Zo záznamov svetskej histórie sa zdá, že vzostup národov, vznik a pád impérií podliehajú vôli a šikovnosti človeka, že sled udalostí je určovaný jeho mocou, ctižiadosťou a rozmarnosťou. V Božom slove je však opona odtiahnutá a my vidíme za všetkými, nad všetkými a počas všetkých hier a protihier ľudských záujmov, síl a vášní nástroje Jediného všemilostivého, ktoré trpezlivo vykonávajú zámery jeho vôle.
Cirkev ako nevesta Kristova
Podstata a význam cirkevných dejín
Čo sú cirkevné dejiny?
Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť.
Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu. Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.
Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.
Zmysel cirkevných dejín
Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Zmyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia. Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei. V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe.
Dôležitosť cirkevných dejín
Dôležitosť cirkevných dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Ako pomáhajú cirkevné dejiny k lepšiemu poznaniu samej podstaty Cirkvi a plánov, ktoré má Boh s ňou, vysvitá z tých niekoľkých príkladov:
- I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec.
- Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd.
- O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci.
- I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi.
Opravdivý a hlbší smysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí. Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo.
Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.
Štúdium cirkevných dejín
Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života.
V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposl...
Cirkev a slobodomurári
Katolícka cirkev vnímala slobodomurárske hnutie už od jeho oficiálneho vzniku v roku 1717 ako konkurenciu a hrozbu. Prvé odsúdenie slobodomurárstva prišlo už o dvadsať rokov neskôr od pápeža Klementa XII. Reagoval tak na rýchle šírenie tohto hnutia, hlavne v Taliansku, v západnej a strednej Európe. Dôvodom tohto postoja bolo tajnostkárstvo a možnosť tvrdého trestu za porušenie mlčanlivosti u slobodomurárov. Cirkev už vtedy hlásala, že „všetci rozumní a čestní ľudia majú dať od slobodomurárov ruky preč.“ Pozícia katolíckej cirkvi tak bola od začiatku negatívna.
Myšlienky slobodomurárstva sú nezlučiteľné s katolicizmom
Cirkev označovala slobodomurárov za „nepriateľov.“ Podľa nej totiž podkopávali spoločnosť a cirkev. Snažili sa vytlačiť Boha z verejného života a presadzovali rôzne osvietenské myšlienky medzi mladými ľuďmi na školách. Slobodomurárstvo bolo vnímané ako „satanova mocnosť“ a nástroj ako oslabiť a zničiť cirkev. Zápas s ním bol prirovnávaný k vojne medzi svetlom a tmou. Tieto motívy sa objavujú aj v encyklike Humanum genus od pápeža Leva XIII. z roku 1884.
Pápež v encyklike uvádza to, čo cirkvi prekáža na hnutí a prečo sú slobodomurárske myšlienky nezlučiteľné s katolíckou náukou. V liste k talianskemu ľudu Lev XIII. vysvetľuje: „Uvedomme si, že kresťanstvo a slobodomurárstvo sú podstatne nezmieriteľné, takže zapísať sa do jednej znamená oddeliť sa od druhej". Slobodomurári síce v zásade vyznávajú Boha ako Stvoriteľa, Veľkého architekta, no pod týmto pojmom sa dá rozumieť akákoľvek predstava o Bohu. Predstava slobodomurárov o Bohu má blízko skôr k deizmu alebo panteizmu a nie je kresťanská.
Pápež Lev XIII.
Katolícka cirkev ďalej slobodomurárom vyčíta to, že vnímajú človeka a jeho rozum za základné meradlo všetkého. V ich myšlienkach je prítomné popieranie objektívnej pravdy a jej poznanie. Tento relativizmus sa prejavuje aj v náboženských otázkach. Inak povedané, je v podstate jedno čo vyznávaš, aj tak prídeš k spáse. Slobodomurári neuznávajú cirkevnú autoritu a popierajú to, že by sa Boh zjavil v Biblii alebo v cirkevnej Tradícii. Neuznávajú ani sviatosti, Ježiša Krista ako Boha a Vykupiteľa a manželstvo je pre nich iba občianska zmluva.
Slobodomurári vo Vatikáne?
Niektorí katolíci vidia za úpadkom tradičných hodnôt, nárastu rozvodovosti a umelej antikoncepcie, uvoľneniu sexuálnej morálky, liberalizácii potratovej legislatívy a vôbec za odkresťančením západnej spoločnosti najmä slobodomurárov a ich politický vplyv. Časť katolíkov však nevidela temné sprisahanie iba za spoločenskými zmenami, ale aj za zmenami v samotnej katolíckej cirkvi v druhej polovici 20. storočia. Tvrdia, že slobodomurári sa dostali na vysoké miesta vo Vatikáne, čo malo za následok oslabenie až rozbitie tradičnej katolíckej náuky a liturgie.
Karikatúra z 19. storočia o zápase pápeža Leva so slobodomurárstvom
Možný dialóg?
Netreba však zabúdať, že tón vyjadrovania zo strany cirkvi k slobodomurárskemu hnutiu je miernejší ako v prvých storočiach. Keďže počas druhej svetovej vojny boli kresťania a slobodomurári prenasledovaní nacistami, došlo k určitému zblíženiu. V nasledujúcich rokoch boli snahy o dialóg najmä v Nemecku a Rakúsku. V roku 1949 Kongregácia pre náuku viery bez toho, aby menila postoj cirkvi v tejto téme uviedla, že v rámci slobodomurárstva existujú rôzne prúdy a že niektoré sa snažia o dialóg s cirkvou.
Cirkevné dejiny raného stredoveku
Milánskym ediktom z r. 313 sa kresťanstvo stalo slobodným a koncom 4. stor. po Kr. štátnym náboženstvom (cisár Theodosius - roky 385 resp. 392). Tým boli splnené podmienky pre to, aby sa kresťanstvo stalo najvplyvnejšou kultúrnou silou aj ideovým základom stredoveku. Bolo základom stredovekej teórie štátu (najvyšším seniorom a pánom sveta bol Boh), morálky a života vôbec. Kto nebol kresťanom, nebol považovaný za človeka. Cirkev potom bola inštitúcia prísne hierarchická.Jej základom boli kresťanské obce, ktoré sa pod vedením jednotlivých kňazov (presbyterov či diakonov) pravidelne schádzali k náboženským obradom - k hostinám lásky, tzv. agapé. Obce, organizované podľa vzoru starých rímskych mestských jednotiek do diecéz, boli spravované biskupmi, ktorí často (hlavne vo Franskej ríši) plnili aj svetské administratívne funkcie (spolu s kňazmi boli často jedinými, ktorí vedeli čítať a písať).
Cirkevná správa bola potom shodná so správou štátnou. Tento fakt je úzko spojený s problémom bohatstva Cirkvi. Od 4. stor. bola Cirkev svetskými vladármi všemožne podporovaná, hlavne materiálne. Pre Cirkev to bolo dosť výhodné, pretože sa jej majetok nedrobil dedením. Vznikli tak rozsiahle cirkevné statky, ktoré sa rozlohou často vyrovnali svetským panstvám. Okrem pôdy dostávala Cirkev milodary veriacich a brala rentu v podobe desiatku z úrody. Najväčšími darovníkmi boli panovníci. Tí si potom uplatňovali právo zasahovať do voľby biskupov a dokonca i pápeža. Na čele biskupov stál rímsky biskup, ustanovený cez sv. Petra samotným Pánom Ježíšom ako Jeho nástupca, ktorému sa od čias pápeža Gregora I. Veľkého (59O-604) hovorilo papa = otecko. Mala tak Cirkev dve centrá - Rím a Konštantinopol.
Gregor patrí k najväčším pápežom stredoveku - získal pre pápežstvo vedúce postavenie v cirkvi a pripravil pôdu pre vytvorenie Pápežského štátu. Rozvinul misijnú činnosť medzi Anglosasmi a vo svojich knihách načrtol obraz ideálneho duchovného, vytvoril tak pastoračné pravidlá stredovekého kňaza. Zreformoval sv. omšu definitívnou úpravou cirkevného omšového kánonu a položil základy ku gregoriánskemu chorálu.Považuje sa za najvýznamnejšieho nástupcu sv. Petra v kresťanskom staroveku. Napísal aj životopis druhého svetla kresťanskej Európy - zakladateľa benediktínskej rehole, sv. Benedikta z Nursie (pozri nižšie). Cirkev vďaka štedrosti vládcov neustále bohatla.
Od r. 8OO (voľba cisára Karola Veľkého pápežom Levom III.- pápež vraj chcel týmto aktom zdôrazniť Karolovi Veľkému nadradenosť hlavy Cirkvi nad mocou svetského panovníka) si pápeži nárokovali väčšiu právomoc ako svetskí vladári (veď svetská moc je od Boha a sprostredkovane teda aj od pápeža), dokonca mohli zbaviť veriacich povinnosti poslúchať svetskú vrchnosť, ak by nedodržovala cirkevné príkazy.Tento zápas "kto je viac" sa nazýva "bojom o investitúru"
Tabuľka: Vzťah Cirkvi a štátu v stredoveku
| Obdobie | Vzťah Cirkvi a štátu | Významné udalosti |
|---|---|---|
| Raný stredovek | Cirkev získava moc a majetok, prepojenie cirkevnej a štátnej správy | Milánsky edikt, štátne náboženstvo, vznik cirkevných štátov |
| Vrcholný stredovek | Boj o investitúru, snaha Cirkvi o nadradenosť nad svetskou mocou | Wormský konkordát, pontifikát Gregora VII. |
lO59 (Mikuláš II.), resp. od r. 1075 v časoch pontifikátu Gregora VII. (1073-1085), vynikajúceho politika a zakladateľa stredovekej moci Cirkvi ("dictatus papae", bol malý postavou, ale plný svätého nadšenia, preto sa mu niekedy hovorí aj "svätý satan"), pápeža volili len kardináli a svetskí páni nemohli zasahovať ani do voľby opatov a biskupov.To nechcel uznať nemecký cisár Henrich IV. (1056-1106) a donútil svojich biskupov, aby spolu s ním na sneme vo Wormse v r. l076 zosadili Gregora VII. z pápežského trónu.
Boje o investitúru boli ukončené konkordátom Wormským medzi pápežom Kalixtom II. a cisárom Henrichom V. v r. 1122, kedy bolo ustanovené, že biskupov a opátov si volia kapituly samé (panovník len s voľbou súhlasil), berlu a prsteň im dával pápež. Tieto fakty schválil aj 1. lateránsky koncil v r. 9. a l0. stor. sa v cirkevných dejinách volá temným obdobím.
Evanjelium a reformácia
Evanjeliu Pána Ježiša Krista neustále hrozí, že bude prekrútené. Bolo prekrútené po stáročia, čo viedlo v 16. storočí k protestantskej reformácii. Ľudia ho prekrútili nespočetnekrát počas dejín cirkvi a často ho prekrúcajú aj dnes. Preto Martin Luther povedal, že evanjelium treba brániť v každej jednej generácii. Zlé sily naň najviac útočia.Dve stránky evanjelia
Evanjelium, dobrá správa Novej zmluvy, má dve stránky: objektívnu a subjektívnu. Objektívnu stránku evanjelia predstavuje osoba Pána Ježiša Krista a Jeho dielo - kto je a čo dosiahol vo svojom živote. Subjektívna stránka predstavuje otázku, ako si kresťan privlastní to, čo Kristus svojím dielom vydobyl.
Reformácia sa týkala mnohých vecí, ale to, čo bolo stredobodom protestantskej reformácie, teda tou najhlavnejšou vecou, bolo evanjelium a predovšetkým doktrína ospravedlnenia. Medzi predstaviteľmi Rímsko-katolíckej cirkvi a protestantskými reformátormi nebol veľký rozpor, čo sa týkalo jeho objektívnej stránky. Obe strany súhlasili, že Pán Ježiš bol Bohom, Božím Synom, z Márie panny, že žil život dokonalej poslušnosti, zomrel na kríži zmierujúcou smrťou a bol vzkriesený z hrobu.
Ospravedlnenie vierou
Reformátori verili a učili, že sme ospravedlnení jedine vierou. Povedali, že viera predstavuje jediný nástroj potrebný pre naše ospravedlnenie. Aj Rímsko-katolícka cirkev učí, že viera je pre spasenie nevyhnutnou podmienkou. Na dôležitom Tridentskom koncile (1545-1563), ktorý vyjadril reakciu Rímsko-katolíckej cirkvi na protestantskú reformáciu, predstavitelia Rímsko-katolíckej cirkvi prehlásili, že viera poskytuje tri veci: initium, fundamentum a radix. Teda viera je počiatkom ospravedlnenia, základom ospravedlnenia a koreňom ospravedlnenia.
V skutočnosti bol pohľad Rímsko-katolíckej cirkvi na evanjelium, ako to vyjadril Trident, taký, že ospravedlnenie sa dosahuje sviatosťami. Na začiatku príjemca musí prijať krst a spolupracovať pri ňom, čím dostáva ospravedlňujúcu milosť. Túto milosť si podrží dovtedy, kým nespácha smrteľný hriech. Smrteľný hriech sa volá preto „smrteľným“, pretože zabíja milosť ospravedlnenia. Hriešnik preto musí byť po ňom ospravedlnený druhýkrát.
Základný rozdiel spočíva teda v tomto: Trident povedal, že Boh neospravedlňuje nikoho dovtedy, kým v ňom nie je skutočná vlastná spravodlivosť. Inými slovami, Boh prehlási niekoho za spravodlivého až vtedy, keď je spravodlivým. Takže podľa doktríny Rímsko-katolíckej cirkvi, ospravedlnenie závisí od posvätenia daného človeka. Naopak, reformátori tvrdili, že ospravedlnenie je založené na pripočítaní spravodlivosti Pána Ježiša veriacemu. Sú to dva úplne odlišné svety a úplne rozdielne pohľady na spasenie. Nemožno ich spojiť. Jedným z nich je evanjelium. Druhý na evanjeliu založený nie je.
Hoci Tridentský koncil v mnohom potvrdil tradičné pravdy kresťanskej viery, nazval ospravedlnenie vierou slovom anathema (kliatba), neberúc do úvahy mnohé miesta v Písme, kde sa o tejto doktríne jasne vyučuje.
Cirkev v modernom svete
V dnešnej dobe, keď nám pripadá všetko samozrejmé, nám neraz unikajú základné otázky typu: prečo veriť? aký je zmysel môjho života? Do tejto kategórie by som pridal aj otázku, čo nám kresťanom 21. storočia môže povedať naša minulosť? Odpoveď možno zhrnúť do niekoľkých bodov. Na prvom mieste treba povedať, že je to naša história. Lebo sú to naše dejiny ako častí Kristovho tela. Pretože pravda bola zachovaná a odovzdaná kontiunuálne ďalej počas celých cirkevných dejín. Ďalej slúžia na upozornenie. Rovnako ponúkajú odovzdanie skúseností. Vďaka nim sa môžeme veľa naučiť od tých, ktorí kráčali s Bohom. Na základe objektívneho poznania cirkevných dejín sa môžeme učiť aj na omyloch ľudí, ktorí zlyhali. Môžeme byť efektívnym apologétom, čo je prioritná úloha kresťana.
Na záver len toľko, že spoznávať dejinné súvislosti spájajúce sa s našou vierou možno nenásilnou formou. Dobré sú napríklad návštevy hradu, múzea či kostola. Čítanie historickej literatúry, životopisov svätých či misionárov pôsobiacich obetavo v nejakej vzdialenej krajine a podobne. Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.
Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“.