Grécke chrámy: Ilustrácie histórie a umenia

Grécke chrámy sú fascinujúcim prepojením histórie, umenia a náboženstva. Od monumentálnej Hagie Sofie až po staroveké sochy a ikony, tieto stavby rozprávajú príbehy o kultúre a civilizácii, ktoré formovali svet. V tomto článku sa ponoríme do sveta gréckych chrámov, preskúmame ich architektúru, symboliku a umelecké bohatstvo.

Akropola v Aténach, symbol starovekého Grécka

Hagia Sofia: Chrám Božej Múdrosti

Hagia Sofia, známa aj ako Chrám Svätej Múdrosti, je jednou z najvýznamnejších pamiatok byzantskej architektúry. Pôvodne kresťanský chrám v Konštantínopole (dnes Istanbul v Turecku) bol najväčším kresťanským kostolom na svete až do 16. storočia. Súčasná stavba bola vybudovaná v rokoch 532 - 537 za vlády Justiniána I. Veľkého.

R. Hagia Sofia prešla zložitým stavebnohistorickým vývojom. Krátko po založení Konštantínopola v roku 330 sa na mieste bývalej akropoly Byzantia v blízkosti Veľkého paláca začala výstavba komplexu patriarchálnej baziliky, ktorá sa mala zároveň stať ústredným ríšskym a cisárskym chrámom, a paláca patriarchov (nezachoval sa). Rozľahlá päťloďová bazilika s galériami a s átriom (pre svoje monumentálne rozmery nazývaná Veľký kostol; gr. Megalé Ekklésia, resp. Megali Ekklisia; názov Hagia Sofia sa v literárnych prameňoch objavil až okolo 430; historikmi architektúry býva táto bazilika označovaná aj ako 1. Hagia Sofia) bola posvätená v roku 360 v období vlády Constantia II.

Hagia Sofia je dokladom významného tvorivého obdobia v dejinách byzantskej architektúry a zároveň vrcholným majstrovským dielom staviteľstva a statiky. Chrám má obdĺžnikový pôdorys (šírka 71 m, dĺžka 77 m). Architektonická dispozícia predstavuje spojenie centrály a pozdĺžneho typu trojloďového kostola, resp. sa dá hovoriť o dvojplášťovej stavbe (obrovský otvorený centrálny priestor, ktorý je hlavnou loďou, je zaklenutý kupolou, polkupolami a konchami a na južnej a severnej strane je doplnený bočnými loďami s galériami a na západnej strane nartexom s esonartexom).

Interiér Hagie Sofie s dominantnou kupolou

V období Byzantskej ríše bola Hagia Sofia okrem iného i dejiskom korunovácií a významných štátnych a cirkevných udalostí. Stavba bola symbolicky ponímaná ako obraz celého vesmíru, jednotlivé časti symbolizujú raj, zem, apoštolov, prorokov, mučeníkov i Boha.

Po dobytí Konštantínopola dal sultán Mehmed II. Fatih chrám premeniť na mešitu, boli odstránené kresťanské relikvie a oltáre, mozaiková výzdoba bola začiatkom 17. stor. prekrytá omietkami alebo zničená. V 16. stor. boli pristavané 4 minarety.

Obraz Matky ustavičnej pomoci

Obraz (ikonu) Matky ustavičnej pomoci, ktorej je zasvätený náš chrám, namaľoval pravdepodobne v 15. storočí mních pochádzajúci z ostrova Kréta. Obraz sa za neznámych okolností dostal do Ríma, kde bol uctievaný do konca 18. storočia v dnes už nejestvujúcom kostole sv. Matúša. Vďaka prozreteľnej zhode okolností obraz roku 1866 pápež Pius IX. odovzdal do opatery redemptoristom, ktorí sa niekoľko rokov predtým usadili v Ríme v kostole sv. Alfonza, ktorý stojí pravdepodobne na mieste pôvodného kostola sv. Matúša. Tu je originál obrazu umiestnený dodnes. Dostali ho do opatery misionári, synovia sv.

Obraz Matky ustavičnej pomoci a s ním i úcta k Matke Božej sa skutočne rýchlo rozšírili. Okolo obrazu Matky ustavičnej pomoci sa rozvinuli rozličné formy mariánskych pobožností. Zvlášť treba spomenúť ustavičnú novénu, ktorá sa zo Saint Louis v USA rozšírila do mnohých krajín sveta. Na Slovensku zavádzali úctu k Matke ustavičnej pomoci pátri redemptoristi zvlášť prostredníctvom ľudových misií. Aj keď bola činnosť rehole na štyridsať rokov násilne prerušená, úcta k Matke ustavičnej pomoci v slovenskom národe nezanikla.

Ikona Matky ustavičnej pomoci

Je na ňom zobrazená Božia Matka, ktorá pravou rukou ukazuje na Dieťa Ježiša - On je Vykupiteľ človeka. Dieťa, akoby pred chvíľou odvrátiac tvár od kopije a špongie, vidí prichádzať archanjela Gabriela s krížom. Z ľudského strachu pred víziou budúceho utrpenia Ježiš hľadá pomoc u svojej Matky. Matka, cítiac so Synom, pozerá pred seba, pozerá na všetkých ľudí, ktorí idú za Ježišom a nesú svoj kríž. Z preduchovnenej a dôstojnej tváre Madony možno vyčítať hlboký smútok, utrpenie, ale i obetavú lásku.

Na ikonách rozprávajú i farby a rozličné symboly. Obraz má zlaté pozadie, čo znamená stálosť, nemeniteľnosť neba, prípadne Ducha Svätého. Červená farba šiat Ženy je symbol lásky a plášť modrej farby je znamením viery. Dieťa má zelené šaty, čo v reči farieb znamená božstvo. Hnedý plášť odkazuje na spojitosť so zemou - Ježiš je Bohočlovek.

Peloponéz: Pamiatky starovekého Grécka

Bohato zalesnené hornaté vnútrozemie gréckeho polostrova láka na výpravy po starovekých chodníkoch. Na túto svojráznu časť pevninového Grécka sa jazdí hlavne za historickými pamiatkami, ktoré rozprávajú báje o počiatkoch našej civilizácie, a to má Peloponéz mnoho rôznorodých pláží, ešte neobsadených hotelovými komplexmi. Napriek teplému slnku a azúrovému moru histórii neodoláte. Prečo neskúsiť zabehnúť po 192-metrovej dráhe pôvodného olympijského štadióna alebo si nezaspievať v orchestri antického divadla v Epidaure?

Olympia, miesto zrodu olympijských hier

Olympia: Dvanásť storočí úcty

Napriek usilovne fotografujúcim Japoncom, bezpečnostným kamerám a povrazom lemujúcim cestu čaro starovekej Olympie nezmizlo. Celých dvanásť storočí sa tu každé štyri roky schádzal výkvet vtedajšieho Grécka na férové zápolenie. Zmysluplnejšie je sústrediť sa na pozostatky Hérinho chrámu, kde sa od roku 1936 pomocou slnečných lúčov zapaľuje olympijský oheň a potom sa vyberie na putovanie do miesta konania novovekých hier.

Bassai: Peloponézsky Parthenón

Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia stĺpy Apollónovho chrámu v Bassai, stojace uprostred drsnej horskej krajiny, vyrážali nepripravenému návštevníkovi dych. V krajine dubov a popraskaných vápencových skál, ktoré si v horách vo výške 1 100 metrov zachovali vzhľad z čias starého Grécka, pôsobí táto ochrana antického chrámu zo 7. storočia pred naším letopočtom absurdne.

Divadlo v Epidaure

Geometriu považovali starí Gréci za posvätnú vedu a pri stavbe divadla sa riadili presnými počtami. Staroveký Epidaurus bol kombináciou svätyne, kúpeľov a nemocnice, kde boh lekárstva Asklépios ozdravoval ľudí v liečivom spánku. Liečivé bolo i divadlo, pretože očisťovalo dušu diváka od zlých myšlienok - ak človek nemal v poriadku dušu, nemohol uzdraviť ani svoje telo.

Grécke sochárstvo: Od archaického úsmevu po helenistický realizmus

Grécke sochárstvo prešlo dlhým vývojom, od jednoduchých archaických foriem až po realistické zobrazenia helenistického obdobia. Sochy slúžili nielen ako umelecké diela, ale aj ako náboženské symboly a vyjadrenie ideálov krásy a sily.

Archaické obdobie (7. - 6. storočie pred Kr.):

• Xoana: Po roku 600 pred Kr. sa začala rozvíjať monumentálna kamenná skulptúra.
• Kúros a Kóra: Sochy nahého mládenca (kúros) a oblečenej dievčiny (kóra) tesané do mramoru a polychrómované.
• Kúros: Neosobný typ bojovníka, víťaza v športových hrách, typická vykročená ľavá noha.
• Kóra: Mladá žena s kučeravými vlasmi v gréckom odeve (chitón) + archaický úsmev.

Klasické obdobie (5. - 4. storočie pred Kr.):

• Myrón: Diskobolos a súsošie Aténa a silén Marsyas.
• Polykleitos: Hľadal matematické a geometrické zákonitosti v skladbe tela, vytvoril kánon (proporčná teória) a sochu Doryforos (nosič kopije), vytvoril kontrapost.
• Feidias: Najvýznamnejší, voľné sochy pre Akropolu (Atény Lemnia, Atény Promachos), pre Partenón (Atény Partenos), na Partenóne: vlys Panatenájskeho sprievodu, metópy na priečelí, plno plastické postavy v kompozičnej sústave na oboch štítoch; v Olympii socha Dia.

Klasické obdobie II. (4. storočie pred Kr.):

• Skopas: Vyjadril zložité emócie, afekty a vášne, výraz bolesti, radosti aj smútku.
• Praxiteles: Zobrazil nový estetický ideál doby, Hermes s Dionýzom, Apolón Sauroktonos, Afrodita z Knidu.
• Lysippos: Dvorný sochár Alexandra Veľkého, Apoxyomenos, socha Odpočívajúceho Herakla, socha Sediaceho Herakla a Sediaceho Hermesa, portréty Alexandra Veľkého.

Helenistické obdobie (3. - 1. storočie pred Kr.):

• Realistická tendencia vystupňovaná až do naturalizmu.
• Rozšírený námetový okruh: drastické motívy mučenia a umierania, erotické motívy, žánrové výjavy z ľudového života, zobrazovanie detí.
• Afrodita z Mélu (Louvre), Nike Samotrácka (Louvre), súsošie Laokoón, Diov oltár v Pergamone.

Tabuľka: Vývoj gréckeho sochárstva

Grécke maliarstvo: Od geometrických vzorov po realistické zobrazenia

Grécke maliarstvo sa zachovalo v menšej miere ako sochárstvo, ale aj tak nám poskytuje cenné informácie o umeleckom vývoji starovekého Grécka. Maliarstvo sa delilo na tabuľové obrazy, mozaiky a maľby na vázach.

Maľby na vázach:

• Geometrický štýl: Vládol v prehistorickom období, geometrická výzdoba (meandre), figurálne výjavy s pohrebnými námetmi, ľudské postavy štylizované do geometrických znakov.
• Orientalizujúci štýl: V archaickom období sprostredkoval prechod medzi geometrickým štýlom s čiernymi figúrkami.
• Sloh s čiernymi figúrami: Vznikol v Aténach, postavy maľované v siluete čiernou farbou, do nej sa ryla vnútorná kresba, pozadie malo farbu vypálenej hliny.
• Sloh s červenými figúrami: Vznikol v Aténach okolo roku 530 pred Kr., čierne tónované pozadie, postavy dostali po vypálení červenú farbu hliny, čierne línie vytvárajú vnútornú kresbu.

Tabuľové obrazy a mozaiky:

• Chrám: Tabuľové obrazy zdobili vnútrajšok gréckeho chrámu, podlaha vykladaná mozaikou (najprv z čiernych a bielych kamienkov, neskôr farebné kompozície).
• Verejné budovy (stoy) a domy bohatých občanov.

Achilles a Ajax hrajúci kocky, detail z vázy

tags: #chram #grecko #ilustracia