Širokospektrálne zameraná teológia Benedikta XVI. predstavuje viac, než iba bohaté myšlienkové posolstvo. Je tiež hlbokým prameňom poskytujúcim pestrý „študijný materiál“.
Kristus ohlasoval Božie kráľovstvo a namiesto neho prišla Cirkev, tvrdil začiatkom 20. storočia francúzsky teológ Alfred Loisy. Znamená to, že Ježišov „projekt“ stroskotal? Rozhodnú odpoveď na túto provokatívnu otázku dáva Ratzingerova náuka o Cirkvi.
Hoci podtitul knihy hovorí o „náčrte“ ekleziológie Josepha Ratzingera, autor diela prekračuje hranice jednoduchého prehľadu a konverguje k viac-menej ucelenému opisu skúmaného „problému“, ktorým je v tomto prípade Cirkev. Respektíve, koncept Cirkvi tak, ako ho vidí súčasný pápež.
Vernosť Božiemu slovu a pokračovanie v línii započatej Druhým vatikánskym koncilom sú dva základné rozpoznávacie znaky Ratzingerovej ekleziológie. Dôvodom pre takúto konštatáciu je fakt, že sám súčasný pápež nevníma Koncil ako pretrhnutie tradície znamenajúce „nový začiatok“ Cirkvi, ale, naopak, ako jej imanentnú súčasť presne identifikovateľnú v čase, ako dôkaz jej kontinuity. Neexistujú „dve“ Cirkvi: Cirkev pred a po Koncile.
Zásadným pojmom umožňujúcim pochopenie významu Cirkvi je communio. S ním L. Stromček umne pracuje a využíva ho všade tam, kde slovenčina terminologicky zaostáva. Približuje biblické špecifiká používania tohto pojmu (v gréčtine v alternácii s pojmom koinonia) a zasadzuje ho do kontextu koncilových dokumentov, najmä Lumen gentium, a to aj napriek tomu, že „samotné slovo communio nezaujíma vo vlastných koncilových textoch centrálnu pozíciu“ a ani samotný Koncil „priamo nepoužíva pojem communio".
Treba tiež mimoriadne oceniť venovanie priestoru ekleziologickým konceptom významných teológov 19. a 20. storočia.
Kľúčové Aspekty Ratzingerovej Ekleziológie
Ratzingerova náuka o Cirkvi je odpoveďou a negáciou zároveň. Odpoveďou na pochybnosti a námietky, ktoré sa objavujú v súvislosti s objasňovaním jej historickej a spásonosnej úlohy. Súčasne je i negáciou názorov interpretujúcich Cirkev v duchu doby, a to z pozície „moderného“ výkladu jej zmyslu a fundamentálnych princípov.
V prvom rade, domnieva sa Ratzinger, Cirkev nemožno odčleniť od Krista. „Cirkev z toho žije: z faktu, že Kristus je prítomný v našich srdciach a práve tam utvára svoju Cirkev. Cirkev je zdravá do tej miery, do akej sa celá jej pozornosť zameriava na Krista“.
Druhou charakteristickou črtou Cirkvi je jej unikátnosť, to, že je „jedna“. A to aj napriek svojej partikulárnosti, t. j. existencii jednotlivých lokálnych cirkví, ako aj mnohosti svojich členov. Jednotiacim prvkom je v tejto súvislosti Eucharistia, ktorá je jedna a tá istá všade, kde sa slávi a prijíma. Aj to je dôkazom toho, že communio Cirkvi predstavuje primárne vertikálny vzťah, vzťah medzi Bohom a človekom, ich vzájomné približovanie. Sekundárnou, no nemenej dôležitou vlastnosťou Eucharistie je aj horizontálne zjednocovanie, utváranie komunity veriacich.
„Stretnutie s Kristom vytvára spoločenstvo s ním samým, a tým aj s Otcom v Duchu Svätom; v tomto spoločenstve zjednocujú sa ľudia navzájom medzi sebou“.
„Toto spojivo medzi viditeľnými a neviditeľnými prvkami cirkevného spoločenstva konštituuje Cirkev ako sviatosť spásy“.
Práve preto, zdôvodňuje Ratzinger, „kľúčom k pochopeniu Cirkvi ako mystéria je jej sakramentálna štruktúra“.
Už spomínaná jedinečnosť Cirkvi implikuje, že nie je možné prijať za platný koncept, podľa ktorého by sme ju mohli chápať ako akúsi federáciu miestnych cirkevných spoločenstiev. Platí totiž, že „Cirkev jedna a jediná [...] je matkou partikulárnych cirkví a nie ich produktom“.
Preto aj biskup je zosobnením jednoty v tom zmysle, že nijaká miesta cirkev si ho nemôže privlastniť výhradne pre seba. On totiž svojou vlastnou osobou (aj vzhľadom na špecifický spôsob svojho kreovania ako biskupa) „otvára miestnu cirkev voči univerzálnej Cirkvi“, a tak „vnáša do univerzálnej Cirkvi špecifický hlas svojej diecézy“.
Joseph Ratzinger varuje pred recepciou sociologických schém do štruktúry Cirkvi. Ona sama totiž nie je inštitúciou, ktorá by vychádzala z rozhodnutí ľudí, aj keď sa jej kritici snažia dokázať opak. Bolo by krajne škodlivé aplikovať v nej demokratický, väčšinový princíp rozhodovania. Svoj zdroj a celé svoje bytie totiž Cirkev odvodzuje od Boha.
Hierarchický model v Cirkvi, hoci sa zdá, že protirečí dynamike myslenia súčasného človeka, vychádza z autority, ktorá „stojí na viere“.
Vzhľadom na ľudskú slabosť hrozí zneužitie tejto autority, čo sa v dejinách aj neraz potvrdilo práve vtedy, keď sa začala zamieňať so svojvôľou. Napriek tomu meradlom a zárukou správnosti tejto autority je vždy istota učenia, „ktorá má byť zbavená všetkých možností „väčšinovej spravodlivosti“ zo strany biskupa alebo kohokoľvek iného, pretože tu ide o veci, ktoré ľudský rozum sám neobjavil. Sú darom zjavenia.“
Benedikt XVI
Cirkev ako Communio v teologickej vízii Ratzingera
Božie Kráľovstvo a Cirkev
Rozpor medzi Kristom ohlasovaným kráľovstvom a Cirkvou spomínaný v úvode tejto recenzie v skutočnosti nejestvuje. Predpokladá totiž vzájomnú inkompatibilitu týchto dvoch „celkov“, a to nielen v terminologickej, ale aj praktickej rovine (samozrejme, pod podmienkou pripustenia reálnej existencie prvého z nich, teda Božieho kráľovstva).
Ako vyplýva z Ratzingerovej ekleziológie ako celku i z jeho jednotlivých výrokov, Božie kráľovstvo si nemôžeme vytvoriť. Božie kráľovstvo nie je nijaká politická utópia. Nemožno ho jednoducho „stiahnuť“ na Zem. Božie kráľovstvo je medzi nami (porov. Lk 17,21); príbytok Boha je medzi ľuďmi (porov. Zjv 21,3).
Božím kráľovstvom je v skutočnosti už sama Cirkev - večné Communio svätých vo svojej viditeľnej i neviditeľnej podobe. Cirkev trpiaca, putujúca a oslávená.