Cirkev svätá oslavuje: Text význam

Dnes začíname novú sériu katechéz, ktorá zameria svoj pohľad na „srdce“ Cirkvi, čiže na Eucharistiu. Eucharistia je úžasnou udalosťou, v ktorej sa Ježiš Kristus, náš život, stáva prítomným. Preto prostredníctvom týchto katechéz, ktoré dnes začíname by som chcel spolu s vami znovuobjaviť krásu ukrývajúcu sa v eucharistickom slávení, ktorá keď sa raz odhalí, dáva plný zmysel životu každého človeka.

Význam Eucharistie

Aby sme pochopili krásu eucharistického slávenia, chcem začať s jedným veľmi jednoduchým aspektom: svätá omša je modlitbou, ba viac, je modlitbou „par excellence“, tou najvyššou, najvznešenejšou a zároveň tou „najkonkrétnejšou“. V skutku je stretnutím lásky s Bohom prostredníctvom jeho slova a Ježišovho Tela a Krvi.

Nesmieme zabudnúť na veľký počet kresťanov, ktorí na celom svete počas dvoch tisícročí dejín odolávali až na smrť, aby bránili Eucharistiu; a koľkí ešte aj dnes riskujú život, aby sa mohli zúčastniť na nedeľnej svätej omši. V roku 304 počas Diokleciánových prenasledovaní prichytili skupinku kresťanov zo severnej Afriky ako slávili svätú omšu v jednom dome a boli zatknutí.

Títo kresťania zo severnej Afriky boli zabití kvôli sláveniu Eucharistie. Zanechali svedectvo o tom, že kvôli Eucharistii je možné zrieknuť sa pozemského života, lebo ona nám dáva večný život, tým, že nás robí účastnými na Kristovom víťazstve nad smrťou. Je to svedectvo, ktoré dolieha na nás všetkých a žiada si odpoveď, čo pre každého z nás znamená zúčastniť sa na obete svätej omše a pristúpiť k Pánovmu stolu.

Modlitba a dialóg s Bohom

Najprv však musíme odpovedať na jednu otázku. Čo v skutočnosti je modlitba? Predovšetkým je dialógom, osobným vzťahom s Bohom. Človek bol stvorený ako bytosť v osobnom vzťahu s Bohom; ako bytosť vo vzťahu, ktorá nachádza svoju plnú realizáciu jedine v stretnutí so svojím Stvoriteľom.

Modliť sa, tak ako každý skutočný dialóg, znamená aj vedieť zotrvať v tichu - počas dialógov sú chvíle ticha -, v tichu spoločne s Ježišom. A keď ideme na svätú omšu, možno prichádzame o päť minút skôr a začíname sa rozprávať s tým, kto je pri mne. Nie je to však chvíľa na klebetenie, je to moment ticha, aby sme sa pripravili na dialóg. Ticho je totiž veľmi dôležité. Pamätajte na to, čo som povedal minulý týždeň: nejdeme na akési predstavenie, prichádzame na stretnutie s Pánom a ticho nás pripravuje a sprevádza. Zotrvajme v tichu spoločne s Ježišom.

Sám Ježiš nás učí ako je skutočne možné „zotrvávať“ s Otcom a ukazuje nám to svojou modlitbou. Ježiš odpovedá, že prvou nevyhnutnou vecou k modlitbe je vedieť povedať „Otče“. Dávajme si pozor: ak nedokážem povedať „otče“ Bohu, nie som schopný modliť sa. Tak jednoduché. A takto sa musíme naučiť hovoriť „Otče“. Povedať „Otec“, čiže vstúpiť do jeho prítomnosti so synovskou dôverou.

K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je nevyhnutné stať sa maličkými ako deti. V tom zmysle, že deti vedia dôverovať, vedia, že niekto sa o nich postará - o to, čo budú jesť, do čoho sa zaodejú a tak ďalej (porov. Mt 6, 25-32). Druhou predispozíciou, ktorá je tiež vlastná deťom, je nechať sa prekvapiť. Dieťa vždy kladie milión otázok, lebo túži objavovať svet; a žasne dokonca aj nad malými vecami, lebo preň je všetko nové. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je treba zostať žasnúť.

V našom vzťahu s Pánom, v modlitbe, pýtam sa: dovolíme si žasnúť? Alebo si myslíme, že modlitba je hovoriť k Bohu tak ako papagáje? Nie, znamená to dôverovať a otvoriť srdce, aby sme zostali žasnúť. Nechávame sa prekvapiť Bohom, ktorý je vždy Bohom prekvapení? Lebo stretnutie s Pánom je vždy živým stretnutím, nie ako stretnutie z múzea. Je to živé stretnutie, a my ideme na svätú omšu, nie do múzea.

Pamiatka Kristovho paschálneho tajomstva

Pri pokračovaní v katechézach o svätej omši si môžeme položiť otázku: čo je v podstate svätá omša? Svätá omša je pamiatkou Kristovho paschálneho tajomstva. Aby sme pochopili hodnotu svätej omše, musíme predovšetkým chápať biblický význam „pamiatky“.

Ježiš Kristus svojím utrpením, smrťou, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením doviedol Paschu k naplneniu. A svätá omša je pamiatkou tej jeho Paschy, jeho „exodu“, ktorý uskutočnil pre nás, aby nám dal vyjsť z otroctva a voviedol nás do zasľúbenej zeme večného života.

Eucharistia nás vždy privádza k vrcholu spásonosnej činnosti Boha: Pán Ježiš, stávajúc sa pre nás rozlámaným chlebom, vylieva na nás celé svoje milosrdenstvo a svoju lásku, ako to urobil na kríži, aby tak obnovil naše srdce, náš život a spôsob budovania vzťahu s ním a s bratmi.

Každé eucharistické slávenie je lúčom toho nezapadajúceho slnka, ktorým je zmŕtvychvstalý Ježiš. Zúčastniť sa na svätej omši, osobitne na nedeľnej, znamená vstúpiť do víťazstva Zmŕtvychvstalého, byť ožiarení jeho svetlom, ohriati jeho teplom.

Prostredníctvom eucharistického slávenia nás Duch Svätý robí účastnými na Božom živote, ktorý je schopný premeniť celú našu smrteľnú existenciu. A pri jeho prechode zo smrti do života, z času do večnosti, Pán Ježiš pri konaní Paschy berie so sebou aj nás. Pri svätej omši sa uskutočňuje Pascha. Pri svätej omši sme s Ježišom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a on nás posúva vpred, k večnému životu. V omši sa spájame s ním.

Kristus žije v nás a my žijeme v ňom: «S Kristom som pribitý na kríž» - hovorí svätý Pavol. «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa» (Gal 2, 19-20). Naozaj, jeho krv nás oslobodzuje od smrti a od strachu z nej.

Oslobodzuje nás nielen z nadvlády fyzickej smrti, ale aj z duchovnej smrti, ktorou je zlo, hriech, a ktorá nás ovládne zakaždým, keď padáme za obeť hriechu, či už nášho, alebo iných. Kristus nám naopak život prinavracia; Kristus je plnosťou života a keď sa konfrontoval so smrťou, navždy ju zničil: «Svojím zmŕtvychvstaním premohol smrť a obnovil život» (Štvrtá eucharistická modlitba).

Kristova Pascha je definitívnym víťazstvom nad smrťou, lebo on premenil svoju smrť na najvyšší skutok lásky. Zomrel z lásky! A v Eucharistii nám chce komunikovať túto svoju veľkonočnú, víťaznú lásku. Ak je Kristova láska vo mne, môžem sa plne darovať druhému, vo vnútornej istote, že ak by ma ten druhý azda zranil, ja nezomriem; ináč by som sa musel brániť. Mučeníci darovali život práve v tejto istote o Kristovom víťazstve nad smrťou.

Len ak zakúsime túto Kristovu moc, moc jeho lásky, sme skutočne slobodní darovať sa bez strachu. A toto je svätá omša: vstúpiť do tohto Ježišovho utrpenia, smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. A keď ideme na svätú omšu, akoby sme išli na Kalváriu, je to to isté. Len si pomyslite: keby sme išli na Kalváriu - zapojme svoju predstavivosť - a sme v tej chvíli tam, vediac, že ten muž je Ježiš... No dovolili by sme si baviť sa medzi sebou, fotiť, robiť tak trochu divadlo? Nie! Pretože to je Ježiš! Určite by sme boli v tichu, v plači a aj v radosti, že sme zachránení.

Keď vstupujeme do kostola, aby sme slávili svätú omšu, pomyslime na toto: vstupujem na Kalváriu, kde Ježiš dáva za mňa svoj život. Myslím, že teraz je jasnejšie ako sa Veľká noc sprítomňuje a uskutočňuje zakaždým, keď slávime svätú omšu, čiže zmysel pamiatky. Účasť na Eucharistii nám dáva vstúpiť do Kristovho paschálneho tajomstva, dáva nám prejsť spolu s ním zo smrti do života, čiže [sme tam] na Kalvárii. Svätá omša znamená zopakovať Kalváriu, nie je to nejaké divadlo.

Nedeľné slávenie Eucharistie je stredobodom života Cirkvi (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2177). Toto už od začiatku chápali Ježišovi učeníci, ktorí slávili eucharistické stretnutie s Pánom v ten deň týždňa, ktorý Židia nazývali „prvým v týždni“ a Rimania „dňom slnka“, lebo v ten deň Ježiš vstal z mŕtvych a zjavil sa učeníkom, hovoriac s nimi, jediac s nimi, darujúc im Ducha Svätého (porov. Mt 28,1; Mk 16,9; Lk 24,1.13; Jn 20,1.19), ako sme to počuli v biblickom čítaní. Aj veľké zoslanie Ducha Svätého na Turíce nastalo v nedeľu, päťdesiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní.

Z týchto dôvodov je pre nás nedeľa svätým dňom, posväteným eucharistickým slávením, živou prítomnosťou Pána medzi nami a pre nás. Je to teda svätá omša, ktorá robí nedeľu kresťanskou! Kresťanská nedeľa sa „točí“ okolo svätej omše. Niektoré sekularizované spoločnosti stratili kresťanský zmysel nedele osvetlenej Eucharistiou. Toto je škoda! V týchto kontextoch je nevyhnutné oživiť toto vedomie, aby sme znovu obnovili význam oslavy, význam radosti, farského spoločenstva, solidarity, odpočinku posilňujúceho dušu i telo (porov. KKC, 2177-2188). Týmto všetkým veciam nás nedeľu čo nedeľu vyučuje Eucharistia.

Preto chcel Druhý vatikánsky koncil zdôrazniť, že nedeľa «je prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce» (Konštit. Nedeľný odpočinok od práce v prvých storočiach neexistoval - je to špecifický prínos kresťanstva. Na základe biblickej tradície Židia odpočívajú v sobotu, zatiaľ čo v rímskej spoločnosti sa v rámci týždňa nepočítalo s dňom odpočinku od služobných prác.

Bez Krista sme odsúdení na ovládnutie únavou každodennosti, s jej starosťami a strachom o zajtrajšok. Nedeľné stretnutie s Pánom nám dodáva silu prežívať prítomnú chvíľu každého dňa s dôverou a odvahou, ako aj kráčať vpred s nádejou. Eucharistické spojenie vo svätom prijímaní s Ježišom - vzkrieseným a žijúcim naveky - anticipuje tú ... nevyhnutne potrebný na spásu.

Účasť na svätej omši

Mnohokrát však ideme [na svätú omšu] a obzeráme sa po veciach a klebetíme medzi sebou, zatiaľ čo kňaz slávi eucharistiu... a neslávime popri ňom. Je tu však Pán! Ak by sem dnes prišiel prezident krajiny alebo nejaká svetovo veľmi dôležitá osoba, je isté, že my všetci by sme boli pri nej blízko, chceli by sme ju pozdraviť. No pomysli: keď ideš na svätú omšu, je tam Pán! A ty si roztržitý... Je tam Pán! Na toto musíme myslieť. - „Otče, omše sú však nudné“ - „Čo to hovoríš? Že Pán je nudný?“ - „Nie, nie. Nie omša, to kňazi.“ - „Nuž, kiež sa tí kňazi obrátia, ale je to Pán, ktorý je tam. Pochopil si?“ Nezabudnite.

Teraz sa pokúsime položiť si niektoré jednoduché otázky. Napríklad, prečo robíme znamenie kríža a skutok kajúcnosti na začiatku omše? To je jedna otázka. A tu by som chcel urobiť malú vsuvku. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Nevieš čo to robia, či je to znamenie kríža alebo naznačujú niečo iné. Treba naučiť deti dobre sa prežehnať. Tak sa začína svätá omša, tak sa začína život, tak sa začína deň. Význam toho je, že sme vykúpení Pánovým krížom.

A tie čítania počas svätej omše, prečo sú tam? Prečo sa v nedeľu čítajú tri čítania a po iné dni dve? Prečo sú tam? Čo znamenajú liturgické čítania a načo sa čítajú? Alebo, prečo v istom momente kňaz, ktorý predsedá sláveniu, hovorí: „Hore srdcia“? Nehovorí: „Hore naše telefóny, aby sme si urobili fotku!“ Nie, je to nepekná vec! A poviem vám, že mi je z toho veľmi smutno, keď slávim svätú omšu tu na námestí alebo v bazilike a vidím zdvihnuté mnohé telefóny a nielen veriacich, aj niektorých kňazov a aj biskupov. Ale prosím vás! Svätá omša nie je nejaké predstavenie: ideme sa ňou stretnúť s Pánovým utrpením a zmŕtvychvstaním. Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia“. Čo to znamená?

Je veľmi dôležité vrátiť sa k základom, znovuobjaviť to, čo je zásadne dôležité, prostredníctvom toho, čoho sa dotýkame a čo vidíme pri slávení sviatostí. Žiadosť apoštola Tomáša (porov. Jn 20,25), aby mohol vidieť a dotknúť sa rán po klincoch na Ježišovom tele, je túžba nejakým spôsobom sa „dotknúť“ Boha, aby sme mu uverili. To, čo svätý Tomáš žiada od Pána je tým, čo my všetci potrebujeme: vidieť ho, dotknúť sa ho, aby sme ho mohli rozpoznať. Sviatosti vychádzajú v ústrety tejto ľudskej potrebe.

Hľadáme ten zdroj, z ktorého „vytryskuje živá voda“ pre večný život? Ten, ktorý robí z nášho života duchovnú obetu chvály a vďakyvzdania a robí z nás s Kristom jedno telo? Druhý vatikánsky koncil bol silne motivovaný túžbou viesť kresťanov k chápaniu veľkosti viery a krásy stretnutia s Kristom. Centrálnou témou, ktorú zdôraznili konciloví otcovia, je liturgická formácia veriacich, nevyhnutná pre skutočnú obnovu.

tags: #cirkev #svata #oslavuje #text