Životopis kňaza je svedectvom jeho cesty viery, služby a odovzdanosti cirkvi. Medzi významné osobnosti Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku patrí aj Michal Sopko, ktorého život a dielo si zaslúžia pozornosť.
Pôsobenie a menovanie
Dňa 27. januára sa v Katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove konala biskupská chirotónia nového prešovského arcibiskupa a metropolitu Jonáša Jozefa Maxima, ktorý bol predtým igumenom mníchov studitského kláštora v Unive na Ukrajine. Zároveň kánonicky prevzal vedenie Prešovskej archieparchie. Stáva sa tak 9. biskupom. Na biskupskej chirotónii sa zúčastnilo viac ako 50 biskupov východného a latinského obradu zo Slovenska i zahraničia. Prítomný bol aj apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli, košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Mons. Bernard Bober.
Dnes dostáva nové vedenie nielen jedno biskupstvo, ale celá Gréckokatolícka metropolitná cirkev sui iuris na Slovensku. Arcibiskup Jonáš biskupskou vysviackou preberá štafetu vedenia Prešovskej archieparchie a celej slovenskej gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris.
Samotný obrad biskupskej vysviacky sa konal v dvoch častiach. Po prečítaní slovenského prekladu nasledovalo trojité vyznanie viery kandidáta - všeobecné, trojičné a kristologické. Hlavný svätiteľ položil ruky na hlavu svätenca a s polusvätitelia držali v rukách otvorené sväté evanjelium nad jeho hlavou. V modlitbách svätenia sa hlavný svätiteľ modlil za to, aby bol novovysvätený biskup ozajstným nasledovníkom Krista, dobrého pastiera, vodcom slepých, lampou pre tápajúcich v temnotách, učiteľom detí a mládeže, a svetlom pre tento svet. Následne mu vladyka Peter Rusnák už ako metropolitovi odovzdal druhý enkolpión - medailón s vyobrazením Ježiša Krista - a vladyka Cyril Vasiľ mu odovzdal arcibiskupské žezlo.
Po príhovoroch nový prešovský arcibiskup a metropolita - hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku - prešiel katedrálou i ďalšími miestami, kde je zhromaždený Boží ľud, a udelil im svoje archijerejské požehnanie.
Jeromonach SEODr. Jonáš Jozef Maxim sa narodil 21. novembra 1974 v Levoči. Pochádza z gréckokatolíckej farnosti Oľšavica. Po skončení gymnázia nastúpil na štúdiá na Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove. Vo februári 1994 vstúpil do kňazského seminára. Trinásteho júna 1998 prijal ako celibátny diakonskú a 11. júla 1998 kňazskú vysviacku v Prešove. V rokoch 2001 - 2004 bol špirituálom v Kňazskom seminári bl. V roku 2004 odišiel na Ukrajinu a vstúpil do Univskej lavry mníchov studitov na Ukrajine. Po skončení noviciátu tam zložil doživotné mníšske sľuby 22. mája 2008. Za nového arcibiskupa Prešovskej archieparchie a metropolitu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku ho menoval 26.
Historické súvislosti
Dnes sme svedkami nielen ďalšej biskupskej vysviacky, aké Slovensko periodicky zažíva pri obsadzovaní biskupských stolcov. Dnes dostáva nové vedenie nielen jedno biskupstvo, ale celá Gréckokatolícka metropolitná cirkev sui iuris na Slovensku. Áno, lebo náš prvý arcibiskup byzantského pôvodu, svätý Metod, bol pred 1155 rokmi vysvätený nie na Slovensku, ale pápežom v Ríme. A historicky prvý gréckokatolícky metropolita Mons. Ján Babjak prijal biskupské svätenie pred 21 rokmi priamo z rúk pápeža svätého Jána Pavla II.
V tejto našej vetve, ktorá sa vinie od apoštolských čias cez stáročia až k línii konštantinopolských patriarchov a ktorá je od čias znovuobnovenej jednoty viacerých východných cirkví detailne menovite doložená už od 16. V reťazi našich spoločných „apoštolských predkov“ je aj meno jedného z dvoch tvojich biskupských spolu-rodákov zo spišskej Olšavice, biskupa našej materskej mukačevskej eparchie z druhej polovice 18. Ako gréckokatolíci na Slovensku sa okrem toho všetkého cítime nielen dedičmi ducha týchto únií a bratmi našich gréckokatolíckych spoluveriacich, ktorí sa k nim hlásia.
V tomto prsteni sú uložené relikvie našich biskupov - mučeníkov, tvojich predchodcov, blahoslavených Vasiľa Hopka a Petra Pavla Gojdiča. Práve meno biskupa Gojdiča ma privádza aj k inej súvislosti, ktorá vás spája. Rozhodol sa mu uniknúť tým, že si zvolil rehoľné povolanie. Nič nového v dejinách cirkvi. Aj svätí Cyril a Metod, obaja v najlepšom rozbehu ich kariéry, takpovediac ušli - jeden z cisárskeho dvora a druhý z kniežacieho úradu -, aby sa utiahli do kláštora. Božie plány však boli i v prípade našich vierozvestov, najmä nášho prvého arcibiskupa sv. Metoda, ale i nášho nedávneho prešovského biskupa blahoslaveného Petra Pavla Gojdiča iné. Mníšska fáza ich života v ústraní bola len akousi predohrou ich vstupu na verejnú scénu cirkvi. Kláštorné ticho, plný modlitebný a liturgický život, osobná askéza, poslušnosť predstaveným i otcovská starostlivosť o podriadených bratov - to je od stáročí považované vo východných cirkvách za najlepšiu prípravu na vedenie celej cirkvi. Tak tomu bolo v ich prípade i v mnohých ďalších - a to aj v univskej lavre, z ktorej prichádzaš.
Cesta do kláštora
Pred dvadsiatimi rokmi si sa ako mladý prešovský kňaz po získaní licenciátu a po niekoľkých rokoch práce formátora v kňazskom seminári rozhodol utiahnuť do ticha kláštora. Vybral si si kláštor, ktorý sa v gréckokatolíckej cirkvi najviac približuje tradícii pôvodného východného mníšstva. Možno by si niekto kládol otázku, či to nebol pokus o duchovný úkryt? Prešiel si cez úrad magistra novicov, predstaveného pustovne i studitských spoločenstiev a farností vo Ľvove, aby si nakoniec, po dokončení doktorandských štúdií v Ríme, bol zvolený svojimi rehoľnými bratmi k úlohe igumena, teda hlavného predstaveného všetkých mníchov studitského ustavu na Ukrajine. Viedol si tento kláštor počas epidémie covidu aj v posledných dvoch vojnových rokoch, keď sa kláštor stal miestom úkrytu a pomoci pre stovky vojnových utečencov. Ale ani to nie je nič nového pre studitských mníchov. Počas druhej svetovej vojny sa v kláštore pred nacistami ukrývali židovské deti. To je najvýrečnejšia odpoveď na neľudskú agresiu, vedenú aj v mene etnickej či konfesionálnej dominancie. Tvoj kláštor sa súčasne stal miestom adresnej humanitárnej pomoci, a to aj zo Slovenska, aby tak aj Slovensko, aj naša cirkev cez tento kláštor pomáhali obetiam vojny na Ukrajine humanitárnymi darmi.
Tvoj menovec prorok Jonáš cítil, že je povolaný k ohlasovaniu pokánia pre Ninive, ale chcel sa tejto úlohe vyhnúť. Vybral sa za more, až kamsi do Taršišu. Ale Pán mal pre neho iný plán. Ninive. Aj ty si sa v mladosti vybral nie za more, ale za hory, za Karpaty. Jonášovi Pán povedal: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu zvesť, ktorú ti ja poviem!“ (Jon 3,2) Tebe zaznel Boží hlas prostredníctvom hlasu a povolania rímskeho biskupa, pápeža Františka. Nie Ninive, ale Prešov.
Čaká ťa tu Boží ľud, ktorý v tebe chce vidieť svojho duchovného pastiera, vodcu, správcu, ochrancu, ktorý ho povedie v týchto nie ľahkých časoch. Čaká ťa cirkev na Slovensku, pretože vysviackou sa stávaš aj členom Konferencie biskupov Slovenska. Stávaš sa biskupom, pastierom Božieho stáda. Architektonickým vyjadrením tohto evanjeliového symbolu je usporiadanie liturgického priestoru v našich chrámoch s ikonostasom a tzv.
Milý otec Jonáš. Zlodejov zastav už na bráne. Spoznáš ich. Tvária sa sebaisto, aby unikli pozornosti, skúmajú terén, každú škáru v plote či chvíľkový nedostatok ostražitosti zo strany pastiera. Aby ovečky nebľačali, keď ich kradnú, tak im pod nosom mávajú trsom šťavnatej trávy, teda zvodných a presvedčivých rečí, sľubujú im pastvu na bezhraničných pláňach ničím neobmedzenej slobody a pomaly ich vyvádzajú z košiara na cestu k bitúnku. Nájomníkov a nádenníkov odhalíš tiež dosť rýchlo. Možno dokonca aj medzi tými, od ktorých by si očakával, že by mali nezištne a horlivo pásť tú časť Božieho stáda, ktorú si im ako hlavný pastier zveril. Spoznáš ich podľa toho, že to tak trochu flákajú a akosi zriedka sú pri ovciach a ich ovečky sú zanedbané a nezaopatrené. Nehovorím ti, aby si ich hneď vyplatil a poslal kade ľahšie. Daj im šancu... povzbuď ich, ukáž im svoj príklad. Možno sa v nich zobudí spomienka na ideály, s ktorými kedysi vstupovali do pastierskej služby.
S vlkmi je to beznádejné. Ich nátura je už raz taká. Na nich platí len pastierska palica, ktorou ich pošleš, kam patria. Nech si lovia v svojom lese, nech sa živia trebárs mrcinami, ako to majú vo zvyku, ale ovciam nech dajú pokoj. Rátaj však s tým, že to s nimi však nebude ľahké. Útočia ako svorka, raz hryzne jeden, raz druhý, raz do ovce, raz do pastiera. Dnes si už ani nedávajú námahu zohnať si nejaké ovčie rúcho, aby sa doň na oklamanie zahalili. Dávajú to na hulváta, za bieleho dňa. Ovce z iného ovčinca možno často ani nevedia, ako sa doň zatúlali. Možno sa to len kedysi dávno pastieri pohádali a každý si urobil ten svoj. Si tu na to, aby si každému pripomínal, že bezpečný ovčinec je len jeden, ten Kristov. Možno je čas aj na Slovensku prestať hovoriť o čiernych ovciach - možno sú len zablatené, lebo sa zatúlali a nikto ich dostatočne nehľadal.
Milý otec Jonáš. Axios...