Mons. Vstupujeme už do ďalšieho roka, ktorý je poznačený rôznymi výzvami a ťažkosťami. Už druhý rok prežívame zvláštne obdobie, ktoré poznačila pandémia koronavírusu. Rok 2021 sa naozaj niesol v znamení pandémie a z nej vyplývajúcich dôsledkov.
Určite som silno prežíval, že dosť veľkú časť roka, zvlášť v prvé mesiace, boli naši veriaci „odrezaní“ od verejných bohoslužieb, od priamej duchovnej starostlivosti. To bola veľká bolesť ľudí, ale aj moja bolesť. Mal som veľmi obmedzené stretnutia s ľuďmi, nemohli sa sláviť rôzne liturgické slávnosti vo farnostiach, s kňazmi sme už vlastne 2 roky nemohli prežiť kňazský deň tak, ako bolo zvykom a potrebou. Som rád, že sa podarilo stretnúť pri sv. omši, ale chýbalo spoločenstvo aj pri stolovaní, ktoré nebolo dovolené. A aj spoločné stolovanie prispieva k posilňovaniu spolupatričnosti, k zdieľaniu života.
Prežíval som bolesti ľudí postihnutých Covidom, zvlášť tých najviac trpiacich, zomierajúcich, vysilených slúžiacich ľudí od lekárov, zdravotníkov, po všetkých, ktorí nešetria seba a dávajú sa druhým….
Chcem však spomenúť a zdôrazniť, že aj v tomto ťažkom roku nám bola darovaná nádej. Boh nás neopustil. Rok 2021 bol Rokom sv. Jozefa, ktorý je ochrancom, pomocníkom, vzorom pre všetkých. Bol rokom, v ktorom sme slávili prvú Novénu k Rožňavskej Panne Márii. Z tohto mám zvlášť radosť. Rožňavská Panna Mária pred 300 rokmi zachránila Rožňavu pred morom a my sa k nej s dôverou utiekame a chceme sa vždy utiekať. Nemožno s radosťou nespomenúť návštevu Svätého Otca Františka na Slovensku. Povzbudil nás silou svojej osobnosti nástupcu sv.
Toto obdobie poznačili rôzne reštrikcie. Raz sa kostoly otvárali, inokedy zatvárali. Už som spomenul, že pre mňa to bola bolesť. Určite rešpektujem potrebné opatrenia, ktoré bolo nutné zachovať. Ale úplné zatvorenie kostolov nepraktizovali ani v jednej európskej krajine.
Vždy sme vyzývali ľudí, aby pri návšteve kostolov a bohoslužieb dodržiavali dané opatrenia - dezinfekcia rúk, rozostupy, ruky si na znak pokoja nepodávame už takmer dva roky… Myslím si, skôr sa môže rozniesť nákaza v obchodoch, ktoré bolo nevyhnutné, aby boli otvorené, lebo zabezpečujú základné podmienky pre prirodzený život, ako v kostoloch, kde ľudia sedia na určených miestach a po skončení bohoslužby odídu bez migrácie po priestore kostola. Kostol, bohoslužba, modlitba dávajú pokrm duši človeka. Teda treba pamätať na prirodzený aj nadprirodzený život človeka.
Snažil som sa prostredníctvom dostupných prostriedkov viesť veriacich a vytvárať s nimi a samozrejme s kňazmi jednotu. Bolo to možné cez streamované sv. omše z Rožňavskej katedrály, cez podnety na stránke nášho biskupstva (www.burv.sk), cez „Slovo pastiera“, cez ktoré som sa prihováral kňazom, veriacim, rôznym skupinám ľudí, cez pastierske listy, cez informácie, články na našej stránke, cez osobný záujem… jednoducho cez dostupné a možné prostriedky. Najviac však cez modlitbu, pravidelnú zvlášť večernú modlitbu ruženca, ku ktorej som pozýval všetkých, ktorí sa chceli pridať aj za hranicami našej diecézy.
Mnohí sa vrátili, no mnohí si zvykli z pohodlia svojho domova „sledovať“ sv. omšu. Možnosť vysielaní sv. omší cez televíziu a rozhlas, cez internet bol veľkou pomocou a príležitosťou aspoň takto sa na diaľku zúčastniť sv. omší. Ale veriaci, túžiaci po sv. spovedi, po sv. prijímaní cítili nedostatočnosť tejto náhrady priamej účasti. Na povzbudenie - boli rodiny a možno mnohé, ktoré sa snažili urobiť z nedele sviatok a sv. omšu cez dostupné prostriedky sa snažili nielen sledovať, ale aj prežívať a takto k tomu viedli aj svoje deti. Napr. aj tak, že sa na sledovanie sv.
Po prvej vlne sme možno dúfali, že pandémia je za nami, po takmer bezproblémovom lete, na jeseň opäť udrel covid. Áno, určite sme dúfali, že po prvej vlne už bude dobre, alebo lepšie. Určite, každý uvažujúci človek sa pýta, prečo sa to asi deje? Na túto otázku nie je úplná odpoveď. Jedno je isté. Boh nás nikdy nechce trápiť, Boh nechce utrpenie. Ale môže ho dopustiť. Prečo? Vo všeobecnosti - niekedy si utrpenie zapríčiníme sami, napr. človek, ktorý poškodzuje svoje zdravie drogami, alkoholom, musí počítať s následkami, ktoré často postihnú aj jeho okolie, zvlášť najbližších.
Je tu otázka: prečo trpia aj nevinní? V poriadku života je to tak, že chyby alebo hriechy jednotlivcov akoby „zaťažujú svet“. Hriechy prinášajú vo svete dôsledky. A vo svete žijú aj nevinní. Čo nám chce povedať Boh pandémiou? Určite si môžeme uvedomiť, že aj pri najväčšom ľudskom úsilí premôcť zlo, potrebujeme sa obrátiť na Boha v dôvere v jeho pomoc. To nám hovorí Sväté písmo, ale potvrdzuje to aj história či už jednotlivcov, ale celých národov, ako aj skúsenosť s pandémiou moru v našej diecéze (ešte pred jej vznikom) začiatkom 18. st. a s úctou k Panne Márii Rožňavskej.
Ale každý si môže z tejto boľavej skutočnosti vytiahnuť niečo aj pre seba osobne. Možno je to výzva k väčšej otvorenosti voči iným, k angažovanosti, k vďačnosti slúžiacim, k uvedomeniu si pominuteľnosti života a k návratu k Bohu. Nálady, ktoré vyvolala pandémia sú rôzne. Vo všeobecnosti možno povedať, že ľudia sú už unavení.
Jednou skupinou ľudí môžu byť tí, ktorí už pred tým trpeli nejakým ochorením, ktoré situácia s pandémiou „vyprovokovala“ k silnejším alebo novým prejavom psychického utrpenia. V takýchto prípadoch je pravdepodobne potrebná odborná lekárska pomoc. Zo strany našej pastoračnej starostlivosti sa vyžaduje, aby kňazi, keď sa stretnú s týmito ľuďmi vedeli múdro rozlíšiť, ak oni potrebujú odbornú pomoc a s taktnou a citlivou jemnosťou im takúto pomoc odporučiť.
Treba ešte dodať, že pandémia so všetkými negatívnymi znakmi a opatreniami doľahla aj na kňazov. Aj my potrebujeme obnovu síl. Samozrejme pastoračná láska vedie kňaza všetkých vypočuť, potešiť, žehnať, modliť sa za nich.
Inú, myslím si že početnejšiu skupinu ľudí tvoria tí, ktorí sa v dôsledku pandémie nachádzajú v únave, psychicky vyčerpaní, ale nepotrebujú nevyhnutne odbornú lekársku pomoc. Ich problém má možno korene aj v ekonomickej situácii rodín, kde sa trápia s existenčnými problémami, isto v obdobiach zákazu vychádzania sa rodiny museli zdržiavať často v malých bytoch a tam, kde nie sú dobré vzťahy, bolo toto náročné. Neistota z budúcnosti nedá spávať, deti sa počas období dištančného vzdelávania trápili pri počítačoch… učitelia, zdravotníci, obchodníci, …. sa vystavovali a denne vystavujú riziku nákazy Covidom… V starostlivosti o túto skupinu ľudí je pastoračné nasadenie Cirkvi.
Všímať si ich, vyhľadávať, vypočuť, povzbudiť, vlievať nádej, ponúkať prostriedky milostí cez povzbudenie k modlitbe, prijímaniu sviatostí. Hľadať prostriedky pomoci aj cez ochotných, obetavých ľudí, ktorí vedia a chcú pomôcť, podporiť, podoprieť, vniesť svetlo… a kňaz vo farnosti má byť zvlášť pastierom spolupracovníkov - angažovaných veriacich, tých, ktorí pomáhajú iným. Oni ho zase držia svojou ochotou, nasadením. Sám kňaz môže urobiť veľa, ale ani zďaleka toľko, ako keď sa do aktivity pomoci druhým zapoja konkrétni ľudia. To je Cirkev - nielen kňazi a zasvätení, ale všetci, ktorí nasledujú Ježiša Krista, ktorý kade chodil, dobre robil.
Tento rok sa v našej diecéze zameriavame zvlášť na rodiny v rámci Roka rodiny, ktorý je vyhlásený Svätým Otcom Františkom. My sme si predsavzali mať v pastoračnej starostlivosti ešte aj zvlášť manželov, snúbencov. Už som spomenul, v akých skupinách sa podľa mňa nachádzajú ľudia v tejto dobe pandémie. Spomenul som aj možné príčiny. Jedno je však isté, ak skutočne uveríme nielen v Boha, ale aj Bohu, ak ho spoznáme ako Lásku, toto nás podrží aj v ťažkých situáciách života.
Spoločná modlitba mariánskej pobožnosti bola v roku 2020, v prvom roku pandémie. Preto hovorím spoločná, lebo v tom čase nebolo dovolené zhromažďovať sa, ale cez komunikačné prostriedky som pozval celú diecézu a aj ostatných, ktorí sa chcú pridať k spoločnému duchovnému zjednoteniu sa a modlitbe. Viedla ma k tomu viera, vlastná skúsenosť sily modlitby, prosby prednášanej cez Pannu Máriu a tiež historická udalosť. Začiatkom 18. storočia vr. 1710 postihla Rožňavu morová epidémia, ďalšia krajinská epidémia bola v rokoch 1731 - 1744. Jezuiti, ktorí v tom čase pôsobili v Rožňave konali procesie s obrazom Rožňavskej Panny Márie a vyprosili zastavenie moru. Aj my sme na príhovor Rožňavskej Panny Márie a sv. Jozefa vyprosovali zastavenie pandémie a modlili sa za všetkých, ktorých pandémia zasiahla a ovplyvnila životy.
Balkón na biskupskej rezidencii je oproti mariánskemu stĺpu, ktorý je svedkom vďaky Pánu Bohu a Panne Márii za milosti. Áno, ľudia prichádzali. O Vás je všeobecne známe, že ste biskupom, ktorý má hlbokú úctu k Matke Božej. Všetko by som prirovnal k potôčiku, ktorý postupne mohutnel. Dovolím si povedať, že tak sa to dialo v takmer každej veriacej rodine, a rád odporúčam aj dnešným rodinám, aby to tak pokračovalo, zvlášť pokiaľ dieťa rastie a je v domácom prostredí.
Bola to moja mama, ktorá ma postupne „učila“ modliť sa ruženec, viedla k praktizovaniu Prvých piatkov i sobôt. Babku som už nezažil, ale v mnohých rodinách týmto prvým krokom viery a mariánskej úcty „učia“ starí rodičia, ako to rád spomína a vyzýva k tomu aj pápež František. Spočiatku som všeličomu rozumel len veľmi málo, ale do môjho života sa vniesol tento návyk. Práve to je veľmi dôležité vo výchove: vniesť do srdca dieťaťa prirodzený návyk života viery. V kňazstve sa mariánska úcta vo mne posilnila, vygradovala, keď som bol farárom na mariánskom pútnickom mieste v Obišovciach a bolo prirodzené, že Panna Mária si našla pevné miesto v mojom biskupskom hesle i znaku.
Ako som už spomínala, ste ctiteľom Panny Márie a rozširujete jej odkaz z Fatimy. Posolstvo Panny Márie z Fatimy je a malo by byť stále živé. Panna Mária nás upozornila na mnohé negatívne skutočnosti, ktoré treba v našich životoch zmeniť, na dôsledky - ak sa to tak nestane, ale dala aj mnohé prisľúbenia spojené s praktizovaním pokánia, ku ktorému vyzývala a s praxou prvých sobôt v mesiaci a zasvätenia sa jej Nepoškvrnenému Srdcu. Preto sme aj v diecéze intenzívne prežívali rok 2017 ako Fatimský rok a pripravovali sme sa na zasvätenie diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktoré bolo verejne na rožňavskom námestí na záver slávnostnej sv. omše 14. októbra 2017 za účasti pútnikov z diecézy, aj spoza jej hraníc. Zúčastnil sa ho aj pekný počet primátorov miest a starostov obcí z územia Rožňavskej diecézy.
Za posledných sto rokov počujeme, že takmer na celom svete sa zjavuje Panna Mária. Zjavenia Panny Márie - ich pravdivosť musí potvrdiť Cirkev, ktorá tieto udalosti dôkladne skúma. Rozhodne, či sa Panna Mária zjavuje často alebo nie, treba mať na pamäti, že ak je to pravé zjavenie, hovorí nám vždy to, čo nám už bolo dané v Božom zjavení. Boh cez zjavenia Panny Márie a jej posolstvá hovorí ľuďom dnešnej doby s poukázaním na problémy dnešnej doby. Božie slovo, Božie zjavenie, či nám bolo dané dávno alebo nám ho Boh cez zjavenia svojej Matky zdôrazňuje v súčasnej dobe treba brať vážne, s vďakou a riadiť sa podľa neho.
Z pohľadu neveriaceho človeka, je to odvážne tvrdenie. Musím hneď odpovedať, že túto vetu, ktorá je zároveň mojím presvedčením, som opakoval už viackrát a toto tvrdenie som prevzal od dnes už sv. Jána Pavla II., je to jeho výrok. Poznáme vetu: „Ruka ktorá hýbe kolískou, hýbe svetom“. Je to ruka mamy, od ktorej tak veľa záleží - aký bude ten malý človiečik, ktorého kolíše, keď raz vyrastie?… V mariánskych svätyniach, na mariánskych pútnických miestach prichádzame za Mamou, ktorá má veľké slovo u Kráľa kráľov. Len treba prosiť s pokorou a dôverou dieťaťa, odkázaného na pomoc a nemysliaceho si, že so všetkým si poradí vlastným umom, svojou mocou, prípadne silou peňazí.
Viem, že neveriaci nemusí byť týmito slovami oslovený a nemusí im uveriť. Tieto slová povzbudzujú zvlášť veriacich, aby vždy dôverovali v pomoc neba, ktorá sa nám dostáva najmä na príhovor Panny Márie, keď ju úprimne prosíme o pomoc, čo sa zvlášť výrazne deje na mariánskych pútnických miestach.
Pandémia poznačila aj spoločnosť. A vidíme to v celom svete. Zostaňme však na Slovensku. Faktom je, že spoločnosť je polarizovaná. Dominuje nevraživosť, vulgarizácia. Ľudia majú strach vyjadriť svoj názor. Ako vidíte vývoj v spoločnosti? Nádej máme vždy, ak ju máme o koho oprieť. Dá sa opierať aj o človeka, ale len ako o sprostredkovateľa niečoho dobrého. Ak o človeka, tak o takého, ktorý svoju nádej upína na niekoho, kto je mocnejší, ako on sám. Nenarodil sa ešte človek, ktorý je schopný riešiť všetky problémy. Ale narodilo sa už veľa ľudí, ktorí v pokornej spolupráci s Bohom, dokázali pomôcť mnohým ľuďom, niekedy národom.
Pýtate sa na prekonanie pýchy, nenávisti… Neprekonáme ju tak, že to budeme čakať od toho druhého, ale že sami, každý z nás pôjde cestou pokory, odpustenia. V pokoji, ktorý takýmto spôsobom nadobudne, bude potom človek schopný rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož… Pandémia nás mohla napriek všetkým jej negatívnym aspektom zjednotiť, posilniť v spolupatričnosti ako ľudí, ako ľudí, ktorí sa všetci, či sú veriaci alebo neveriaci, môžu správať podľa morálneho zákona, ktorý máme všetci bez rozdielu vpísaný do našich sŕdc.
Ak ho nepočúvame, prehlušujeme, otupujeme, potom akoby sme prestávali byť naplno ľuďmi a sami šliapeme po našej nádhernej ľudskej dôstojnosti. V rámci spoločnosti nám stále zlyhávajú mechanizmy, ktoré by hájili pravdu. Kauzy sa nedotiahnu do konca, a hlasom silných vyzerajú takmer každý deň inak. Jednoduchý človek žije pod týmto tlakom mienkotvorných ľudí a postupne stráca orientáciu. Mnohé hoaxy sa vyrábajú zámerne, aby dezorientovali človeka, a v takom chaose sa vynárajú pseudoautority a pseudohodnoty. Je veľmi dôležitá obnova riadiacich orgánov spoločnosti, ale opravdivá čestnosť človeka začína v srdci človeka.
7 skrytých znakov, že si vás Boh vybral
V kresťanstve nekvitnú ruže, ale samé trápenie: bolesti, nedostatky, neporozumenie, človek ostane bez práce a nemá z čoho splatiť úvery, uživiť rodinu a niekedy to býva aj smrteľný prípad. Keď nám zomrie dedko alebo babka, tak povieme že prišiel čas, ale keď sa to stane mladému, tak sa to končí otázkou, prečo? V takýchto prípadoch býva odpoveď: preto že sa previnil voči Bohu. prestúpil Božie prikázanie, nasial si zlé a teraz žne….Ale Biblia hovorí inak. Keď sa Pán Ježiš stretol so slepým od narodenia, tak zaznela otázka: Kto zhrešil? Na prekvapenie všetkých prítomných, Pán Ježiš hovorí že nikto, ale aby boli skutky Božie zjavené na ňom…(Ján 6.1-4).
Keď diabol zastal pred Boha, tak sa ho Boh spýtal: Všimol si si môjho služobníka? (Job 1.8 a 2.3). Ako by chcel diablovi povedať: „Môžeš s nim robiť čo len chceš, ale jeho duše sa nedotýkaj, a uvidíš že ten môj služobník nebude reptať ako to mnohí robili. Nezničíš ho preto že Ja som s nim…on nie je len kresťan, on je moja vyvolená nádoba. Boh v takýchto ťažkých situáciách má pre nás potešenie: Neboj sa ja som s tebou, vyvolil som si ťa a nezavrhol…posilním ťa a podopriem ťa….Keď pôjdeš cez vody, nazaplavia ťa, keď budeš kráčať cez oheň nezhoríš,..(Izaiáš 42 a 43 kapitole)…..Kto nás odlúči od lásky Kristovej?
Musíme byť vedomí, že na tejto zemi sme len dočasne. My putujeme do nebeskej vlasti, diabol to veľmi dobre vie a preto sa snaží zničiť ak je možné aj vyvolených. On má mnohé prekážky, ktoré nám kladie na tejto ceste a to len s jedným cieľom, aby sme sa do nebeskej vlasti nedostali. Takéto tragédie bývajú veľkou skúškou našej viery, žiaľ, mnohí padli na takýchto skúškach, ale taktiež mnohí sa zosilnili ešte väčšmi a aj napriek tragédiám sa nezriekli Pána Ježiša, ale ostali Mu aj ďalej verní. Pán Ježiš povedal aby boli skutky Božie zjavené. To znamená že je Božia voľa aby sa takéto niečo stalo. Job nám o tom svedčí.
Následky môjho bezbožného života znášam na svojom tele (mnohé zdravotné problémy) viem čo to znamená stať sa bezdomovcom, preto že som aj ja zostal bezdomovec, deväť rokov som žil sám, jedenásť krát sa presťahoval, zažil vojnu, ostal bez prostriedkov pre život, spal v takej zime že, voda zamrzla (preto že som si predal pec aby som si mal za čo kúpiť jesť) mnoho krát sa postieval, chceli ma zabiť, v noci telefónom vyzváňali aby mi nahnali strach a to všetko pre moju vieru ktorej som sa nechcel vzdať. A v tom všetkom ma Pán Ježiš neopustil ale bol vždy so mnou, preto že jeho milosť trvá na veky. Ak dopustí skúšky: bolesti, trápenia, nedostatok peňazí, prostriedkov pre život, nepochopenie, ba aj smrteľný prípad, predsa neopusti.
Jakub povzbudzuje adresátov k tomu, aby v skúškach neklesali na mysli, ale sa radostne podriadili Bohu s vedomím, že všetko prispieva k ich dozrievaniu. Takýto radikálny postoj nie je pre človeka prirodzený ani ľahko prijateľný. Správanie sa veriacich počas skúšok sa zásadne líši od reakcií ľudí bez Boha. Keď je veriaci skrúšený a zarmútený, neprežíva beznádej ako neveriaci. Veriaci človek má nadej za každých okolností, aj v smrti.
Jakub rozvíja ďalej to, ako v ťažkých chvíľach obstáť, kde hľadať posilu a múdrosť. Jakub nám na prvom mieste odkazuje, že všetko potrebné máme hľadať u Boha. Máme pristupovať radostne s dôverou a vo viere prosiť, aby naplnil naše potreby. Keď Jakub hovorí „ak chýba niekomu z vás múdrosť“, nemá na mysli, že ten, kto má všetko pod kontrolou a nezúfa, nič nepotrebuje. Aby sme vydržali skúšky radostne, je treba, aby sme najskôr pochopili, čo má Jakub na mysli. Keď študujeme Božie slovo, je treba, aby sme tento text vnímali v kontexte. Samozrejme, že veriaci môžu žiadať Boha o múdrosť, ktorá sa týka bežných životných situácií, ale z kontextu vyplýva, že ide o špecifickú múdrosť, ktorá by nás mala sprevádzať a posilńovať v dobách, keď je nám najhoršie. Jakub vie, že aj Boží ľud často počas skúšok na Jeho múdrosť zabúda. Keď sa dostaneme do ťažkej situácie, často reagujeme slovami: „Prečo práve ja?“ Ale ako si ďalej ukážeme, ide o zle položenú otázku. Niekedy nám Boh vľúdne odhalí dôvody nášho utrpenia, ale nie vždy.
Ďalej Jakub hovorí o Božej múdrosti, ktorá nás uschopňuje, aby sme i počas skúšok reagovali radostne. V našej prirodzenosti sme všetci sebestační a všetkému rozumieme. Koľkokrát ste okolo sebe počuli, „Boh mi nepomôže, musím si pomôcť sám“ a celkom zabúdajú, že bez Boha sa sami ani nenadýchnu. Všetko je nám dané, len vďaka Božej dobrote.
Druhým predpokladom, aby sme sa dali poučiť je, že si musíme uvedomiť, akí sme v skutočnosti bezmocní a zraniteľní. Mali by sme bez prestania ďakovať za každý okamžik, ktorý prežijeme v zdraví a dostatku. Škola súženia nás naučí, kde začína a kde končí ľudská hrdosť a pýcha, kde začína Božia trpezlivosť a milosrdenstvo.
Ďalším predpokladom:k tomu, aby sme zachovávali radosť i počas súženia je, že , potrebujeme poznať Boha. Najskôr potrebujeme vedieť, že Boh je zdrojom všetkej múdrosti. Prísl. 6 Hospodin totiž dáva múdrosť a z jeho úst vychádza poznanie a rozumnosť. Bez poznania Boha si môžeme myslieť, že dobré rady nájdeme v literatúre alebo u ľudí. Sú svetské rady rovnocenné Božím radám? Prísl. 30 Nijaká múdrosť ani rozumnosť, ani rada neplatia pred Hospodinom. Inými slovami text vysvetľuje, že múdrosť prirodzeného človeka nemá záujem o to, ako žiť rozumne pred Bohom, ale ide len o vlastný záujem a to, aby mohla býť vyvýšená ľudská múdrosť.
Boh odhaľuje múdrosť skrze Ducha svätého a Jeho slovo. Stredobodom Božej múdrosti je Ježiš Kristus, v ktorom nájdeme všetky poklady múdrosti a poznania. A komu Boh dáva múdrosť? Boh dává poznať svoju múdrosť skrze Ducha svätého a Jeho slovo tým, ktorí su ním naplnení. Boh netoleruje žiadnu dvojakosť Ten, kto nie je Bohu plne odovzdaný, sedí na dvoch stoličkách. Nie je múdre, aby si človek vybral z Božej ponuky len to, čo sa mu páči. Božia múdrosť nie je supermarket rád a pomocí zo skľúčujúcej situácie. Pokiaľ sa nám Božia múdrosť pozdáva, použijeme ju a keď svetská rada vyhovuje viac, budeme sa riadiť podľa nej. Jakub upozorňuje, že taký človek od Boha nedostane nič. Pokiaľ chceme získať Božiu múdrosť, musíme sa Bohu plne vydať, musíme Bohu dôverovať. Boh dáva štedro a bez výčitiek a karhania každému, kto mu plne dôveruje.
Aby sme mohli prijať Božiu múdrosť vo chvíľach súženia a skúšok, musíme vedieť, že Jeho múdrosť potrebujeme. Je to nutné preto, aby sme poznali Boha, ktorý je zdrojom všetkej múdrosti. Nestačí vedieť, že Boh existuje a keď nám bude úzko, že stačí zavolať o pomoc. Ten, kto Boha skutočne pozná, ten s ním žije v každom okamiho svojho života.. Tak vzniká puto, ktoré nás prevedie každou skúškou. Keď niekoho dobre poznáme, v myšlienkach s ním môžeme konzultovať každé naše rozhodnutie, čo znamená, že o pomoc môžeme požiadať kedykoľvek. A nielen to! Každý veriaci môže osloviť Boha priamo.
Každý kresťan niekedy zhreší, každý kresťan niekedy sklame nielen svojich najbližších, ale i Boha. Každý kresťan je nehodný a nič si nezaslúži. K Bohu nepristupujeme na základe našich zásluh. Prichádzame k Bohu na základe Kristovej zásluhy - On prelial svoju krv za naše hriechy, On je našim Príhovorcom. Žid. 6 Bez viery však nie je možné zapáčiť sa Bohu. Bolo by celkom nezmyselné žiadať o niečo od niekoho , o kom nie sme presvedčení, že existuje. Rovnako nezmyselné by bolo obracať sa k Niekomu, kto existuje, ale nemá žiadnu silu to zmeniť. Aby sme mohli od Boha čokoľvek žiadať, musíme si byť istí, že existuje a že má tú moc. Boh pozná každého z nás osobne, pozná nás omnoho lepšie, než poznáme my sami seba. A nielen to, že nás pozná, ale prejavuje nám svoju lásku a milosrdenstvo v každej chvíli pozemského bytia. Milí poslucháči ,dôverujte Bohu bez výhrad a pochybností. Bez viery, a Božej múdrosti sme úbohé trosky, ktoré sa rozbijú o skalu. Nebojte sa prosiť a nepochybujte. Inak ste podobní morskej vlne, hnanej a zmietanej víchricou.
Podobne nebezpečná je situácia ľudí, ktorí sú hnaní vlastnou silou bez viery. Taký človek sa chytá stebla slamy namiesto toho, aby sa držal kríža Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Jakub v 1.k:8.verši hovorí, že „človek s dvojakou mysľou je vo všetkom nestály“. Táto dvojakosť sa netýka iba nerozhodnosti komu dôverovať, ale ukazuje predovšetkým na morálny konflikt viery verzus nevery. Ide o pokrytectvo, ktoré je veriacemu človekovi cudzie. Nestačí niekedy Bohu dôverovať a inokedy nie.