Žalm „Chváľte a vyvyšujte ho naveky“ je ústrednou súčasťou kresťanskej liturgie a zbožnosti. Tento článok sa zameriava na hlbší význam žalmu v kontexte biblických textov a kresťanskej tradície.
Podľa pradávnej tradície noc Veľkonočnej vigílie je nocou bdenia zasvätenou Pánovi. Veriaci s horiacimi sviecami v rukách sa majú podobať ľuďom očakávajúcim návrat svojho Pána. Vigília tejto noci, ktorá je najväčšou a najvznešenejšou spomedzi všetkých slávností, sa má v každom kostole sláviť len raz. Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa má konať v noci.
Pre všetkých účastníkov vigílie treba pripraviť sviece. Na vhodnom mieste mimo kostola sa pripraví oheň. Keď nemožno posvätiť oheň mimo kostola, obrad sa koná v kostole. Kňaz a veriaci sa prežehnajú, pričom kňaz hovorí: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Bratia a sestry, v túto presvätú noc náš Pán Ježiš Kristus prešiel zo smrti do života.
Potom kňaz požehná oheň. Po požehnaní nového ohňa jeden z posluhujúcich prinesie pred kňaza veľkonočnú sviecu. Celebrant vryje do sviece kríž; nad kríž napíše grécke písmeno alfa, pod kríž písmeno omega a medzi ramená kríža vpíše štyri číslice aktuálneho roka. Keď už vryl do sviece kríž a ostatné znaky, môže do nej vsadiť v podobe kríža päť hrudiek tymianu.
Po zapálení sviece jeden z posluhujúcich vloží žeravé uhlíky z ohňa do kadidelnice a kňaz, ako zvyčajne, nasype tymian. Diakon, alebo ak ho niet, iný vhodný posluhujúci vezme od posluhujúceho veľkonočnú sviecu a zoradí sa procesia. Turiferár s dymiacou kadidelnicou ide pred diakonom alebo posluhujúcim nesúcim veľkonočnú sviecu, za nimi ide kňaz s posluhujúcimi a veriaci.
Po príchode k oltáru kňaz ide k sedadlu, sviecu odovzdá posluhujúcemu, vloží do kadidelnice tymian a požehná ho ako na evanjelium v omši. Diakon predstúpi pred kňaza a slovami: Požehnaj ma, otče, požiada kňaza o požehnanie. Diakon incenzuje knihu i sviecu a potom na ambóne alebo pri stojane prednesie veľkonočný chválospev. Ak chyba diakon, môže veľkonočný chválospev predniesť sám kňaz alebo iný koncelebrant.
Na túto vigíliu, matku všetkých vigílii, je určených deväť čítaní, a to sedem zo Starého zákona a dve (epištola a evanjelium) z Nového zákona. Ak si to vyžadujú veľmi vážne pastoračné dôvody, možno vynechať niektoré čítania zo Starého zákona. Majú sa čítať aspoň tri čítania zo Starého zákona, čiže zo Zákona a Prorokov, a spievať príslušné responzóriové žalmy. Nikdy sa však nemá vynechať čítanie zo 14.
Všetci odložia sviece a sadnú si. Drahí bratia a sestry, po slávnostnom úvode veľkonočnej vigílie teraz pozorne počúvajme Božie slovo. Uvažujme, ako Boh ochraňoval svoj ľud v minulosti a ako napokon poslal svojho Syna ako Vykupiteľa. Nasledujú čítania. Lektor príde k ambóne a prečíta čítanie. Žalmista, čiže spevák, prednáša žalm, pričom ľud opakuje responzórium. Potom všetci vstanú. Kňaz povie Modlime sa a všetci sa chvíľu potichu modlia. Namiesto responzóriového žalmu sa môže zachovať chvíľa posvätného ticha.
Po poslednom čítaní zo Starého zákona s príslušným responzóriovým žalmom a modlitbou sa zažnú na oltári sviece a kňaz začne hymnus Sláva Bohu na výsostiach. Všetci pokračujú. Po čítaní všetci vstanú. Kňaz trikrát slávnostne zaintonuje (postupne vždy vo vyššej tónine) Aleluja a všetci po ňom opakujú.
Po homílii nasleduje liturgia krstu. Kňaz s posluhujúcimi ide ku krstiteľnici. Zavolajú sa katechumeni, ak sú prítomní. Pred zhromaždenie veriacich ich privedú krstní rodičia. Potom, ak sa má konať, hneď sa začne procesia do baptistéria alebo ku krstnému prameňu. Prvý ide posluhujúci s veľkonočnou sviecou, nasledujú krstenci s krstnými rodičmi, posluhujúci, diakon a kňaz. Po ich skončení kňaz pokračuje povzbudením. Potom dvaja speváci spievajú litánie. Ak treba ísť ku krstiteľnici v dlhšom sprievode, litánie sa spievajú počas procesie. Na čele sprievodu sa nesie veľkonočná svieca, za ňou idú katechumeni s krstnými rodičmi, posluhujúci, diakon a kňaz.
Potom kňaz požehná krstnú vodu. Kňaz vytiahne veľkonočnú sviecu z vody. Po krste kňaz pomaže deti krizmou. Všetci, dospelí i deti, prijmú biele rúcho. Potom posluhujúci podá kňazovi alebo diakonovi veľkonočnú sviecu a zažnú sa od nej sviece novopokrstených. Ak sa krst a vysvetľujúce obrady nekonali v presbytériu, nasleduje návrat do presbytéria v procesii zoradenej ako predtým. Novopokrstení alebo krstní rodičia, či rodičia nesú zažaté sviece. Počas procesie sa spieva krstný spev Tiekla voda alebo iný vhodný spev.
Ak sa nevysluhuje krst a nepožehnáva sa ani krstný prameň, kňaz požehná vodu. Po krstných (a birmovných) obradoch, alebo ak sa tieto sviatosti nevysluhovali, po požehnaní vody všetci vstanú a so zažatými sviecami v rukách obnovia krstné sľuby, ak už ich obnova nebola pri vysluhovaní krstu. Kňaz pokropí ľud požehnanou vodou.
Keď kňaz pokropil ľud, vráti sa k sedadlu. Bratia a sestry, v túto svätú noc slávime vzkriesenie nášho Pána. Žiada sa, aby novopokrstení prijali sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi spolu s krstnými rodičmi, rodičmi a katolíckymi príbuznými, ako aj s laickými katechétmi.
Svätý Augustín vo svojom diele „Boží štát“ rozoberá ustavičný boj medzi spoločnosťou dobrých a spoločnosťou zlých. Dobrí ľudia tvoria organizovanú spoločnosť, akoby Boží štát (civitas Dei), v ktorom vládne láska k blížnemu, a tá spája jednotlivcov až po zapieranie samých seba. Aj zlí ľudia tvoria spoločnosť, pozemský štát (civitas terrena), kde má prevahu sebaláska až po odmietanie Boha. Ustavičné napätie a nepretržitý zápas medzi spoločnosťou ľudí oddaných Bohu a synmi tohto sveta vypĺňa ľudské dejiny. O ňom hovorí každá chvíľa prežitej ľudskej minulosti, oň ide aj dnes. Obe spoločnosti budú medzi sebou zápasiť až do skončenia sveta. Hoci boj oboch štátov má v ľudských dejinách rozličné spády, kde zlo často víťazí nad dobrom, jednako len na konci zvíťazí dobro, Boží štát.
Augustín sa pri použití tohto výrazu opieral jedine o Písmo, a to o Žalm 87 (86), 3, kde tento výraz značí Božie mesto Jeruzalem, ako protiklad Babylonu, mesta diablovho. Podľa žalmistu dve mestá značia na jednej strane súhrn dobrých a svätých (bytostí) na zemi i vo večnosti a na druhej strane súhrn bezbožníkov žijúcich na zemi a zatratených vo večnosti.
V Augustínovom poňatí „civitas“ znamená denne sa opakujúce zoskupovanie ľudí, jedných, ktorých život sa riadi podľa Božej vôle, druhých, u ktorých prevládajú prevrátené ľudské záujmy. Dve ľudské skupiny nazýva mysticky „civitates“ (quas mystice apellamus civitates duas). Obe spoločnosti, symbolické štáty, tu na zemi sa vzájomne prenikajú, a aspoň podľa ľudského pozorovania sú zmiešané, vzájomne poprestýkané a také ostanú až do posledného súdu. Miestami ich sv. Augustín porovnáva, ba do istej miery aj stotožňuje s jestvujúcimi ustanovizňami alebo historickými danosťami. Civitas divina je kolektivita, ktorú tvoria duše Božou milosťou zbavené hriechu; je to spoločnosť vyvolených, no môže to byť aj bojujúca Cirkev, ktorá za svojho tuzemského putovania zápasí s nepriateľmi v pevnom očakávaní svojho víťazstva.
Spomínané dva štáty vznikli ešte pred začiatkom viditeľného sveta. Boží štát vznikol stvorením anjelov a štát sveta sa začína pádom anjelov, neposlušnosťou anjelov. Protiklad dvoch svetov sa dostal na zem naším praotcom Adamom. V bratovražednom boji Kaina s Ábelom je prvá zrážka dvoch svetov. Tento dramatický zápas pokračuje v ich potomkoch a napĺňa ďalšie dejiny. Len tým, že Boží štát je vmiešaný do pozemského štátu a že ho preniká ? uprostred zlých žijú aj dobrí ?, je možný na zemi ľudský život a udržiava sa akýsi poriadok. Prechodom času do večnosti, pri poslednom súde, sa oba štáty ostro odlúčia. V pozemskom štáte bude panovať len neporiadok, skaza, rozvrat bez konca. Jeho občania prepadnú večnému súženiu a mukám.
Nezmieriteľnosť dvoch štátov alebo svetov, ktorú sv. Augustín už v prvej knihe jasne naznačil, sa dôsledne vinie celým jeho dielom a postupne rastie, priberá na presvedčivosti a odôvodnenosti. Autor sa na všetko díva z tohto zorného uhla a všetko hodnotí podľa príslušnosti k tomu, alebo onomu štátu. Na všetkom, čo patrí k Božiemu štátu, Augustín akoby už videl odrážať sa lúče slnka nebeskej milosti, kým z pozemského štátu akoby už vanulo povetrie a pach pekla.
Pri všetkých príkrych výrokoch, ktoré sv. Augustín používa v súvise s rímskym pohanským štátom, jeho postoj k štátnej moci je celkom kladný. Pre štát a jeho moc má nie menšie porozumenie ako sv. Pavol, o ktorého sa v tejto veci opiera, a aké sa javí vo Svätom písme vôbec. Štátu pripisuje istú civilnú spravodlivosť, ktorú velebí ako záruku verejného poriadku.
Nech je politická štruktúra štátu akákoľvek a nech je hocijaké jeho sociálne ústrojenstvo, podľa sv. Augustína kresťan má v ňom vždy možnosť starať sa o svoje duševné spasenie a pracovať na Božej sláve. A to je hlavné. Úsilie kresťana nemá smerovať k tomu, aby menil štruktúry štátov, ale k tomu, aby zlepšoval seba, aby sa zdokonaľoval v tých okolnostiach, v ktorých práve žije.
Augustínov Boží štát očakáva od kresťana, aby žil v mieri so štátnou vrchnosťou, aby ju poslúchal, kým nežiada od neho niečo, čo sa nezhoduje s jeho vierou a svedomím. Keby sa predsa malo určiť, aký štát si Augustín želá, za predlohu by mohol slúžiť rímsky štát za Teodózia Veľkého alebo Teodózia II. Je to štát kresťanský, v ktorom sa pravá viera uplatňuje do všetkých dôsledkov.
Hoci sv. Augustín venuje pozornosť najmä veciam nadprirodzeného poriadku, jednako hlboko začiera aj do problémov tohto sveta, ktoré stoja v popredí ľudských záujmov a pozornosti. Ide tu najmä o otázky vojny a mieru. Vojnu samu osebe neodsudzuje. Zatracuje však vojnu útočnú, v ktorej rozhoduje jedine právo pästí a právo silnejšieho. Takú vojnu volá veľkým zločinom (grande latrocinium). Jeho osobným ideálom je svetový mier, ktorý pokladá za zvrchované dobro, o ktoré sa má človečenstvo usilovať vo svojom tuzemskom putovaní.
Na záver možno konštatovať, že žalm „Chváľte a vyvyšujte ho naveky“ je nielen liturgickým prvkom, ale aj hlbokým vyjadrením viery a nádeje kresťanov. Jeho význam sa prejavuje v kontexte biblických textov, cirkevnej tradície a teologických úvah, ako aj v živote každého veriaceho, ktorý sa snaží o život v súlade s Božou vôľou.
Tabuľka: Porovnanie Božieho štátu a pozemského štátu podľa sv. Augustína
| Charakteristika | Boží štát (Civitas Dei) | Pozemský štát (Civitas Terrena) |
|---|---|---|
| Základná hodnota | Láska k Bohu a blížnemu | Sebaláska až po odmietanie Boha |
| Cieľ | Večné spasenie a život v Božej prítomnosti | Pozemské ciele a dočasné uspokojenie |
| Spoločnosť | Spoločenstvo svätých a vyvolených | Spoločenstvo hriešnikov a bezbožných |
| Konflikt | Ustavičný boj proti zlu a hriechu | Snaha o moc a nadvládu |
| Koniec | Víťazstvo dobra a večná blaženosť | Skaza a večné zatratenie |
Žalm - Dan 3, 57. 58. 59. 60.
Aleluja.
Zriekate sa Zlého ducha?
Aj všetkých jeho skutkov?
Aj všetkých jeho pokušení?
aby ste mohli žiť v slobode Božích detí?
Ant. Tiekla voda z pravej strany svätyne, aleluja, krstom v nej sme povolaní k nevine, aleluja.
Bratia a sestry, v túto svätú noc slávime vzkriesenie nášho Pána.
preto slávme sviatky s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy, aleluja.
