Vzduch v spoločnosti je zlý a v našej cirkvi ešte horší. Evanjelici sú skutočne veľmi znechutení. Jedni sa nechcú prihlásiť pri sčítaní ľudu k cirkvi, iní chcú pozastaviť svoje členstvo, ďalší chcú novú cirkev, ďalší odstúpenie nelegitímne zvoleného predsedníctva. Ďalší vypínajú TV prijímač, ak tam vidia našich „hluchoslepých biskupov“, resp. ich prisluhovačov.
ECAV sa musí postaviť zoči voči problémom otvorene a priamo. Ak sme čestní a poctiví, treba povedať celú pravdu, na cirkev sa to patrí.
V programe Zborového dňa vo Zvolene si sestra Danka Antošková pripravila krásnu prednášku o živote CZ v rokoch 1944 - 1946. V prednáške spomenula ťažké vojnové obdobie - od jesene 1944 až do jari 1945, keď vojna zúrila práve vo Zvolene a okolitých filiálkach. Bomby padali a nemilosrdne ničili všetko okolo seba, nevynímajúc faru a kostol. Fara mala dva priame zásahy na strechu a mnoho v okolí. Pohľad na chrám bol smutný, vybité všetky okná, poškodené piliere a steny. Boli veľké straty aj na životoch, nenahraditeľné stopy, plné krvi, slz, žiaľu a trápenia.
Počas vojnového pásma sa služby Božie nekonali alebo boli prerušené leteckými náletmi. V pôstnej dobe, za bojov, sa po štyri nedele služby Božie nekonali. V tom čase pôsobil vo Zvolene ako seniorálny kaplán Ondrej Antal, ktorý napísal o tomto ťažkom období: „Prvý raz sme sa zišli na Kvetnú nedeľu. Pašie sa nečítali, aby služby Božie boli kratšie, keďže bol v kostole veľký prievan, všetky okná boli vybité. Bola to dojemná chvíľa v našom živote. Chrám bol plný, túžili sme po Božej posile a ďakovali sme za záchranu života svojho i našich blízkych. Daj, Bože, aby tak bolo naveky!“
Počas prednášky nám mnohým chodili zimomriavky po tele od dojatia a súčasne sme obdivovali situáciu, že chrám bol plný aj za takýchto podmienok. Zároveň sme mali smútok v duši, že dnešné vykúrené kostoly sú poloprázdne.
Vedenie cirkvi pošpinilo ASloZ napríklad tým, že rozšírilo správu, že pri ich inštalácii vo Zvolene v kostole bola nastražená bomba. Nič sa doteraz nevyriešilo, dotyčný nahlasovateľ sa nenašiel. Prečo asi?
Je dôležité si pripomenúť, že pred pätnástimi rokmi sa vo Farskom kostole sv. Alžbety vo Zvolene príslušníci veliteľstva vzdušných síl naposledy rozlúčili s podplukovníkom ThLic. Podplukovník ThLic. Michal Štang pôsobil ako kaplán v rokoch 1996 až 2005 u 3.
Bitka o Zvolen 1919 : Víťazstvo ktoré zbavilo Slovákov Uhorskej nadvlády.
Aby sme pochopili kontext týchto udalostí, je potrebné sa pozrieť na širší obraz vojnových škôd na Slovensku. O vojnových škodách na Slovensku sa najčastejšie hovorieva v súvislosti s prechodom frontu, ale boli obrovské už v čase Povstania. No nielen to. Slovenská vláda musela financovať pobyt nemeckých okupačných jednotiek, a to spolovice v hotovosti a spolovice v naturáliách. Podľa odborných odhadov išlo o 500 až 700 miliónov korún mesačne, čo v roku 1944 predstavovalo 55 percent štátneho rozpočtu.
V jeseni 1944 sa front priblížil k východnej hranici slovenského štátu a držal sa tam až do zimy. Karpatsko-duklianska operácia Červenej armády a Československého armádneho zboru narazila na tvrdý odpor nemeckých jednotiek, stiahnutých sem z iných úsekov frontu.
Podľa Miroslava Sabola z Historického ústavu SAV zanechali pozemné bojové operácie najväčšie stopy práve vo viacerých okresoch východného Slovenska, ďalej v Liptove a v niektorých okresoch stredného a južného Slovenska.
Niekoho možno prekvapí zistenie, že vojna priamo zasiahla ani nie dve tretiny slovenských obcí (presne 58 percent, čo bolo asi 2 000 z celkového vtedajšieho počtu 3 360 obcí). V zasiahnutých obciach bolo viac ako 93-tisíc poškodených domov, z toho 21-tisíc úplne zničených. Naopak, relatívnej najmenej škôd spôsobila vojna v okresoch západného Slovenska.
Samotné bojové operácie však v rozpore s rozšíreným názorom poškodili hospodárstvo a infraštruktúru Slovenska menej, ako zámerné ničenie a drancovanie tunajšieho priemyslu, energetiky, dopravných sietí ustupujúcou nemeckou armádou.
Členitý horský terén stredného a severozápadného Slovenska pospájaný desiatkami tunelov a viaduktov umožnil ustupujúcim fašistickým jednotkám dovŕšiť dielo skazy v obrovských rozmeroch.
Podľa odborníkov bol žalostnejší ako v Maďarsku, Rakúsku, Poľsku alebo v Česku. Z celkovej dĺžky 3 506 km bolo zničených 2 498 km, čiže viac ako 71 %. Zo 71 tunelov bolo vážne poškodených 31.
V Bratislave vyhodili Nemci dva dni pred jej oslobodením jediný most cez Dunaj, Štefánikov most, ktorým viedla železničná trať. V auguste 1945 začalo sovietske vojsko s jeho obnovou. Podľa historika Štefana Holčíka museli najťažšie práce na tejto stavbe vykonávať práve zajatí nemeckí vojaci.
Stále hovoríme len o železničnej doprave, ale vojnou zdecimovaná slovenská energetika sa spamätávala zo šoku možno ešte dlhšie.
Samozrejme, najviac boleli a najdlhšie sa hojili iné rany. Anna Falisová z Historického ústavu SAV podrobne zdokumentovala zdravotný stav obyvateľstva v regiónoch, kde bojové operácie prebiehali najdlhšie. Je to veľmi smutné čítanie.
Ale ľudská pamäť je selektívna, nepríjemné fakty a zážitky časom vytláča z vedomia. Tak je to na úrovni individuálnej a zrejme i kolektívnej pamäti. Pamäť nás však nielen lieči, ale aj zrádza. Stará múdrosť totiž varuje, že zabúdať na hrôzy poslednej vojny má za následok priblíženie ďalšej, možno ešte strašnejšej.
Letecké nálety na Slovensko počas 2. svetovej vojny
Slovensko sa na konci 2. svetovej vojny stalo terčom leteckých náletov. Kto nás bombami zasypal najviac? Američania, Sovieti či Nemci? A nezabúdajme, že ako prví Slovensko bombardovali Maďari v marci 1939.
Prvé tragické bombardovanie zažilo Slovensko už počas krátkeho konfliktu v tzv. Malej vojne. Maďarské najvyššie velenie sa rozhodlo toto letisko zničiť. Útok naplánovali na 24. marca. Vyslali spolu 36 bombardovacích lietadiel Junkers Ju 86, ktoré sprevádza 27 stíhačiek talianskej výroby Fiat CR-32. Táto mohutná sila mala potenciál zrovnať Spišskú Novú Ves so zemou.
Cieľ nakoniec našlo len 10 bombardérov. Na letisko zhodili 900 bômb s hmotnosťou 10 až 50 kg. Spolu dopadlo na Spišskú Novú Ves 7,2 tony výbušnín. I tak si prvý vojnový nálet na slovenské územie vyžiadal 12 mŕtvych a 17 zranených. Vyvolalo to búrlivú rozhorčenú reakciu slovenskej verejnosti.
Rastúca sila a vzdušná prevaha mocností protihitlerovskej koalície sa v roku 1944 jasne ukázali aj občanom Slovenskej republiky v tom, že obrovské zväzy angloamerických bombardérov neohrozene prelietali cez jej vzdušný priestor. Až do júna 1944 však územie Slovenska nebombardovali. Rovnako ani slovenská vzdušná obrana sa proti nim nepokúšala zasiahnuť.
Všetko sa však zmenilo v priebehu dopoludnia 16. júna 1944, keď americké bombardéry prilietajúce zo základní v Taliansku zaútočili na bratislavskú rafinériu Apollo, Zimný prístav a most cez Dunaj. Na mesto v priebehu necelých 10 minút dopadlo takmer 370 ton bômb a objekty vybuchovali či horeli ešte dlho po bombardovaní. Nálety si vyžiadali vyše 100 (podľa iných zdrojov až vyše 300) ľudských životov a vyše 700 zranených.
Dopad bombardovania Bratislavy na nálady obyvateľstva štátu bol rozporuplný. Na jednej strane bol jasným signálom, kto vojnu vyhráva a psychologicky posilnil odbojové tendencie. Na druhej strane, pod dojmom obetí bombardovania i vládnej propagandy o „teroristických náletoch“ obracal nálady proti Spojencom, osobitne proti Američanom.
Až do bombardovania Bratislavy v júni 1944 boli v tom čase na prelety bombardérov obyvatelia Bratislavy navyknutí. Nad naším územím totiž viedli preletové trasy amerických zoskupení. Dovtedy však na Slovensko nezaútočili. Pred útokom 15. americkej leteckej armády na Slovensko nezaútočil vôbec nikto (okrem Maďarov v marci 1939). Patrili sme k nemnohým európskym krajinám, ktoré si užívali pokoj a bezpečie vojnového zázemia.
Podľa štatistík malo bombardovanie 181 obetí, historici sú presvedčení, že tie čísla boli v skutočnosti vyššie. Čo sa týka hospodárskych škôd, Účastinárska spoločnosť Apollo ich vyčíslila na 319 miliónov slovenských korún.
Po Apollke sa bombové nálety na Slovensku len začali. Jednotky 15. americkej leteckej armády v priebehu nasledujúcich týždňov zhodili svoje bomby na Bratislavu, Dubnicu nad Váhom, Dubovú, Malacky - Nový Dvor, Komárno, Nové Zámky, Ružomberok, Medveďovo, Považskú Bystricu a Sládkovičovo. Mierili na ciele vojenského významu a viaceré z týchto miest bombardovali opakovane.
Bratislava bola cieľom amerických letcov celkovo sedemkrát, Komárno štyrikrát a Nové Zámky trikrát.
Jedným z posledných cieľov bombardovania na Slovensku sa stala ďalšia rafinéria v Dubovej. Američania ju zbombardovali 20. augusta 1944, len pár dní pred začiatkom SNP.
Najtragickejší nálet zažili Nové Zámky, ktoré v rámci Slovenska utrpeli pri bombardovaní najväčšie škody. Mesto počas druhej svetovej vojny okupovalo Maďarsko a bolo dôležitým železničným uzlom. Bombardovanie si vyžiadalo štyritisíc mŕtvych.
V októbri 1944, keď vrcholilo Slovenské národné povstanie sa ku krajinám bombardujúcim Slovensko pridalo aj Nemecko, ktoré v rámci odvety za vypuknutie SNP zhodilo bomby na Banskú Bystricu.
Zle dopadli mestá, ktoré sa ocitli na muške Sovietov. Ich letectvo v rámci bojov najviac zasiahlo mestá Prešov a Nitru. Sovietske bomby však dopadli aj na Zvolen, Brezno, Zlaté Moravce, Ludanice, Topoľčany, Prievidzu, Handlovú či Nemecké Pravno. Najhoršie z nich dopadla práve Nitra.
V osudný 26. marec 1945 sa v Nitre v centre mesta konal tradičný hydinový trh a ulice boli preplnené. Cieľom bombar...
| Mesto | Počet náletov |
|---|---|
| Bratislava | 7 |
| Komárno | 4 |
| Nové Zámky | 3 |
Letecký nálet na rafinérii Apollo 16. června 1944