Cirkev, stret rôznych síl a tradícií: História a vplyv na západnú kultúru

Od pádu Berlínskeho múra v roku 1989 sa stredná a východná Európa venujú budovaniu demokracie. Demokracia sa do značnej miery stala zlatým štandardom, ktorým sa pomeriava civilizácia. Preto je nevyhnutné uvažovať o význame demokracie a o dopade súčasného demokratického myslenia na veľký kultúrny odkaz Západu. Čo má vlastne demokracia zachovať pre budúce generácie?

Chcem vysvetliť, že tento odkaz má v zásade tri integrálne súčasti, a práve ich mocná kombinácia vytvára veľkosť Západu. Základnými zložkami každej demokracie sú tri navzájom prepojené a nevyhnutné prvky: zdravý ekonomický, politický a kultúrny základ. Kľúčový je však práve posledný prvok. Kultúrny základ je to, čo udržiava a živí ekonomický a politický základ.

Uvedomujem si, že táto téza môže vyzerať ako protirečenie demokratizačnému projektu, ktorý západné mocnosti vo veľkom propagujú v strednej a východnej Európe. Taký autor ako Francis Fukuyama, po revízii svojich teórií z diela The End of History and the Last Man (Koniec dejín a posledný človek) tvrdí, že v skutočnosti demokracia sa zredukuje na ekonomiku. Ekonomika postačí. Ekonomický pokrok, hnaný technikou, povedie k požiadavke na väčšiu politickú participáciu, ktorá vyvolá politickú reformu. Táto reforma, naopak, splodí sekulárne liberálne demokracie.

Fukuyama tvrdí, že až raz spoločnosť dosiahne príjem na hlavu vo výške 6-tisíc amerických dolárov, bude rozvinutá, industrializovaná, s vyššími stupňami vzdelávania, všeobecnou gramotnosťou, strednou vrstvou a vlastníckymi právami. Tento ekonomický pokrok podľa neho nutne povedie k demokracii. Fukuyama hovorí o konci dejín ako o dôsledku, ktorý nastane, len čo budú dosiahnuté tieto ekonomické ukazovatele. Pretože pri týchto úrovniach ekonomiky bude liberálna demokracia stabilizovaná a človek už nebude nespokojný a nepokojný, stratí dôvod na vojnu. Ľudstvo bude žiť v mieri. A keď človek dosiahne tento ekonomický úspech, ocitne sa na konci svojej cesty. Keďže už nebude očakávať nič vyššie, stane sa, ako ho nazýva Fukuyama, posledným človekom konca dejín.

Zvláštne, ale táto redukcionistická predstava človeka má v sebe materialistickú predstavu ľudskosti, ktorá sa veľmi nelíši od deterministického a ekonomikou hnaného konceptu človeka a dejín, aký vyznávali Sovieti. Nie je zvláštne tvrdiť niečo také uprostred globálnej finančnej krízy?

„Komunistická vízia má mocného agitátora a mocného propagandistu. Kríza je katalyzátorom nového volania po socialistických činoch. Už teraz pozorujeme, ako sa na celom opäť objavuje neosocializmus a socializmus. Finančná kríza spôsobila návrat tejto nočnej mory do imaginácie západného človeka. Ako iste viete, pred mesiacom argentínska prezidentka, socialistka Cristina Krichnerová, navrhla konfiškáciu odhadom 30 miliárd dolárov zo súkromných dôchodkových fondov ľudí pracujúcich v Argentíne - a to po demokratickom hlasovaní kongresu. Ja však v protiklade s touto redukcionistickou predstavou demokracie budem tvrdiť, že najdôležitejší je tretí stavebný kameň demokracie: jej kultúrny základ. Konkrétne náboženstvo a filozofia Západu.

Z tohto odkazu vzišli „duch demokracie“ aj „duch kapitalizmu“, ktoré sú podstatné pre integrálny pojem demokracie v dnešnej dobe. Som presvedčený, že sa musíme odpútať od sekulárnej politickej demokracie alebo politického liberalizmu, ako to nazýva John Rawls, a uviesť na scénu to, čo nazvem postsekulárne demokracie. Veľká časť historických koreňov Európy a Západu sa dnes považuje za nedôležitú alebo je neznáma, takže mnohé z toho, čo by sa malo zachovať, sa opisuje ako to, čo treba zahodiť.

G. K. Otázka typu Čo? Keby som sa spýtal: Čo je mačka? a vy by ste mi odpovedali, že je to dlhé asi päťdesiat centimetrov, nedozvedel by som sa, čo je mačka. Na otázku, čo je to, sa nedá odpovedať informáciou o náhodných (premenlivých) parametroch či vlastnostiach veci alebo objektu, ktoré sa pokúšate definovať. Takže poznať jej geografický rozsah nebude stačiť. A tak aj otázka Čo je to Západ? alebo Čo je to Európa? sa nedá zodpovedať len odkazom na geografickú polohu.

„Západ nie je geografický pojem. Západ je systém hodnôt jestvujúcich v spoločnosti. Je to kultúra. Nie je to vyjadrenie ducha konkrétneho národa, nie je to ani výhradné dedičstvo nikoho. Západ a Európa boli spočiatku to isté. Ale, ako viete, Západ sa teraz tiahne za politické hranice Európy a nejestvuje ako individuálna geografická realita na mape. Západ dnes pokrýva Spojené štáty americké, Latinskú Ameriku aj miesta také vzdialené ako Austrália a Nový Zéland. Západ je kultúrna realita, ktorá presahuje svoj geografický opis.

„Civilizácia je kultúrna entita… civilizácia je kultúra vo veľkom. Druhá otázka vyplýva z prvej. Ako vznikol Západ? V boji ideí a pri uchovávaní ideí je dôležité zistiť, odkiaľ idey prišli a ako sa šírili. Ale treba si pamätať, že keď vznikla Európa, Rím už padol a zlatý vek Grécka bol dávno minulosťou. Takže si netreba predstavovať, že Gréci, Rimania a západná Cirkev sa spojili, aby spoločne naštartovali západnú civilizáciu. Po kolapse impérií stála už len západná Cirkev. Práve západná Cirkev zachránila dedičstvo Ríma a Grécka, pozdvihla ich a uchovala pre ďalšie generácie. Práve západná Cirkev tak porodila Európu.

„Zo sociologického pohľadu by sa moderné podoby vedomia, ktoré obsahujú abstraktné právo, modernú vedu a autonómne umenie, neboli mohli vyvinúť mimo organizačných foriem helenizovaného kresťanstva a Rímskej cirkvi, bez univerzít, kláštorov a katedrál. Toto osobitne platí o vývine mentalít. Postreh profesora Habermasa je významný, pretože Rímska cirkev porodila Európu, tak ako matka porodí dieťa, nie iba ako keď pôrodná asistentka pomáha pri pôrode. Cirkev pôrod Európy nesprostredkovala, ale Európa vznikla „Ex-Corde Ecclesiae“ (zo srdca Cirkvi). Bez Rímskej cirkvi by nič také ako Európa alebo Západ vôbec nebolo. Práve západná Cirkev vdýchla Európe svoju myseľ a ducha. Rímska cirkev pomáha vzdelávať, živiť a ochraňovať Západ už dvetisíc rokov. Nie je náhoda, že náboženstvo Západu bolo náboženstvom jeho matky - Rímskej cirkvi. Aj ľudia majú väčšinou náboženstvo svojich rodičov.

Profesor Habermas vo svojom diele Time of Transitions výrečne argumentuje v prospech židovsko-kresťanského pôvodu demokracie. „… individuálna morálka svedomia, ľudských práv a demokracie je priamym dedičom židovskej etiky spravodlivosti a kresťanskej etiky lásky. Tento odkaz, v podstate nezmenený, bol stále predmetom kritického preberania a reinterpretácie. Dodnes nemá alternatívu. A vo svetle súčasných výziev postnárodnej konštelácie stále čerpáme z podstaty tohto dedičstva. Rovnaká dôstojnosť a hodnota každého ľudského života a rozvoj konceptu ľudskej osoby, ktorý je v centre demokracie - nič z toho sa neobjavilo pred kresťanským zjavením. Prirodzená rovnosť a sloboda všetkých ľudských bytostí bola v antickom svete viac-menej neznáma.

Predstava, že moc štátu musí byť obmedzená a že štát existuje, aby slúžil človeku, a nie aby človek slúžil štátu, bola jedinečná a nová. Že človek je slobodný a jeho ciele presahujú ciele štátu a možnosti štátu, to nebol étos predkresťanského politického uvažovania. Dnes sa mnohí ľudia mylne domnievajú, že demokracia je nový výtvor osvietenstva a modernosti, že nie je nič dlžná minulosti. Ale v skutočnosti je pravda, že duch demokracie je omnoho starší, než si myslíme. Vláda zákona, podstatná pre demokraciu, má tiež pôvod a začiatky svojho vývinu v dávnej minulosti židovsko-kresťanskej tradície, čo vidieť v Desatore mojžišovského zákona. Ale stredoveké dedičstvo Magny Charty z roku 1215 bolo v politickej participácii a vláde zákona tiež významným úspechom. Veľký počet ústav, medzi nimi aj americká, boli značne ovplyvnené jeho výsledkami. A ešte skorším zdrojom je Charta slobôd z roku 1100.

Keď čítate tieto dokumenty a ich ďalšie verzie, vidíte neuveriteľný rozvoj vlády zákona, ktorá je taká potrebná pre fungujúcu demokraciu. Kodifikácia zákonov na ochranu vlastníckych práv, na ochranu Cirkvi pred zasahovaním vladárov, ako aj zákonov, ktoré riešia daň z dedičstva, antikorupčné klauzuly, záruky slobody obchodu a voľného pohybu osôb či slávna „bezpečnostná klauzula“, ktorá obmedzovala moc kráľa, sú práve stredovekého pôvodu. Piliere práva, ako napríklad práva habeas corpus (10) a práva na spravodlivý proces, garantujú už tieto dávne dokumenty.

„Požiadali nás, aby sme preskúmali, čo vysvetľuje úspech, ba vlastne prevahu Západu na celom svete. Študovali sme všetko, čo sme mohli, z historickej, politickej, ekonomickej a kultúrnej perspektívy. Spočiatku sme si mysleli, že je to preto, lebo máte mocnejšie zbrane než my. Potom sme si mysleli, že to preto, lebo máte najlepší politický systém. Potom sme sa zamerali na váš ekonomický systém. Ale za posledných dvadsať rokov sme si uvedomili, že srdcom vašej kultúry je vaše náboženstvo: kresťanstvo. Preto je Západ taký mocný.

Kresťanský morálny základ spoločenského a kultúrneho života umožnil vznik kapitalizmu a potom úspešný prechod k demokratickej politike. Ale z kultúry Západu nepovstal len „duch demokracie“. Termín „duch kapitalizmu“ spopularizoval Max Weber svojou teóriou v slovnom spojení „protestantská etika a duch kapitalizmu“. Jeho štúdia vychádzala z premisy, že kapitalizmus vznikol z náboženských a etických zásad kalvinizmu.

„Človeku vládne zarábanie peňazí, získavanie zdrojov ako najvyšší účel jeho života. Ekonomické získavanie už nie je podriadené človeku ako obyčajný prostriedok na uspokojenie jeho materiálnych potrieb. I keď Weberova teória je populárna, pri bližšom skúmaní mnohí mohli preukázať jej historickú a filozofickú nepresnosť. Filozoficky by som argumentoval, že oddanosť peniazom ako cieľu nie je presnou charakteristikou kapitalistickej mentality. Zisk ako motivácia v podnikateľských rozhodnutiach je potrebný pre udržateľnosť, ale to vôbec nedokazuje, že peniaze sú konečný cieľ. Peniaze nikdy nie sú konečným cieľom. Tvrdil by som, že peniaze zostali prostriedkom k cieľu. Historicky sa to tiež zdá nepresné, lebo kapitalizmus podľa všetkého o celé storočia predišiel protestantskú reformáciu. Kalvinizmus teda nemôže byť príčinou vzniku kapitalizmu.

Pri tomto tvrdení budem presne sledovať historické dôkazy, ktoré uvádza Rodney Stark v knihe The Victory of Reason. „Niektorí objavili korene kapitalizmu v protestantskej reformácii, iní ho vystopovali k rozličným politickým okolnostiam. Rímska cirkev učila, že rozum je najvyššou schopnosťou človeka. A že sa má využívať pri myslení, rozlišovaní a chápaní, kde je to len možné, čoraz lepšie prostredníctvom skúmania a reflektovania Božej vôle a Božieho plánu pre ľudstvo, ako aj stvoreného poriadku, ktorému jeho Stvoriteľ vštepil zrozumiteľnosť. Cirkev mala od samého počiatku obrovskú dôveru v rozum. Cirkev rozum nikdy nechápala ako hrozbu zjaveniu.

Ba práve západná Cirkev napokon zavrhla doktrínu tých, ktorí boli presvedčení, že filozofická pravda alebo pravdy rozumu a pravdy viery si môžu protirečiť. Cirkev verila, že pravdy rozumu a viery tým, že majú pôvod v Bohu, si nemôžu protirečiť, pretože Boh si sám nemôže protirečiť. Zjavenie ukazovalo smer, orientáciu a naznačovalo misiu svojim nasledovníkom. Stark tvrdí, že náboženstvo Západu bolo „orientované na budúcnosť“. Bolo orientované na pokrok a rozvoj. Usilovalo sa získavať vedomosti a postupovať v chápaní nielen Božieho plánu a zjavenia, ale - ako som spomínal - aj sveta, ktorý - ako toto náboženstvo verilo - Boh stvoril.

Židovsko-kresťanská tradícia dostala božský pokyn podmaniť si stvorenstvo, aby slúžilo človeku. Stvorený svet bol pre západného veriaceho výzvou, s ktorou sa musel vyrovnať. Svet bol knihou, ktorá sa dá čítať, jeho usporiadanie možno dešifrovať. Takýto prístup je zdrojom zmýšľania nevyhnutného nato, aby bol možný pokrok, technika a veda. Väčšina ostatných náboženstiev mala cyklické chápanie dejín alebo bola spojená s minulosťou tak, že to bránilo vzniku tejto psychológie pokroku. Tieto kláštorné statky, tvrdí Stark, predstavujú počiatočné štádiá kapitalizmu v 9. storočí, ktoré sa neskôr rozvinuli do „priemyselnej revolúcie“ v Anglicku neskorého stredoveku a do prekvitajúceho medzinárodného a národného bankovníctva a slobodných trhov v Taliansku a severnej Európe v 13. a 14. storočí.

„uvádzajú, že mnohé z podstatných čŕt kapitalizmu, ako je napríklad individuálna podnikavosť, napredovanie v oblasti úverov, zisky z obchodovania, špekulácia a podobne, sa dajú nájsť počnúc dvanástym storočím v mestských republikách v Taliansku - v Benátkach, Janove alebo Florencii“. „Hoci Weber sa pomýlil, správne predpokladal, že náboženské idey hrali pri vzniku kapitalizmu v Európe životne dôležitú rolu. Po prvé, v 9. storočí na veľkých kláštorných statkoch obrovský vzostup poľnohospodárskej produkcie, za ktorý vďačili významným inováciám v poľnohospodárskych postupoch, viedol k prebytkom. Tieto statky začali tieto prebytky predávať a špecializovať sa na produkty, po ktorých bol vyšší dopyt. To viedlo k ziskom, a tieto zase priviedli kláštorné statky k hotovostnej ekonomike.

Po druhé, kláštory začali svoje zisky investovať späť do svojho majetku a produkovali zase viac bohatstva a kapitálu. S nárastom produktivity prišla aj špecializácia a obchod. Po tretie, kláštorné statky boli obrovskými komplexmi, keďže vlastnili ohromne veľa pôdy. Produkcia a komerčné úlohy boli obrovským podnikateľským dobrodružstvom. Manažérske schopnosti a špecializácia práce sa stali významným problémom. Na rozdiel od šľachty, ktorá odovzdávala správu nasledujúcim generáciám na základe dedičnosti, kláštory a správa ich operácií fungovali na základe meritokracie (20). Po štvrté, už v 13. storočí naberali dlhy dokonca formu hypoték - človek si požičal peniaze a zaručil sa pôdou. Teoreticky významný bol aj nástup pojmu dôstojnosti práce a významu pracovnej sily, ktorý bol pred érou západnej Cirkvi neznámy.

Práca sa pred príchodom židovsko-kresťanskej tradície pokladala za nedôstojnú a vykonávali ju najmä otroci. Pracovať znamenalo ponížiť sa. Toto tiež vysvetľuje, prečo u starých národov - ani v Grécku, ani v Ríme - neexistovala snaha o technicky efektívnejšie spôsoby výroby. Scholastickí teológovia neústupne tvrdili, že je potrebné uznať právo na súkromné vlastníctvo a prvky obchodu. Toto uplatnenie rozumu v obchode bolo kritické, pretože iba z dobrej teórie sa môže rozvinúť zdravá ekonomická prax. Svätý Tomáš Akvinský, najväčší zo scholastických filozofov, preto už v 13.

„Predovšetkým preto, že každý sa lepšie stará o veci, za ktoré je osobne zodpovedný. (…) Po druhé preto, že ľudské záležitosti sú efektívnejšie organizované, keď má každý človek vlastnú zodpovednosť. a obchodoval s nimi po celej Európe. Tento obchod na veľké vzdialenosti a riskantné zámorské plavby či cesty po súši neskôr podnietili vznik poistenia. Už v 13.

„Florencia sa stala monumentom výrobných schopností kapitalizmu, významným centrom priemyselnej výroby vlny a hodvábu a do trinásteho storočia si florentské banky založili pobočky po celej západnej Európe.“(25) Vo Florencii vládla rodina Medici, ktorá bola známa podporou umenia, vedy a obchodu. Ich vplyv a finančné zdroje prispeli k rozvoju renesancie a kapitalizmu v Európe.

V súhrne, cirkev zohrala kľúčovú úlohu v zachovaní a rozvoji západnej kultúry, demokracie a kapitalizmu. Jej vplyv sa prejavil v rôznych oblastiach, od vzdelávania a filozofie až po ekonomiku a politiku. Pochopenie tohto historického kontextu je nevyhnutné pre pochopenie súčasných spoločenských a kultúrnych výziev.

tags: #cirkev #stret #roznych #sil #a #tradicii