Obec Borová leží na Trnavskej pahorkatine, porastenej borovicovým lesom. Už vidiek obce hovorí za seba a dávnu minulosť, hoci písomných pamiatok z nej sa pre pohromy, vojny a prelínanie obyvateľstva sotva čo pred 16. storočím zachovalo.
Dejepisne je dokázané, že rímske légie patrolovali trnavskou pahorkatinou až po Trenčín, kde mali strážnu posádku. Máme však písomné dôkazy od 13. storočia, ktoré nám hovoria, že dejiny obce Borovej a vidieka sú súvislé s osudmi panstiev bratislavského (prešporského) župného úradu a neskoršie zase na Červenom Kameni a jeho odbočky v Suchej.
V najstarších listinách sa obec vyskytuje pod menom dolina sv. Joachima (Joachimsthal) pomenovaná od patróna kostola obce sv. Joachimskú dolinu v 14. Avšak Nemci okolo roku 1670 tu už vymreli v dôsledku mnohých vojen na okolí a preto Ferdinand Pálffy, biskup Čadánsky, ktorý suchovskú čiastku Pálffyovcov v Červenom Kameni si vymohol pre seba - opustenú obec Joachimsthal osadil Chorvátmi a okolitými Slovákmi, ktorí vyklčovaním borového lesa založili prvé sedliacke hospodárstva a takto založenú obec pomenovali menom Borová.
Keď Maďari zaujali náš slovenský kraj po páde Veľko-Moravskej ríše, začiatkom rokov 900 nášho letopočtu, a usadili sa na podunajskej rovine, spôsoby spravovania krajiny prevzali od našich slovanských predkov.
Kráľ však už začiatkom 13. storočia postupne svoje hradné majetky podarúval svojim verným pomocníkom za zásluhy o kráľovskú korunu. Na pozemkoch určených na roľnícke pole, tvorili sa sedliacke usadlosti. Jedna usadlosť pozostávala u nás asi zo 40 uhorských honov. K tomuto patrili ešte lúky a pasienky, prípadne vinohrady.
Konštancia vykonala tieto povinnosti, vybudovala hrad, ktorý dostal meno Červený kameň od červenkastej skalistej pôdy a Trnavu nielenže opevnila ale ju obohatila krásnymi budovami medzi ktoré patrili starobinec i nemocnica s kostolíkom.
Po jej smrti prešiel Červený kameň do kráľovho vlastníctva. Uhorským kráľom bol vtedy Belo IV. Boli to roky veľmi pohnuté. Veľké hordy Tatárov napadli Uhorsko a kráľovo vojsko temer celé skosili pri rieke Šajave.
Avšak jak hrad i sedliacke usadliská sa čoskoro zreštaurovali. V roku 1271 Premysl Otakar II už dobíjal čo sa mu pošťastilo a tak celá Trnavská pahorkatina, malokarpatské podhorie i mesto Trnava boli jeho vlastníctvom.
Tomáš Tibuch musel polovicu hradu z královského rozkazu odovzdať Martinovi Eimechovy a to nielen z budovy ale zo všetkých jej náležitostí, teda aj z roľníckych usadlísk. Stalo sa to v roku 1296. Táto zápisnica je doteraz najstarším písomným dokumentom o tom, že ktoré obce patrili r. 1296 do červenokamenského panstva.
Martin Eimach čoskoro predal svoju čiastku Červeného kameňa Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, synovi Petrovi Čáka, Bratislavského župana. Matúš Čák držal Červený kameň s poddanstvom do roku 1321 do svojej smrti, kedy prešiel hrad do rúk kráľa Roberta Karola. Napokon kráľ Ludevít Veľký daroval hrad Volfardovi, nemeckému rytierovi ako odmenu, že zo svojimi štyritisíc vojakmi žoldniermi mu pomáhal v Neapolskej vojne.
Táto vdova Jutka sa r. 1451 vydala za Juraja, grófa Pezinského a Jurského panstva. A týmto spôsobom sa spojili panstvá Jur, Pezinok a Červený Kameň, v osobe tohto grófa Juraja, ktorý zomrel r.
Z histórii čítame, že Peter syn majiteľa Juraja, dáva roku 1511 celé panstvo do zálohy vdove po Štefanovi Zápoľskom, Hedvige, Tešínskej kňažnej, za 36100 zlatých florenov. Tento Peter zomrel r. 1516 a kedže nemal potomkov hrad prešiel na krála Ľudovíta II, ktorý ho daroval svojej manželke kráľovnej Márie z rodu Habzburgovcov.
Avšak kráľovná Mária darovala toto panstvo Alexejovi a Jánovi Turzovcom, ktorí nápadníkov Zápoľských vyplatili. Jednak i Turzovci dávajú panstvo už r.1528 čiastočne do zálohy Ladislavovi Morému za 16000 zlatých florénov.
Bohatý Alexej Turzo sa musel dostať do finančných ťaškostí, keď predal panstvo svojim veriteľom, Bavorským bankárom Fuggerovcom. Tento predaj potvrdil kráľ Ferdinand I 1.júna.1536. Na čo Prešporská kapitula uviedla Fuggerovcov do vlastníctva hradu a panstva. Pochádzali z Augzburgu, Bavorsko, zo starej plátenkárskej rodiny. Jeden člen tejto kupeckej rodiny financoval cisára Karola V. proti Tunisu, Afrike.
Kráľ Ferdinand I dal majiteľovi Červeného kameňa Antonovi Fuggerovcovi a jeho potomkom r. 1541 šľachtické výsady a právo meča, že mohli vykonávať rozsudok, aj na smrť, v obvode svojho panstva na kmínoch, vrahoch, podpaľačoch, keď ich na to odsúdil panský hradný súd pozostávajúci z úradníkov panstva, okolitých zemanov a fojtov.
Fuggerovský erb
V tomto i v nasledujúcich rokoch veľa trpeli poddanské obce. Tohože roku (1566) dňa 12 apríla kráľ Maximilián na žiadosť Fuggerovcov dáva výsady týmto obciam: Kto z poddaných stavia dom, hospodárske budovy, vysádza vinice alebo zoral úhorom nechané role, za šesť rokov nebude platiť dane a bude oslobodený od všetkých poddanských povinností ( subsidis et servitiis).
Dňa 17. júna 1556 vyšiel kráľov rozkaz, že panstvo musí dodať čo najviac vyzbrojených vojakov proti Turkom a že hradní páni Fuggerovci musia viesť osobne svoje vojsko do vojny. Od r. 1526 bol náš kraj stále znepokojený. Zasahovali sem Tureckí sliediči, výskumníci, ktorí vyrabúvali dediny, plienili ich.
Obyvateľstvo Trnavskej pahorkatiny i tak bolo hodne preriedené jednak chorobami a hladom. Boli roky neúrodné. A potom stále neistota a nepokoje. Ľud z Chorvátska zo Zadunajska a najmä z Veľkej roviny Podunajskej (Alfold) utekal pred Turkami práve k Malým Karpatom v nádeji, že tu nájde bezpečný útulok. I kňažstvo vyššie opustilo Ostrihom a presídlilo do Trnavy (1542).
Fuggerovci povolali Nemcov na vyprázdnené, opustené sedliacke usadliská. Ale valili sa na Slovensko k nám húfne aj Chorváti a Maďari. R. 1571 malo panstvo na Červenom kameni 270 roľníckych usadlostí - port - za ktoré muselo platiť na opravu hradu v Rábe 324 zlatých flórenov.
Fuggerovci veľmi boli rozvetvená rodina a preto vždy sa ťažkosti vyskytovali pri dedičstvách. No pomáhali si už za živa medzi sebou a hľadeli na to, aby jedno panstvo - kedže ich mali veľa - dostalo sa do rúk jedného člena rodiny. Tak sa stalo, že Rajmund Fugger predal svoju časť na Červenom Kameni Jánovi Fuggerovi.
Obec vznikla v prvej polovici 16. storočia okolo píly, patriacej červenokamenskému panstvu. Prvá písomná zmienka je z roku 1602. Fuggerovci, majitelia hradu Červený Kameň v 16. storočí, vlastnili v prvých rokoch dve píly, ktoré dali postaviť pod hradom v doline rieky Gidry. Vodné píly a príbytky pre piliarov sa stali základom osady Píla.
V druhej polovici 17. storočia sa v blízkosti obce Píla nachádzala Pálfiovská papiereň, ktorá dodávala papier aj pre kníhtlačiareň Trnavskej univerzity. V roku 1722 i v rokoch nasledujúcich pracovala Pálfiovská súkenka, ktorá dodávala svoje výrobky pre armádu. V roku 1728 majiteľ daroval súkno na osem oblekov pre obyvateľov chudobinca. V rokoch 1794 - 1801 pracovala manufaktúra na výrobu súkna. Veľa z výroby sa dodávalo do susedného Rakúska, ale aj na Moravu a na „dolnú“ zem.
Uprostred obce stojí kostolík zasvätený Navštíveniu Panny Márie. Pôvodný kostol bol postavený niekedy koncom 17. storočia. V roku 1744 bol opravovaný. Dnešný kostolík pochádza z roku 1822. V tomto roku bol aj benedikovaný budmerickým farárom a dekanom.
Z roku 1335 sa zachovala listina ostrihomského arcibiskupa Čanáda, ktorou potvrdil výmenu majetkov medzi jeho osobou a ostrihomským kanonikom - kustódom Jánom, ktorý daroval arcibiskupovi svoje dve dediny v Novohradskej župe, za čo od arcibiskupa dostal kvarty inak nazývané aj „kaplnky“ a ich filiálky (quartam seu capellam) v štyridsiatich deviatich dedinách prevažne na území Bratislavského archidiakonátu. Jednou z nich sú Budmerice uvedené ako Podmorch.
V rokoch 1735-1736 sa robila generálna prestavba Budmerického kostola. Z nového kostola sa Budmeričania dlho netešili, 21. mája 1774 zhorel a s ním aj fara a väčšina dediny. Požiar vznikol vo vojenskom dome a z kostola ostali len holé múry. Bolo treba postaviť novú faru a obnoviť kostol.
Keď do Budmeríc prišiel Jozef Balko bolo treba dokončiť oltáre, namaľovať kazateľnicu, organ a časť hlavnej lodi kostola ešte nebola obhádzaná. Keďže Budmerický farár Jozef Balko bol vychovávateľom grófskych synov, Červenokameňské panstvo bolo k nemu štedré a v Budmericiach vyrástla krásna poschodová fara s osobitnou kaplnkou pre farára a bohatou knižnicou.
Rod Pálffyovcov a ich vplyv
Rod Pálffyovcov sa do dejín Bratislavy navždy vpísal veľkými písmenami. Pod jeho vplyvom sa nielen menila architektonická tvár mesta, ktorú obohatili o viacero hodnotných stavieb, ale vďaka ich prístupu napredoval celkový rozvoj širokého okolia. Nemožno zabudnúť, že niektorí poprední členovia rodu - zastávajúc významné posty tvorili vysokú politiku. Z rodu Pálffy pochádzali dvaja palatíni, pričom palatín bol najvyššie postaveným šľachticom v Uhorsku, ale aj viacero bratislavských županov.
Erb rodu Pálffy
Pálffyho Paláce v Bratislave
Výstavba tohto majestátneho paláca v rokoch 1884 - 1885 sa spája s menom grófa Jána Pálffyho, ktorý patril k najbohatším mužom Uhorska. Nadšený zberateľ výtvarného umenia nechal svoje bratislavské sídlo postaviť v zadnej časti Pálffyho paláca obráteného do Panskej ulice. Autorom projektu bol významný bratislavský rodák, jeden z najvýznamnejších architektov svojej doby, Viktor Rumpelmayer. Priečelím sa tento palác podobá francúzskym barokovým palácom.
Gróf Pálffy časť prvého poschodia bezplatne poskytol prešporskému Lekársko-prírodovednému spolku.
Na miestach, kde tento palác vznikol v rokoch 1646 až 1653 stáli predtým vinohrady. V tom čase pôsobil gróf Pavol IV. Pálffy ako predseda Uhorskej kráľovskej komory. Poverený obnovou hradného paláca sa rozhodol, že kým sa bude opravovať hrad, vyrastie mu pod ním vlastná rezidencia. Dnešná Zámocká ulica tak vznikla z niekdajšej obslužnej cesty k palácu.
Po Pálffyovcoch sa novým majiteľom paláca v roku 1870 stalo mesto, ktoré ho nechalo prestavať na kasárne delostrelectva. Už v zdevastovanom stave sa z neho stal Sirotinec sv. Alžbety a sčasti skladisko. Realizované úpravy poškodili interiér ešte viac. V roku 1900 bol celý komplex asanovaný, o 22 rokov neskôr tu vznikol študentský internát a novostavba. Pôvodnú podobizeň tohto paláca dnes už okoloidúci nemôžu pozorovať - zachovalo sa z neho len letné krídlo.
Červený Kameň a Pálffyovci
Tento kedysi veľkolepý hrad, postavený na skalnom brale nad sútokom Dunaja a Moravy, vlastnili Pálffyovci v rokoch 1635 - 1939. Už ako ruina sa potom tento hrad dostal do správy štátu. Nikdy však nebol ich domovom a nikdy ho nepovýšili ani na svoje sídlo. Mali ho len vo svojej správe a počas ich vlastníctva neprešiel žiadnymi zásadnými úpravami.
V priebehu 19. storočia tu teda Pálffyovci nechali vybudovať nový, pôsobivý kaštieľ.Súčasnú podobu kaštieľa iniciovali jeho noví majitelia gróf Eugen Čáki s manželkou Rudolfínou v rokoch 1899 - 1902. Z kaštieľa sa tak stala na tú dobu moderná romanticko-eklektická budova v anglickom štýle.
Farský Kostol v Dolných Orešanoch
Najstarší zachovaný písomný doklad o Dolných Orešanoch je z roku 1235 v listine, ktorá uvádza súpis majetku patriaceho k panstvu Červený Kameň, ktorý vydala Ostrihomská kapitula.V 14. storočí bol v Dolných Orešanoch postavený gotický kostol. V roku 1390 sa zachoval doklad o spore viacerých farárov proti vrchnosti, v ktorom bol spomínaný “Plebanus de Villa Nucus Slavonicali”, teda farár zo slovenskej osady Nucus (orech). Od konca 14. storočia sa uvádzajú Dolné Orešany ako Windisch Nussdorf, villa Nucum Slavonicum, teda Slovenské Orešany na rozdiel od Horných Orešian, ktoré sa uvádzajú ako Nemecké Orešany.
Na začiatku 16. storočia sa Dolné Orešany stávajú zemepánskym mestečkom s právom používať svoj vlastný erb, samostatné mestské práva, ako aj trhové právo s privilégiom štyroch výročných jarmokov. Okrem práva voľby richtára a predstavenstva obce, mala obec aj právo slobodnej voľby farára. Osobitným dobovým svedectvom súdnej autonómie mestečka je v strede dediny zachovaný stĺp hanby, ku ktorému boli na verejný pranier pripútavaní previnilci, najčastejšie zlodeji.
Obec bola známa už v tomto období dorábaním červeného vína, za ktoré často obdržala cenu bratislavskej župy, ako sa to spomína aj v listine z roku 1579 zachovaná v smolenickom hradnom archíve. O vinohradníckom charaktre obce svedčí i strapec hrozna a vinohradnícky nôž na erbe z roku 1525 vytesanom v klenbe podvežia farského kostola.
V prvej polovici 16. storočia mala obec vlastnú školu, založenú v roku 1543 a život bol organizovaný podľa nemeckého práva. O rozvoji a blahobyte obce v tom čase svedčí i skutočnosť, že v rokoch 1518 až 1521 bola ku kostolu pristavená veža a v roku 1525 sa vytvorila nová klenba v lodi kostola, pastofórium vo svätyni a bol vymaľovaný celý interiér kostola.
Za čias tureckých nájazdov obyvatelia Dolných Orešian preukázali svoju remeselnícku vyspelosť, keď opevnili kostol obranným múrom a zo svojich pivníc prekopali tajné chodby, vzájomne prepojené tak, aby sa bolo možné ukryť v priestoroch kostola.
V 17. storočí, pri jednej z vĺn kolonizácií, sa v dedine usadili tiež habáni-hrnčiari a džbánkari. Do kostola boli v roku 1615 zakúpené dva strieborné kalichy a v roku 1640 bol v kostole inštalovaný nový drevený organ.
Začiatkom 18. storočia, počas Rákociho povstania, obec dvakrát vypálili cisárske vojská (labanci). V prvej polovici 18. storočia doľahli na obec morové epidémie, ktoré značne zdecimovali miestne obyvateľstvo.
V roku 1876 boli vo farskom kostole postavené nové oltáre a prerobený stred gotickej monštrancie.V roku 1932 založi v dedine vinársku firmu dolnoorešanský rodák Jožo Belica.
Po prechode frontu v Druhej svetovej vojne obcou začalo nové obdobie socializmu so svojimi budovateľskými aktivitamia a novým politickým zriadením. Bolo spojené s vybudovaním JRD, postavením novej školy a založením niektorých spoločensko - kultúrnych organizácií. Bolo to tiež obdobie popierania náboženstva a boja proti viere v Boha.
Barokový kostol postavený v rokoch 1795 - 1796. Upravovali ho v roku 1806 a začiatkom 20. storočia. Je to jednoloďový priestor so segmentovým uzáverom presbytériom a predstavanou vežou. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami. Fasády sú hladké. Na priečelí sa nachádza socha sv. Jána Nepomuckého z konca 18. storočia. Hlavný oltár je neskorobarokový z konca 18. storočia s obrazom Immaculaty z roku 1930. [2] Na menze oltára je tabernákulum s reliéfom Ukrižovaného, po stranách sú sochy dvoch orodujúcich anjelov. V severovýchodnom rohu lode je klasicistická kazateľnica z konca 18. storočia zdobená polychrómovanou drevorezbou, dekorovanou ružami, peniažkami a rozetami. Na baldachýne kazateľnice sú dosky Desatora a symboly viery, nádeje a lásky. Klasicistická prístenná krstiteľnica, umiestnená na železnej konzole, pochádza z konca 18. storočia a stojí sa na severnej strane svätyne. Pozostáva z drevorezby s jednoduchou kupou a čiapkovým vrchnákom. Výmaľbu interiéru kostola uskutočnil v prvej polovici 20. storočia miestny rodák Štefan Gábor.
Kostol v Dolných Orešanoch
K interiéru kostola patrí i rokoková monštrancia z roku 1770 a torzo neskororenesančnej sochy Panny Márie (pravdepodobne z roku 1630). Táto socha bola pôvodne umiestnená na hlavnom oltári a do Červeného Kameňa sa dostala z Ilavy. Plastika sv. Jána Nepomuckého má pôvod neskorobarokový (koniec 18. storočia), je to tiež polychrómovaná drevorezba, esovitoprehnutý svätec je oblečený v tradične stvárňovanom odeve.
Prvý zvon v kostolnej veži z roku 1775 pochádzal z dielne trnavského zvonolejára Mateja Orfandla. Druhý zvon z roku 1810 ulial neznámy majster. Napokon tretí zvon z roku 1816 bol z dielne kremnického majstra Samuela Polischa. Začiatkom druhej polovice 19. storočia jeden z troch zvonov pukol, ale v roku 1862 bol nahradený zvonom z dielne trenčianskeho majstra Jána Zwillinga. Zachoval sa iba tento, druhé dva padli za obeť prvej svetovej vojne ako surovina na výrobu kanónov. V roku 1929 boli nové zvony objednané v brnianskej firme Rudolfa Manouška a sú v kostolnej veži dodnes.
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.