Zo všetkých darov, ktoré môžeme ako pútnici putujúci do nášho večného domova tu na zemi dostať, je Božia milosť tým vskutku najväčším pokladom. Zatiaľ čo svetskí a zmyselní ľudia sa usilujú o peniaze, slávu, moc a potešenie ako o svoj hlavný zdroj šťastia (čo je v skutočnosti lož a ilúzia), praví Boží priatelia sa horlivo a nepretržite snažia rásť v posväcujúcej milosti.
Veľká mystička, svätá Katarína Sienská, mala pri istej príležitosti víziu stavu duše preniknutej posväcujúcou milosťou. Keď kontemplovala krásu jedinej duše v Božej milosti, padla na kolená.
Život v Božej milosti
Ďalší pomerne jednoduchý spôsob, ako pochopiť život milosti, spočíva v tomto: priateľstvo s Bohom. Život milosti začína v okamihu, keď prijmeme sviatosť krstu.
Kríž ako symbol kresťanskej viery
Nie náhodou je symbolom našej kresťanskej viery kríž. Ukazuje, že milosť vonkoncom nie je lacnou; nevinný Boží Syn Ježiš predsa „zaplatil“ obeťou svojho života.
Milosti, ktoré plynú z krstu, sú mimoriadne; je priam neuveriteľné, kam až v skutočnosti siaha dobrota Boha. V momente, keď sa na hlavu vyleje voda a zaznejú slová: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, dejú sa neviditeľné, ale i skutočné zázraky. Aké to sú? Ide o nadobudnutie dôverného vzťahu s Najsvätejšou Trojicou, vliatie božských čností, morálnych čností a darov Ducha Svätého.
- Nadobudnutie dôverného vzťahu s Najsvätejšou Trojicou
- Vliatie božských čností
- Vliatie morálnych čností
- Dary Ducha Svätého
Prostredníctvom vody krstu vstupujeme do hlbokého a dôverného priateľstva s trojjediným Bohom a stávame sa účastnými na jeho božskej prirodzenosti - stávame sa Božími synmi. Naším dedičstvom je - ak vytrváme v milosti - nebo, a to navždy!
Vzhľadom na to, že posväcujúca milosť v našej duši je tým najväčším darom, mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si ju zachovali, rástli v nej a aby sme v stave posväcujúcej milosti zomreli.
Svätý Alfonz Mária de Liguori, učiteľ Cirkvi a autor klasického diela Slávna si, Mária, hovorí, že milosťou všetkých milostí je zomrieť v stave posväcujúcej milosti. Sem by mala smerovať naša každodenná modlitba za naše duše, za duše našich milovaných, ako aj za celý svet.
Ešte horšie je umierať v stave smrteľného hriechu; čo má, samozrejme, za následok trvalé odlúčenie od Boha na celú večnosť! Nech nás Boh chráni pred realitou smrteľného hriechu.
Napriek tomu, ak sa nám nanešťastie stane, že upadneme do smrteľného hriechu, nikdy by sme nemali prepadať zúfalstvu. Naopak, mali by sme mať neobmedzenú dôveru v nekonečné Božie milosrdenstvo a uchýliť sa k nádhernej sviatosti Božieho uzdravujúceho milosrdenstva, ktorú nazývame svätá spoveď!
Žalmista nám pripomína tieto povzbudivé slová: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 103, 8). Mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si v dušiach zachovali Božiu milosť, a tiež, aby sme v tejto milosti každý deň vzrastali.
Božia milosť v našej duši a dôverné priateľstvo s Bohom sú cennejšie ako celý stvorený vesmír. Prirodzenú sféru, v ktorej žijeme, nemožno nikdy porovnávať s nadprirodzenou sférou, v ktorej nachádzame pojem a realitu milosti. Ako ryba pláva vo vode, ako vták lieta na oblohe, tak by sme mali plávať či lietať v atmosfére milosti!
Ako rásť v Božej milosti?
1. Modlitba: Zakaždým, keď sa modlíme s pokorným srdcom, s čistým úmyslom a s túžbou páčiť sa Bohu, okamžite rastieme v milosti. Preto by sme si svoj duchovný život a modlitbu, ako aj duchovný život iných mali vážiť ako tú najdôležitejšiu a najpodstatnejšiu skutočnosť. Rodičia, ktorí učia svoje deti modliť sa, sú najlepší z rodičov.
2. Láska a dobročinnosť: Božie slovo nás učí túto pravdu plnú útechy: „Láska zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8). Ak dokážeme objaviť spôsoby a príležitosti, ktoré nám Boh denne ponúka, aby sme praktizovali dobročinnosť a službu, alebo dokonca rozdávanie almužny druhým, potom máme ďalší spôsob, ako rozmnožiť milosť v našich dušiach.
3. Obeta a sebazaprenie: Ježiš povedal, že niektorých zlých duchov možno vyhnať iba modlitbou a pôstom. Pán nám tiež pripomína: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Zakaždým, keď povieme „nie“ našim sebeckým túžbam a „áno“ obete, ktorú nám Duch Svätý vnukol v našich srdciach, vzrastá v nich opäť Božia milosť! Keď začneme žiť život obety, prídavným požehnaním od Boha je víťazstvo nad našimi zlozvykmi a vnútorný pokoj mysle, srdca a duše.
4. Eucharistia: Je isté, že tým najväčším skutkom v celom vesmíre je prijatie najväčšej spomedzi siedmych sviatostí - Eucharistie! Svätá Eucharistia, sväté prijímanie, je skutočne a podstatne telo, krv, duša a božstvo nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista!
Keď prijímame nášho Pána čo najlepšie pripravení (v posväcujúcej milosti, s vierou, láskou, pokorou a túžbou po hlbšom obrátení sa k láske, ktorú má voči nám), je to pre nás nekonečný zdroj milostí, pretože touto sviatosťou je sám Boh! Ako pútnici a pocestní na zemi nemôžeme urobiť nič väčšie, než prijímať Ježiša čo najčastejšie, so živou vierou a vrúcnou láskou.
5. Úcta k Panne Márii a modlitba ruženca: Svätá Gertrúda, nemecká mystička, videla pri jednej príležitosti Ježiša v nebi. Žiaril v sláve, no robil neobvyklú vec: kládol zlatú mincu na vrchol obrovskej hromady iných zlatých mincí. Svätica práve dokončovala modlitbu k Panne Márii Zdravas‘, Mária. Ježiš riekol: „Gertrúda, zakaždým, keď sa s vierou a oddanosťou modlíš k mojej matke Zdravas‘, ukladám v nebi zlatú mincu, ktorá ti bude patriť po celú večnosť.“
Ak chceme byť multimiliardármi v nebi, milujme Máriu a modlitbu, ktorú Mária tak miluje - Zdravas‘, Mária. Zvyknime si preto modliť sa každodenne ruženec s krásnou modlitbou Zdravas‘, Mária. Ak tak urobíme, Panna Mária nám na svoj mocný príhovor uchová nekonečné poklady a večný domov v nebi!
Božia milosť je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dáva pre našu spásu. Nový katechizmus Youcat doslova hovorí, že „milosť je láskyplný Boží dar, ktorým nás Boh vťahuje do vnútorného života trojjediného Boha a robí nás schopnými konať z lásky k nemu. Je to pomáhajúca sila, ktorou nás zahrňuje.“ Krásne to vyjadril aj pápež Benedikt XVI: „Milosť je dotyk Božej lásky.“ Milosť nie je vec, ale Božie seba darovanie človeku.
Druhy milosti
Tak rozhodne tou najdôležitejšou milosťou je posväcujúca milosť (lat. gratia habitualis ). Získavame ju v krste. Urobí z nás Božie deti, zmyje nám dedičný hriech a Boh v nás stvorí akýsi nový duchovný organizmus. Od chvíle krstu býva v duši človeka Najsvätejšia Trojica. Táto milosť, ak ju máme pri smrti, nám otvára bránu neba. Vo chvíli smrti sa mení na tzv.„lumen gloriae“, svetlo slávy, čiže schopnosť videnia Boha „z tváre do tváre.“
Milosť posväcujúca sa však dá aj stratiť - stačí k tomu jediný smrteľný hriech. Keď sa stretnú v živote človeka dvaja „zlodeji“ - ťažký hriech, ktorý nám berie milosť ( t.j. život duše) a náhla smrť, ktorá nám berie pozemský život, tak to je tá najväčšia tragédia a katastrofa, ktorá môže človeka postihnúť. V tom okamihu naveky stráca nebo a je tým najväčším chudákom na svete, nech bol predtým akokoľvek bohatý, úspešný či dokonca nábožný.
Ak sme stratili krstnú milosť, kým žijeme, môžeme ju našťastie získať späť vo sviatosti zmierenia, alebo v prípade smrteľného nebezpečenstva dokonalou ľútosťou (čiže ľútosťou nie zo strachu, lež z lásky k Bohu), ale musíme mať úmysel sa vyspovedať, ak to nebezpečenstvo prežijeme.
Ďalším druhom je milosť pomáhajúca ( lat. gratia actualis ). Tá nám osvecuje rozum, aby sme jasne rozlíšili dobro od zla. Posilňuje aj vôľu, aby sme lákavé zlo vedeli odmietnuť a namáhavé dobro konať. Pomáha nám dostať sa do nebeského kráľovstva a prekonať svoje slabosti. Získavame ju modlitbou, pokáním, konaním skutkov milosrdenstva, i cez sviatosti a požehnania Cirkvi.
Ďalej existuje ešte milosť stavu - je to zvláštna moc, prisľúbená pre manželský, rehoľný alebo kňazský stav. A treba tiež vedieť, že Pán Boh vo svojej dobrote každému človeku dáva tzv. milosť dostačujúcu ( lat. gratia sufficiens ). Znamená to, že duša každého človeka na zemi dostáva možnosť spásy - rozhodnúť sa pre Boha aspoň raz v živote (možno vo chvíli zomierania.) Nikto nie je vopred predurčený na zatratenie.
Pán Ježiš vraví. „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ čiže nič také, čo by malo váhu pre večnosť.
Na čo je tu Božia milosť | Steven Furtick
Božia moc a slabosť
Pri putovaní životom sa stretávame s mnohými ťažkosťami. K najkomplikovanejším patrí odvaha nezastierať - konkrétne priznať svoje slabosti. Byť ochotný prísť s nimi k Bohu. Ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo cirkvi.
Pavel porozumel, že Božia moc sa najväčšmi preukáže v našich slabostiach. Je Božou milosťou, keď sme uzdravení z našich chorôb a slabostí. Božou milosťou je však aj to, keď svoj život a svet v ktorom žijeme, vieme vidieť z novej perspektívy. Keď vnímame, že Pán nám dáva novú silu, vďaka ktorej sa smieme vznášať na krídlach ako orly (Iz 40, 31), a to navzdory všetkým našim chorobám a slabostiam. Boh nás vo svojej - v Kristovi nám darovanej milosti - dvíha.
Božia moc sa niekedy prejaví uzdravením. Pánovo uzdravenie môže znamenať, že choroba zmizne, slabosť je prekonaná. Inokedy uzdravenie značí, že nemoc, ani iné ťažkosti síce nepominú, ale už nám nezastierajú istotu Božej blízkosti a náš udel vidíme z Božieho zorného uhla.
Je mnoho miest beznádeje a hlbokého zúfalstva, je veľa pekiel. Ježiš však vo svojej láske k nám aj tam zostupuje. A keďže „On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi“ 1Pt 2, 22 - 23), „ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2, 8 ) - nezískala nad Ním smrť moc. Smrť Ho nedokázala zadržať. Nie ona získava moc nad Ježišom, ale Ježiš je Pánom aj v kráľovstve smrti.
Ak veríme v Ježiša Krista ako v Pána, veríme, že v Ňom sám Boh zostúpil do najhlbších hlbín nášho porušeného bytia. Jeho slovo, Kristovo evanjelium, nás má moc udržať nad hladinou aj v tých životných momentoch a obdobiach, keď sa prepadáme hlbšie a hlbšie a naše nohy márne hľadajú dno. Naše slabosti sú príležitosťou pre Božiu moc. „Práve keď som slabý, som mocný“ (2K 12, 10b).
Pán sa nám rozlične prihovára: cez Písmo sv., cez slovo a sviatosti, cez pomoc iných ľudí... Boh sa nám však prihovára aj cez utrpenie a kríž. Svedectvo tých, ktorí prešli životnými skúškami, zaváži väčšmi ako slovo tých, ktorí pôsobia, že zvládnu všetko bez problémov. Ľudia, ktorí v pokore dokážu priznať aj svoje slabosti, nesnažia sa ich falošne maskovať, nezakladajú si na sebe, na svojich kvalitách, pomáhajú aj iným stávať sa otvorenejšími, úprimnejšími, porozumieť, že stojíme na Božej milosti a moci. Keď sa otvárame Božej milosti, môže ona prúdiť do nášho nemilosrdného sveta.
Výrok: „Dosť máš na mojej milosti; lebo moja moc sa v slabosti dokonáva“ nie je všeobecne tézou, ktorá platí vo všetkých súvislostiach. Pán tieto slová nevyslovil všeobecne, abstraktne, ale konkrétne, človeku, ktorý mal s Ním úzky, dôverný vzťah. Božiu milosť neokúšame abstraktne, ale len osobne, vo vzťahu dôvery k Pánovi. Božia milosť stačí, aj keď ju necítime. Rozhodujúce je, zostať v kontakte s ňou, s Pánom Ježišom Kristom. Kto nie je ochotný otvárať Mu vo viere svoje srdce, sotva zažije požehnané pôsobenie Božej milosti.
Božia zvrchovanosť
Božia zvrchovaná moc nad celým jeho stvorením a nad každým jeho tvorom je jednou z najvýraznejších tém Biblie. Keď hovoríme, že Boh je zvrchovaný, máme na mysli, že je taký mocný a má takú autoritu, že môže premôcť všetky ostatné moci a autority. Nič, žiadne okolnosti nemôžu zastaviť žiadny čin, žiadnu udalosť, zámer alebo cieľ, ktorý Boh zamýšľa uskutočniť.
Jób povedal: "Viem, že môžeš urobiť všetko a že žiadny tvoj zámer nemôže byť zmarený" (Jób 42:2). Myslím, že to je najlepšia definícia Božej zvrchovanosti v Biblii.
V knihe Daniel 4:35 sa píše: Všetci, čo obývajú zem, sú pred ním považovaní za nič, on podľa svojej ľubovôle nakladá s vojskom nebies a obyvateľmi zeme. Nie je nik, kto by mu mohol v niečom zabrániť alebo mu povedať: ‚Čo robíš?“. To znamená, že ho nikto v jeho úmysloch nemôže zastaviť a vždy sa naplní jeho vôľa.
Pamätajte na predchádzajúce veci od večnosti, lebo ja som Boh a iného Boha niet a nikto nie je ako ja. Od počiatku oznamujem budúcnosť, od pradávna to, čo sa ešte nestalo. Hovorím: Môj zámer trvá, všetko čo chcem, urobím. (Iz. 46:9-10). Nie je nič, čo by nedosiahol z toho, čo je jeho úmyslom. Nič ho nemôže zastaviť a on všetko splní.
Prejavy Božej zvrchovanosti
Boh je zvrchovaný vládca nad prírodou: Hospodin koná, čo chce, na nebi i na zemi, v moriach i vo všetkých hlbinách. Z odľahlých končín privádza oblaky, bleskami sprevádza dážď, vypúšťa vietor zo svojich skrýš.
Je vládcom nad zvieratami: Nepredávajú sa vari dva vrabce za halier? Ale ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. (Mat 10:29). Takto Ježiš poukazuje na svoju moc aj nad tou najnepatrnejšou, zdanlivo bezvýznamnou vecou na svete.
On je zvrchovaný vládca nad národmi: Biblia hovorí: Hospodin, Bože našich otcov, či nie si Bohom na nebi a či nevládneš nad kráľovstvami všetkých národov? V tvojej ruke je moc a sila, nikto ti nemôže vzdorovať. (2.Par.20:6). Žiadny národ neurobí nič, čo by Boh nezamýšľal.
Čítame tiež: Hospodin marí zámery národov, navnivoč privádza úmysly ľudí. Hospodinove zámery sú večné, úmysly jeho srdca pretrvávajú pokolenia.
On je zvrchovaný nad každým ľudským rozhodnutím: Máme všelijaké úmysly, podľa ktorých robíme, ale nakoniec o nich rozhoduje Pán. Človek vo svojom srdci plánuje, odpoveď však prichádza od Hospodina. (Príslovia 16:1) Človek v srdci zvažuje svoju cestu, no Hospodin jeho kroky usmerňuje. (Príslovia 16:9) V ľudskom srdci je síce veľa zámerov, no rozhodnutie Hospodina pretrvá. (Príslovia 19:21) Srdce kráľa je ako prúd vody v Hospodinovej ruke, odvedie ho, kamkoľvek chce. (Príslovia 21:1) Nič nemôže zastaviť nijaký čin, nijakú udalosť, nijaký zámer, ktorý Boh chce uskutočniť.
Ďalší text by mal byť napísaný ako transparent nad každým zlom a hriechom, ktorý bol kedy spáchaný. Jozef hovorí svojím bratom: Vy ste proti mne osnovali zlo, Boh to však obrátil na dobro, takže učinil, čo je dnes: zachoval pri živote mnohých ľudí. (Gen.
Podstata pochopenia Božej zvrchovanosti
Po prvé, Božia zvrchovanosť sa riadi jeho múdrosťou. Ó, hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a poznania! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho cesty. (Rimanom 11:33). Všetko, čo je pre nás nepreskúmateľné a nepochopiteľné, riadi hlboká Božia múdrosť. Boh nikdy nič nerobí a nič nedovolí urobiť iba z rozmaru - teda nezmyselne, náhodne alebo bez nekonečne múdreho zámeru. To je veľká vec, s ktorou sa musíme vyrovnať, keď premýšľame o Božej zvrchovanosti.
Po druhé, jeho zvrchovanosť sa riadi jeho spravodlivosťou a jeho milosrdenstvom. Hospodin je Bohom práva. Blahoslavení sú všetci, čo ho očakávajú. (Iz.30:18). Alebo: Čo teda povieme? Či nie je u Boha nespravodlivosť? Určite nie. Lebo Mojžišovi hovorí: Zmilujem sa, nad kým sa zmilúvam, a zľutujem sa, nad kým sa zľutúvam. A tak teda nezáleží na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva. (Rim.9:14).
Boh nikdy, nikdy nikomu neubližuje. Všetko, čo robí, je spravodlivé a oprávnené, ale ani spravodlivosť nie je konečným a najvyšším cieľom Božej múdrosti. Konečným cieľom jeho konania je, aby bol oslávený za svoje milosrdenstvo a milosť voči nezaslúženým rebelantom. On zvrchovane naplánoval a uskutočnil spasenie hriešnikov smrťou svojho Syna. Z tohto dôvodu apoštol Pavol píše: Aby pohania za milosrdenstvo oslavovali Boha, ako je napísané: Preto ťa budem chváliť medzi národmi, ospevovať budem tvoje meno. (Rimanom 15:9).
Zdá sa mi, že toto sú tie veľké veci, ktoré treba pochopiť v súvislosti s Božou zvrchovanosťou.