Vysokorýchlostný vlak Šinkansen vás z japonských veľkomiest, kde sa na každom kroku stretávate s najmodernejšími technologickými novinkami vrátane chodiacich robotov, zavezie aj na miesto, v ktorom sa zastavil čas.
V Nare, niekdajšom prvom hlavnom meste Japonska, sa vrátite o niekoľko storočí dozadu - do čias starobylého cisárskeho Japonska s drevenými budhistickými chrámami.
Kroky takmer každého turistu smerujú do 562-hektárového Narského parku. Cestou stretávate budhistických mníchov, všade okolo sa tmolia krotké japonské jelenčeky sika. Sú ich stovky. V Japonsku ich považujú za božích poslov, takže môžu ísť hocikam.
Najprv vás fascinujú a cítite sa ako v rozprávke Bambi. Po čase nadšenie opadne, nastupuje realita, a tá už taká rozprávková nie je. Najmä vtedy, keď japonských štvornohých božích poslov ponúknete ryžovými jeleními keksami.
Kúpite ich v každom narskom stánku. Potom sa však jelenčekov ťažko zbavíte. V húfoch pôjdu za vami a neodbytne sa budú dožadovať ďalšej potravy.
Drevený chrám dal v 8. storočí postaviť japonský cisár Šómu a umiestnil v ňom v tých časoch najväčšiu sochu Budhu na svete. Tódaidži mnohí považujú za japonský div sveta.
Stojí na ploche 58 x 51 metrov a týči sa do výšky 49 metrov. Dvakrát vyhorel, dvakrát vstal z popola. Chrám, ktorý dnes chodia obdivovať turisti z celého sveta, postavili v roku 1709 a je o jednu tretinu menší než pôvodný.
V prítmí chrámu sa ukrýva 16 metrov vysoká socha Budhu. Jej veľkosť vám vyrazí dych. Je to najväčšia bronzová socha Budhu na svete. Odliali ju zo 444 ton bronzu, rastlinného vosku a ortuti.
Pri požiaroch a zemetraseniach soche niekoľkokrát spadla hlava. Tá súčasná, takmer 5 metrov vysoká a tri široká, je zo 17. storočia. Pozlátená drevená gloriola za ňou zobrazuje 16 Budhových reinkarnácií.
V jednom z drevených stĺpov za sochou je vyvŕtaný neveľký otvor - ide o kópiu nosnej dierky Veľkého Budhu. Ak sa ňou dokážete pretiahnuť, čaká vás údajne nirvána.
Japonci to zvládnu väčšinou bez problémov, no pre návštevníka iných rozmerov a z iného svetadielu je to často neriešiteľný problém. Ale každý, kto sa o to pokúsi, precíti na vlastnej koži obrovský rozmer sochy.
Tódaidži je hlavný chrám budhistickej sekty kegonov. Počas našej návštevy niekoľko mníchov zručne utieralo z obrovskej sochy prach. Pohľad na usmievavé šťúple postavy v budhistickom rúchu pobehujúce okolo nadrozmerného Budhu vás núti k úsmevu.
Takému vyrovnanému a duševne oslobodzujúcemu. A je pritom nepodstatné, že ste prišli zo vzdialenej kresťanskej krajiny, v ktorej svätostánkoch sú umiestnené sochy a obrazy iných svätcov. Bronzový Budha má niečo do seba.
Za usmiatym obrom sú v šere dreveného chrámu umiestnené ďalšie sochy. Mohutní nebeskí strážcovia Kómukuten a Tamonten vraj majú v hriešnych ľuďoch vyvolať strach a úzkosť. Na rozdiel od Budhu nevyzerajú veľmi sympaticky. Zato sochy Džizóa s červenou pokrývkou hlavy a širokým úsmevom sú veľmi milé.
Priestor okolo chrámu Tódaidži v Narskom parku je na japonské pomery nezvyčajne veľkorysý. A, samozrejme, upravený a čistý.
Sledujeme japonských školákov, ktorí sa rozcvičujú pred svojimi vystúpeniami. Dozvedáme sme sa, že prišli z rôznych miest, chrám Tódaidži už navštívili a dosiahnu nirvánu, lebo sa všetci prepchali cez model Budhovho nosného otvoru.
Usmievavý svätec neďaleko to všetko pozoroval so zdvihnutou otvorenou pravou dlaňou. Je to gesto žehnania, ktoré prináša duševný pokoj. Spomenieme si na jeden z najznámejších Budhových výrokov: „Šťastie je iba vnútorný pokoj. Nauč sa ho nájsť. Dokážeš to.
Asi na tom niečo bude. V okolí chrámu nikto nekričal, všade samé úsmevy. Aj japonské jelenčeky sa nám zdali zrazu milšie a menej dotieravejšie.
Ďalšie významné sochy Budhu po celom svete
Okrem majestátneho Budhu v japonskom chráme Tódaidži, existujú ďalšie úchvatné sochy Budhu, ktoré stoja za návštevu. Medzi ne patrí aj:
- Wat Pak Nam v Thajsku: Nachádza sa v krásnej tichej oblasti plnej vodných kanálov a podľa nás je to jeden z najkrajších chrámov v celom meste. Wat Pak Nam pochádza z obdobia Ayutthaya a bol postavený okolo roku 1610, ale v priebehu storočí bol niekoľkokrát výrazne prestavaný a rozšírený. Spolu so žiariacou bronzovou sochou Budhu chrámu dominuje biela päťposchodová stúpa, ktorá sa týči do výšky 80 metrov. Stúpa je prístupná verejnosti a rozhodne odporúčame vystúpiť na najvyššie poschodie. Môžete sa pohybovať vo všetkých častiach chrámu a voľný vstup je aj do hlavnej 80 metrov vysokej stúpy.
- Borobudur v Indonézii: Hoci je vôbec najväčším budhistickým chrámom na svete, nenájdete ho v Indii. Bol vztýčený uprostred džungle na ostrove Jáva, a to zhruba pred 1200 rokmi. Kým, to dodnes zostáva záhadou. Niekoľko dlhých storočí je Borobudur úplne zabudnutý a skrytý ľudským očiam. Chátrajúci kamenný kolos vytrhne z pazúrov bujniacej džungle až britský guvernér oblasti, sir Thomas Raffles (1781-1826). Objavuje ho náhodou, keď si v roku 1814 presekáva cestu neobývaným územím strednej Jávy. Okamžite nariadi očistenie pamiatky. Ukáže sa, že sa jedná o úplne unikátny komplex úctyhodného veku.
- Ležiaci Budha vo Wat Pho, Thajsko: Jeden z najstarších a zároveň najväčších chrámov v Bangkoku (s rozlohou 80.000 m2) je chrám, resp. budhistický kláštor Wat Pho. Nachádza sa v tesnej blízkosti Kráľovského paláca. Pochádza zo 16.-17. storočia, pričom funguje dodnes. Patrí totiž medzi najlepšie vzdelávacie centrá. V chráme Wat Pho sa nachádza viac ako 1000 obrazov, sôch a fresiek Budhu. Tou najatraktívnejšou je obrovská, až 47 metrov dlhá a 15 metrov vysoká, socha ležiaceho Budhu. Symbolizuje umierajúceho Budhu v polohe, keď dosiahol nirvánu. Je zaujímavé, že táto socha nie je až taká stará. Vyrobili ju za vlády Rama III. v 19. storočí, z tehál prekrytých lakom, sadrou a plátkovým zlatom. Chodidlá Budhu sú zdobené perleťovými intarziami so 108 znameniami Budhu.
Čína a jej poklady: Od pandy veľkej k obrovskému Budhovi
Čína ponúka návštevníkom nielen moderné metropoly, ale aj miesta, kde sa dá vychutnávať život v pokoji a harmónii. Jedným z takýchto miest je mesto Čcheng-tu, ktoré si vďaka pohodovosti obyvateľov vyslúžilo povesť lenivého mesta. Domáci sú stále veselí, usmievaví, často chodia do parkov, chrámov a záhrad.
Samozrejme, sú tu aj iné zázraky, na ktoré sú tunajší právom hrdí. Tisícky turistov aj domácich prúdia ku gigantickej soche Budhu vytesanej do skaly. Sedemdesiatjedenmetrová socha sa zaslúžene zapísala medzi pamiatky UNESCO. Najväčší sediaci Budha na svete je starý 1 300 rokov a okrem toho, že je majestátny, je aj technologicky zaujímavý.
Telom mu prechádza dômyslený odvodňovací systém, kanály zabezpečujú, aby zostal vnútri suchý a vydržal. Odfotiť Budhu nie je len tak. Okrem toho, že je príliš veľký, sú všade davy ľudí. No nemusíte sa motať len okolo najväčšej sochy, nádherní sú aj malí Budhovia po celom areáli.
Neďaleké budhistické hory E-mej-šan plné opíc zavŕšia zážitok. Ako dezert môžete ešte navštíviť najväčší budhistický chrám Wen-šu v centre Čcheng-tu. Vstup je zadarmo. Bol som v ňom nespočetnekrát a tak fotoaparát už často nevyťahujem. Aspoň nie na chrámovú architektúru, i keď je nádherná.
No vždy ma zaujmú miestni ľudia, ktorí prechádzajú chrámom či posedávajú v parku. Čcheng-tu je tiež začiatočná stanica dvoch nádherných ciest Čínou. Prvej, sečuánsko-tibetskej, ktorá sa dá absolvovať svetovým unikátom - vlakom. Miestami ide až vo výškach nad päťtisíc metrov nad morom.
Táto trasa dnes láka aj mnoho cyklistických nadšencov. Druhá cesta je smerom na Čchung-čching. S tridsiatimi miliónmi obyvateľov je to najväčšie mesto Číny, hoci ide skôr o mestskú aglomeráciu, a preto mu tento titul berie Šanghaj.
Zároveň je to stanica, kde sa dá nalodiť na neopakovateľnú plavbu po Dlhej rieke a slávnych Troch úžinách, ktoré sa končia najväčšou priehradou na svete. Práve touto cestou som sa vybral.
Cestou po Dlhej rieke sa nachádza Feng-tu, Mesto duchov, so starodávnou históriou a s krásnou architektúrou. Podľa Číňanov na tomto mieste sídli kráľ podsvetia a vykonáva tu posledný súd.
Každý z nás sem príde a ak mu to bude povolené, postaví sa predeň, aby si vypočul svoj ortieľ. Dozvie sa ho v chráme na vrchole kopca. Vedie k nemu päťsto schodov a tento výstup ešte sťažujú mýtickí ochrancovia. Majú zastaviť každého, kto nie je hodný ukázať sa kráľovi podsvetia na oči.
Chrám kráľa podsvetia na vrchole kopca je jediný pôvodný. Všetko ostatné tu, žiaľ, zničili počas kultúrnej revolúcie a opäť postavili v deväťdesiatych rokoch.
Dedina Šibao-čai s deväťtisíc obyvateľmi nie je opustená ako Fengtu. Pokojný dedinský život tu však raz za čas prerušia davy turistov tiahnuce sa z výletných parníkov smerom k rovnomennej pagode.
Hneď ako davy prejdú, ľudia sa vracajú k svojmu pokojnému životu ďaleko od ruchu veľkomiest, v ktorých je celá aktívna populácia tejto dediny. V Šibao-čai už zostali len dôchodcovia a deti, pretože polia zaplavila Dlhá rieka po vybudovaní najväčšej priehrady na svete Tri úžiny.
Ľudia sa mohli buď presťahovať do iných provincií, kde im štát pridelil pôdu a dotáciu na vybudovanie nového domova, alebo sa mohli presunúť do novovybudovanej dediny postavenej na zelenej lúke o dvesto metrov vyššie, ako boli ich pôvodné domy. Kto o to nestál, mohol odísť do ďalších neďalekých novovybudovaných dedín či miest.
Všade prideľovali starousadlíkom nové byty a financie, okrem turistického ruchu tu však už takmer niet čo robiť. A ten nestačí, aby uživil jednu veľkú dedinu alebo mesto.
Pre mladých ľudí znamenalo sťahovanie jedinečnú príležitosť dostať sa zo starej chátrajúcej dediny do nového mestečka. Pre starých to bola rozlúčka so životom, ktorý viedli desiatky rokov, hoci tvrdým a ťažkým, ale ich vlastným. Nie všetci si zvykli na bytovky. Pre veľkú časť strednej aktívnej generácie predstavovalo sťahovanie kontroverznú budúcnosť.
Nové pracovné a kariérne obzory, ale ďaleko od svojich detí a od domova. Zarobené peniaze posielajú späť domov, aby svojim potomkom zaplatili vzdelanie a umožnili ľahší život. Niečo, čo by predtým financovať nemohli.
Ale platia za to veľkú obeť. Museli sa odlúčiť od detí a zanechať ich výchovu starým rodičom. Stretávajú sa spolu dvakrát do roka, na sviatky Nového roka a, ak majú šťastie, na sviatky stredu jesene. No mnohí vidia svoje deti len raz za niekoľko rokov.
Pagoda Šibao-čai patrí vraj medzi osem najvýznamnejších stavieb v Číne. Je to možné, pred zavedením novej meny bola dokonca vyobrazená aj na čínskych bankovkách. Prečo ľudia postavili takúto krkolomnú pagodu pripútanú ku skale? Na vrchu skaly sa nachádza veľký taoistický chrám a skalu vraj stvorila bohyňa Nawa. Opravila tak nebesá po tom, ako sa rozbili.
Vyzerá ako cisárska nefritová pečať, preto sa jej hovorí aj Hora nefritovej pečate. Po pôvodnej ceste sa k chrámu dalo dostať len s použitím železných reťazí a šplhaním po kolmej skale. Takáto cesta k chrámu však bola extrémne nebezpečná, preto sa po deväťdesiatich rokoch od vzniku kláštora rozhodli miestni ľudia postaviť k nemu schody. Sú skryté uprostred pagody.
Chrám pochádza z roku 1572, pagoda z roku 1662. Vybudovanie priehrady pagodu výrazne ohrozilo. Na jej stenách je značka, ktorá ukazuje, kam by siahala voda, keby pagodu neochránili. Celá jej dolná pätina by bola pod vodou, drevo by to určite nevydržalo a Čína by o pagodu prišla. Preto čínska vláda investovala a postavila okolo architektonického skvostu veľký protipovodňový múr rastúci z vody.
Pôdorys pagody a celá jej dolná pätina sú teda v skutočnosti pod úrovňou hladiny vody, cez múr sa k nej však voda nedostane. Z diaľky dielo vyzerá ako jeden veľký tanier, misa či kvetináč, z ktorého vyrastá skala s chrámom navrchu a červená pagoda.
Aj preto sa tomuto miestu dnes vraví najväčší bonsaj na svete. Vhodne, pretože bonsaj v čínštine doslova znamená krajina v tanieri.
Cestu sa rozhodne oplatí absolvovať už len kvôli preplávaniu Tromi úžinami. Pohľad na obrovské útesy stojace nad širokou riekou je ohromujúci. Kapitán lode vždy vyzve pasažierov, aby vyšli na palubu a pokochali sa unikátnym pohľadom. Všetci fotia ako o život, pretože také niečo naozaj ešte nevideli. Ja som si vtedy želal len jednu vec, ktorá, žiaľ, už nie je reálna.
Plaviť sa po tejto rieke pred dvadsiatimi rokmi. Po postavení priehrady sa tu rieka zdvihla o sto metrov, a hoci sú aj dnes útesy vysokánske, chcel by som vidieť, ako tento prírodný úkaz vyzeral pôvodne. Vtedy sa tu tiahla len úzka Dlhá rieka, ktorou sa žiadna veľká ľod nevedela preplaviť.