Germánske náboženstvo bolo rovnako ako ostatné indoeurópske náboženstvá polyteistické. Písomných prameňov ku germánskemu náboženstvu je pomerne málo. Antickí autori síce zachovali cenné, ale veľmi stručné, neúplné a často skôr náhodné a všeobecné informácie. S výnimkou rímskeho historika Tacita nemali veľký záujem oboznámiť sa s náboženstvom, kultom ani mytológiou Germánov.
Keďže písali pre rímskych čitateľov, aj germánskych bohov, polobohov a hrdinov nazývali menami rímskych bohov. Autorom tohto spojenia je Tacitus, ktorý ho použil vo svojom etnografickom spise Germania. Výhodou takejto v staroveku bežnej komparatívnej interpretácie pomocou ich vlastných bohov a pojmov je, že nielen jeho súčasníci, ale aj my dnes vieme, aké úlohy, funkcie, atribúty a vlastnosti mali germánski bohovia. Pri takomto porovnávaní sa pritom nebral ohľad na ich hierarchiu a príbuzenstvo v germánskom panteóne.
Najvyšší germánsky boh *Wodanaz (Odin) Rimanom pripomínal ich boha Merkúra, ktorý síce patril k dôležitým bohom, ale nebol najvýznamnejším. Germánskeho boha *Thunara (Thor) Rimania nazvali Jovom, ktorý v rímskej mytológii bol tiež bohom hromu, ale na rozdiel od Thunara bol aj vládcom nebies a najvyšším bohom. Germánsky boh *Tiwaz Rimanom pripomínal ich boha vojny Marta a bohyňa Friga ich Venušu. Aby sa odlíšili germánski bohovia skrývajúci sa pod rímskymi menami od rímskych, ale aj keltských bohov, dostávali na nápisoch prívlastok, napríklad Mercurius Cimbrianus, teda „germánsky Merkúr“ (podľa kmeňa Kimbrov), alebo Mars Thingsus, teda Mars Snemovný, pričom Thingsus je prívlastok odvodený z jazyka Germánov. Germánskym bohom a bohyniam Rimania ponechali ich germánske mená len vtedy, ak nenašli ich rímsky ekvivalent. V týchto prípadoch takmer vždy išlo o menšie kmeňové alebo lokálne božstvá.
Rímska interpretácia je dodnes zachovaná v názvoch dní týždňa v germánskych jazykoch, ktoré spolu s prevzatím sedemdňového týždňa vznikli prekladom latinských názvov pravdepodobne už v 2. alebo 3. storočí. Náboženstvo Germánov bolo v prvých storočiach nášho letopočtu síce jednoduchšie, ale zároveň pestrejšie a rozmanitejšie. Rôzne kmene uctievali rôznych bohov alebo aj tých istých, len pod rôznymi menami, a rôzne kraje mali iné trojice najdôležitejších bohov.
Tacitus napríklad opísal kult matky Zeme Nerthus uctievanej na severe Nemecka. Severská mytológia už túto bohyňu nepozná, jej meno je však presne v tvare, z ktorého by v severogermánskych jazykoch vzniklo meno Njördr, severský boh morí, vetrov, rybolovu a moreplavectva. V prvých troch storočiach nášho letopočtu bol zvlášť medzi porýnskymi Germánmi rozšírený kult regionálnych, lokálnych, kmeňových či rodových ochranných bohýň, ktorý sa dnes označuje ako kult matiek podľa toho, že autori votívnych nápisov na kameni a keramike ich venovali „matkám“. Ak ich nazývali aj menami, tak vždy v množnom čísle. Zo zhruba tisícky doposiaľ nájdených nápisov je známych už niekoľko desiatok týchto bohýň. S výnimkou Wodana (Odina) a Thunara (Thora) už žiadne germánske božstvo nie je doložené toľkými epigrafickými pamiatkami ako práve matky bohyne.
Dôležitým prameňom k náboženstvu Germánov sú tiež práce kresťanských autorov, ktorí však boli voči pohanstvu zaujatí. O uctievaní „modiel“, stromov, prameňov, démonov, bohoslužbách, tancoch, piesňach a veštení písali takmer vždy len v súvislosti s potláčaním germánskej viery a kultu. Ničenie germánskych svätýň horlivými misionármi, biskupmi a kresťanskými kráľmi bolo záslužným činnom hodným nasledovania. Cenné údaje poskytujú aj germánske zákonníky, pápežské a biskupské listy a tiež kánony cirkevných koncilov zo 6. a 7. storočia, ktoré napríklad zakazovali a trestali účasť na pohanských obradoch, vyhľadávanie služieb veštcov a veštkýň apod. Nepriamym svedectvom niekdajšej pohanskej svätyne, hája, prameňa alebo kopca sú kresťanské kostoly, kaplnky, modlitebne alebo kláštory, ktoré na týchto miestach vznikli práve preto, aby prekryli pôvodný kult a znemožnili tak miestnemu obyvateľstvu vykonávať obrady a prinášať obety starým bohom.
Z mytológie pevninských Germánov sa zachovali len zlomky. Jedinou ucelenou germánskou mytológiou je iba severská, tá však v podobe, keď ju zapísali na Islande, vznikla zhruba až 1000 rokov po prvých správach o germánskom náboženstve u Caesara. Severské piesne a ságy zachytili germánske náboženstvo a náboženské predstavy, aj to už značne kontaminované, v ich konečnom štádiu. Veľa cenných poznatkov o germánskom náboženstve prináša archeológia, dejiny umenia, lingvistika, onomastika a tiež komparatívna mytológia.
Germánske náboženstvo nesie niektoré spoločné rysy s ďalšími indoeurópskymi náboženstvami. K božstvám, ktoré boli spoločné všetkým, patrí boh dennej oblohy alebo nebies. Jeho meno sa v protogermánčine rekonštruuje ako *Tiwaz (sev. Týr). Jeho najstarším dokladom môže byť krátky nápis na jednej z bronzových prilieb z depozitu objavenom v slovinskej Negove, je to však len jedna z viacerých interpretácií. Tiwaz etymologicky súvisí s lat. deus a Iuppiter (Dieus pater, t. j. nebeský otec), gréckym Zeus (Zeu pater!), ilýrskym Deipaturos, albánskym Zojz (Zot), sanskrtským Djáuṣ (Djáuṣ Pitṛ́!), protokeltským *deiwos (dnes ír. dhia, wal. duw), chetitským šīuš a luvijským Tiwaz, protobaltským deivás (dnes lit. dievas) apod. V slovanských jazykoch začalo byť meno boha nebies tabuizované a zrejme pod vplyvom iránskych náboženstiev nahradené slovom boh, zachovalo sa však v slove deň a div.
Je pravdepodobné, že Tiwaz bol pôvodne najvyšším germánskym bohom, ale z tejto pozície ho už v čase Tacita vytlačil Merkúr - Wodanaz, ktorý ním zostal až do prijatia kresťanstva. V severskej mytológii bol Týr síce ešte vážený, ale už nie veľmi uctievaný boh. Zdá sa, že v indoeurópskom náboženstve boh nebies nebol zároveň aj bohom počasia, dažďa, búrky a hromu. Túto funkciu mal keltský boh hromu Taranis, germánsky Thunaraz, chetitský Tarhunna, védsky Pardžanja, baltský Perkūnas, slovanský Perun, albánsky Perëndi a ďalší. Vyzbrojení boli kladivom, sekerou, oštepom, palicou alebo lukom a v európskom priestore ich posvätným stromom bol dub. Ďalším ich spoločným prvkom bolo, že všetci zápasili s netvorom v podobe hada alebo draka.
K najstarším germánskym božstvám podobne ako v iných indoeurópskych náboženstvách patrili (matka) Zem, Slnko, Mesiac a Zornička, ktoré však časom ustúpili do pozadia. Germáni v prvých storočiach nášho letopočtu nestavali svojim bohom chrámy. Bohom zasväcovali háje a uctievali ich pri stromoch a prameňoch alebo im vztyčovali drevené stĺpy. Z dvoch zmienok u Tacita je však zrejmé, že niektoré božstvá už v tomto období mali svoje drevené stavby, v ktorých sa uchovávali dary a predmety súvisiace s kultom a obradmi. Germáni zrejme zasväcovali háje svojim bohom vojny hneď víťazných bitkách, kde splatili bohom ich priazeň. Po známej bitke v Teutoburskom lese v roku 9 n. l. v okolitých lesoch zriadili niekoľko oltárov, kde obetovali rímskych zajatcov a uložili časť vojnovej koristi. Sasi hneď po víťazstve nad Durinkami v roku 531 vztýčili drevené stĺpy a postavili „Martovu“ svätyňu orientovanú na východ.
Iné miesta náboženskej úcty však boli veľmi staré a Germáni ich prevzali od pôvodného obyvateľstva. Na území germánskeho kmeňa Nahanarvalov sídliacich medzi Odrou a Vislou sa nachádzal háj, pravdepodobne na hore Sobotka (Zobten, Mons Silensis) v Sliezsku, kde svoje obrady pre jej význam a starobylosť mali vo veľkej úcte ešte aj Slovania, ktorí tam konali svoje obrady. Germáni uctievali aj riečne vody, kopce a údolia. Zvláštny význam mali pre nich slané rieky a soľné doly, pretože verili, že tieto miesta sa najviac približujú nebu a nikde bohovia nepočúvajú ľudské prosby lepšie ako tam.
Archeologický výskum odkryl v nemeckých a dánskych rašeliniskách niekoľko votívnych depotov, ktoré obsahovali domáce, rímske koristné alebo dovezené zbrane, šperky a ozdoby rôzneho pôvodu, rímske mince, kovové nádoby, keramika, figúrky, jedlo, zvieratá a niekedy aj ľudské obete, ktoré spomínajú viaceré písomné pramene už z 1. storočia pred n. l. Tieto dary sa zámerne ukladali na miesta, z ktorých sa nedali vyzdvihnúť.
Veštenie bolo u Germánov veľmi dôležité a rozhodovalo o dôležitých otázkach týkajúcich sa celého kmeňa, napríklad vojny, i súkromných rodinných záležitostiach. Veštiť mohli muži aj ženy, kňazi, králi aj otcovia rodín. Veštilo sa z drevených losov, ktoré sa vyrobili z vetvičiek a na ktoré sa vyryli určité znaky. Losy sa potom rozhodili na bielu látku a kňaz náhodne vybral tri losy a vyložil ich. Veštilo sa tiež z vírov a šumenia potokov, podľa spevu a letu vtákov i podľa správania sa koní, teda ich erdžania a fŕkania. Tento spôsob bol zvlášť vážený. Poverčiví Germáni si ako veštcov viac cenili ženy, pretože verili, že je v nich niečo posvätné. Z antických prameňov i severských ság je známych niekoľko germánskych veštkýň. Veštenie, obrady v hájoch a obety bohom sa snažila potlačiť cirkev i kresťanskí germánski králi.
V longobardskej migračnej ságe je postava Gambary, matky longobardských vodcov. Kým Gambara mala prístup k Frige a svojim synom tlmočila jej rady, ich protivníci Vandali sa radili s Wodanom. Longobardská migračná sága, zapísaná síce až v 7. storočí, je jedným z najdôležitejších prameňov k mytológii pevninských Germánov. Dokladá kult Wodana a Frigy, ktorí sú nazývaní ich germánskymi menami, nielen u Longobardov, ale u „všetkých“ germánskych kmeňov. Longobardské príbehy o bratskej dvojici, Psohlavcov a Amazonkách sú zase fragmentami mytológie pevninských Germánov. Hoci to sága explicitne neuvádza, je zrejmé, že Longobardi a Vandali sa s Wodanom a Frigou nerozprávali osobne, ale prostredníctvom veštenia. Iná verzia ságy už priamo označuje Gambaru za veštkyňu. Veštenie medzi Longobardmi prežívalo ešte aj v Itálii a bolo veľmi obľúbené nielen medzi obyčajnými ľuďmi, ale aj veľmožmi.
Pre lepšie pochopenie vzťahov medzi germánskymi bohmi a rímskymi ekvivalentmi, pozrite si nasledovnú tabuľku:
| Germánsky boh | Rímsky ekvivalent | Charakteristika |
|---|---|---|
| *Wodanaz (Odin) | Merkúr | Boh inšpirácie, múdrosti a mágie |
| *Thunaraz (Thor) | Jupiter (Jov) | Boh hromu a ochranca ľudí |
| *Tiwaz (Týr) | Mars | Boh vojny a práva |
| Friga | Venuša | Bohyňa manželstva a plodnosti |
Čarodejníctvo, teda služby veštcov a kňazov, riešil longobardský zákonník už v prvej polovici 7. storočia, ale longobardskí králi túto činnosť tolerovali. Zákonmi ho postihoval až kráľ Liutprand v prvej polovici 8. storočia. Longobardi, ktorí sa koncom 5. storočia usadili v Dolnom Rakúsku, južnej Morave a juhozápadnom Slovensku, boli podľa Prokopia pravovernými kresťanmi už začiatkom 6. storočia, iné písomné ani archeologické pramene to však nepotvrdzujú.
Prokopios sa však zrejme nemýlil, pretože zmienku o ich pravovernosti vložil aj do reči, ktorú Longobardi v polovici 6. storočia predniesli na cisárskom dvore. Zdá sa preto, že časť Longobardov a ich vládnucej dynastie mohli vo svojich nových sídlach na strednom Dunaji prijať kresťanstvo, možno aj pod vplyvom kresťanského rímskeho obyvateľstva. Longobardi tu po pohltení zvyškov Svébov, Herulov a Rugiov prechádzali ďalšou fázou svojej etnogenézy. Jej výsledkom mohlo byť, že časť kmeňa vyznávala ariánstvo a časť, možno väčšina, sa držala starej viery.
Pred bitkou s Herulmi napríklad viseli nad Longobardmi búrkové mraky, ale nad Herulmi bola jasná obloha. Pre Germánov to vraj bolo najhorším znamením. Pred bitkou medzi Longobardmi a Gepidmi všetkých niečo tak vystrašilo, že sa bojovníci oboch vojsk v hrôze rozutekali. Nie je známe, čo to bolo, ale obaja králi potom uzavreli prímerie, pretože vraj nemalo zmysel protiviť „božej vôli“. K tejto udalosti došlo za vlády kráľov Audoina a jeho syna Alboina, ktorí boli pravdepodobne stále pohanmi, ako naznačuje list biskupa Nicetia z Trevíru Alboinovej katolíckej manželke Chlodosuinthe. Po jej smrti sa Alboin oženil so zajatou dcérou porazeného gepidského kráľa Rosamundou, ktorá bola ariánkou. V roku 568 do Itálie s Longobardmi odišla aj časť Gepidov a ďalší Germáni z Panónie, čím ariánske kresťanstvo prevážilo, a dokonca aj Sasi, ktorí žili s Longobardmi a zachovávali vernosť Alboinovi. Nie je preto prekvapením, že pápeži Pelagius II. a Gregor I. nazývali Longobardov „uctievačmi modiel“.
Pohanským kráľom bol ešte kráľ Agilulf, ktorý vládol na prelome 6. a 7. storočia. Písomné pramene naznačujú, že z deviatich longobardských kráľov počnúc Alboinom od kráľa Alboina po Ariperta (polovica 7. storočia) boli len dvaja ariánmi a len dvaja katolíkmi. Z vyše dvadsiatky longobardských vojvodov z prelomu 6. a 7. storočia, ktorých mená sú známe, boli len traja katolíci a dvaja z nich prijali kresťanstvo tiež až v Itálii. Veľká časť Longobardov vrátane veľmožov teda odišla z Panónie stále ako pohania. Aj krátka História Longobardov z 9. storočia uvádza, že Longobardi „našli spásu v krste, nasledujúc cestu svätej trojice“ až v Itálii. Ich pohanstvo v Itálii dokladajú longobardský historik a mních Paulus Diaconus, anonymný autor Fredegarovej kroniky, listy pápeža Gregora I. a viaceré životopisy svätcov.
O Longobardoch ako o ariánoch nikdy nepísal ani biskup Gregor z Tours, ktorý bol veľkým nepriateľom ariánstva. Keďže Longobardi svoje obrady v Itálii konali obrady pri posvätných stromoch a uctievali „modly“, je takmer isté, že rovnaké konali ešte vo svojich sídlach v strednej Európe. Jeden takýto strom aj s modlami rástol pri Benevente, kde ho vyťal beneventský biskup sv. Barbatus. Súčasťou niektorých ich obradov boli tance v kruhu, „bezbožné piesne“ a klaňanie sa kozej hlave. Žiadne doklady, že by Longobardi či iní Germáni uctievali kozy a hady, však nie sú, a tieto správy sú výsledkom mylných predstáv kresťanských autorov o pohanstve. Známa je jediná longobardská drevená svätyňa, ktorá bola uprostred posvätného okrsku chránenom stromami. Nachádzala sa v nemenovanej longobardskej osade neďaleko Tortony v severnom Taliansku a spálil mních Meroveus, za čo ho chceli nahnevaní „uctievači svätyne“ utopiť v rieke. Dobové písomné správy o pohanstve Longobardov potvrdzuje aj archeologický výskum longobardských pohrebísk v Panónii a Itálii. Ich pohrebné zvyky ukazujú, že väčšina Longobardov sa v starých aj nových sídlach držala starej viery.
O náboženstve východných Germánov vieme ešte menej ako o náboženstve západných. Ariánske kresťanstvo sa medzi východnými Germánmi šírilo už v 4. storočí. Od Gótov ho prijali Gepidi, Vandali, Rugiovia, Heruli, Svébi, Burgundi a na prelome 5. a 6. storočia čiastočne aj Longobardi, ktorí sa usadili na území Rugov, ale nie napríklad Taifali. Podstata Ariovho učenia spočívala v tom, že neuznávalo rovnosť sv. Trojice, ale podriaďovalo Syna a Ducha Otcovi. Tieto dogmatické a teologické spory sa však Germánov netýkali a zrejme im ani nerozumeli. Prijali také kresťanstvo, ktoré vtedy malo podporu vládnuceho cisára. Pred prijatím kresťanstva Gepidi sídliaci v Karpatskej kotline pravdepodobne uctievali rovnakých bohov ako Góti a iní východní Germáni.
Góti svojich bohov nazývali slovom Ansis. Jeho dokladom v gepidskom prostredí môže byť pojem Asfeld, ktoré by sa dalo preložiť ako „Pole bohov“. Na tomto mieste Longobardi a Gepidi zviedli v roku 552 bitku, pričom Asfeld by nebol názvom poľa, ale znamenal by jednoducho bojové pole. Góti uctievali viacerých bohov, ale na rozdiel od západných a severných Germánov nie sú známe ani ich mená.
CELÝ príbeh severskej mytológie vysvetlený | Najlepší animovaný dokumentárny seriál o severskej mytológii
Severská mytológia obsahuje viaceré zaujímavé a pútavé príbehy, no mnohé z nich sú hrôzostrašné, plné násilia. Že by s tým súviseli Vikingovia? Muži s povesťou krutých ľudí, ktorých bohovia viedli k mnohým násilnostiam? Snáď najhoršiu povesť má Loki, boh ohňa a chaosu. Možno si to mohli dovoliť práve preto, že boli bohmi, každopádne, ich život nebol jednoduchý a nebezpečenstvo na nich čakalo na každom jednom kroku. Loki rozhodne nepatril k nevýrazným a celkom nevinným bohom. Bol zodpovedný za smrť Baldura, jedného z Odinových synov, a tak sa dalo predpokladať, že ho čaká spravodlivý hnev a pomsta. Lokiho vystopovali a zviazali v jaskyni. Našli aj Lokiho dvoch synov Valiho a Narfiho, pričom Valiho premenili na neľútostného vlka, ktorý sa vrhol na Narfiho. Stále však nebol ich smäd po pomste uhasený.
Skadi, bohyňa mesiaca, ulovila hada a uviazala ho nad Lokim. Stvorenie malo po celú večnosť kvapkať na Lokiho jed. Hadingus a Harthgrepa mali nezvyčajný vzťah - Harthgrepa bola obryňa, ktorá kojila ľudské dieťa, ktorým bol zhodou okolností práve Hadingus. Po čase, keď vyrástol, sa mu Harthgrepa ponúkla za milenka (ak vás zaujíma ako by to bolo možné - Harthgrepa dokázala zmeniť svoju veľkosť a kvôli nemu bola ochotná sa zmenšiť). Boli spolu spokojný, až pokým ho jedného dňa Harthgrepa pomocou mágie nezachránila. Jej záchrana totiž spočívala v spoluúčasti na vražde vlastného druhu.
V severskej mytológii nie je nič také posvätné ako Yggdrasil, strom života, najväčší a najkrajší v celom vesmíre. Spája dohromady deväť ríš. Okrem toho ale sľubuje poznanie tým, ktorí ho hľadajú. Mimir strážil Studňu Urdu (studňa osudu), o ktorej sa vedelo, že kto sa z nej napije, bude môcť poznať budúce udalosti. Mimir však z vlastných dôvodov požadoval, aby Odin niečo obetoval - konkrétne svoje oko. Súhlasil. Freya bola bohyňa okrem iného aj čarodejníctva. Jej mágia bola mocná - plnila síce priania, no zväčša ich nasledovali zlovestné následky. Keď prišla do Asgardu, Asovia (mladšia skupina bohov) sa rozhodli využiť jej služby. Veľmi rýchlo ale pochopili, akú cenu má jej mágia a že rozhodne nie je zadarmo. Začali jej vyčítať sebeckosť a za trest sa ju pokúsili upáliť zaživa.
