Životopis Významného Piešťanského Farára

V piatok 27. marca oslávil štyridsiatešieste narodeniny piešťanský farár Branislav Popelka, ktorý slúži vo farnosti sv. Štefana. Jeho farníci mu chcú zagratulovať aspoň touto cestou, keďže s ním nemôžu byť všetci osobne, či stretnúť sa momentálne na bohoslužbe.

„Aj napriek tomu, že pre pandémiu COVID-19 prežívame nie najpríjemnejšie obdobie v živote, sme vďační, že nás týmto obdobím sprevádza a povzbudzuje náš pán farár Branislav Popelka. Radi by sme mu aspoň takouto cestou popriali Božie požehnanie, zdravie, silu a spokojnosť. Vyprosujeme mu od Boha veľa milostí a modlíme sa za neho.

V noci zo 7. na 8. októbra 1987 zomrel násilnou smrťou katolícky kňaz Štefan Polák. Vyšetrovací spis má tritisíc strán, k výpátraniu vraha kriminalistov nepriviedol. Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa hovorí, že stopy vedú k ŠtB. Motívom mohla byť aj Polákova správa o nevhodnosti niektorých kandidátov na trnavského biskupa.

Pred tridsiatimi rokmi našli na fare v Borovciach brutálne zavraždeného katolíckeho kňaza Štefana Poláka. Mal zviazané ruky aj nohy, bol priviazaný k radiátoru. Vraha sa vypátrať dodnes nepodarilo. Kto mal záujem ho umlčať? Aj na to odpovedá v rozhovore Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa.

Od roku 1965 boli počas komunizmu zavraždení ôsmi kňazi. Každý z nich je samostatný a iný, no zároveň sa pri väčšine dajú vybadať určité spoločné črty. Viacerí z tých kňazov nechceli spolupracovať so Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). No sú medzi nimi niektorí, ktorí akoby spolupracovali, či lepšie povedané neodmietali návštevy tajných. No a tí si to potom vysvetľovali tak, že už ich získali, a preto ich zaevidovali a písali o tom správy. Nechceli vstúpiť do prorežimného spoločenstva Pacem in terris, komunikovali so západom a snažili sa okrem bohoslužieb vykonávať aj iné činnosti. Je zmesou viacerých týchto momentov.

Štefan Polák (1940)Narodil sa v Plaveckom Petre, za kňaza bol vysvätený v roku 1974. Začínal ako kaplán vo Vrbovom, neskôr pôsobil v Zlatých Moravciach, kde si ho všimla aj ŠtB. Od roku 1981 bol farárom v Borovciach pri Piešťanoch. Spolupracoval s ŠtB aj s prorežimným hnutím Pacem in terris. Po návšteve Ríma v roku 1986 postoj k ŠtB aj k hnutiu zmenil.

Zlom prišiel na jeseň 1986, keď mu po dlhom čakaní režim umožnil vycestovať do Ríma. Zdržal sa tam niekoľko dní a mal aj audienciu u pápeža Jána Pavla II. Počas tohto pobytu sa zdržiaval na neznámych miestach. Polákovi totiž dôverovala aj tajná cirkev na Slovensku. Stretával sa napríklad s tajným biskupom Petrom Dubovským. Darilo sa mu aj v mimopastoračnej činnosti. Veľmi sa zmenil. Rozhodol sa viac venovať svojej práci, mládeži a farnosti. Vyhranil sa už aj voči Pacem in terris, na ich stretnutia prestal chodiť. Rovnako sa vyhranil aj voči ŠtB. Keď za ním stále chodili a pýtali sa, s kým všetkým sa v Ríme stretol a o čom spolu hovorili, tak už odmietal odpovedať.

Vedeli o nej minimálne dvaja svedkovia a jeden z nich o nej hovoril aj pred súdom. Písal v nej vraj aj o nevhodnosti niektorých kandidátov na trnavského biskupa, pretože v tom čase prebiehali československo-vatikánske rokovania o obsadení biskupských stolcov. Medzi kandidátmi bol aj dekan zo Serede Ján Sokol a piešťanský dekan Ján Medek. V každom prípade Ján Sokol sa biskupom stal.

Ak ju aj dostali, tak nezabrala. Tie rokovania sú však omnoho zložitejšie, aby ich ovplyvnila jedna správa. Ak ju aj poslal, tak ju asi zachytila ŠtB a ak si ju vo Vatikáne možno prečítali, pátrali po informáciách, ale tie rokovania prebiehali už od roku 1985.

Zároveň ho však chceli aj umlčať ako kňaza, ktorý ich, eštebákov, zradil. Chceli sa mu minimálne pomstiť. V oficiálnych dokumentoch ŠtB, ktoré sú aj v našich archívoch, sa píše, že nejaký kňaz Polák, je ľahko identifikovateľné, že ide o Štefana Poláka, mal vedieť o nejakom židovskom zlate, ktoré v tom regióne získala istá rodina. Jeden jej člen ho navštevoval priamo na fare a bol zároveň evidovaný ako agent ŠtB. Toto zlato sa stratilo a Polák o ňom mohol vedieť. No a tento agent pátral po všetkých možných zdrojoch.

Vieme, že pri vražde Poláka bol vykradnutý trezor, pričom na fare ostalo veľa peňazí a zlatých predmetov, ktoré si zlodej „nevšimol“. Podľa mňa nemal byť zavraždený. Bol mučený, aby asi povedal číselnú kombináciu toho trezoru a možno aj čosi iné, to sa už nedozvieme. Dôkazom je aj lekárska správa, podľa ktorej mal nie smrteľné rany, ktorými ho mučili. Veľmi odborne ho zviazali a zafixovali. Dávali si napríklad pozor na to, aby mohol dýchať. Nepočítali však s tým, že bude mať vnútorné krvácanie.

Máme aj fotografie, ktoré dokazujú, že bol naozaj strašne dobitý a dobodaný. Po prvé, že sa nedostali dnu násilím. Polák mal totiž pripravené zabezpečovacie zariadenie pre prípad, že by sa mu niekto pokúsil vlámať dnu. Toto zariadenie nepoužil, respektíve možno nestihol použiť. Zámok vo dverách nebol vôbec porušený. Nenašiel sa ani kľúč od dverí a keď ho ráno našli, tak na dome boli otvorené okná. Dnu sa teda dostali dverami a von vyšli oknom.

Začali to vyšetrovať kriminalisti, ktorí spočiatku nepočítali so žiadnym politickým pozadím. Samozrejme, že tam veľmi intenzívne nabehla aj ŠtB. Je zvláštne, že krátko po zistení, čo sa stalo, tam bol aj ten spomínaný spolupracovník ŠtB, ktorý hneď volal do Bratislavy, aby referoval, čo sa stalo. Dokonca si údajne žiadal od ľudí vydanie aj valút, ktoré na fare našli. Bolo to dosť trúfalé od „známeho“ zavraždeného kňaza, ako sa predstavil.

Polák ju totiž chcel poslať cez skupinu talianskych cyklistov, s ktorými sa údajne dohodol ešte v Ríme. Mali ísť na výlet cez Slovensko do Poľska a odtiaľ to poslať. Dotyčný agent ŠtB mu tlmočil toto stretnutie, pretože Polák nevedel po taliansky. On to mohol prezradiť vyššie, a tak sa spustila tá reakcia so zastrašením. Polák začal mať rôzne výhražné telefonáty, na omši sa mu zjavil neznámy muž. Tých vyhrážok bolo niekoľko.

Štefan Polák s matkou po ľavici a setrou Bernadettou. Zdá sa, že veľmi veľa o prípade vedel farár Rudolf Vaško, s ktorým mal Polák dôverný vzťah a zveroval sa mu. Rovnako vedel o jeho predtuchách o smrti. Štyri dni pred smrťou ho zaviazal mlčanlivosťou na 25 rokov.

Súd jeho výpoveď zobral do úvahy, pretože obžalovaného Ladislava Macháča nakoniec oslobodil. Farár Vaško totiž aj na súde potvrdil existenciu Polákovej správy pre Vatikán a jej údajné odoslanie. Za každú cenu chceli nájsť páchateľa. Dokonca mali aj ultimátum, aby to vyšetrili. Najskôr to bol termín do Vianoc. Chceli, aby sa ľudia upokojili. Nevedeli však stále na nikoho prísť, pretože to bolo veľmi odborne spravené. Bolo jasné, že to robil profík a nešlo o vraždu v afekte.

Bol to teda všetko vykonštruované. Inšpekcia ministerstva vnútra spätne preverovala, ako prebiehalo vyšetrovanie a či kriminalisti nepochybili. Samozrejme, že pochybenia tam boli, keďže sa vyšetrovanie viedlo ešte za komunizmu. Niektorí príslušníci ŠtB neboli dostatočne vypočutí, keďže v tom čase boli nedotknuteľní.

Nové vyšetrovanie sa začalo v roku 1991, čo už bolo z iniciatívy ministra Ladislava Pittnera. A napriek tomu, že už to bolo po páde režimu, tak opäť to nevyšetrili a prekvapilo ma, že to znovu odložili pre nedostatok dôkazov. Macháča už do toho nevťahovali, pretože sa potvrdilo, že vrahom nebol. Tam sa to aj zastavilo.

V novembri 1993 ho našli mŕtveho na železničnom násype blízko jeho bydliska. Niektorí svedkovia hovorili, že mal aj strelnú ranu v tele. Hovorí sa, že ho mali vyhodiť z vlaku a nafingovať to ako nehodu, akože vypadol z vlaku. Asi to súviselo s tým, ako sa ho snažili cez väzenskú agentúru ovplyvniť.

Napríklad v tráve nechali pri fare pohodený pilník, ktorým Poláka mučili. Komu jeho smrť mohla poslúžiť? Odpoveďou je ŠtB. Tým, ktorí mali na starosti, aby Sokol postupne v cirkevnej hierarchii stúpal a dostal sa ako kandidát režimu na biskupský stolec. Chceli ho umlčať, aby v písaní tej správy nepokračoval. Možno to bolo tak, že ŠtB len využila situáciu a nahovorila nejakého väzňa. Povedali mu, aby ho išiel zbiť a tomu sa to vymklo z rúk. Takto to robili. Mne však nesedí, prečo musel zomrieť Macháč.

Ján Sokol slúžil v roku 2008 zádušnú omšu za Jozefa Tisa. Bol to šok. Zapadalo to do akejsi schémy, že každé tri-štyri roky nejakého kňaza násilne zabili. Bol to akoby taký pravidelný odkaz, aby sa veľmi nevystrkovali. A aj po vražde Poláka ešte zastrašovali ďalších kňazov, ktorým neznámi ľudia búchali v noci na dvere a hrozili, že dopadnú rovnako ako on.

Pamätná tabuľa kňazovi Štefanovi Polákovi v kostole v Borovciach. Na Polákovom pohrebe bolo 12-tisíc ľudí. Keď v roku 1987 zomrel biskup Gábriš, tak do Trnavy došlo 15-tisíc ľudí. Na púte už tiež chodili desaťtisíce. Bol to jeden z prejavov ľudí, aby demonštrovali svoju vieru. Zaujímavé je, že na vraždu Poláka reagovalo veľmi aj zahraničie.

Je to podobná vražda ako Popieluszko. A to je ten rozdiel, lebo tu sa cirkev politicky neangažovala prakticky až do sviečkovej demonštrácie. To porovnanie vzniklo preto, že pri iných vraždách nie až tak okato vidieť v pozadí štátnu bezpečnosť, okrem prípadu kňaza Coufala, ktorého tiež brutálne ubili ako Poláka.

ÚPN sa pre vraždu Poláka obrátil aj na Generálnu prokuratúru. Podali sme ten prípad už v roku 2007. Myslíme si, že je to jeden z tých nepremlčateľných prípadov, pretože tu išlo tiež o porušenie ľudských práv. Nič sa nedeje.

Dôležité boli aj spisy z obnovených vyšetrovaní, či už inšpekcie ministerstva vnútra, alebo Generálnej prokuratúry. Podporné dokumenty boli agentúrne spisy z nášho ústavu, najmä príslušníkov a spolupracovníkov ŠtB, ktorí sa v okolí Poláka pohybovali. Celú atmosféru dokresľujú aj tie rôzne plány vyšetrovania ŠtB. Badať z toho aj istú snahu zistiť, či náhodou predsa len za tým nie je okresná úroveň ŠtB.

Myslím si to preto, lebo v tom roku 1991 došlo k istému napätiu medzi krajskou správou ŠtB v Bratislave a trnavským oddelením. Keď sa do toho Pittner pustil, tak odpočúvali telefonáty a zachytili, že títo si navzájom volali a hovorili si, ako vypovedali. Boli v panike, pretože už bolo po revolúcii a znovu sa to vyšetrovalo.

Bol to profesionál, ktorý vyšetroval aj iné vážne prípady. Zoberme si však, že stále hovoríme o roku 1987, čiže aj kriminalisti boli ovplyvňovaní svojimi nadriadenými. Ale isté, relatívne dobré pravidlá v kriminálke fungovali, pretože páchateľov naozaj chceli nájsť. Nemali zákaz pracovať, pretože socialistický štát chcel navonok pôsobiť tak, že zákony sa tu dodržiavajú a páchatelia sú trestaní.

Vačok však hneď pochopil, že pôjde o zložitý prípad, pretože mu bránili vo vyšetrovaní príslušných eštebákov. Vycítil teda, že nejde o klasický kriminálny prípad. Hoci na začiatku obvinil Macháča z vraždy, na záver odmietol napísať tzv. návrh konečného opatrenia na Macháča.

Ladislav Macháč v roku 1993 zomrel. V novembri 1993 ho našli mŕtveho na železničnom násype blízko jeho bydliska. Niektorí svedkovia hovorili, že mal aj strelnú ranu v tele. Hovorí sa, že ho mali vyhodiť z vlaku a nafingovať to ako nehodu, akože vypadol z vlaku. Asi to súviselo s tým, ako sa ho snažili cez väzenskú agentúru ovplyvniť.

„Dnes od nás navždy odišiel človek, ktorý nachádzal Boha v úsmevoch a dobrých činoch ľudí. Človek večne usmiaty a plný optimizmu. A to napriek všetkému príkoriu, ktorým v živote prešiel. “Česť a úcta Vašej pamiatke, otec Srholec. Bojovník proti útlaku, hrdina, výnimočný človek a priateľ. Takto si spomínajú na kňaza Antona Srholca slovenskí politici, podľa ktorých bude v spoločnosti chýbať on aj jeho nezameniteľný humor. Anton Srholec zomrel dnes vo veku 86 rokov.

„Odišiel môj dlhoročný priateľ, učiteľ a vizionár, don Anton Srholec. Táto správa ma hlboko zasiahla. Bol som ho v poslednom čase viackrát navštíviť v nemocnici. Som vďačný za každé slovo, úsmev aj radu, jeho skúsenosti a humor, ktorý ho neopúšťal ani v ťažkej chorobe," reagoval predseda KDH Ján Figeľ, ktorý je poctený, že Srholca poznal osobne. "Takéto osobnosti sa nerodia bežne. Bol výnimočný, hlboký a čistý človek.

Správu o úmrtí otca Antona Srholca prijala s veľkým zármutkom aj strana SaS. Svojou charizmou dokázal spájať veriacich i neveriacich. Podľa SDKÚ-DS tvoril Anton Srholec lepšiu spoločnosť. Otca Srholca podľa nej nezlomilo ani prenasledovanie, uväznenie, zastrašovanie a ponižovanie. V duchu kresťanskej lásky ochotne a nezištne pomáhal tým, ktorí to najviac potrebujú. Vďaka svojej práci bol pre mnohých vzorom, ktorý veril vo víťazstvo dobra a slobody.

Na Srholca spomína aj predseda Mosta-Híd Béla Bugár. Za človeka s veľkým Č považuje Srholca aj líder OĽaNO-NOVA Igor Matovič. Stál vždy na strane tých slabších a utláčaných. Nikdy sa nebál a nikdy nezaváhal. Pre mňa bol skutočným hrdinom. „Anton Srholec bol ozajstnou legendou už dlhé roky pred svojou smrťou, ale nikdy si nepestoval žiadny kult osobnosti“, vyhlásil dnes predseda #SIETE Radoslav Procházka.

Otec Antonio si vždy hovoril to svoje, bez ohľadu na režim a aktuálnu vrchnosť. Aj touto odvahou, aj neúnavnou službou tým najzraniteľnejším sociálnym outsiderom zostane trvalou inšpiráciou pre celé Slovensko. Narodený14. 01. Dátum a miesto úmrtia08. 04.

Po gymnaziálnom štúdiu v Bratislave absolvoval teológiu v Ostrihome a v roku 1892 ho vysvätili za kňaza. V rokoch 1892 - 1894 a 1922 - 1923 študoval maliarstvo na výtvarných akadémiách v Budapešti, Viedni a Ríme. Životnú dráhu začal ako pedagóg na biskupskom gymnáziu v Trnave. Roku 1894 sa stal administrátorom farnosti a v roku 1896 farárom v Dolných Voderadoch.

Zdravotné problémy ho v roku 1912 prinútili na celé desaťročie zanechať pastoračnú činnosť. Potom bol administrátorom farnosti v Opoji a v Piešťanoch. V roku 1933 sa stal inšpektorom pri Apoštolskej administratúre v Trnave. Od roku 1938 pôsobil ako farár v Nižnej. Po celý život sa sústavne venoval výtvarnému umeniu. Tvoril väčšinou olejomaľby, bol plodným portrétistom, venoval sa aj krajinomaľbe.

Inšpiráciu pre tvorbu nachádzal aj v slovenskom folklóre, vytvoril viaceré folkloristické obrazy. Niektoré svoje obrazy krojových postáv predal do cudziny, zakúpil ich napríklad indický maharadža a bývalý bulharský kráľ Ferdinand. Dôležitou súčasťou jeho umeleckého diela bola sakrálna tvorba. Namaľoval Madonnu pre farský kostol vo Veľkom Blahove, obraz Panny Márie pre kostol v Podolí, slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda pre kostol v Pobedime a ďalšie pozoruhodné obrazy so sakrálnou tematikou, ktoré sú ozdobou interiérov kostolov vo viacerých slovenských dedinách a mestách.

Zaoberal sa aj reštaurátorstvom kostolných nástenných malieb.

Vo veku 86 rokov zomrel katolícky kňaz a bývalý politický väzeň Anton Srholec.

Študoval na gymnáziu v Skalici, v Trnave a v Šaštíne. Už v roku 1946 vstúpil do saleziánskej spoločnosti s cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže. Nakoľko v roku 1950 komunistický režim rozpustil všetky rehoľné spoločnosti, mohol maturovať v roku 1951 v Bratislave už ako civilná osoba.

Keďže mu nebolo v tom čase umožnené študovať teológiu, pre ktorú bol rozhodnutý, v roku 1951 sa pokúsil (ako mnoho iných mladých ľudí) ilegálne prekročiť hranice, aby v cudzine mohol dosiahnuť svoj cieľ. Pojednávanie sa konalo pred Štátnym súdom v Bratislave, a skupina bola odsúdená spolu na 289 rokov väzenia. Anton Srholec na 12 rokov. Vo väzení strávil 10 rokov. Prevažnú časť z toho v uránových baniach v Jáchymove.

Vo väzení, aj ako robotník stále študoval. Predovšetkým teológiu. V Ostrave mu bolo umožnené študovať aj cudzie jazyky, urobil si tam aj štátne skúšky z jazyka anglického a nemeckého. V roku 1969, v období tzv. Pražskej jari, dostal povolenie odísť na tri mesiace do Talianska. Tamojší pobyt si predĺžil na jeden rok, aby mohol dokončiť teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. Za kňaza ho vysvätil, spolu s niekoľkými mladými mužmi z rôznych iných národov, pápež Pavol VI. dňa 17.

Od roku 1992 sa venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice, za ktorý vzal na seba zodpovednosť. V domove zvanom RESOTY je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov.

Vždy chcel, aby naša krajina bola skutočným domovom pre ľudí. Nie domom, z ktorého utekajú ľudia. Ale domovom, kde je teplo, otvorené náručie, ochota odpúšťať a poprosiť o prepáčenie.

Životopis:

• Základné vzdelanie získal na deväťročnej škole v rodnej obci, potom študoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Trenčíne.
• Po maturite v r. 1968 ho prijali do kňazského seminára, štúdium teológie začal na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave.
• Kňazskú vysviacku prijal 10. júna 1973 v Dóme sv.
• Počas štúdia teológie vstúpil v jeseni 1969 do Spoločnosti Ježišovej a v ilegalite absolvoval dvojročný noviciát.
• Prvé sľuby zložil 19. marca 1972.
• Po kňazskej vysviacke ho zaradili do pastoračnej práce v Nitrianskej diecéze; pôsobil ako kaplán rok v Čadci, dva roky v Nitre, potom ako správca farnosti v rokoch 1976-1983 v Lefantovciach, v rokoch 1983-1990 v Predmieri a v rokoch 1990-1994 Nitre.
• V tom čase pokračoval v štúdiu teológie podľa požiadaviek rehoľných noriem na tajnom Teologickom inštitúte sv. Alojza a aktívne pracoval aj v neokatechumenátnom hnutí.
• V r.1992 dosiahol licenciát dogmatickej teológie na Pápežskej teologickej fakulte Bobolanum vo Varšave.
• V r. 1991 ho nitriansky biskup J.Ch. Korec poveril výučbou v diecéznom kňazskom seminári v Nitre, kde prednášal úvod do Starého zákona; podobne na Teologickom inštitúte sv. Alojza (Aloisianum) v Bratislave i na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.
• Pre poslucháčov pripravil skriptá Úvod do Pentateuchu (1. vyd. 1996, 2. vyd. 1997).
• V r. 1994 ho vymenovali za špirituála v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre, po dvoch rokoch odišiel za špirituála jezuitských školastikov do Bratislavy.
• Generálny predstavený rehole ho 1.júla 1996 vymenoval za provinciála Slovenskej provincie Spoločnosti Ježišovej.
• V r. 1998 obhájil na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave dizertačnú prácu Obnova farnosti cez neokatechumenát (tlačou vyšla r.1998) a získal doktorát posvätnej teológie.
• V tomto diele stručne ukazuje dejiny rozvoja neokatechumenátneho hnutia na Slovensku a jeho vplyv na prehĺbenie života viery vo farnosti.
• Od r. 2006 bol docentom na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity.
• V roku 2012 bol správcom jezuitského kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave; 16. marca 2014 sa stal rektorom kolégia Najsvätejšieho Spasiteľa.
• Bol ním až do apríla 2018, kedy bol z tejto služby pre zdravotné dôvody uvoľnený.
• Pokračoval však v pedagogickej činnosti na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity.

Napísal viacero odborných štúdií v samizdatových teologických zborníkoch Verbum fidei. Jeho odborné teologické štúdie z oblasti farskej pastorácie nachádzame v Zborníku príspevkov odborného seminára Pastorácia farského spoločenstva, konaného vo Svite v r. 1998; v ročenke Teologickej fakulty Trnavskej univerzity Studia Aloisiana (1998), v Zborníku príspevkov odborného seminára v Košiciach Oživenie farského spoločenstva (1999); v štvrťročníku Viera a život (r. 9, 1999, č. 4); v zborníku z VIII. ročníka sympózia Nová evanjelizácia (1999) aj v ročenke Teologickej fakulty Trnavskej univerzity Studia Aloisiana (Trnava 1999). Okrem toho napísal skiptá Úvodné prednášky k prorockým knihám Starého zákona.

Pravidelne prispieval aj do interných periodík Spoločnosti Ježišovej.

Prehľad niektorých kňazov pôsobiacich v okolí Piešťan

tags: #byvaly #piestansky #farar