože nás miloval. Ak sa ďalej pýtate: „Ale prečo nás miloval?“, nemáme inú odpoveď, iba, „pretože nás miloval,“ lebo nemôžeme ísť pred prvopočiatok vecí.
Božím slávnym zámerom v našom spasení bolo demonštrovať Jeho lásku a milosť voči ľudstvu. A nielen demonštrovať, ale aj osláviť. Toto sú slová Apoštola: „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (Rímskym 5:8).
Keď Ho Jeho láska primäla k tomu, aby dal za nás Krista, mal v mysli celé ľudstvo ležiace akoby na kope odpadkov alebo v stave hriechu a biedy. A potom im poskytol Spasiteľa.
Človek nemiloval Boha. Nie, on bol Božím nepriateľom, keď prišiel Kristus, aby nás s Ním zmieril: „V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy“ (1. Jána 4:10).
My sme nevnímali svoju mizériu, nestarali sme sa o našu nápravu, boli sme tak ďaleko od zásluh, že sme si žiadne vykúpenie ani neželali.
Veľkým zámerom satana je znížiť našu mienku o Božej dobrote. Preto zaútočil na našich prarodičov, ako keby Boh (bezohľadu na všetku Jeho dobrotu) závidel ľuďom ich blaženosť a šťastie. A satan neopustil svoje staré obyčaje.
Ak je láska tak veľmi prítomná v tomto požehnanom diele, aký nádherný musí byť zdroj tejto lásky!
Kristus - Najväčší dar
Kristus - najväčší dar
- Boh najväčší Milovník
- Tak miloval najväčší stupeň
- Svet najväčšie spoločenstvo
- Že dal najväčší čin
- Svojho jediného Syna najväčší dar
- Aby každý najväčšia príležitosť
- Kto verí najväčšia jednoduchosť
- V neho najväčší pôvab
- Nezahynul najväčší sľub
- Ale najväčší rozdiel
- Mal najväčšia istota
- Život večný najväčší majetok
Grécke slová vyjadrujúce lásku
- Storgé - všeobecná náklonnosť, najviac uprostred rodiny. Tiež obľuba a nežná láska, napr. vo vzťahu ku vlastným deťom.
- Filia - priateľstvo. Ježiš toto slovo použil vo verši Matúš 10,37 Kto miluje otca alebo matku väčšmi ako mňa, nie je ma hoden.“
- Erós - telesná láska. Tento pojem bol už pred obdobím NZ tak znehodnotený, že sa v NZ vôbec nevyskytuje, aj keď sa biblickí pisatelia o telesnej láske vyjadrovali kladne.
- Agapé - Božia láska.
Pričom si všimni:
- Predmet: svet
- Skutok: láska
- Mieru: tak miloval…
Všímni si z týchto slov, že počiatok a pôvod našej spásy je len a jedine Božia láska.
Najpozoruhodnejšou vecou, ktorú je vidno v postupe a zdokonaľovaní našej spásy Kristom, je láska. Je príznačné, že začiatok, priebeh a koniec našej spásy túto lásku dosvedčujú.
Kristova zásluha nebola prvotnou príčinou Božej lásky, ale jej prejavom, ovocím a účinkom. Text hovorí, že On najprv miloval svet a až potom dal svojho jednorodeného Syna.
Keď vnímame a nachádzame príčiny a dôsledky, vnímame lásku Božiu skrze smrť Krista.
APLIKÁCIA 1: Vyvracia všetko nepochopenie ohľadom Boha.
APLIKÁCIA 2: Poháňa nás obdivovať lásku Božiu v Kristovi.
Existujú tri veci, pre ktoré sme obdržali akúkoľvek láskavosť:
- Dobrá vôľa Toho, ktorý dáva;
- veľkosť daru;
- nehodnosť toho, kto dostáva.
Bolo to zo slobodného pohnutia Jeho vlastného srdca, bez nášho úmyslu alebo prosby. Žiaden iný dôvod nemáme ani nedostaneme. Neuchádzali sme sa o to.
Dar Ježiša Krista je taký veľký, až je v Ňom v plnosti vyjadrená Božia láska. Neexistuje lepší Kristus ani vhodnejší Vykupiteľ, ani žiadny iný Syn, ktorý by za nás zomrel. Boží Syn už nemohol vytrpieť väčšie nedôstojnosti.
Boli sme úplne nehodní, aby sa Boží Syn vtelil a zomrel za nás. Pozoruhodne to vykresľuje Apoštol: „Lebo za spravodlivého sotvakto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (Rímskym 5:7-8).
Všetci sme boli nehodní a v prekliatom stave, no On poslal svojho Syna, aby za nás zomrel a oslobodil nás od večného zahynutia a aby z nás spravil účastníkov večného života.
Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.
Boh tak miloval svet
Výzva k viere a nasledovaniu
Dnes nás evanjelium vyzýva nasledovať príklad apoštola Tomáša, ktorý prešiel od pochybovania k viere. Tomáš nebol pri tom, keď sa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní prvý raz zjavil apoštolom. O týždeň neskôr - „po ôsmich dňoch“ (Jn 20,26) - bol Tomáš v zhromaždení apoštolov napriek tomu, že odmietol uveriť správe o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Táto skutočnosť nám jasne naznačuje, že viera sa nezachováva v odstupe od spoločenstva. Ďaleko od našich bratov a sestier viera ani nerastie, ani nedozrieva.
Počas každého nedeľného slávenia Eucharistie sme svedkami Ježišovej prítomnosti. Tomáš úprimne vyjadril svoje pochybnosti, lebo Pán mu spočiatku neposkytol to, čo Márii Magdaléne: že mohla nielen počuť a vidieť Pána, ale aj sa ho dotknúť svojimi rukami.
Pohyb od nedôvery k viere sa uskutočňuje niekoľkými krokmi. Naše obrátenie sa k Ježišovi Kristovi - náš krok z tmy do svetla - je osobný proces, ale k tomu, aby sme ho uskutočnili, potrebujeme spoločenstvo.
Teraz, keď sme už naplno vo veľkonočnom období, nás Cirkev pozýva, aby sme vstúpili do nového života s Kristom tým, že budeme konať naše skutky v Bohu (porov. Jn 3,21). K tomu potrebuje každý z nás osobne prijať Ježišovu výzvu adresovanú Tomášovi: „A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20,27).
„Aká nádherná dobrá zvesť! Ten, ktorý sa kvôli nám stal ako jeden z nás, aby nás urobil svojimi bratmi, teraz predstavuje svojmu pravému Otcovi svoje človečenstvo, aby vyzdvihol celé svoje príbuzenstvo k sebe.“ (sv. Maxim Vyznávač)
„Láska Boha k Izraelu sa prirovnáva láske otca k svojmu synovi. Táto láska je silnejšia ako láska matky k vlastným deťom. Boh miluje svoj ľud väčšmi ako ženích svoju milovanú nevestu. (Iz 62,4-5). Táto láska prekoná aj tie najväčšie nevernosti a pôjde až po ten najdrahší dar: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16).
Bože, večná pravda, veríme v teba. Bože, naša sila a spása, dúfame v teba. Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom. Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno. Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom. Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi. Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia. Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery. Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi. Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci Spoločnosti Božieho Slova pomáhajte nám v apoštolskej práci. Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
Ježišova modlitba v Getsemane
Pozrime sa teraz na toho, ku komu sa modlí. Tento zápas v Getsemane vrhá svetlo nielen na Ježiša, ktorý sa modlí, ale aj na Otca, ku ktorému sa modlí. Je to Otec, ktorý počas Ježišovho života opakovane hovorí: „Toto je ten môj milovaný Syn.“ Je to Otec, o ktorom Ježiš opakovane hovorí: „Otec miluje svojho Syna a všetko dal do jeho rúk.“ A tu zrazu vidíme, že tento milujúci Otec podáva svojmu milovanému Synovi do rúk kalich utrpenia.
To Otec vedie Syna na popravisko. To milujúci Otec vedie milovaného Syna na kríž. Znamená to, že ho vydal. Vydal na smrť. Že Otec neušetril ani svojho jediného Syna. Dokonca sa dá povedať, že ho celý čas šetril práve pre túto chvíľu. Spomeňte si, koľkokrát chcel človek siahnuť na Ježišov život. Už pri jeho narodení musí Jozef s Máriou a malým Ježišom utekať pred Herodesom. Otec ho od narodenia chráni - lenže nie pred krížom, ale pre kríž. Otec ho šetrí pre túto chvíľu, aby ho neušetril hodiny utrpenia a smrti.
Ale prečo to robí? Keď sa Otec má rozhodnúť, koho ušetriť, či nás ušetrí večného zahynutia, alebo svojho Syna ušetrí cesty kríža, tak sa rozhodne ušetriť nás a neušetriť svojho Syna. Otec vo svojej láske k nám ide tak ďaleko, že ide sám proti sebe, proti svojmu vlastnému srdcu.
V Getsemane vidíme smrteľnú úzkosť Syna, ale za ňou je skrytá i rovnako veľká bolesť Otca, ktorý musí povedať „nie“ prosbe milovaného Syna. A to je prekvapujúce. Veď či sám Ježiš nepovedal: „Môj Otec ma vždy vypočuje“? Ale tu ho nevypočul. Jediná prosba Syna, ktorá nebola vypočutá. Aj Ježiš vie, čo je to nebyť vypočutý. Aj on vie, aké to je, keď nebo mlčí.
Aby Otec mohol povedať svoje áno nám, musí povedať svoje nie Synovi. Aby mohol povedať áno našej spáse, musí povedať nie Synovej prosbe. Ale keď Otec hovorí nie Synovi, to hovorí nie i sám sebe, svojej láske k Synovi.
Keď Ježiš v závere hovorí: „Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov,“ my už vieme svoje. To nie je ruka zradcu, ani ruka nepriateľov. To je ruka milujúceho Otca, ktorá vedie Syna na popravisko. To Otec vydal svojho Syna do rúk hriešnikov.
Abrahám s nožom v ruke a Izák s drevom na pleci idú na obetný vrch Mórija. Ale vo chvíli, keď otec stojí nad synom so zdvihnutou rukou s nožom, zaznie hlas z neba: „Zadrž!“ A miesto Izáka Abrahám obetuje baránka, ktorého vo viere videl, keď povedal: „Hospodin opatrí.“ Ale keď nebeský Otec vedie svojho Syna na smrť, tu už nezaznie to vyslobodzujúce „Zadrž!“ Tu už Otec nemá pripravenú náhradu za Syna, lebo Syn je tou náhradou.
Vtedy Ježiš prišiel s nimi na miesto, ktoré sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: Sadnite si, kým odídem tamto a pomodlím sa. Vzal so sebou Petra i dvoch Zebedejových synov a začal pociťovať zármutok a úzkosť. Vtedy im povedal: Moja duša je smutná až na smrť. Zostaňte tu a bedlite so mnou. Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty. Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. Povedal teda Petrovi: To ste nemohli ani hodinu so mnou bedliť? Bedlite a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé. Odišiel druhý raz a modlil sa: Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa! Keď sa vrátil, zasa ich našiel spať, lebo sa im oči zatvárali od únavy. A tak ich nechal, znova odišiel a tretí raz sa modlil tými istými slovami. Potom sa vrátil k učeníkom a povedal im: Teraz už spite a odpočívajte ! Hľa, priblížila sa hodina a Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme!
Ježiša báť sa? Ale tu je plný úzkosti a strachu.
Agónia označuje smrteľný zápas, skonávanie.
Berie hriechy, ktoré sa už stali i hriechy, ktoré sa ešte len stanú. i každý tvoj i môj hriech. Nevynechá ani jeden z nich.
Tým trestom je duchovná smrť. oddelenie a odlúčenie od Boha. Strašné, desivé, nepredstaviteľné pre toho, kto nepoznal hriech!
Moje zavrhnutie sa má stať jeho zavrhnutím. prekliatím. Nevinný má zomrieť ako vinný. nespravodlivý, zlorečený.
Preto tá úzkosť, preto tá hrôza. Preto ten strach.
nezodpovedaná otázka: Je možné, aby odišiel od neho kalich utrpenia? existuje iná cesta tvojej i mojej záchrany než cesta kríža? Otcova odpoveď?
Nebo mlčí. Otec mlčí.
zodpovedaná: Nie, nie je to možné. záchrany človeka len cestu kríža. A čo Ježiš?odpoveď?
- je v dobrých rukách, v tých najlepších. Ježiš už necúvne. nezuteká z boja.
Otec milovanému Synovi do rúk kalich utrpenia. Ježiša na smrť. To Otec vedie Syna na popravisko. milovaného Syna na kríž. Čo to znamená, že ho dal? Znamená to, že ho vydal. Vydal na smrť. Otec neušetril ani svojho jediného Syna.
Jozef s Máriou a malým Ježišom utekať pred Herodesom. narodenia chráni, lenže nie pred krížom, ale pre kríž. chvíľu, aby ho neušetril hodiny utrpenia a smrti. Ale prečo to robí?
svojho Syna. sebe, proti svojmu vlastnému srdcu. obetuje Syna miesto nás. povedať „nie“ prosbe milovaného Syna. A to je prekvapujúce. Ježiš nepovedal: „Môj Otec ma vždy vypočuje“? Ale tu ho nevypočul. prosba Syna, ktorá nebola vypočutá. Aj Ježiš vie, čo je to nebyť vypočutý. on vie aké to je, keď nebo mlčí.
povedať svoje nie Synovi. Synovej prosbe. svojej láske k Synovi. „Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov,“ my už vieme svoje. zradcu, ani ruka nepriateľov. popravisko. To Otec vydal svojho Syna do rúk hriešnikov.
vypiť kalich utrpenia a zavrhnutia, aby ho nemusel dať vypiť nám. svojho syna na smrť.
na pleci idú na obetný vrch Mórija. tou náhradou.
Nikdy predtým nevideli Ježiša plakať v súkromí. na verejnosti, keď šlo o druhých. Plakal pri Lazarovom hrobe. nekajúcim Jeruzalemom. Ale nikdy neplakal, keď šlo o neho.
v Getsemane. Celý svet má počuť o jeho úzkosti a strachu.
predstavuje maximálnu mieru obete, ktorá ho stála totálne všetko. nepochopíme veľkosť obete, ktorú priniesol na Golgote. bez Getsemane. koľko stála Ježiša naša spása.
„Bdejte so mnou.“
„Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli a nepodľahli pokušeniu.“ Akému pokušeniu? tomu, ktorému už raz Peter podľahol. bez kríža je satanské pokušenie. keď prichádza zradca spolu s ozbrojeným zástupom. a preleje krv nepriateľa. víťazstvo. krv. Takto zlyháva ten, ktorý nedokáže ani hodinu bdieť so svojim Pánom.
Čo vlastne o Ježišovi vyznáva Katechizmus Katolíckej cirkvi?
„Veríme a vyznávame, že Ježiš z Nazareta, Žid narodený z dcéry Izraela v Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého a cisára Augusta I., povolaním tesár, ktorý zomrel ukrižovaný v Jeruzaleme pod miestodržiteľom Ponciom Pilátom, za vlády cisára Tibéria, je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom; že „vyšiel od Boha“ (Jn 13, 3), „zostúpil z neba“ (Jn 3, 13; 6, 33) a „prišiel v tele“ (1 Jn 4, 2), lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy… Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1, 14. Katechizmus hovorí jasne: „Odovzdávať kresťanskú vieru znamená predovšetkým ohlasovať Ježiša Krista s cieľom privádzať k viere v neho“ (KKC 425).
A ide ešte ďalej - učenie Cirkvi hovorí, že doslova v srdci katechézy je Kristus. Koho to vlastne ohlasujeme? Ježiš ako meno, v ktorom nachádzame spásu: „Lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12).
Viete, čo znamená v hebrejčine meno Ježiš? Znamená „Boh spasí“. Toto meno je v centre kresťanskej modlitby (KKC 435). Máme svedectvá o tom, že mnohí svätí ľudia zomierali s týmto posledným slovom - Ježiš. Potom je tu druhá časť jeho mena - Kristus. Z gréckeho prekladu hebrejského slova znamená „pomazaný“.
Titulom „Boží Syn“ je označený vzťah Ježiša k Bohu. Aj Peter Ježišovi vyznáva: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). V evanjeliách máme dve udalosti, v ktorých Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“ - pri Ježišovom krste v Jordáne a pri premenení na vrchu Tábor. Stotník pod krížom zvolá: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15, 39).
Ďalším jeho titulom okrem Božieho Syna je Pán - Kyrios. Tým je Ježiš uznávaný za Boha. Svedčia o tom aj skutky, ktoré koná - moc nad prírodou, chorobami, zlými duchmi, smrťou i hriechom (KKC 447).
„Tvrdiť, že Ježiš je Pán nad svetom a dejinami, znamená aj - a to už od začiatku kresťanských dejín - uznávať, že človek nemá bezpodmienečne podriadiť svoju osobnú slobodu nijakej pozemskej moci, ale jedine Bohu Otcovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi,“ pokračuje Katechizmus (KKC 450).
Aj v rámci modlitby používame často oslovenie Pán. Označujeme tým božskú zvrchovanosť. Ježiš je určite Spasiteľ sveta.
V tomto všetkom som aj skrze sviatosť zmierenia spoznal, že Boh je nad tým všetkým. Boh, ktorý ma miluje a prijíma ma takého, aký som. Že on chce byť so mnou, chce mi odpustiť a chce ma spasiť - a urobil by to znova. Išiel kvôli mne na drevo kríža. To bolo znovuspoznanie Božej lásky, ktorú som skrze slabosť prijal. Najviac v tom, že mi ukázala Krista.
Uviedla ma do modlitby, aj keď som nechcel. Ukázala mi Ježiša Krista, aj keď som v neho neveril. Učila ma modliť sa a mať osobný rozhovor - že Boh je živý a môžem sa s ním rozprávať ako so živou bytosťou. Dala ma na kolená a učila ma mať úctu voči Sviatosti oltárnej. Naučila ma vyčleniť si čas na modlitbu, byť s Pánom. To, že je to akt vôle, výber. Že aj keď to nevnímam, to neznamená, že to tak nie je. Musím urobiť krok viery, že pôjdem pred neho a budem sa s ním rozprávať.
Ježiš je a chce sa nám ukázať, ale dáva nám slobodu a rešpektuje ju. Takže ak ja nechcem, nebude vstupovať do môjho života nasilu. On je láska a v slobode, ktorú mi daroval, čaká, že ja urobím ten krok - krok viery, krok do neznáma. Nie je to poznanie, ale viera. A vo viere budem dostávať odpovede. Lebo je napísané: „Kto hľadá, nájde. Kto klope, tomu sa otvorí“ (Mt 7, 8). On nie je násilník, čaká na človeka, kým urobí rok. A on urobí ten druhý krok stopercentne.
Biblický komentár k Jánovi 3,16
Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.