Kresťanská viera na prahu nového tisícročia čelí výzve neverectva a náboženskej ľahostajnosti. Na tento účel zriadil pápež Pavol VI. roku 1965 Sekretariát pre neveriacich, ktorého vedenie zveril kardinálovi Franzovi Königovi. Keď ma Ján Pavol II. roku 1980 povolal, aby som pokračoval v jeho úrade, požiadal ma, aby som zriadil Pápežskú radu pre kultúru, ktorú založil zároveň so Sekretariátom, medzičasom premenovaným na Pápežskú radu pre dialóg s neveriacimi.
V rozsiahlych kultúrnych oblastiach, v ktorých je príslušnosť k Cirkvi naďalej väčšinová, pozorujeme prerušenie odovzdávania viery, úzko spojené s procesom vzďaľovania sa od kultúry ľudu, ktorá bola po stáročia hlboko poznamenaná kresťanstvom. Dôležité je brať do úvahy skutočnosti podmieňujúce tento proces ochabovania, zatemňovania viery a vzďaľovania sa od nej uprostred kultúrnej oblasti obývanej kresťanmi, s cieľom predložiť konkrétne pastoračné návrhy ako odpovedať na výzvy novej evanjelizácie.
Po páde ateistických režimov sa v spojení s javom globalizácie rozširuje sekularizmus ako postkresťanský kultúrny model. U mnohých osôb zánik vládnucich ideológií vyvolal prázdno a stratu nádeje. Sny o lepšej budúcnosti ľudstva, charakteristické pre scientizmus osvietenstva, marxizmus a májovú revolúciu v roku 1968, zmizli a nahradil ich odčarovaný, pragmatický svet.
Skončenie studenej vojny a tým aj rizika úplného zničenia planéty spôsobilo, že sa uvoľnil priestor pre ďalšie nebezpečenstvá a vážne ohrozenia ľudstva, ako sú celosvetový terorizmus, nové vojnové ohniská, znečistenie planéty, ubúdanie vodných zdrojov, klimatické zmeny spôsobené egoistickým správaním ľudí, umelé zásahy na embryách, právne uznanie umelých potratov a eutanázie, klonovanie... Mnohí muži a ženy stratili nádej na lepšiu budúcnosť a napĺňa ich sklamanie z prítomnosti, ktorá sa im v strachu z ešte neistejšej budúcnosti zdá byť často temná.
Rýchlosť a hĺbka kultúrnych zmien, ktoré prebehli v posledných desaťročiach, tvoria pozadie rozkladu mnohých kultúr dnešných čias. Agresívny postoj voči Cirkvi, ktorý ešte úplne nevymizol, v niektorých médiách občas prenecháva miesto výsmechu a nechuti a ešte častejšie rozšíreným názorom ovplyvneným relativizmom, praktickým ateizmom a náboženskou ľahostajnosťou. To predstavuje, ako som už spomínal, po homo faber, homo sapiens a homo religiosus nástup homo indifferens, a to aj medzi veriacimi, ktorí prepadli sekularizmu.
Cirkev musí dnes čeliť ľahostajnosti a nevereckej praxi, nie ateizmu, ktorý je už vo svete na ústupe. Ľahostajnosť a neverectvo sa vyvinuli v kultúrnych prostrediach poznačených sekularizmom. Už nejde o verejné vyznávanie ateizmu, okrem výnimiek predstavujúcich niekoľko štátov vo svete, ale o jeho rozptýlenú, temer všadeprítomnú prítomnosť v kultúre. Čím menej je viditeľná, tým je nebezpečnejšia, lebo dominantná kultúra ju zákerne rozširuje do podvedomia veriacich od západu na východ Európy, ale i vo veľkých metropolách Afriky, Ameriky a Ázie. Súčasne sa prejavuje to, čo niektorí nazývajú návratom posvätna, čo však je v skutočnosti novou religiozitou.
Nejde tu o návrat k tradičným náboženským praktikám, ale skôr o hľadanie nových spôsobov, ako žiť náboženský rozmer vlastný pohanstvu. Toto „duchovné prebudenie“ je sprevádzané odmietaním akejkoľvek príslušnosti ku skupine v prospech individuálnej, autonómnej cesty, riadenej vlastnou subjektívnosťou. Takáto inštinktívna religiozita, viac emotívna ako doktrinálna, sa definuje bez akéhokoľvek vzťahu k osobnému Bohu. Od postoja „Boh - áno, Cirkev - nie“ v 60. rokoch 20. storočia, sa na začiatku tohto tisícročia prechádza k postoju „náboženstvo - áno, Boh - nie“, čiže byť veriacimi bez toho, aby sme sa stotožňovali s posolstvom, ktoré predkladá Cirkev.
V srdci toho, čo nazývame náboženskou ľahostajnosťou, možno znovu vybadať potrebu duchovna. Nové formy neverectva a rozširovanie tejto novej religiozity sú v podstate veľmi úzko navzájom spojené. Neverectvo a nesprávna viera idú často ruka v ruke. Vo svojich najhlbších koreňoch predstavujú súčasne symptóm krízy hodnôt a krízy dominantnej kultúry, ako i odpoveď na ne, hoci pomýlenú. Túžba po nezávislosti, neschopná potlačiť smäd po plnosti a večnosti, ktorý Boh vtlačil do ľudského srdca, hľadá utišujúce prostriedky v gigantických supermarketoch, kde rôzny typy guruov ponúkajú recepty na iluzórne šťastie.
V posledných rokoch sa rozmnožili sociologické štúdie založené na sčítaniach ľudu, názorových anketách a dotazníkoch, ktoré ponúkajú zaujímavé, hoci rôznorodé štatistiky, vychádzajúce či už z frekvencie návštev nedeľnej omše, alebo z počtu krstov, iné sú zasa založené na náboženských preferenciách, ďalšie na obsahu viery. Komplexné výsledky neumožňujú jednotnú interpretáciu, vykazujúc veľkú rozdielnosť v používaní termínov na vyjadrenie možných postojov vo vzťahu k viere: ateista, čiastočne veriaci, neveriaci, nesprávne veriaci, agnostik, nepraktizujúci, ľahostajný, bez vyznania. Pochopiť dnes tieto javy, ich príčiny i následky a naučiť sa rozlišovať prostriedky, ktorými s pomocou Božej milosti možno dosiahnuť nápravu, je bezpochyby jednou z najdôležitejších úloh Cirkvi.
Odpovede, ktoré Pápežská rada pre kultúru na svoj dotazník dostala, odzrkadľujú komplexnú, nestálu a neprestajne sa vyvíjajúcu situáciu s rôznymi charakteristikami:
- Globálne nie je neverectvo vo svete na vzostupe. Tento fenomén sa vyskytuje predovšetkým na Západe.
- Militantný ateizmus je na ústupe a nemá už rozhodujúci vplyv na verejný život, s výnimkou režimov, kde je ešte pri moci ateistický politický systém.
- Ateizmus a neverectvo, ktoré sa kedysi prezentovali ako javy týkajúce sa prevažne mužskej a mestskej populácie a osôb na vyššej a strednej kultúrnej úrovni, zmenili svoj charakter. Dnes sa zdá, že tieto javy sú späté skôr s istým životným štýlom, rozdiel medzi mužmi a ženami už nie je významný.
- Náboženská ľahostajnosť a praktický ateizmus sú v plnom rozmachu. Agnosticizmus stále pretrváva. Významná časť sekularizovaných spoločností v skutočnosti žije bez akéhokoľvek vzťahu k náboženským hodnotám a inštanciám. Pre ľudí typu homo indifferens „možno Boh neexistuje, veď vlastne ani nie je dôležitý a nikomu nechýba“.
- Sekularizovaná spoločnosť ako celok vykazuje trvalý pokles počtu osôb, ktoré pravidelne navštevujú bohoslužby. Tento nepopierateľne znepokojujúci údaj však neznamená vzrast neverectva ako takého, ale poukazuje skôr na degradovanú formu viery: veriť, ale bez príslušnosti k nejakému vyznaniu. Je to jav „dekonfesionalizácie“ človeka nazývaného homo religiosus, odmietajúceho akýkoľvek druh obmedzujúcej príslušnosti k istému vyznaniu a schopného v neprestajnom procese spájať prvky rozličného pôvodu. Mnohé osoby, ktoré tvrdia, že nepatria k žiadnemu náboženstvu alebo náboženskému vyznaniu, sa zároveň deklarujú ako náboženské.
- V západnom svete, kde moderná veda a technológia nedokázali potlačiť a prehlušiť náboženský cit, sa rozrastá nové hľadanie, ktoré je však skôr duchovné než náboženské a nesúvisí ani s návratom k tradičným náboženským praktikám. Hľadajú sa nové spôsoby, ako žiť a vyjadriť potrebu nábožnosti, vloženú do srdca človeka.
- V konečnom dôsledku sa na úsvite nového tisícročia v kultúrach sekularizovaného Západu v dôsledku odmietania alebo opustenia tradičných vierovyznaní - pokiaľ ide o náboženskú prax a stotožnenie sa s doktrinálnym a morálnym učením - prejavuje istý odklon tak od militantnému ateizmu, ako aj od tradičnej viery. Homo indifferens napriek tomu neprestáva byť v hľadaní novej a neustále sa meniacej religiozity aj homo religiosus. Analýza tohto javu nám prináša kaleidoskopický pohľad, v ktorom možno nájsť všetko: na jednej strane sú tam tí, ktorí veria bez príslušnosti k nejakému náboženstvu, a na druhej strane tí, ktorí patria k určitému vyznaniu, ale neveria celému obsahu danej viery a navyše odmietajú prijať etický rozmer viery.
V skutočnosti len Boh pozná hlbiny srdca, v ktorých v skrytosti pôsobí jeho milosť.
Pápežská rada pre kultúru nemá za cieľ ponúknuť akýsi zázračný recept, pretože viera je vždy milosťou, tajomným stretnutím medzi Bohom a ľudskou slobodou. Chceme len navrhnúť určitú preferovanú cestu novej evanjelizácie - na ktorú nás vyzýva pápež Ján Pavol II. a ktorej novosť spočíva vo výrazových prostriedkoch, v metódach a v obnovenej horlivosti - , zameranú na stretnutie s neveriacimi i s nesprávne veriacimi a predovšetkým ukazujúcu, ako ísť v ústrety všetkým ľahostajným, ako sa dostať do ich najhlbšieho vnútra cez pancier, v ktorom sú uväznení.
V krajinách s kresťanskou tradíciou začína všeobecne rozšírená kultúra nadobúdať na základe panujúcej ľahostajnosti neverecký charakter, a to skôr z praktickej než teoretickej stránky. Postupne sa neverectvo stáva kultúrnym fenoménom v tom zmysle, že osoby sa stávajú nevercami nie na základe vlastného rozhodnutia po dlhej vnútornej námahe, ale preto, lebo „to tak robia všetci“. Navyše je tu ešte nedostatočná evanjelizácia, rastúca neznalosť kresťanskej náboženskej a kultúrnej tradície a nedostatočná ponuka formačných duchovných skúseností, schopných vyvolať údiv a podnietiť záujem. Ján Pavol II. tiež upozornil na túto situáciu: „Často sa predpokladá, že ľudia poznajú kresťanstvo, no v skutočnosti sa málo číta a študuje Sväté písmo, katechéza nejde vždy do hĺbky a zriedka sa pristupuje k sviatostiam.
Bolo by zavádzajúce pripisovať rozšírenie neverectva a nových foriem religiozity len na vrub jednej príčiny, o to skôr, že tento kultúrny fenomén je väčšinou spojený so správaním sa celej skupiny, nie s individuálnym rozhodnutím. Niektorí poznamenávajú, že problém neverectva zahŕňa aj popieranie zla. V každom prípade je nevyhnutné preskúmať príčiny, ktoré odvádzajú mnohých od kresťanskej viery, ako to požadoval už Druhý vatikánsky koncil: „[Cirkev] sa usiluje odhaliť v mysliach ateistov skryté príčiny ich popierania Boha a - vedomá si vážnosti problémov, ktoré vyvoláva ateizmus, i vedená láskou k všetkým ľuďom - pokladá za potrebné podrobiť tieto príčiny serióznemu a dôkladnému výskumu“ (Gaudium et spes, 21).
Konciloví otcovia v spomínanej konštitúcii Gaudium et spes (19 - 21) určili niektoré príčiny súčasného ateizmu:
- Medzi príčiny ateizmu zaradil koncil aj scientizmus. Tento pohľad na svet bez akéhokoľvek vzťahu k Bohu - ktorého existencia je v mene vedeckých princípov vylúčená - sa medzi ľuďmi veľmi rozšíril prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov. Na druhej strane sa dnes vzťah medzi vierou a vedou veľmi zmenil. Istá nedôvera voči vede, pokles jej prestíže a užšie vymedzenie jej úlohy prispieva k väčšiemu otvoreniu náboženských túžob ľudskej bytosti, sprevádzanému návratom iracionálnej a ezoterickej religiozity.
- Konciloví otcovia, i keď to výslovne nepovedali a nepomenovali, mali v citovaných dokumentoch na mysli ateistické maxisticko-leninské režimy a ich pokusy vybudovať spoločnosť bez Boha. Dnes sa v Európe tieto režimy zrútili, ale antropologický model, ktorý bol s nimi spojený, nevymizol. Ba pozorujeme, že prostredníctvom filozofie zdedenej od osvietenstva sa ešte posilnil. Vidiac, čo sa deje v Európe a čo sa môže rozšíriť i na celý západný svet, pápež konštatuje, že „strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia viedol k tomu, že človek sa pokladá za ,absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Toto vyvyšovanie jednotlivca, od ktorého sa všetko odvíja, a súčasná kríza autority spôsobujú, že Cirkev sa už neuznáva za autoritu v oblasti učenia a morálky. Predovšetkým sa odmieta „nárok“ Cirkvi na usmerňovanie života osôb pomocou morálneho učenia, čo sa chápe ako popieranie osobnej slobody.
- Škandál zla a utrpenia nevinných slúžil vždy na ospravedlnenie neverectva a odmietanie osobného dobrého Boha. Takáto vzbura však pochádza z nepochopenia zmyslu slobody človeka, ktorá so sebou prináša aj možnosť konať zlo namiesto dobra. Tajomstvo zla je pre rozum škandálom a iba svetlo ukrižovaného a osláveného Krista môže osvetliť jeho význam. No napriek tomu, že škandál zla neprestal byť motívom ateizmu a osobného neverectva, predsa sa oboje dnes ukazuje v inom svetle. Prostriedky spoločenskej komunikácie neustále prinášajú jeho všadeprítomnú mnohotvárnu realitu: vojny, nehody, prírodné katastrofy, konflikty medzi ľuďmi a medzi štátmi, ekonomické a spoločenské krivdy.
- Väčšina ľudí už nie je neveriaca a ľahostajná z ideologických či politických dôvodov. Dokonca neraz sú to bývalí kresťania, ktorí sa považujú za sklamaných alebo neuspokojených, prejavujú voči viere a jej praktikám nedôveru či antipatiu a odsudzujú ich ako nezmyselné, bezfarebné a pre život málo rozhodujúce. V niektorých prípadoch to zapríčinila negatívna alebo nepríjemná udalosť prežitá v cirkevnom prostredí - často v období dospievania - ktorá zapríčinila, že neskôr v ďalšom živote prešli od všeobecného odmietania k úplnej ľahostajnosti v tejto otázke. Tento postoj však nemá za následok úplné uzavretie sa, pretože v nich môže zostať potlačená túžba vrátiť sa k Cirkvi a znovu si vybudovať dobré vzťahy s Bohom. Spomedzi vnútorných problémov Cirkvi, ktoré môžu ľudí od nej odvádzať, nemožno obísť zjavný nedostatok duchovného života u niektorých kňazov a rehoľníkov. Potom sa občas stáva, že podaktorí z nich vedú nemorálny život a mnohí veriaci sú z toho zmätení. Medzi takýmito škandálmi zaujímajú z dôvodu svojej objektívnej závažnosti popredné miesto kauzy sexuálneho zneužívania maloletých, ako aj povrchnosť duchovného života spojená s nenásytnou túžbou po materiálnych dobrách, a to najmä v regiónoch, kde väčšina obyvateľstva žije v podmienkach extrémnej chudoby.
Jedným z následkov sekularizácie je ...
tags: #cirkev #v #pluralistickej #europe