Eséni, kresťanstvo a zvitky od Mŕtveho mora

Výnimočnosť kresťanstva?! Je nejaký jednoznačný dôkaz, že Ježiš bol historická osoba? Že kresťanstvo je niečím odlišné od iných náboženstiev?

Slovník Judaizmu pri slove Ježiš uvádza: "Grécka podoba mena Jošua (latinsky Jozua, skrátené židovské meno Jehošua). Prví nasledovníci ho nazývali Me-siáš (hebrejsky Mešíach, grécky Christos, z toho Kristus). Podľa legendy od-súdený na smrť rímskym tribunál-om za to, že sa nazýval kráľom židovským. Židovské právo ani právnictvo by nedovolilo súd opísaný v Novom zákone. Keď Titus roku 70 zničil Jeruzalem, bolo eš-te veľmi málo kresťanov. Mnohí sa v tých ťažkých časoch nazývali mesiášmi a Židia boli všeobecne tolerantní k sektárom. Zdá sa, že Ježiš šíril zásady esejcov (esé-nov), sekty moralizujúcich asketi-kov bez praktických cieľov či ná-zorov. Georg Brandes napísal kni-hu Ježiš: Mýtus; použijúc prípad povesťami opradeného Viliama Tella."

Ten istý slovník pri hesle Eséni vysvetľuje význam - uzdravovatelia, liečitelia a informuje: "Asketická komunistická sekta, ktorá zanikla po zničení chrámu. Mohli ovplyvniť život a myslenie kresťanského Ježiša."

Stojí za to pozrieť sa bližšie na esénov.

Eséni boli krajne konzervatívne bratské spoločenstvo, ktoré žilo do roku 68 nášho letopočtu v zámernej izolácii od chrámového židovstva, v usadlosti ponášajúcej sa na kláštor, v Chirbet Kumráne, v členitej horskej krajine pri Mŕtvom mori.

Svoj pôvod odvodzovali eséni od istého "učiteľa spravodlivosti" z makabejských čias, stáročia pred Kristom. Eséni založili svoj zväz, aby z neho pripravili novú mesiášsku ríšu.

Najstaršie správy o tejto asketickej sekte sa uvádzajú v stati Filóna Alexandríjského (25 pred n. l. - 50 po n.l.) Quod omnis probus liber sit.

Správa Filóna Alexandrijského:

"Palestínska Sýria, ktorú obýva podstatná časť početného národa Židov, nie je neplodná ani v pestovaní cti. Istých ľudí medzi nimi, počtom vyše štyritisíc, označujú menom eséni. Toto pomenovanie sa podľa môjho názoru, hoci, presne vza-té, nejde o grécke slovo, spája sa slovom ,svätosť. Naozaj sú to ľudia, ktorí sa zanietene venujú bohoslužbám, nepriná-šajú však nijaké obete zvierat, ale pokladajú za účelnejšie po-sväcovať svoje myslenie. Nezhromažďujú ani striebro, ani zlato, nezískavajú si veľké pozemky, lebo by si z nich želali dosiahnuť príjmy, ale preto, lebo sa starajú len o nutné život-né potreby. Takmer jediní medzi všetkými ľuďmi žijú bez ma-jetku a vlastníctva... napriek tomu sa pokladajú za bohatých, lebo si vážia striedmosť a dobrú myseľ ako ozajstnú hoj-nosť... Odhadzujú všetko, čo by v nich mohlo vzbudiť lako-mosť... Nemajú medzi sebou jediného otroka, všetci sú slo-bodní a vzájomne si pomáhajú... Svoju lásku k Bohu prejavu-jú v tisícoch príkladov... Pohŕdanie bohatstvom a ctibažnos-ťou, odpor voči radovánkam... Majú jedinú pokladnicu pre všetkých a spoločné výdavky... aj zvyk spoločného jedenia... spoločná strecha, spoločný spôsob života a spoločný stôl sú princípy, ktoré sa nikde neuskutočnili lepšie..."

Aj židovský historik a vojvodca Jozef Flavius (37-97) vo svojich dielach Židovská vojna a Židovské starožitnosti pre-javoval osobitný záujem o obec esénov. V ôsmej kapitole druhej knihy Židovskej vojny detailne informuje o tomto spoločenstve viery, ktoré treba prijať slovo za slovom:

"Tri skupiny ľudí sa totiž u Židov zapodievajú filozofiou. Prívrženci jednej z nich sa nazývajú farizeji, druhí saduceji a tretí, ktorí žijú podľa mimoriadne prísnych pravidiel, tak-zvaní eséni. Sú to síce tiež rodom židia, ale milujú sa na-vzájom väčšmi ako ostatní... Manželstvo si nevážia, cudzie deti však prijímajú, pokiaľ sú ešte v útlom veku a spôsobilé učiť sa, pokladajú ich za vlastné a vštepujú im svoje obyča-je... Bohatstvom pohŕdajú... Je u nich zákon, že každý, kto vstúpi do sekty, odovzdá svoj majetok celej obci... Pre ich prívržencov, ktorí prichádzajú odinakiaľ, je im všetko, čo nájdu u svojich druhov, prístupné, tak ako ich vlastný ma-jetok... Šaty a telesný zovňajšok majú ten istý ako deti. Odev ani obuv si nemenia, kým nie sú úplne roztrhané... Kňaz sa pred jedlom pomodlí... Po jedle sa opäť pomodlí... Len dve veci môžu konať úplne slobodne: pomoc a milosr-denstvo... Sú mierumilovní... Neobyčajne si vážia staro-dávne spisy a vyberajú si z nich najviac to, čo je prospešné duši i telu. Pohŕdajú zlom a s pevnou mysľou víťazia nad bo-lesťami. Smrť, keď príde so slávou, pokladajú za lepšiu ako nesmrteľnosť. Vo všetkom prečkali ich duše dôkladnú skúšku za vojny proti Rimanom. Boli naťahovaní na škri-pec, lámaní v kolese, pálení, mrzačení. Prechádzali všetký-mi druhmi mučenia, aby sa buď rúhali Zákonodarcovi, alebo zjedli niečo z pokrmov pre nich neprípustných. Ani jedno trpké slovo o ich mučiteľoch im neprešlo cez pery... Majú totiž pevne zakorenenú vieru, že telo síce podľahne rozkladu a je dočasné, duša však žije večne... Medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí ubezpečujú, že poznajú budúcnosť. A naozaj len v zriedkavých prípadoch sa vo svojich pred-povediach mýlia..."

Jozef Flavius, ktorý spísal svoje záznamy roku 77 n.l., bol o esénoch tak dobre informovaný, lebo podľa vlastného vyjadrenia žil medzi nimi tri roky.

S veľkou pravdepodobnosťou poznal aj písomné pamiatky na pergamenových zvitkoch z čias okolo roku 100 pred n.l., ktoré si obec skryla v čase, keď ju ohrozovalo povstanie (rok 66) v blízkych jaskyniach uložené do krčahov.

V jaskyniach vo Vadi Kumráne sa náhodne našli v roku 1947 listiny ukryté esénmi, známe ako "rukopisy - zvitky Mŕtveho mora". Teologicko-historická literatúra nie je už bez nich mysliteľná.

Zvitky od Mŕtveho mora

Celé dobrodružné dejiny kumránskych textov opísal Heinrich Alexander Stoll v knihe Jaskyňa pri Mŕtvom mori. Nepredstaviteľne vzácna, už esénmi skomentovaná "Príručka vyučovania" prešla pol sveta, posudzovali ju na uni-verzitách a v kláštoroch, a po divých intrigách a handrkovaní sa o peniaze sa dostala do dobrých rúk objektívnych vedcov, ako boli André Dupont-Sommer a Millar Burrows.

Odvtedy, čo sú známe kumránske texty, však vieme aj to, že zástupco-via esénskeho učenia boli pri všetkej svojej mierumilovnosti angažovaní oponenti Rimanov. Chceli vypudiť pohanských votrelcov aj s ich mnohobožstvom zo zasľúbenej krajiny. Miešali sa tu náboženské a politické záujmy, raz sa to muselo skončiť škandálom. Náboženstvo a politika nikdy neboli strá-viteľná zmes.

Ježiš ako epigón

Z prekladu kumránskych zvitkov s textami jednoznačne vyplýva, že:

• podstatné časti evanjelií z Biblie - Nového zákona pochádzajú z esénskej školy,
• Ježišov spôsob života a životný štýl nadväzovali na mravy esénov,
• podobenstvá, aké používal Ježiš, ba celé kázne pripisova-né jemu dávno pred ním vyučovali eséni.

Každý riadny súd by uznal a potvrdil, že porovnanie textov kumránskych zvitkov a Nového zákona vyjadruje jednoznač-nú zhodu - ale kresťanská teológia veru nie. Ako keby bola chyba, že výpovede Ježiša Nazaretského alebo Betlehem-ského obsahujú poučky asketickej esénskej obce!

Tu však stojí v ceste Ježišova rovnosť s Bohom, ustanovená až na koncile v Nicei (rok 318 n.l.). Eséni boli obyčajní radoví bratia, ktorí mali svoje učenie dáv-no pred Ježišom. Ježiš ako epigón? To nesmie byť, to kresťanskí strážcovia čistého Ježišovho učenia pokladajú za neú-nosné. Albert Schweitzer sa zrejme nevyjadril dostatočne jasne, keď povedal: "Moderné kresťanstvo musí od počiatku a ustavične rátať s možnosťou prípadnej straty Ježišovej his-torickosti."

Žil Ježiš medzi esénmi?

Tu je niekoľko príkladov jednoznačnej zhody medzi uče-ním esénov a Ježišovým učením:

• Eséni nekrstili. Ani Ježiš.
• Eséni sa zriekli teológov svojich čias, saducejov a farize-jov. Ježiš tiež.
• Eséni hlásali miernosť a skromnosť, aby v nich Boh našiel zaľúbenie. Ježiš tiež.
• Eséni varovali pred nastávajúcim ohňom posledného sú-du. Takisto Ježiš.
• Eséni hovorili, že treba milovať blížneho ako seba samého. To bol ústredný motív všetkých Ježišových rečí.
• Eséni hovorili o "synoch svetla", ktorí bojujú proti "mocnostiam tmy". Kto nepozná túto metaforu v Ježišových prejavoch?
• Eséni kázali o "duchu pravdy" a zvestovali "večný život". Ježiš nehovoril nič iné.
• Eséni hovorili o "členoch nového spoločenstva" a o "Svä-tom Duchu". Čo robil Ježiš?
• Eséni svätili spoločné jedlo modlitbou za stolom - ako Je-žiš pri Poslednej večeri.
• Eséni hovorili o základe, "ktorým nič neotrasie" - Ježiš o skale (Kefas - hebrejsky, latinsky Petros), ktorú nič nepremôže.
• V štvrtej kumránskej jaskyni sa našli "blahoslavenia", kde sa každá veta začína slovíčkom "blažený" - úvodné slovo, ktoré použil Ježiš v kázni na hore.
• Eséni požadovali od každého člena, aby nanovo vstúpil do ich spoločenstva a vyznal sa zo svojich hriechov - železný zákon kresťanstva.

Po toľkých dôkazoch (nie sú to nijaké indície!) sa doslova natíska otázka, či Ježiš nežil tak ako historik Jozef Flavius istý čas medzi esénmi.

Počas devätnástich kresťanských storočí riešili múdre hlavy správy Jozefa Flavia, o esénoch nebolo nič známe, nespomínajú sa ani v evanjeliách, ani v apoštolských príbehoch. Vari si tento Jozef Flavius vymyslel sci-fi príbeh o tomto ráde? Nálezy kumránskych zvitkov posmrtne dokazujú, že bol precíznym historikom.

Pochybnosti o Ježišovi

Nechcem tu vstupovať do diskusie, či bol Ježiš, ako sa na-zdáva Augstein, "jedna postava zložená z viacerých postáv a prúdov, ktorá sa synteticky vliala do jedného zjavu... čiže personifikované očakávanie spásy". Ako hovorí profesor Gunther Bornkamm: "Ak by sme tradíciu kritiky zredukovali na to, čo nemožno vyvrátiť nijakými historickými dôkazmi, ostalo by nám na konci len torzo, ktoré má sotva čosi spoloč-né s históriou doloženou v evanjeliách."

Chcem jasne skonštatovať, že Ježiš bol zbožný muž, ale nie "Jednorodený Syn Boha", že bol politicky činný, ale nebol "Vykupiteľ". Táto doložená informácia vyvoláva u kresťana veriaceho každému slovu ozajstný otras, lebo už pochybovačstvo je hriechom proti Svätému Duchu.

Vychytralý systém vierouky udržiaval stámilióny kresťanov po dvetisíc rokov na primitívnej náboženskej úrovni, hoci dobre informovaní teológovia mohli už dávno "zvestovať pravdu". Zamlčujú ju. Dvetisíc rokov falošného vyučovania -to nazývam tradíciou!

Viera kontra náboženstvo

Vychovali ma v rímskokatolíckom duchu, preto sa zaobe-rám postavou Ježiša tak, ako sme ju prijímali všetci v duchu kresťanskej tradície, aj "keď sme až natoľko zaujatí našou tradíciou, že sa nevieme priblížiť bez zaujatosti k evanjeliám a k Novému zákonu v jeho celistvosti" (Carmichael).

Viera sa definuje ako vnútorná istota bez ohľadu na dôkazy, ako presvedčenie citov. Náboženskí vodcovia a hodnostári apelujú na vieru, požadujú vieru u tých, čo neveria. Viera však značí "dôveru". Viera vo vyššiu moc, v to nepochopiteľné: "Ži!" a "Umri!", v začiatok a koniec všetkého bytia je dobrá, ne-vyhnutná a večná. Táto viera dáva každému človeku v kaž-dom čase útechu a pomoc, požehnanie a úžitok. Takáto viera však ani zďaleka nemá nič s náboženskou neústupčivosťou. S fanatickými príkazmi: "Musíš!", "Máš!", "Nesmieš!". S nimi sa pobrali najvyšší kresťanskí dušpastieri a vy-kladači do veľkej nekonečnej vojny za vieru. So svojráznym tvrdením, že sú jediní zvestovatelia všespasiteľného Slova Božieho, zasiali do duší toto semeno.

Všeobecní odpor-covia viery tvrdia, že každé "náboženstvo" prinieslo ľudstvu žiaľ a útrapy, prenasledovanie, mučenie, slzy a krv. Ale ak by si ve-riaci, podpichovaní fanatikmi, neboli vytvorili nijaký obraz o Bohu, nikdy by nedošlo k náboženským vojnám. Lebo ná-boženstvo v duchu viery v tvorivú a organizujúcu silu si ne-robí nárok na zvestovanie posledných právd, nepozná ani vytlačené mnohoúčelové rady na bolesti, ani slad-kasté múdre výroky na všetky príležitosti. Malo by byť hodné iba vznešenosti všemohúceho Boha.

Výnimočnosť kresťanstva?!

Keby bol Ježiš vstúpil na nebesá pred zrakom všetkých, alebo aspoň v kruhu učeníkov, bola by sa táto zvesť rozšírila ako blesk po uliciach Jeruzalema, ľud by sa živo zaujímal o proces a o ukrižovanie.

Ani jeden rímsky či židovský deje-pisec nezaznačil ani jedno slovo o týchto svetových prevrat-ných udalostiach a zázrakoch z evanjelií. Len veľmi stručne o nich píšu evanjelisti, a tí neboli očitými svedkami.

V samotnej katolíckej Biblii (Spolok svätého Vojtecha Trnava 1996) sa vo vysvetlivkách píše o tom, že evanjeliá vznikli medzi rokom 80-100 nášho letopočtu, teda v 3. generácii kresťanov po Kristovi!

Samotné evanjeliá sa nezachovali v prvopisoch ani v pôvodnej forme. Odpisy boli revidované, upravované, dopĺňané a prekladané. Je to naozaj crux interpre-tum (kríž s in...

Mimoriadne významnou udalosťou v tomto smere bol v roku 1947 objav tzv. zvitkov od Mŕtveho mora. Ich objav je zaujímavým príbehom. Beduínsky chlapec hľadal stratenú ovcu medzi jaskyňami Qumranu (Kumránu) severozápadne od Mŕtveho mora. Zbadal tam viacero nádob vysokých asi 60 cm, ktoré obsahovali kožené zvitky zabalené do plátna. Takto objavil knižnicu, ktorá podľa všetkého patrila židovskej asketickej náboženskej komunite Esénov. Zvitky sú datované do 1. st. pred Kr. a do doby Ježiša Krista. Týmto spôsobom sa do rúk biblických historikov dostali starozákonné texty, ktoré boli o 1 000 rokov staršie než ktorýkoľvek dovtedy známy biblický text.

Počas vykopávok v Jordánsku a Izraeli sa objavili aj listy pripisované Bar Kochbovi ( 132-135), ktoré dokazujú, že po zni-čení kumránskej osady (r. 68) sa sek-ta esejcov ešte istý čas zachovala.

Malý lexikon Biblie (G. Gecse, H. 1947. Keďže s podobnými nálezmi, ktoré pochádzali z rovnakého obdobia, prišli ofi-ciálni i súkromní bádatelia aj z iných miest (En-Gedi, Massada, dokonca aj Samária), možno konštatovať, že spoločenstvá esejcov jestvovali nielen v okolí Kumránu, ale aj inde. Preto je správnejšie hovoriť o judejských zvit-koch.

Podrobné vedecké skúmanie výsledkov archeologického výskumu pokračuje dodnes. Veľmi napomá-hajú modernému výskumu Biblie a vyža-dujú aj revidovať isté tradičné názo-ry.

Po formálnej stránke možno ru-kopisy začleniť do dvoch veľkých skupín:

1. biblické texty a
2. organi-začné, liturgické a iné smernice a vý-klady.

Z biblických textov je najvý-znamnejší jeden kompletný a jeden fragmentárne zachovaný Izaiášov zvi-tok, komentár k prvým dvom kapito-lám knihy Abakuk, ako aj jeden roz-siahlejší rukopis a viacero zlomkov knihy Žalmy. Väčšina zlomkov obsa-huje biblické texty z Deuteronomia (5. Mojžišova kniha), z kni-hy Izaiáš a knihy Žalmy.

Nebiblické rukopisy sú väčšinou komentáre a výklady typu midraš. Taký je Aba-kukov komentár, ktorý naznačuje aj čas svojho vzniku, a zlomky kníh Ozeáš, Micheáš, Izaiáš a Žalmy.

Organizačný poriadok obsahuje smer-nice týkajúce sa náboženskej praxe sekty a do istej miery je podobný rannokresťanským spisom. Ďalší zvitok pripojený k organizačnému poriadku obsahuje pokyny vzťahujúce sa na každodenný život spoločenstva sek-ty, hovorí sa tu aj o ženách a deťoch. "Boj synov tmy so synmi svetla" je podobný Jánovmu evanjeliu.

Objavili sa aj početné kanonické i nekano-nické zlomky žalmov a apokryfov, no ich definitívne spracovanie si vyža-duje ešte prácu mnohých rokov. Zvláštny je zvitok z červenej medi, ktorý ma dve časti a hovorí o ukry-tom poklade.

Zvitky sú dôležité aj z hľa-diska textovej kritiky, lebo umožňujú spresniť kanonické texty a do istej miery objasniť predhistóriu vzniku kresťanstva. Výskum, ktorý používa aj moderné prostriedky, kladie vznik Zvitkov do 2. st. pred naším letopočtom.

tags: #cirkev #essensko #krestanska #cek