História Cirkvi augsburského vyznania Martina Luthera na Slovensku

Vystúpenie Martina Luthera dňa 31. októbra 1517, kedy pribil 95 téz na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu, neostalo miestnou záležitosťou. Naopak, reformačné myšlienky sa rýchlo rozšírili nielen v Nemecku, ale aj do iných krajín, teda aj do Uhorska a všade našli živý ohlas.

Už pred vystúpením Martina Luthera sa v cirkvi objavilo niekoľko reformátorov a reformných prúdov, či už to boli valdénci, žobravé rády alebo Ján Hus. Luther určite nemal záujem stať sa reformátorom. Do dišputy o 95 tézach nešiel s tým, že ide spustiť nejakú reformáciu. On len ako doktor teológie videl určité teologické problémy, o ktorých chcel diskutovať. Tým, čo napísal, sa však dotkol viacerých citlivých tém, či už to bolo predávanie odpustkov alebo otázka moci pápeža. Spustil tak proces, ktorý napokon viedol k reformácii. Bola za tým zhoda viacerých historických, teologických, cirkevných a politických okolností.

Reformácia priniesla so sebou individualizmus a vo svojich dôsledkoch parikularizmus. Vo Wittenbergu Karlstadt, Oecolampadius a i., vo Švajčiarsku Zwingli a Calvin (t.j. helvetský smer) hlásali iné učenie ako Luther. Pokiaľ ide o vieroučnú diferenciáciu, podstatné odchýlky od evanjelického učenia zastávali menovite helvéti, hlavne o krste a Večeri Pánovej. Stúpenci iných učení sú sakramentari (zwingliáni), baptisti, anabaptisti (novokrstenci), flaciáni a i.

Medzi prvých šíriteľov reformačných myšlienok patrili:

• Tomáš Preissner, farár v Ľubici, ktorý už v roku 1520 prečítal z kazateľne Lutherove tézy.
• Mestskí kňazi Anton Transilvan a Bartolomej Bogner v Prešove, ktorí už v roku 1531 boli označovaní za odpadlíkov.

Reformačné myšlienky našli horlivých prívržencov a zástancov aj medzi vysokou šľachtou. Dôležitým činiteľom boli mestá a kraje, v ktorých malo nemecké obyvateľstvo silnú pozíciu, teda nemecká reformácia stala sa im blízka národne i jazykovo.

Okrem týchto zväzkov medzi našimi mestami: banskými a spišsko-šarišskými (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Zvolen, Krupina, Ľubietová, Pukanec …, Košice, Prešov, Levoča, Bardejov a Sabinov) a Nemeckom menovite Sliezskom boli veľmi intenzívne obchodné a hospodárske styky, čiže kupci a iní cestujúci sa priamo dozvedeli o udalostiach vo Wittenbergu a o vývoji reformačného hnutia a prirodzene, priniesli so sebou veľa reformačných spisov.

Len čo sa správa o reformačnom hnutí rozšírila aj mimo hraníc, vzbudila reformácia aj u nás veľkú pozornosť. keď sa reformačné myšlienky stali známymi v našich mestách a dedinách, vedychtivá mládež, ktorá predtým odchádzala na štúdium do Krakova, Viedne, Bologne …, začala vyhľadávať wittenberskú univerzitu, aby priamo od Luthera a Melanchtona prijala autentické reformačné učenie.

Treba zvlášť vyzdvihnúť, že prvými študentmi zo Slovenska bolir. 1522 Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice. Od tohto roku stretávame každý rok študentov z Uhorska, teda aj zo Slovenska, predovšetkým z banských miest, potom z Levoče, Bardejova, z Bratislavy a okolia. Roku 1539 študoval tu Leonard Stockel z Bardejova, reformátor Šariša. Vo veci jeho pozvania za rektora bardejovskej školu napísal M. Luther list 16. 4. 1539 mestskej rade v Bardejove (1/716). Prvým prešovským študentom bol Tomáš Bencz r. 155.

Pokiaľ ide o ľud a o nižšie vrstvy, reformáciou očakávali zlepšenie svojho biedneho postavenia. Dôležitú úlohu hralo niekdajšie husitské - bratrícke hnutie, ktoré v rokoch 1433 - 1467 pod velením Jána Jiskru z Brandýsa (Matiáš I. ho vymenoval za dedičného hlavného župana Šariša) bolo na Východnom Slovensku silným politickým i národným faktorom. Aj jazyková blízkosť priviedla ľud na stranu bratríkov.

Reformačné myšlienky boli teda známe už pred rokom 1525 no spočiatku sa obmedzovali iba na užšie kruhy a ostali bez podstatných zmien vo vtedajšom cirkevnom živote. Reformačné učenie však prenikalo vždy hlbšie a zaujalo širšie vrstvy. Prenikanie bolo podmienené aj rozpormi medzi Michalom Belsom, mestským plebánom a Michalom Domom, predavačom odpustkov.

V tejto fáze reformačného úsilia išlo predovšetkým o získavanie stúpencov a menej o vnútorné cirkevné reformy. Reformačné učenie sa v tom čase obmedzovalo v cirkevných obradoch na kázanie na základe evanjelií a na prijímanie pod obojím spôsobom.

O cieľavedomejšom úsilí a upevňovaní reformačného učenia dá sa hovoriť až v 40-tych rokoch. Proti Lutherovmu učeniu najmä o Večeri Pánovej vystúpili niektorí odchodným učením (napr.

Proti Lutherovej cirkevnej reforme a proti šíreniu jeho učenia v Uhorsku vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi si uvedomovali nebezpečenstvo a čoskoro sa obranne aktivizovali. Proti luteránstvu sa prvý ozval szatmársky arcibiskup, ktorý už r. 1521 zvolal do Ostrihomu cirkevnú sinodu. (11/582) Arcibiskup zdôrazňoval nutnosť rokovať o otázkach reformného hnutia aj na snemoch, ale stalo sa tak až r. 1523 na cirkevnej synode.

V tom smere bol dôležitý krajinský snem v Rákosi v máji r. 1525, na ktorom bol vynesený IV. zákonný článok. V ňom sa hovorí: „Všetci luteráni sa majú v krajine vykoreniť, kdekoľvek sa nájdu, a nielen duchovné osoby, ale aj svetské môžu ich slobodne zajať a upáliť.“ (=comburantur). Hodno poznamenať, že kráľ Ľudovít nariadením z r. 1525 prikazuje prešovskej mestskej vrchnosti, aby dala pochytať luteránov, keby takých bolo na okolí a aby ich poslali do Jágru pred biskupského námestníka na prísne potrestanie.

Na začiatku reformácie bolo prvou úlohou rozširovanie reformačného učenia a získavanie stúpencov. Druhou úlohu bolo vytvoriť nové cirkevné zriadenie, novú organizáciu v zmysle reformačného učenia. Lenže na samostatné zriadenie neboli vytvorené hneď podmienky, trvalo niekoľko rokov, kým reformácia nadobudla širšiu platnosť a bolo možné prikročiť k vytvoreniu samostatného cirkevného zriadenia.

Cirkevné obce, reformačné zbory totiž práve podliehali pod právomoc katolíckej hierarchie, resp. V tomto medziobdobí, t. j. od začiatku reformácie až po zriadení samostatnej evanjelickej a. v. cirkvi, reformačné učenie sa uplatňovalo v rámci katolíckeho cirkevného zriadenia, pravda, s istými kompromisnými znakmi (reformami). Predne zmena nemohla byť radikálne prevedená.

Predsa bola tu staršia generácia a existovala zaužívaná tradícia kultových foriem. konečne ani mnohí kňazi neboli myšlienkove a vzdelanostne pripravení, „aby sami prispeli ku kryštalizácii protestantizmu.“ (11/611) Spočiatku - opakujeme - išlo len o zavádzanie hlavných zásad cirkevnej reformy, ako kázanie na základe evanjelií, prijímanie pod obojím a o niektoré zmeny v bohoslužobných obradoch.

V tejto súvislosti hodno spomenúť autentický záznam, ktorý uvádza nemecký spisovateľ Daniel Speer vo svojom dobrodružnom cestopisnom diele z r. 1683: Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus. Speer na svojej ceste zo Sliezka na Slovensko pobudol v Levoči, Sabinove, Bardejove, Prešove a Košiciach. V Levoči zúčastnil sa na službách Božích a zaznamenal toto: „Nemeckú omšu (služby Božie podľa Lutherovho učenia) odbavuje tu ako aj v banských mestách a v celom Uhorku kňaz spievajúc v katolíckom kňažskom ornáte.“ (33/87) Je teda zrejmé, že sa reformačná podoba služieb Božích iba postupne zavádzala.

Ale aj tu, ako ukazuje uzavretie Prešovskej synody a Confessia Pentapolitana (o tom osobitne), pripúšťajú diafory, t.j. ponechanie niektorých katolíckych foriem v obradoch, na rozhodnutie kňazom alebo cirkvám, ktoré adiafory chcú zachovávať, alebo zamietnuť (napr. zádušnú omšu, tichú omšu…). V týchto otázkach aj Luther zastával miernejšie stanovisko.

Jednako za takého stavu sa ukázala potreba riešiť niektoré dôležité otázky na vyššom fóre. Takýmto fórom boli zasadnutia farárov piatich slobodných kráľovských miest: Bardejova, Košíc, Levoče, Prešova a Sabinova. Historické dokumenty hovoria o synodách. Nešlo však o synody v našom slova zmysle, t.j o najvyšší cirkevný snem. Tieto synodálne zasadnutia (ostaňme pri vtedajšom termíne), zodpovedajú konventuálnym zasadnutiam zborov združených.

Dôležité je, že na tých zasadnutiach rokovali účastníci o cirkevných i organizačných otázkach a uzavretie podpísali zúčastnení synodáli. Tieto zasadnutia sa konali v spomenutých mestách, spravidla každý rok ( o niektorých chýbajú záznam, azda sa vtedy nekonali). Takéto synody sa konali v Prešove v rokoch: 1579 (prešovský farár Benedikt Belsius bol zvolený za seniora), 1593, 1594, 1595, 1602 (prešovský farár Ezechiel Hebsacher bol zvolený za seniora) 1609, 1615, 1641, 1655, 1656. o ďalších rokoch chýbajú záznamy.

Mimoriadny význam má Prešovská synoda r. Nadväzujúc na uvedené cirkevno organizačné skutočnosti, je dôležité sledovať vývoj cirkevného zriadenia, pretože Prešov hral tú významnú úlohu v jeho utváraní, a to hneď za začiatku reformácie. Treba zvlášť vyzdvihnúť a to hneď na začiatku reformácie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že v reformačnom úsilí sa stal Prešov 2. Podnet na zvolanie synody dali Bardejovčania (asi na podnet Leonarda Stockela), ktorý listom z 27. októbra 1546 požiadal Prešovčanov, aby zvolali synodu, na ktorej by spoločne riešili cirkevné a bohoslužobné záležitosti.

Na synode sa zúčastnili vyslanci piatich miest: farári cirkevných zborov, rektori škôl (okrem Prešova a Levoče), resp. kantori. Okrem spomenutých zástupcov prítomní boli aj niektorí vidiecki farári. Podľa uzavretia synody v 16-tich článkoch synodálneho kánonu boku formulované v duchu reformačného učenia základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku.

Kánony sa opierajú o Augsburské vierovyznanie a Melanchtonové Loci communes (=Všeobecné zásady) a týkajú sa dôležitých a zásadných otázok cirkevnej správy a cirkevného učenia. Ide o reformačné učenie, ďalej o školách, sviatkoch, bohoslužobných obradoch, vizitácii, exkomunikácii, o cirkevných služobníkoch a dôchodkoch duchovných. Osobitné článku sa týkajú starostlivosti o chudobných a poddaných, upravujú Večeru Pánovu podľa wittenberského učenia, ordináciu a voľbu farárov, povinnosti miest čo strážcov Božích zákonov, o hodnosti a povinnosti seniora. Každý článok sa náležite precizuje.

Pre správne pochopenie zväzku spomenutých slobodných kráľovských miest treba poznamenať, že tieto mestá ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich prác, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestia patrili aj cirkevné záležitosti a zbory boli podriadené seniorovi alebo archidiakonovi. Prvým seniorom sa stal Michal Radašin, bardejovský farár.

Roku 1548 zasadal v Bratislave krajinský snem, ktorý mal na programe usporiadanie náboženských a cirkevných záležitostí. Zákonný článok V/1548 ustanovil reštitúciu katolíckeho učenia a obradov. Bol to vlastne začiatok úsilia proti protestantizmus, začiatok rekatolizácie alebo protireformácie.

XI. článok hovoril o ananbaptistoch a sakramentároch, ktorí majú byť z krajiny vypovedaní a v budúcnosti sa nesmú pustiť do krajiny. O luteránoch sa vyslovil zákon v tom zmysle, že vrchnosť sa má pokúsiť prinavrátiť ich do starej cirkvi. Nato vyslal kráľ komisárov, aby preskúmali náboženské učenie jednotlivých reformovaných cirkevných zborov.

Do Šariša prišiel Augustin Sbardellanti (písaný i Bardala), vacovský biskup, a Gregor Šibrík, miestodržiteľský radca. Títo zvolali do Prešova zástupcov miest, aby predložili svoje učenie. Päťmestie z obavy, aby ich nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, na podnet Prešovčanov poverili Leonarda Stockela, aby pripravil vierovyznanie Päťmestie.

Totiž Bardejov pôsobením L. Stockela prevzal vedúce postavenie a úlohu reformácie v Prešove, resp. v Päťmestí. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody. Confessio Pentapolitana bola r.

V roku 1542, podľa Heinovej kroniky, bolo Augsburské vyznanie verejne vyznávané v celom Uhorsku. Prihlásila sa k nemu Prešovská synoda pre územie Spiša, Šariša a piatich východoslovenských kráľovských miest Pentapolitany v r. 1546. Samotné mestá Pentapolitany vytvorili na jeho základe v r. 1549 svoje vyznanie Confesio Pentapolitana. V r. 1559 tak robí sedem stredoslovenských banských miest v Confesio Montana a v r. 1569 24 spišských miest v Confesio Scepusiana.

Vernosť Augsburskému vyznaniu sľúbili prví traja novozvolení biskupi na Žilinskej synode v r. 1610 a dvaja novozvolení biskupi na synode v Spišskom Podhradí v r. 1614. Všetci títo mali istotu, že Augsburské vyznanie ich spája s tými najzdravšími kresťanskými tradíciami a zároveň im vytyčuje priestor pre formovanie zdravých evanjelických postojov pre budúcnosť.

Augsburské vyznanie spomíname ako náš erb a normu pri vzácnych príležitostiach; od krstu dospelých, cez konfirmácie, sľuby našich presbyterov a funkcionárov, ordinácie novokňazov, až po inštalácie najvyšších predstaviteľov cirkvi. Túžime mať pri tom také povedomie, taký postoj, akí mali praotcovia našej konfesie na sneme v Augsburgu.

Dňa 31. októbra 1517 nemecký reformátor a zakladateľ protestantizmu Dr. Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 téz, ktorými vyzval popredných predstaviteľov Rímskokatolíckej cirkvi na diskusiu o niektorých cirkevných otázkach, najmä o odpustkoch a ich zmysle.

Z cirkevnej histórie vieme, že Lutherovo učenie prichádzalo do Uhorska prostredníctvom kráľovského dvora v Budíne, ktorý bol reformácií naklonený. Tútor neplnoletého kráľa Ľudovíta II: Juraj Brandenburský pozval do tamojšej školy významných učiteľov Simona Grynaeusa a Vita Windsheima, ktorí boli Lutherovými stúpencami. Navyše, na kráľovskom dvore bolo v tom čase veľa Nemcov, ktorí sa prikláňali k reformácii.

Jej rozvoju napomohlo i to, že v 16. storočí mali mestá na dnešnom Slovensku obchodné styky s Nemeckom. Kupci z Uhorska chodili do Vratislavi, Norinbergu, Franfurktu nad Mohanom, Lipska a pod. V banských mestách ako boli: Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová sa nachádzala nemecká komunita, ktorá mala s pôvodnou vlasťou nielen obchodné, ale aj príbuzenské a majetkové vzťahy.

V týchto mestách a vo východoslovenských mestách Bardejov, Prešov, Levoča, Košice a Sabinov našla reformácia priaznivý ohlas. Šírenie reformačných myšlienok podporila i skutočnosť, že zo Slovenska odchádzali mladí ľudia študovať do Wittenbergu. Už r. 1522 sa na tamojšiu univerzitu zapísal Martin Cyriak z Levoče, Juraj Baumhaeckel a Matej Thomae z Banskej Bystrice a za nimi prichádzali ďalší, ktorí chceli poznať učenie Martina Luthera i Filipa Melanchtona. Práve títo študenti prinášali reformačné myšlienky a Lutherove spisy do Uhorska.

Počas 16. Storočia zvíťazila reformácia takmer na celom území Slovenska i v ostatných častiach starého Uhorska. Prijatím vlastných vyznaní viery sa v polovici storočia veľká väčšina slovenských a nemeckých zborov na našom území prihlásila k augsburskému vyznaniu ( a.v), čí boli položené základy jednotnej evanjelickej cirkvi a.v.

Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku je jednou z viacerých viditeľných kresťanských cirkví. Cirkev sa viditeľnou stáva tam, kde sa zvestuje slovo Božie, prisluhujú sa sviatosti, tam, kde má svoje učenie - vierovyznanie a organizáciu. Základom vierovyznania Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku je Písmo sväté, chápané v duchu Symbolických kníh, najmä Augsburského vyznania z roku 1530.

Konkrétnym základným organizačným priestorom kresťanského spoločenstva Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku sú cirkevné zbory organizované podľa biblickej zásady všeobecného kňazstva. O zachovanie Lutherovho učenia viedli naši predkovia ťažké zápasy.

Prvé evanjelické zbory vznikali v prvej tretiny 16. storočia a sú základnou organizačnou jednotkou cirkevnej správy Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. V prvej polovici 16. storočia sa začali združovať evanjelickí farári na určitom území na spoločné pestovanie kresťanskej viery, náboženského života a na udržanie poriadku v cirkevných zboroch. Vznikali prvé senioráty ako druhý stupeň cirkevnej správy.

Žilinská synoda v roku 1610 akceptovala obidva stupne cirkevnej správy od začiatku šírenia Lutherovho učenia na území dnešného Slovenska. Kodifikovala všetky snahy (kroky) evanjelikov vykonané do tohto roku vo vieroučnej a organizačnej oblasti. Zriadením troch superintendencií (Nitrianska, Bytčianska a Breznianska) na území dnešného Slovenska uzákonila prvá zákonodarná synoda trojstupňovú evanjelickú cirkevnú správu (tri evanjelické cirkevné organizačné jednotky) - cirkevný zbor, seniorát a dištrikt.

Tabuľka: Významné míľniky v histórii Cirkvi augsburského vyznania na Slovensku

Lutherove tézy na dverách chrámu vo Wittenbergu

V predvojnovom a medzivojnovom období vo verejnom živote vrátane politiky pôsobilo viacero významných evanjelikov, či už to bol Martin Rázus, alebo Milan Hodža. Definitívna kríza prichádza ani nie tak za slovenského štátu ako po nástupe komunizmu.

Nezávislosť evanjelickej cirkvi bola zlikvidovaná, farári boli platení štátom, teologická fakulta a biskupi sa dostali do područia ŠtB. Komunistická totalita spôsobila, že cirkev sa uzavrela do seba, začala sa zaoberať sama sebou a jej vplyv na spoločnosť bol veľmi obmedzený. Teší ma však, že po Novembri sa nám podarilo nadviazať na našu vzdelávaciu tradíciu a evanjelické školy patria medzi slovenskú špičku.

Kým na západe sú protestantské a evanjelické cirkvi často veľmi liberálne, vo svojej náuke aj praxi, Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku (ECAV) je vnímaná ako konzervatívna. Je, aj nie je to tak. ECAV už v roku 1951 zaviedla ordináciu žien. Prvou cirkvou, ktorá tak urobila, boli dánski evanjelici v roku 1949, druhými boli krátko po sebe českí husiti a slovenskí evanjelici.

Sme v procese generačnej obmeny. V ľuďoch stále silno doznieva minulé obdobie. Všetko sa pomaly kryštalizuje a je ťažké povedať, kam to bude smerovať. Zoči-voči ubúdaniu veriacich sa niektorí prikláňajú ku konzervovaniu toho, čo tu bolo, iní požadujú presný opak.

Vzhľadom na to, čo všetko sa za tých 500 rokov prihodilo, sme radi, že tu evanjelická cirkev stále je. Boli aj ťažšie obdobia ako to dnešné, a predsa Pán Boh cez túto cirkev urobil veľa dobrého. Pozitívne vnímam úsilie o ekumenizmus, sláviť toto výročie spoločne. Nebadať antagonizmus, nepriateľstvo, vymedzovanie sa jedného voči druhému, ale práve naopak - hľadáme spoločný základ a spoločnú cestu do budúcnosti.

tags: #cirkev #augsburskeho #vyznania #martin #luther